Genjo-koan — 3. prednáška

Späť ku Genjo-koan. Včera som si uvedomil, aký bol problém s tým odsekom: bol to „odraz obrazu v zrkadle“. Ľudia nevedia, s čím to súvisí. Trvalo mi dlho, kým som si to uvedomil, prepáčte. Používa to v šiestom odseku, keď hovorí o realizácii, a realizácia znamená byť celistvý. Takže hoci to znie skôr, akoby hovoril o subjekte a objekte, odraz obrazu v zrkadle a voda a mesiac preňho naznačujú stav realizácie. Čo teda hovorí, je, že keď sa pozeráme a keď počúvame, hoci vnímame priamo a robíme to celým telom a mysľou, keď sa na niečo sústredíme, sme do toho úplne zapojení; zároveň to však nie je ako stav realizácie: keď zakúšame jednu stranu, sme slepí voči druhej. Môžeme teda začať štvrtým odsekom. Niekedy je pre mňa ťažké rozumieť otázkam ľudí, takže si uvedomujem, že pre ľudí musí byť niekedy ťažké rozumieť tomu, čo hovorím, a budeme si musieť cestu nejako vylúštiť. Všetko, čo poviem, je mne úplne jasné! Pamätám sa na učiteľa matematiky na strednej škole: „Neviem, prečo, chlapci, nemôžete porozumieť tomu, čo hovorím, stále vám hovorím to isté.“ Takže konečne rozumiem, v čom je problém: rozumieme presne tomu, čo chceme povedať, a tým to končí.

Keď ľudia prvýkrát hľadajú Dharmu, sú ďaleko od hraníc Dharmy. [Ale] len čo sa nám Dharma odovzdá autenticky, sme ľudskou bytosťou v [našom] pôvodnom prvku.

„Keď ľudia prvýkrát hľadajú Dharmu, sú ďaleko od hraníc Dharmy“ naznačuje, že keď najprv hľadáme, čo je skutočnosť, alebo čo je pravda či čokoľvek, pristupujeme k tomu skôr intelektuálne. A to je prirodzené. Nevieme teda, kde to je, nevieme, kde je to, čo hľadáme. A veľa ľudí nám dáva slová a obrazy, kde by to mohlo byť, a hľadáme a hľadáme, ale nezdá sa, že by to tam bolo. Sme teda ďaleko od Dharmy. „Ale len čo sa nám Dharma odovzdá autenticky“ znie veľmi… má to akýsi mystický nádych. Autenticky však znamená od jedného človeka, ktorý vie, k druhému človeku, ktorý vie. Je napríklad veľmi ťažké naučiť sa praktizovať zazen z knihy. Môžeme začať knihou, ale napokon potrebujeme niekoho, kto praktizuje zazen, aby nám povedal, ako zazen praktizovať. A netýka sa to len zazenu; platí to napríklad aj pre remeselníkov, ktorí učia svoje remeslo. Kedysi existoval učňovský systém: majster remeselník neučil učňov tým, že im dal knihu a povedal im, aby ju čítali, ale tým, že im ukázal, ako to robiť. A autenticky odovzdané znamená od jednej skutočnej osoby k druhej skutočnej osobe. Keď je teda Dharma autenticky odovzdaná, jedna skutočná osoba, ktorá praktizuje zazen, ukazuje druhej skutočnej osobe, ako praktizovať zazen. Je to teda celkom praktické. V tom prípade sa stávame „ľudskou bytosťou v našom pôvodnom prvku“. To naznačuje, že sa vraciame k svojmu normálnemu stavu, a keď sa vrátime k normálnemu stavu, sme vo svojom pôvodnom prvku; cítime sa vo svete dobre. Majster Dógen potom uvádza metaforu pre druh pocitu, že sme stredom sveta. Robí to pomocou prirovnania plavby na lodi.

Keď človek pláva na lodi a obráti oči k brehu,

Mali by sme z toho urobiť: „keď človek pláva na lodi a obráti oči k brehu“…

mylne sa domnieva, že sa pohybuje breh. Ak má oči upreté na loď, vie, že dopredu sa pohybuje loď.

Tá metafora teda je… kde je stred? Točí sa všetko okolo nás? Alebo čo? Majster Dógen ju používa, aby hovoril o tom, o čom ďalej hovorí v nasledujúcej vete.

Podobne, keď sa pokúšame porozumieť nespočetným dharmám na základe pomýlených predpokladov o tele a mysli, mylne sa domnievame, že naša vlastná myseľ alebo naša vlastná podstata môže byť trvalá.

