Leto 2002 — Genjo-koan

Okno do celoživotného úsilia

Genjo-koan je pekná, stručná kapitola, no je dosť ťažké vedieť, čo tým majster Dógen naozaj myslí. V televízii som videl program o malej žabe na ďalekom severe, ktorá zamrzne a keď sa roztopí, znovu ožije, a my cítime: „Ach, je to úžasné, už to viem.“ Táto malá kapsula informácie je však v skutočnosti výsledkom celoživotného úsilia.

Poznania sa chytíme a myslíme si, že ho vieme, a nevšimneme si, že je to veľmi povrchný obraz obrovského úsilia počas mnohých životov. Genjo-koan je akési zrkadlo života majstra Dógena; ak si myslíme, že ho môžeme stráviť za päť minút, päť dní či päť rokov, očakávame veľa. Toto písanie je oknom do niečieho celoživotného úsilia a budhizmus hovorí, že celoživotné úsilie je dôležitejšie než okno. To neznamená, že poznanie nie je dôležité; je veľmi dôležité. Naše úsilie porozumieť je však dôležitejšie než to, či porozumieme alebo nie. Tak sa usilujme.

Štyri hľadiská

Kapitola stojí na štyroch hľadiskách majstra Dógena a hľadisko menia dokonca aj vety: filozofické alebo teoretické hľadisko; objektívne, konkrétne hľadisko založené na vonkajšom svete; hľadisko konania, čo je dosť bizarný spôsob opisu, pretože ako môže byť konanie hľadiskom?; a štvrté, v ktorom sa pokúša zachytiť skutočnosť slovami, čo je nemožné, a tak používa poéziu, príbeh alebo symbol.

Keď sú všetky dharmy videné ako Budhova dharma, potom je zaslepenie a realizácia … Keď každá z nespočetných dhariem nie je ja, nie je zaslepenie ani realizácia … Budhova pravda pôvodne presahuje hojnosť a nedostatok …

V tomto prvom odseku sú všetky štyri hľadiská. Z náboženského hľadiska rozlišujeme: „Má na sebe rakusu, musí byť budhista.“ Z vedeckého hľadiska: „Je to len bavlna, ako tričko tamtoho chlapa; obaja sú ľudské bytosti,“ a zaslepenie a realizácia sú iba vzorce v našom mozgu. Tretia veta oboje presahuje: nezáleží mi na tom, či ma nazvete budhistom alebo nie; pre mňa je dôležité, že ho mám na sebe. Len ho noste.

Obe hľadiská sú založené na pojmoch a pojmy presahujeme. Vedci a náboženskí ľudia môžu diskutovať, či je ďalší život, a budhista povie: „Môžete hovoriť celý deň, ale ja teraz žijem, tak si dám šálku čaju.“ Nepopierame, že zomrieme, ale „dva cukry, prosím“ — aspoň v mojom prípade. Konanie teda presahuje myslenie.

K tretiemu hľadisku prichádzame poskakovaním medzi prvými dvoma, ako keď debatujeme medzi dvoma stranami seba samých, až si jedného rána pomyslíme „ach, dočerta s tým“ a cítime sa šťastní; ak svoj konflikt nepresiahneme, niekedy môžeme ochorieť. Fyzickým korelátom je zazen: ak sa nesústredíme ani na mentálne, ani na fyzické, ale len ich necháme prichádzať a odchádzať, sedíme na rozhraní medzi mysľou a telom. To je vyvážený stav a z neho získavame hľadisko konania. Ako povrazolezec: ak by sa nekolísal, nenašiel by svoju rovnováhu.

Na konci odseku majster Dógen poukazuje na skutočnosť: kvety hynú a burina rastie, hoci ju nechceme. Táto skutočnosť existuje teraz a my ju nazývame realitou; keď sa ju však pokúsime uchopiť, prepadne nám pomedzi prsty. A tento celý odsek je sám v prvom hľadisku: je to samá teória.

