Leto 2002 — Genjo-koan

V týchto piatich talkoch o Genjo-koane Mike chápe písomné porozumenie ako okno do celoživotného úsilia, ktoré za ním stojí, preto je úsilie porozumieť dôležitejšie než dosiahnuť rýchle porozumenie. Ku kapitole pristupuje cez štyri hľadiská: teoretické, konkrétne či materiálne, konanie a poetické či symbolické, no stále sa vracia ku konaniu ako ich spoločnému stredu. V ňom sú telo a myseľ jedno v skutočnom prítomnom konaní, nie v teórii používanej zvonka, a realizácia nie je ani osobitným duchovným stavom, ani vlastníctvom, ktoré by mohol intelekt zabezpečiť. Namiesto toho môže byť prítomná uprostred zaslepenia: všimnutie si a priznanie zaslepenia môžu niekomu umožniť začať znova, kým jasnosť sa môže rozvíjať aj rokmi praxe a štúdia.

Prítomné konanie neruší morálny súd: Mike nazýva vraždu strašnou a hovorí, že muž má byť potrestaný, hoci ďalší okamih je jediným okamihom, v ktorom možno konať správne. Ani sústredenie na prítomnosť nemaže obyčajné plánovanie alebo históriu, ktorých ľudskú užitočnosť odlišuje od skutočnosti práve vykonávaného činu. Sústredené vnímanie môže človeka nechať slepého voči inej strane, kým celistvé konanie nedáva priestor stáť bokom a uvažovať o oddelenom vneme. Jeho výklad palivového dreva a popola drží každé ako skutočné na jeho prítomnom mieste a zároveň zachováva, že o každom možno hovoriť, že má minulosť a budúcnosť, pričom ho spája s odmietnutím znovuzrodenia ako pokračovania oddelenej duševnej podstaty po smrti. Mesiac vo vode a celá obloha v kvapke rosy opisujú realizáciu ako celistvosť: nezostáva rozhranie medzi vnútrom a vonkajškom, no opis tento stav nezachytí. Oceán a nespočetné dharmy ukazujú, že ľudské vnímanie siaha iba tak ďaleko, ako učenie sa a prax, kým konanie a praktizovanie zazenu sú spôsobmi, ako zakúšať veci také, aké sú. Preto je každé konanie hodnotné samo osebe, hoci spoločnosť naďalej vyžaduje, aby si ľudia úlohy usporiadali. Ryby potrebujú vodu a vtáky oblohu, preto ľudské konanie nemožno oddeliť od okolností a sloboda je úplným vyjadrením v hraniciach tohto okamihu. Ľudia naďalej potrebujú stratégiu, no nemôžu čakať na úplne jasný obraz pred konaním; musia hľadať cestu, keď sa hýbu, a opravovať svoj obraz skutočnosti. Ciele ich môžu ťahať vpred, hoci cieľ je predstava, kým dosiahnuté miesto je skutočné, bez záruky nemenného pohodlia alebo dokonalého obrazu seba. Inak povedané, realizácia nie je niečo, čo môže priniesť definícia alebo diskusia: učenie musí vstúpiť do praxe a sedenie v zazene je dôležitejšie než úspešne ho uchopiť slovami. V zazene môžu odpadnúť predstavy o tom, ako sedieť, takže človek zistí, že iba sedí, bez potreby merať výsledok. Také sedenie môže obsahovať šťastie aj sklamanie a jeho spokojnosť nie je jasným duševným vlastníctvom.