Pretože si myslíme, že existuje niečo nazývané „telo“ a niečo nazývané „myseľ“ a že existujú oddelene, náš obraz sveta v sebe má isté zmätky. A ak sa na základe týchto predpokladov pokúšame rozumieť všetkým veciam a javom, vraciame sa k predpokladu, ktorý podľa mňa urobil Descartes: že musím začať svojou mysľou, lebo moja myseľ je jediná vec, ktorá je stála. Majster Dógen však hovorí, že je to mylné pochopenie, že neexistuje trvalá myseľ, podstata ani ja. To neznamená, že sa necítime trvalí, pretože cítime. V kapitole zvanej Bendowa, v prvej kapitole Shobogenzo, je ku koncu kapitoly otázka, ktorá hovorí o nebuddhistovi Senikovi, ktorý šíril vieru, veľmi bežnú v Indii v Buddhovom čase, v večnú podstatu alebo dušu, ktorá pokračuje po smrti tela a pravdepodobne vstúpi do ďalšieho tela. Je to teda istý druh trvalosti či sebapodstaty. A táto viera v trvalosť alebo sebapodstatu, ktorá sa v brahmanizme, myslím, nazýva „átman“, bola veľmi silná v Buddhovom čase a je veľmi silná aj teraz. Majster Dógen však povedal, že to bolo mylné pochopenie. A možno to, o čom sme hovorili včera — príklad Richarda Feynmana, že atómy v mozgu potkana sa každé dva týždne vymenia — je celkom dobrý fyzický korelát. A ďalšia vec je, že keď hľadáme svoju myseľ, vždy ju nájdeme. Problém teda je, že preskúmať myseľ je takmer nemožné. Keď praktizujeme zazen, vždy, keď si všimneme, že myslíme, myslíme, a vždy, keď možno robíme niečo iné, niet „nás“, kto by si to všimol. Chcel by som teda naznačiť, že myseľ je vždy tu, keď ju hľadáme. Zakaždým, keď ju hľadáme, ju nájdeme. Nie je však trvalá. Z tohto tvrdenia, že neexistuje trvalá podstata, myseľ ani duša, majster Dógen prechádza k hovoreniu o tom, čo je skutočné. A začína slovami:

Ak sa oboznámime s konaním a vrátime sa na toto konkrétne miesto, je zrejmé, že nespočetné dharmy nie sú ja.

„Oboznámiť sa s konaním a vrátiť sa na toto konkrétne miesto“ jednoducho znamená: keď sa úplne zapojíme do svojho konania, sme tu, konáme tu; javiskom nášho konania je vždy súčasné miesto a súčasný čas. A keď konáme na tomto mieste, v tomto čase, je tu skúsenosť niečoho celistvého. A to niečo celistvé nie je sústredené okolo ja, ale je… opakom — nie je sústredené okolo ja. Hovorí teda, že konanie nás privádza späť na toto miesto, pretože konať možno vždy iba teraz. Všetky ostatné konania, o ktorých môžeme hovoriť, sú príbehy o konaní; môžeme hovoriť o konaní v minulosti, o konaniach iných ľudí, o konaniach v budúcnosti, ale nie sú skutočné. Majster Dógen teda veľmi úzko definuje „skutočné“: skutočné znamená niečo tu, teraz. Keď si nevšímame, čo robíme, konáme. Zvyčajne však konáme počas istého času a patrí k tomu, že prestaneme konať a uvažujeme, premýšľame, čo budeme robiť, a tak ďalej, a je pre nás ťažké vidieť konanie v bezprostrednej prítomnosti. Niekedy však napríklad vo veľmi vážnej núdzovej situácii zistíme, že konanie je, ale nevieme, kto ho robí. Je vtipné: „Len som vystrel ruku a chytil to, akoby som ani nevedel, že to robím.“ A táto skúsenosť je pre nás veľmi skutočná. V niektorých situáciách si teda môžeme všimnúť povahu konania, ale zvyčajne si povahu konania nevšímame, hoci konáme, pretože ju naša myseľ prebieha.

Otázka: Je to tak, že konanie sa zachytí v minulosti alebo budúcnosti?

Mike: Nie, konanie je vždy tu, vždy teraz. Premýšľame však o konaní, hovoríme o konaní a myslíme si, že konanie, o ktorom premýšľame a hovoríme, je skutočné, ale nie je. Môžeme napríklad povedať: „Ach, vyvážené konanie — a čo človek, ktorý vyjde von a niekoho zastrelí?“ To však nie je konanie, to je hovorenie o konaní niekoho iného, čo nie je to isté ako skutočné konanie.

Otázka: Čiže opis chytenia lopty je niečo iné než chytiť ju.