Konanie je len tu a teraz

Hľadisko konania je stredom budhizmu. Istým spôsobom nie je hľadiskom, pretože keď konáme, prestávame analyzovať; počas toho, čo robíme, sa nad tým nemôžeme zamýšľať. Majster Dógen hovorí o tom, že telo a myseľ sú v konaní jedno, a o tom, že prítomný okamih je skutočný a minulosť a budúcnosť v tomto zmysle skutočné nie sú.

Keď sa úplne zapojíme do svojho konania, sme tu, na súčasnom mieste a v súčasnom čase, a je tu skúsenosť niečoho celistvého, čo nie je sústredené okolo ja. Konať možno vždy iba teraz; konania v minulosti, konania iných ľudí či konania v budúcnosti sú príbehy o konaní. Majster Dógen teda veľmi úzko definuje „skutočné“: skutočné znamená niečo tu, teraz. To je veľmi ťažké prijať, pretože žijeme vo veľmi virtuálnom svete: robíme z obrazu svojho sveta veľké kontinuum a nevšímame si, že časť z neho je skutočná a časť virtuálna. Pre túto palicu, ktorú držím, nejestvuje skutočnosť včerajška. Neznamená to, že včera neexistovala, ale to, že som ju včera držal, je spomienka. A pretože neexistuje subjekt oddelený od objektu, môžeme povedať „konám“ alebo že koná Vesmír. Samozrejme, nedáva veľký zmysel povedať, že koná Vesmír, ale v skutočnom zmysle, v okamihu, konanie preniká Vesmír.

Naša myseľ zvyčajne beží ponad jednoduché konanie: keď si čistíme zuby, premýšľame o dni. A predsa tieto nepostrehnuté, okamžité konania udržiavajú naše životy; ak nekonáme, zomrieme, a keď sme uväznení, zvyčajne je pre nás veľmi ťažké zachovať si duševnú rovnováhu.

Otázka: Čo je konanie vo vašom použití slova?

Keď konáme v prítomnom okamihu, my a svet sa stávame niečím jedným. V športe alebo v naliehavom prípade je rozhodujúce, že sme si v tom okamihu prestali byť vedomí (aware) seba ako osoby. Konáme však stále a vždy, keď konáme, prestávame myslieť. V modernom svete máme sklon príliš myslieť, a keď myslíme na to, čo robíme, naše konanie je neúplné.

Všetky konania majú rovnakú hodnotu: utieranie okolo záchodovej misy a prevod peňazí medzi účtami sú rovnaké konanie. Samozrejme, že svoje konania musíme usporiadať, aby sme žili v spoločnosti; šálku čaju však môžeme naliať s rovnakou celistvosťou ako niečo, čo pokladáme za dôležité. Každé konanie je hodnotné samo osebe, zároveň posvätné a obyčajné. Budhizmus nám dáva dve veci: učenie, aby sme si to pripomínali intelektuálne, a zazen, aby sme sa ukotvili v tom, čo práve robíme; nedáva nám život ani prácu. Nedokážem to, a preto stále študujem a každý deň sa pokúšam ďalej.

Bol som veľmi intelektuálny mladý muž. Keď som začal liezť po skalách a visel som na lane, musel som konať, inak by som spadol, a cítil som sa veľmi šťastný, no nevšimol som si prečo; keď som sa neskôr trápil nad tým, čo hovoril Nishijima Roshi, uvedomil som si: „Ach, to je konanie.“ Nemusíte však byť horolezcom. Keď len zoberieme čajník, je to veľmi dôležité, ale pretože je to také obyčajné, nepripisujeme tomu vôbec nijakú hodnotu. Všetko je konanie, ale máme mozog, ktorý nás abstrahuje od toho, čo robíme; to je náš ľudský stav.

Správne konanie je v tomto okamihu

Budhizmus hovorí, že konať bez premýšľania, bez úmyslu, je správne konanie. Znie to zvláštne a zdanlivo nezodpovedne: keď sa vrhneme do konania, staneme sa vyváženými, a keď sme vyvážení, naše konanie je správne. Skutočné konanie sa však líši od premýšľania o konaní. Ak sa hneváme, mohli by sme povedať, že máme v krvi jedy, a ak čakáme, kým zmiznú, nikdy nekonáme; iný čas na konanie nie je. Premýšľať o správnom a nesprávnom nie je to isté ako robiť správne a nesprávne. Učia nás „premýšľaj, než začneš konať“, ale budhizmus hovorí: konaj!