Mike: Áno, samotná skúsenosť je niečo nevysloviteľné. Je taká krátka a naša myseľ po nej prechádza — vypĺňa ju — že si nevšimneme povahu jednoduchého konania. A predsa, ak nekonáme, zomrieme. A tieto jednoduché, nepostrehnuté, okamžité konania, do ktorých sme všetci v každom okamihu zapojení, udržiavajú naše životy. A ak nekonáme, zomrieme. Keď sme teda uväznení, zvyčajne je pre nás veľmi ťažké zachovať si duševnú rovnováhu. A ak nemáme slobodu konať, zvyčajne nás to duševne dosť rozruší. Alebo keď sme zaneprázdnení v práci a robíme sústredenú duševnú prácu, raz za čas sa potrebujeme pohnúť — vstať, dať si kávu alebo vyjsť von. A tieto jednoduché konania sú rozhodujúce, lebo ak ich nerobíme, nemôžeme sa udržať. Konanie teda stále prebieha, každý koná, ale nevšímame si to. A nevšímame si, že jednoduché konanie je dôležité.

Otázka: Čo máte na mysli, keď hovoríte, že myseľ prebieha naše konanie?

Mike: Napríklad niekedy ráno, keď si čistíme zuby, premýšľame o tom, čo budeme v ten deň robiť; nie sme úplne zapojení do konania, a tak ho naša myseľ prebieha. A ten príbeh, ktorý sa nám odohráva v mysli, nie je to, čo robíme. Nemyslím tým, že by sme to nemali robiť alebo že je to nesprávne či niečo podobné; jednoducho to tak je. To, čo však udržiava náš život, je čistenie zubov, ale to si nevšímame. Môžeme teda mať pocit, že sme dnes ráno príliš zaneprázdnení na čistenie zubov — to „príliš zaneprázdnený“ je naša zaneprázdnená myseľ. Je však veľmi ťažké vysvetliť to slovami, nemám pocit, že moje vysvetlenia sú veľmi dobré. Konanie je však vždy tu, konanie je vždy teraz, a to je skutočné. Čokoľvek teda nie je tu a teraz, nie je skutočné. A to je veľmi ťažké prijať, pretože žijeme vo veľmi virtuálnom svete. Mohli by sme teda povedať, že máme svoj bezprostredný rozsah vnímania a od neho ďalej, v stále sa rozširujúcom kruhu, vieme, že Bristol je päťdesiat míľ odtiaľto a viem, že Yoko ide do Japonska, ktoré je tamto. Vytvárame si teda obrovský obraz svojho sveta, ktorý je skutočný aj virtuálny, ale nevšímame si, že časť z neho je skutočná a časť virtuálna; robíme z neho veľké kontinuum. Buddhizmus však hovorí, že niečo je skutočné a to, čo nie je skutočné, je virtuálne. A tak to je.

Otázka: Čo myslíte tým „skutočné“?

Mike: Skutočné je niečo, čo je tu a teraz. Toto je teda skutočné. Je to tu. Ľudia si myslia, že veci majú podstaty, a hovoríme, že ich majú, ale v buddhistických pojmoch je skutočnosť vždy v prítomnosti, takže pre túto palicu nejestvuje skutočnosť včerajška. Neznamená to, že včera neexistovala, jednoducho toto je skutočné, toto je skutočné teraz. Včera som toto držal, myslím. Držal som to včera? Nemôžeme sa však vrátiť a vidieť, ako som to držal včera, takže je to spomienka. Nemyslím tým, že to včera nebolo naozaj tu, ale jednoducho že skutočnosť niečoho, čo je tu, má inú kvalitu než to, čo som s tým robil včera.

Otázka: Hovoríte, že včerajšok je preč?

Mike: Áno, je preč. Je to veľmi ťažký bod, zdá sa to bizarné. Majster Dógen to teda ďalej vysvetľuje prostredníctvom buddhistického pohľadu na čas. A hovorí toto:

Palivové drevo sa stáva popolom; nikdy sa nemôže vrátiť k tomu, aby bolo palivovým drevom. Nemali by sme sa však domnievať, že popol je jeho budúcnosť a palivové drevo jeho minulosť. Pamätajte, že palivové drevo prebýva na mieste palivového dreva v Dharme. Má minulosť a má budúcnosť. Hoci má minulosť a budúcnosť, minulosť a budúcnosť sú odrezané.

V tých vetách chce povedať, že samozrejme máme minulosť a budúcnosť, ale skutočné palivové drevo je palivové drevo tu a teraz. Včerajšie palivové drevo sa stane zajtrajším popolom — dobre, ale skutočné palivové drevo je palivovým drevom teraz, skutočný popol je popolom teraz. Niečo teraz je teda významom skutočného. A hovorí, že jeho budúcnosť a minulosť sú odrezané; znamená to, že nikdy nemôžeme vojsť do budúcnosti, je to nemožné. Myslíme si, že ideme do budúcnosti, ale to, čo sa v skutočnosti deje, je tajomné: budúcnosť skutočne prichádza do prítomnosti, takže už nie je budúcnosťou. A prítomnosť prechádza do minulosti a už nie je prítomnosťou. Minulosť a budúcnosť sú teda odrezané od prítomnosti. Je veľmi zvláštne to povedať a buddhistický pohľad na čas je zvláštny.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Áno, presne. Ak to pustíme, nemôžeme vôbec skúmať skutočnosť, lebo napríklad veda nemôže fungovať, ak sa nepozeráme na proces. Nemôžeme teda poprieť hodnotu ľudského úsilia pri budovaní spoločnosti a budovaní budúcnosti, pri pohľade na minulosť, históriu a plánovaní zajtrajška. Je to veľmi dôležité, ale buddhistický stredný pohľad, Stredná cesta, to presahuje. Hovorí: popri všetkých tých pohľadoch, ktoré vytvorili ľudskú spoločnosť a ktoré ľudskú spoločnosť vytvoria a ktorými analyzujeme svet, je tu iný pohľad. Zakladá sa na niečom veľmi jednoduchom a prvotnom: že v terajšosti a tu-osti je kvalita, ktorá sa líši od tamto-osti či minulosti a budúcnosti. A táto kvalita je skutočná. A jediné konania, ktoré môžeme vykonať, sú v prítomnosti, a jediné účinky, ktoré môžeme mať na iných ľudí, veci a na seba, sú v prítomnosti. Je dosť ťažké to uchopiť. Ďalej teda použije príklad popola:

Popol prebýva na mieste popola v Dharme. Má minulosť a má budúcnosť.

Všetko, každý a každý predmet alebo jav je teda skutočný v prítomnosti a každá prítomnosť má svoju minulosť a budúcnosť, ale skutočné znamená v prítomnosti.

Otázka: Hovorí teda, že tieto kvality opisujú naše mysle?

Mike: Áno, ale naše mysle sú skutočné v prítomnosti. Je pre nás veľmi ťažké tomu rozumieť, ale naša skutočná myseľ v prítomnosti vytvára minulosť a budúcnosť. Nemôžeme teda vidieť popol, ktorým by sa palivové drevo mohlo stať, ani palivové drevo, ktorým popol býval, vieme však, že existovalo, ale nie je skutočné. Buddhistický pohľad na konanie, alebo na prítomný okamih, alebo na čas-bytie, je teda veľmi zvláštny, bizarný. Teraz z toho prechádza k hovoreniu o ľudských bytostiach.

Palivové drevo sa po tom, čo sa stane popolom, už znova nestane palivovým drevom.

Nemôžeme sa teda vrátiť z prítomnosti do minulosti.

Podobne ľudské bytosti po smrti nežijú znova.

Majster Dógen teda neveril, že ľudské bytosti majú nejakú duševnú podstatu alebo dušu a že sa po tom, čo boli ľudskými bytosťami, opäť stanú ľudskými bytosťami v inej forme. A majster Nágárdžuna takmer tisíc rokov pred ním hovorí v Mulamadhyamakakarike presne to isté: že je nemožné, aby ľudské bytosti zomreli a potom znova žili. Je to preto, že buddhizmus vždy hovoril, že telo a myseľ sú jedno — jedna vec. A ak sú telo a myseľ jedna vec, je nemožné mať myseľ bez tela; to hovorí Nágárdžuna. Ak niečo pokračuje z tohto života do ďalšieho života, je to bez tela, ale ako môže niečo prejsť z tohto života do ďalšieho života bez tela? Buddhismus teda vždy, od čias majstra Nágárdžunu aj pred nimi, popieral, že duša, duch alebo duševná podstata existujú oddelene od tela alebo telesnej podstaty. Sú to dve strany jednej veci; neexistujú oddelene, nemajú oddelenú skutočnosť. To neznamená, že nejestvuje duševná alebo duchovná stránka vecí, tak ako jestvuje telesná stránka. Tieto dve strany sú však spôsob, ako sa na niečo pozeráme, a sama vec je spojením týchto dvoch strán, alebo spojením subjektu a objektu, alebo spojením tela a mysle, nech to povieme akokoľvek. Preto v nás nejestvuje nijaká abstraktná časť, ktorá by mohla pokračovať a po smrti znova žiť.