Otázka: Niekto by mohol v okamihu spáchať vraždu, ako ten muž, ktorý zavraždil tie dve dievčatá. Možno však nepremýšľal, bol celkom sústredený. Bolo to správne konanie?

Bol nevyvážený. Ten muž, ktorý zavraždil tie dievčatá, urobil niečo strašné a mal by byť potrestaný. Konanie však nie je to, čo urobil v minulosti; konanie je vždy tu a teraz a náš trest sa odohráva teraz. Majster Dógen hovorí vždy o skutočnom konaní, nie o teoretickom. Jediné miesto, kde môžeme urobiť niečo správne, je teraz; ale ak sú naše telo a myseľ teraz nesprávne, nesprávne bude teraz aj naše konanie. Aj keď však teraz konáme nesprávne, ďalší okamih je jediný okamih, keď môžeme konať správne. Ako tenista po stratenom bode sa musíme vracať do rovnováhy v každom okamihu.

Bolo by, samozrejme, hlúpe povedať, že to, čo sa deje v našej hlave, neovplyvňuje naše konanie, ale to platí z určitého hľadiska, a preto potrebujeme štyri hľadiská. Ak som v hroznom duševnom stave, hrozné je aj to, čo robím; človek, ktorého myseľ je nevyvážená, bude konať zle. Jediný čas, keď môžeme konať, je však teraz, s vlastným telom a mysľou, takže nemôžeme vziať teóriu o konaní niekoho iného a uplatniť ju na seba.

Hnať seba, uvedomiť si zaslepenie

Na tomto ústraní sa uvádzame do rovnováhy a potom zabúdame na to, či sme vyvážení alebo nie; ak o tom začneme premýšľať, rovnováhu stratíme. Vždy, keď na seba hľadíme, rozdelíme sa na dve časti. Potom konáme a znova sa staneme jedným.

Hnať seba, aby sme praktizovali a zakúšali nespočetné dharmy, je zaslepenie. Keď nespočetné dharmy aktívne praktizujú a zakúšajú nás, je to stav realizácie.

Najmä keď začíname praktizovať zazen, chceme dosiahnuť pokojný stav a sme sklamaní, keď ho nedokážeme dosiahnuť. Je to ako kyvadlo: každý pokus zastaviť kývanie ho udržiava, ale ak prst odtiahnem, zastaví sa. Pokúšať sa úmyselne zastaviť nie je spôsob, ako sa zastaviť, ale prestať sa pokúšať zastaviť je veľmi účinný spôsob, ako sa zastaviť. „Musím prestať myslieť“ nefunguje; keď však iba ďalej sedíme a opravujeme držanie tela, niekedy sa celkom zrazu všetko vyjasní a sedíme úplne pokojne. Majster Dógen teda hovorí, že keď sa ženieme za tým, čo chceme, je to istý druh zaslepenia. Udieranie kyvadla je pokus pozerať sa na seba; preto majster Dógen hovorí: „Realizovať seba znamená zabudnúť na seba.“

Tí, ktorí si hlboko uvedomujú zaslepenie, sú buddhovia.

Nehovorí sa, že buddhovia nie sú zaslepení. Ak si myslíme, že nebyť nikdy zaslepení znamená byť buddhom, vytvárame si dokonalý obraz; ak si však myslíme, že buddha si všimne, čo je zaslepenie, možno sme bližšie skutočnej situácii. Ak si to všimneme a priznáme, môžeme sa pohnúť ďalej. „Ach jaj, nie som to, za čo som sa pokladal, teraz môžem začať znova“: všímať si, že sme zaslepení, je samo osebe akýmsi posunom ďalej. A veta hovorí, že aby ste boli buddhom, nemusíte vedieť, že ste buddha.

Otázka: Je teda možné dosiahnuť nejakú realizáciu?

Majster Dógen hovorí, že sú dva druhy realizácie: tá, ktorú máme v okamihu, a tá, ktorú prináša naše úsilie počas rokov zazenu a štúdia, keď si vyjasníme, čo je budhizmus. Nepopiera teda pokrok, a predsa ho popiera: pokrok je v našich mysliach, pretože žijeme iba teraz, ale zároveň máme pocit, že existuje niečo nazývané pokrok.