Otázka: Prečo teda toľké buddhistické sútry hovoria, že reinkarnácia je pravdivá?

Mike: Už v čase Gautamu Buddhu to bolo v Indii, bol to brahmanizmus. Bolo teda celkom prirodzené, že to zostalo v buddhizme, kde ľudia študovali bez praktizovania. Môžeme sa teda domnievať, že mnohí ľudia v storočiach po smrti Gautamu Buddhu študovali buddhizmus a počúvali ľudí hovoriť, ale nepraktizovali zazen ani dhjánu. A celý buddhizmus je sústredený na prax dhjány alebo zazenu. Preto všetky sochy buddhov sedia v zazene; nie je to nejaký ozdobný indický zvyk sedieť takto — robia zazen, hoci to nemusíte nazývať zazen, robia dhjánu. Majstri, ktorí praktizovali dhjánu, teda učili, že dhjána je stredom buddhizmu. A majstri, ktorí prestali praktizovať dhjánu, učili chápanie buddhizmu, ku ktorému ľudia nemali nijaké miesto ani skúsenosť, aby sa k nim mohli vrátiť. Žiaci majstrov, ako bol majster Nágárdžuna, ktorí učili buddhizmus založený na praxi dhjány, teda mohli povedať: „Nuž, počul som, čo povedal, tak je v mojej praxi rozumné, že skutočnosť je len tu a teraz a minulosť a budúcnosť nie sú skutočné?“ Keď praktizujeme zazen, máme jednoduchú skúsenosť bezprostrednej prítomnosti a ak v praktizovaní zazenu pokračujeme, táto skúsenosť nás akoby napĺňa; stáva sa druhom viery či realizácie, že skutočné je len tu a teraz. Z tejto skúsenosti teda môžeme spojiť slová majstrovho učenia späť s niečím skutočným. Keď však zazen nepraktizujeme, pokúšame sa analyzovať a spájať slová majstrov s niečím abstraktným, potom sme v sračkách — keď sa dostaneme do abstraktnej oblasti, môžeme už len argumentovať a diskutovať.

Otázka: Uviedli ste teda, že telesné a duševné sú celistvé, takže telesné zomiera a duševné zomiera. Nie je teda žiadne znovuzrodenie?

Mike: To vám neviem povedať. Ale neverím v znovuzrodenie. A majster Dógen neveril v znovuzrodenie. Povedať, či je alebo nie je, je teda podľa mňa takmer nemožné.

Otázka: V pálijskom kánone je tá časť, kde Buddhovi kladú rôzne otázky…

Otázka: Vo veľmi starých sútrách, ktoré hovoria o znovuzrodení, sú odkazy na znovuzrodenie, [nepočuteľné]

Mike: Správne, no predsa tie tisíce životov, ktoré tí mnísi videli, videli vo svojej prítomnosti; nikdy ich nevideli v minulosti ani budúcnosti. Aj keby sme teda sedeli v zazene a predstavovali si celý Vesmír od začiatku až do konca, naša predstava o ňom je celá v prítomnosti, takže BUDÚCNOSŤ NEEXISTUJE! JE TU! LEN NAŠA MYSEĽ CHODÍ DOKOLA, V PRÍTOMNOSTI SI PREDSTAVUJEME SVOJE NARODENIE, V PRÍTOMNOSTI, nemôžeme sa dostať von z prítomnosti, je to úplne nemožné!…

Zároveň je v Buddha-Dharme zavedeným zvykom nehovoriť, že sa život mení na smrť.

To znamená, že v buddhizme hovoríme o živote, ktorý je teraz, a smrti, ktorá je teraz, teda o akomsi popretí procesu alebo kontinua. Neznamená to, že by sme mali chodiť po práci a hovoriť: „Ach, nemusím nič plánovať, lebo zajtrajšok neexistuje. Včera som spravil chybu? Je mi to jedno.“ Musíme žiť v skutočnom svete a celá ľudská spoločnosť je založená na časovom kontinuu a procese, to všetci zdieľame. Zároveň k tomu však môžeme pridať iný pohľad, ktorý hovorí: „Ach, mám toho toľko, som zavalený vecami, ktoré treba urobiť, ale jediné, čo môžem urobiť, je teraz, takže by som mal začať.“ Buddhistický pohľad a ten druhý pohľad teda môžeme mať zároveň. Keď potom začneme prvou vecou zo zoznamu úloh, ktoré napĺňajú našu myseľ, zistíme, že sa veci úplne zmenia — len čo začneme prvú prácu, ostatné práce, ktoré sa nad nami týčia a robia nám starosti, na chvíľu zmiznú. Byť teda v prítomnosti s jednoduchým konaním je cesta von z choroby; nemyslím tým, že to vylieči rakovinu, ale je to spôsob, ako sa uzemniť a vykúpiť.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Áno, a majster Nágárdžuna má v Mulamadhyamakakarike kapitolu o pohybe či chôdzi. Je takmer nemožné vložiť to do slov, ale niekedy, keď praktizujeme kinhin, pretože udržiavame držanie tela zazenu a kráčame veľmi jednoducho, môžeme mať akýsi pocit, že hoci kráčame dookola, sme len tu, sme len tu, len tu. Kinhin je teda veľmi dobrá prax medzi zazenmi a môžeme si všimnúť, že sme vždy len tu.

Otázka: A nebolí to.

Mike: Keď to nebolí, nie je bolesť; keď to bolí, bolesť naplní Vesmír. Bolí to teraz?

Otázka: Nie.

Mike: Dobre teda.

Preto hovoríme o neobjavení. A v Buddhovom učení, ustanovenom [otáčaním] kolesa Dharmy, sa hovorí, že smrť sa nemení na život. Preto hovoríme o nezmiznutí.

Tieto dve frázy — „neobjavenie“ a „nezmiznutie“ — boli v buddhizme veľmi bežné už od najstarších spisov. Existovalo mnoho teórií; jedna škola, nazývaná abhidharmini, hovorila, že všetky veci vo svete sa objavia, potom vo svete zostávajú, potom zmiznú — istý druh atómovej teórie. Takže všetky dharmy vo svete vznikajú, zostávajú, potom zanikajú; je to istý druh prvotnej vedy. Buddhistický pohľad je však iný; hovorí, že skutočnosť odnikiaľ neprichádza ani nikam neodchádza, je vždy tu. Máme teda túto veľmi zvláštnu situáciu, že sme vždy tu, neprestávame byť tu, prítomný okamih nemá koniec ani začiatok. Hoci si teda myslíme, že prítomný okamih prichádza z minulosti a mizne do budúcnosti, ani to neobstojí, lebo prítomnosť je vždy tu, nikdy nemizne. A pretože je vždy tu, nikdy sa neobjavuje. Povaha skutočnosti je teda veľmi zvláštna; je vždy tu, je odrezaná od minulosti, je odrezaná od budúcnosti, takže sa zdá byť niečím, čo je tu, tu, tu. Ani to však nedáva zmysel, pretože nikdy nie je inde než tu; nikdy som nenašiel žiadnu časť svojho života, v ktorej by som nebol v skutočnosti. Takže neobjavenie, nezmiznutie.

Život je okamžitá situácia a smrť je tiež okamžitá situácia.

To znamená, že keď žijeme, sme živí, a keď sme mŕtvi, sme mŕtvi. Môžeme hovoriť o smrti, ale to nie je skutočná smrť.

Je to rovnaké napríklad so zimou a jarou. Nemyslíme si, že sa zima stáva jarou, a nehovoríme, že sa zima stáva letom.

Samozrejme, že to robíme, teraz prichádza jeseň, čoskoro bude jeseň. Majster Dógen však hovorí o určitom pohľade a ten pohľad je známy ako tretí pohľad alebo pohľad konania alebo stredný pohľad alebo pravda stredu alebo buddhistický pohľad. V skutočnosti však nemôžeme žiť v tomto svete len s týmto pohľadom, nemôžeme žiť len s duchovným pohľadom ani nemôžeme žiť v tomto svete len s vedeckým pohľadom. Potrebujeme teda všetky tri. To, čo majster Dógen v tomto odseku vysvetľuje, je však tento buddhistický pohľad — pohľad okamžitosti. O čase hovorí oveľa viac v kapitole Uji, neskôr v prvej knihe, kde vysvetľuje buddhistický pohľad na čas ako bytie tu a teraz. Len aby som to zhrnul: pozerá sa na rozličné aspekty buddhistickej skúsenosti a tento posledný odsek, ktorý sme práve čítali, patrí k tretiemu pohľadu, pohľadu konania. A tieto odseky sú vždy najťažšie na uchopenie, to, čo sa snaží povedať. Nemôže totiž slovami povedať, čo chce povedať. A ani ja nedokážem slovami vysvetliť, čo hovorí. Môžeme to teda len skúsiť. Potom v šiestom odseku prechádza k hovoreniu o stave realizácie alebo, ako hovoria niektorí ľudia, „osvietenia“. Nasledujúci odsek teda hovorí o stave osvietenia.

Otázka: Aký je význam „otáčania kolesa Dharmy“?