Stav buddhu je stav, nie výsledok úmyselného úsilia, takže ho nemusíme rozpoznať, stačí ho robiť. Pri zazene je ťažké nájsť dôvod alebo zistiť, či sme teraz pokojní, ale môžeme pokračovať. Je lepšie prestať sa stále snažiť byť dokonalí; otázka znie: ako?

Jedna strana a celok

Keď celým telom a mysľou hľadíme na formy a keď celým telom a mysľou počúvame zvuky, hoci ich priamo vnímame, nie je to ako zrkadlový odraz obrazu ani ako voda a mesiac. Kým zakúšame jednu stranu, sme slepí voči druhej strane.

Naše zmysly sú jednostranné. Kým hovorím, nemôžem počúvať niekoho iného a človek, ktorý dokáže čítať noviny a pritom viesť rozhovor, je veľmi vzácny; keď v aute telefonujeme mobilom, nevšimneme si dopravu. Výskumy naznačujú, že v skutočnosti vidíme len veľmi malú oblasť a zvyšok sa dopĺňa z pamäti. Moderná veda môže k nášmu porozumeniu prispieť omnoho viac, no majster Dógen v treťom odseku poukazuje na niečo jednoduché, nič viac ani menej. To neznamená, že neexistuje intuitívnejšie vnímanie: tenista dokáže odpáliť loptičku práve v okamihu, keď ju uvidí, bez sústredenia.

Konanie je iné: keď konáme, strácame pocit reflexie a sme úplne zapojení do toho, čo robíme, a v tom úplnom zapojení je aj širšie zapojenie, tak ako si futbalista stále môže zachovať vedomie (awareness) všetkého okolo seba, hoci tam možno niekoľko vecí chýba. Keď sa súčasne hýbeme a počúvame hudbu, nazývame to tanec: jedna celistvá vec. Naše vnemy sú však čiastočné.

Včera som si uvedomil, aký bol problém s tým odsekom: „odraz obrazu v zrkadle“. Majster Dógen to používa v šiestom odseku pre realizáciu, ktorá znamená byť celistvý. Keď sa teda pozeráme a počúvame, sme úplne zapojení, ale nie je to ako realizácia: sme slepí voči druhej strane.

Učiť sa Buddhovej pravde znamená učiť sa seba. Učiť sa seba znamená zabudnúť na seba. Zabudnúť na seba znamená byť zakúšaný nespočetnými dharmami. Byť zakúšaný nespočetnými dharmami znamená nechať odpadnúť naše vlastné telo a myseľ i telo a myseľ vonkajšieho sveta. Je stav, v ktorom sa zabudnú stopy realizácie; a dlhý, predlhý čas prejavuje stopy zabudnutej realizácie.

Keď zabudneme, kto sme, niet „nás“, je to akýsi stav bez ega, a ten veľmi dobre poznáme: zakaždým, keď konáme, či už berieme šálku čaju, alebo skáčeme z útesu, v okamihu konania nie je priestor na reflexiu ani na vnímanie; hoci nemôžeme povedať, že nejestvuje žiadna reflexia ani vnímanie, naša skúsenosť je celistvá. Byť zakúšaní celým Vesmírom je opakom „ja zakúšam Vesmír“ a to naznačuje konanie.

Žiadne trvalé ja

Richard Feynman hovorí, že atómy fosforu v mozgu potkana, aj v našom, nie sú tie isté atómy, ktoré tam boli pred dvoma týždňami. Čo teda nazývam „môj mozog“? Náš pojem o nás samých je dosť silný, ale či existuje pretrvávajúce niečo nazývané „ja“, alebo nie, je veľmi ťažké vedieť.

Pretože si myslíme, že telo a myseľ existujú oddelene, vraciame sa k predpokladu, ktorý podľa mňa urobil Descartes: že moja myseľ je jediná vec, ktorá je stála. Majster Dógen hovorí, že je to mylné pochopenie: neexistuje trvalá myseľ, podstata ani ja. To neznamená, že sa necítime trvalí, pretože cítime. A keď hľadáme svoju myseľ, vždy ju nájdeme: pri zazene vždy, keď si všimneme, že myslíme, myslíme. Nie je však trvalá.

Podobne ľudské bytosti po smrti nežijú znova.

Majster Dógen neveril, že ľudské bytosti majú duševnú podstatu alebo dušu, ktorá sa znova stane ľudskou bytosťou, a majster Nagardžuna hovorí to isté. Budhizmus vždy hovoril, že telo a myseľ sú dve strany jednej veci; ako môže niečo prejsť do ďalšieho života bez tela? To neznamená, že nejestvuje duševná alebo duchovná stránka vecí. V nás však nejestvuje nijaká abstraktná časť, ktorá by mohla po smrti znova žiť.

Otázka: Prečo teda toľké budhistické sútry hovoria, že reinkarnácia je pravdivá?

Bol to brahmanizmus, ktorý bol v Indii už v Buddhovom čase, a zostal tam, kde ľudia študovali bez praktizovania. Celý budhizmus je sústredený na prax dhjány, zazenu. Ak praktizujeme, skúsenosť bezprostrednej prítomnosti nás akoby napĺňa a slová majstrov môžeme spojiť späť s niečím skutočným; v abstraktnej oblasti môžeme už len argumentovať a diskutovať.

Otázka: Nie je teda žiadne znovuzrodenie?

Nuž, to vám neviem povedať. Ale neverím v znovuzrodenie a majster Dógen neveril v znovuzrodenie. Povedať, či je alebo nie je, je podľa mňa takmer nemožné.

Palivové drevo je palivovým drevom teraz

Palivové drevo sa stáva popolom … Má minulosť a má budúcnosť. Hoci má minulosť a budúcnosť, minulosť a budúcnosť sú odrezané.

Samozrejme, máme minulosť a budúcnosť, ale skutočné palivové drevo je palivovým drevom teraz, skutočný popol je popolom teraz. Nikdy nemôžeme vojsť do budúcnosti: budúcnosť prichádza do prítomnosti a prítomnosť prechádza do minulosti. Naša skutočná myseľ v prítomnosti vytvára minulosť a budúcnosť.

Nemôžeme poprieť hodnotu ľudského úsilia pri budovaní spoločnosti, hodnotu histórie a plánovania zajtrajška. Stredná cesta však pridáva veľmi jednoduchý pohľad: v terajšosti a tu-osti je kvalita a táto kvalita je skutočná. Keď som zavalený vecami, ktoré treba urobiť, môžem povedať: „Jediné, čo môžem urobiť, je teraz, takže by som mal začať,“ a len čo začnem prvú prácu, ostatné na chvíľu zmiznú. Byť v prítomnosti s jednoduchým konaním je cesta von z choroby. Nemyslím tým, že to vylieči rakovinu, ale je to spôsob, ako sa uzemniť a vykúpiť.

Niekedy pri kinhine, keď kráčame veľmi jednoducho, môžeme mať pocit, že sme len tu. Keď to nebolí, nie je bolesť; keď to bolí, bolesť naplní Vesmír. „Neobjavenie, nezmiznutie“: skutočnosť odnikiaľ neprichádza ani nikam neodchádza; je vždy tu. Nikdy som nenašiel žiadnu časť svojho života, v ktorej by som nebol v skutočnosti.

Život je okamžitá situácia a smrť je tiež okamžitá situácia.

Keď žijeme, sme živí, a keď sme mŕtvi, sme mŕtvi; môžeme hovoriť o smrti, ale to nie je skutočná smrť. „Nemyslíme si, že sa zima stáva jarou“ — samozrejme, že si to myslíme; čoskoro bude jeseň. Toto je však tretí pohľad, pohľad okamžitosti, a v tomto svete nemôžeme žiť len s týmto pohľadom ani len s duchovným či vedeckým pohľadom; potrebujeme všetky tri. Otáčanie kolesa Dharmy je symbol pohybu: každodenný život, samsára, ročné obdobia, naše mysle sa otáčajú; niekedy máme pocit, že skutočnosť tlačíme, niekedy ona tlačí nás, niekedy sa hýbeme spolu.