Mike: Je to symbolické. V tibetskom buddhizme majú modlitebné mlynčeky a to je ďalší fyzický symbol Dharmy, ktorá sa otáča. Môžeme teda povedať samsára alebo každodenný život alebo fakt, že sa každé ráno, každé ráno, každé ráno budíme, takže je tu akési otáčanie. Myšlienka otáčania sa v buddhizme symbolicky používa mnohými spôsobmi. Otáčanie kolesa Dharmy teda naznačuje, že pravda sa pohybuje alebo že sa pohybuje svet. A vieme, že všetka naša skúsenosť…

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Dharma-čakra, áno. Po sanskritsky je koleso Dharmy dharma-čakra. A bolo jedno sanskritské buddhistické božstvo menom Čakravartirádža — Kráľ valcujúceho sa kolesa. Predstava chodenia dookola je teda dosť silná a samozrejme je súčasťou našich životov — dnešok sa otáča a zajtrajšok bude, ročné obdobia sa otáčajú, naše mysle sa otáčajú. A v inej kapitole prvej knihy, Hokke-ten-hokke, Vesmír otáča Vesmír, o tom majster Dógen hovorí: skutočnosť má smer alebo pohyb. Niekedy máme pocit, že ju tlačíme, niekedy ona tlačí nás, niekedy sa hýbeme spolu. Je to teda symbolický odkaz na tento aspekt skutočnosti. Je to celkom prirodzený druh symbolu.

Otázka: Majster Dógen spomína zdvihnutie kvetu.

Mike: Otáčanie kvetu, áno, keď Gautama Buddha otočil kvet a Mahákášjapa sa usmial, znamená to, že Dharma postupuje. Keď teda konáme v prítomnom okamihu, pretože neexistuje subjekt oddelený od objektu, pretože nevieme, kto koná, môžeme povedať „konám“ alebo môžeme povedať, že koná Vesmír. Samozrejme, nedáva veľký zmysel povedať, že koná Vesmír, ale v skutočnom zmysle, v okamihu, konanie preniká Vesmír. A majster Dógen to hovorí na začiatku Bendowy. Opisuje stav v zazene; hovorí veľmi zvláštne veci, ako napríklad že keď konáme na tomto mieste, naše konanie preniká Vesmír. To sa nám však zdá ťažké uveriť. Budem pokračovať. Ďalší odsek je o realizácii. Je to pre nás hádanka, pretože je to po japonsky slovo „satori“ a satori začalo znamenať akýsi prielom do zvláštneho stavu zvaného osvietenie. Ak si však predstavíme, že osvietenie znamená, že sa všetko vyjasní, akoby niekto zapol svetlo, môžeme sa trochu priblížiť k významu. Keď žijeme vo svete svojich myšlienok, nevšímame si, čo je pred nami. A keď sme chytení vo fyzickom svete a zaplavení svojimi pocitmi, je ťažké vidieť svet jasne. Existuje však stav, v ktorom nie sme chytení ani myšlienkami, ani pocitmi, ale sme slobodní, a tento stav je stav v zazene. Sedíme teda v zazene, v tejto polohe slobodní, a ak si všimneme, že hlava je stuhnutá, trochu ňou zakývame a stane sa slobodnou. Aby teda celé naše telo cítilo v zazene slobodu, hoci to môže bolieť, je tu určitá sloboda od našich myšlienok a zároveň od nášho vnímania. A v tomto stave je všetko jasné. Samozrejme, hoci sedíme s uvoľnenou hlavou, niekedy cítime, že naša myseľ chodí stále dookola, ale ak naša myseľ chodí dookola, zvyčajne je to preto, že to robíme zo zvyku. V tom zmysle nám zazen ukazuje, akí sme zo zvyku. A ak zo zvyku žijeme život veľmi sústredený na intelektuálne záležitosti, vkladáme veľa energie do premýšľania a tú oblasť nikdy neopúšťame, potom to pokračuje aj keď praktizujeme zazen. Keď teda sedíme v zazene v stave slobody, naša rušná myseľ sa bude pomaly usádzať, ale ak čakáme, že všetky naše myšlienky náhle zmiznú, zvyčajne nezmiznú. Ak však toto neočakávame, niekedy len na okamih zistíme, že jednoducho sedíme a cez okno svieti slnko. A v tom okamihu máme realizáciu alebo satori alebo je nám jasne. A oddelené od tohto stavu sú všetky ostatné stavy, o ktorých sa hovorí a píše, akýmisi snami o iných svetoch. Preto majster Dógen hovorí, že mimo zazenu nie je žiadne osvietenie, mimo zazenu ani mimo konania nie je žiadna realizácia. Nišidžima róši však nemá rád slovo osvietenie, pretože je tak hodnotovo zaťažené, preto zvyčajne používame slovo realizácia. Alebo môžeme dokonca povedať byť bdelý či mať jasno. Snaží sa teda opísať tento stav a používa metaforu „mesiac odrážaný vo vode“, aby opísal stav, v ktorom všetko je také, aké je. Keď sedíme v zazene a jednoducho, cítime sa usadení, všetko je také, aké je.

Otázka: A čo byť si neuvedomujúci, znamená „odpadnutie tela a mysle“ tiež realizáciu?

Mike: Áno.

Otázka: Pretože ste povedali, že si uvedomujete slnečné svetlo, však?

Mike: Nemyslel som tým, aby sme si ho uvedomovali, iba že na vás svieti. Nedokážem to opísať. Mali ste taký stav?

Otázka: Môžete zakúsiť realizáciu?

(Nepočuteľná diskusia.)

Mike: Môžeme to len zakúsiť, nemôžeme to definovať, takže už budem ticho.

Otázka: Môžete to vedome zakúsiť alebo…

Mike: Môžete si pomyslieť: to bolo ono práve teraz, ale keď myslíte „to bolo ono“, nie je to ono.

Otázka: Je to preč.

Mike: Áno.

Otázka: Nedokážem sedieť v prítomnosti.

Mike: Nedokážete? Vždy sedíme v prítomnosti.

Otázka: Môžem zakúsiť osvietenie?

Mike: Na tú otázku nemôžeme odpovedať, musíme sa ďalej pozerať na vlastnú skúsenosť. Niekedy, niekedy ráno vstaneme a čistíme si zuby. Zvyčajne, keď si čistíme zuby, myslíme. Je to celkom bežný zvyk: ráno vstať a počas čistenia zubov sa nám v mysli začína deň, hoci nie vždy. Niekedy ich však jednoducho čistíme. Môžeme to povedať aj o jedení; často sa pri jedle rozprávame, ale niekedy jednoducho sedíme a jeme. Niekedy sedíme a nerozprávame sa a cítime, že by sme sa mali rozprávať. Keď si však niekedy len sadneme a len jeme, jednoducho jeme. Je to teda stav celistvosti.

Otázka: Ale v zmysle uvedomovania a neuvedomovania, je to… napríklad myslíte o nemyslení, sedíte v zazene a vidíte, že vo vašej hlave nejde nijaký rozhovor, ale vidíte podlahu pred sebou a je tam nejaký druh uvedomovania, videnie. Potom si niekedy neskôr pomyslíte, áno, uvedomovali ste si podlahu pred sebou, ale predtým vlastne nebolo nič. Môžu teda uvedomovanie aj neuvedomovanie spadať pod realizáciu?

Mike: Myslíte uvedomovanie podlahy?

Otázka: Len nejaký druh uvedomovania.

Mike: Áno, samozrejme, máme nejaký druh uvedomovania.

Otázka: Ale niekedy sa v zazene zdá, že nie je ani žiadne uvedomovanie.

Otázka: Pre mňa je to uvedomovanie si niečoho, čo práve odišlo.

Mike: To je pekné.

Otázka: Práve to z okamihu znovu vypadlo.

Otázka: Je to ako John [nepočuteľné], ktorý hovorí: „Eureka! Našiel som to,“ a potom až do smrti hovorí „eureka“?

Mike: Môže byť. Teraz sa pokúšame porozumieť, aký je ten stav, aby sme ho, keď pochopíme, aký je, mohli mať. To však nie je buddhizmus, a preto majster Dógen hovorí, že keď sme buddhovia, nemusíme si uvedomovať, že sme buddhovia. Ide o to, že veci sú takto, a keď sedíme v zazene, všetky tieto skúsenosti sú tu. Buddhismus však nie je porozumenie skúsenosti v zazene, ale sedenie v zazene. A o buddhizme hovoríme, aby sme sa dostali na koľaj so všetkými bránami zatvorenými. To, čo sa majster Dógen pokúša opísať, je nemožné, ale v pokusoch opísať jeho nemožnosť sa aspoň nasmerujeme správnym smerom.

Otázka: Je to teda niečo ako [nepočuteľné] mindfulness?

Mike: Nemám rád slovo mindfulness, lebo vo mne vyvoláva, že sa sledujem.

(Nepočuteľné.)

Nech teraz chceme akokoľvek porozumieť tomu, čo znamená realizácia, a uchopiť to mysľou, nikdy to nedokážeme, ale všetci to robíme. Robiť to je teda dôležité. Je dôležitejšie robiť to než o tom diskutovať. Mali by sme teda prestať diskutovať.

Koniec talku.