Realizácia je celistvosť

V zazene, keď telo a myseľ odpadnú, nemáme oddelené vedomie vlastného tela a mysle ani tela a mysle sveta. Niečo niekde sedí. Pomyslíme si: „Môj zazen taký nie je,“ ale zazen je taký. Prechádzame dvoma základnými stavmi, myslením a vnímaním, a keď sa medzi nimi kolíšeme, je medzi nimi stav, rozhranie, v ktorom zabúdame každú stopu realizácie; nevieme, či realizujeme. A tento stav realizácie bez stôp pokračuje bez konca. Je to tak, Yoko?

Yoko: Hmmm? Nepočúvala som.

Čítala, takže nepočúvala! Práve to hovorí majster Dógen!

Keď sedíme v zazene, sedíme vo večnosti. Máme predstavu večnosti ako niečoho, čo sa tiahne do budúcnosti, ale večnosť môžeme zakúšať v prítomnom okamihu a je iná než večnosť, o ktorej premýšľame.

Otázka: Páči sa mi, čo Yoko raz povedala: že večná skúsenosť je okamžitá.

Yoko: Áno, to som povedala.

Satori začalo znamenať prielom do zvláštneho stavu zvaného osvietenie. Ak si však predstavíme, že sa všetko vyjasní, akoby niekto zapol svetlo, môžeme sa trochu priblížiť k významu. V zazene existuje stav, v ktorom nie sme chytení ani myšlienkami, ani pocitmi. Ak naša myseľ chodí dookola, zvyčajne je to preto, že to robíme zo zvyku; v tom zmysle nám zazen ukazuje, akí sme zo zvyku. Ak nečakáme, že naše myšlienky náhle zmiznú, niekedy len na okamih zistíme, že jednoducho sedíme a cez okno svieti slnko. V tom okamihu máme realizáciu; je nám jasne. Ostatné stavy sú sny o iných svetoch; preto majster Dógen hovorí, že mimo zazenu ani mimo konania nie je žiadna realizácia. Sústrediť sa na prítomnosť a konať v prítomnosti je realizácia, bdenie alebo buddha, a my sme bdelí na zlomky sekundy. Všetko, čo budhizmus hovorí, je: všimnite si hodnotu návratu k tomuto okamihu, a keď si ju všimneme, rozšíri sa.

Človek, ktorý dosahuje realizáciu, je ako mesiac odrážaný vo vode: mesiac nezmokne a voda sa neporuší.

V časoch majstra Dógena mesiac vo vode vyjadroval niečo celistvé, veľké v malom. Keď sme celiství vo Vesmíre, Vesmír nerušíme a Vesmír neruší nás; realizácia jednotlivca neláme. Neviem to opísať, ale zakúšame to. Predstavte si balón s vodou ponorený do vody: ako inžinier myslím na rovnaký tlak z oboch strán a rozhranie zmizne. V zazene sa kolíšeme na rozhraní medzi nami a svetom a práve keď doň vstúpime, samotné rozhranie zmizne; splývame s miestom, kde sme.

Celý mesiac a celá obloha v kvapke rosy: nekonečno v nekonečne malom. Ľudia tvrdili, že realizácia je akýsi osobitný duchovný stav, a od toho je taká vzdialená, až je to smiešne. Majster Dógen hovorí, že ten stav je rovnováha medzi vnútrom a vonkajškom. Vyzeráme teda normálne; nie je na tom nič zvláštne. Tým, že sme normálni, sme zvláštni, ale nie preto, že tamten chlap dokáže levitovať.

Len kam dohliadnu naše oči

Keď Dharma naplní telo a myseľ, cítime, že jedna strana chýba.

Ak si myslíme, že to máme, sme od toho veľmi ďaleko; keď to máme, cítime, že niečo chýba, a preto vynakladáme úsilie v každodennom živote. Samotné hľadanie, samotné pozeranie je budhistický stav. V kóane mníchovi, ktorý pochopil „dieťa ohňa prichádza hľadať oheň“ intelektuálne, povedali, že je veľmi ďaleko od budhizmu; keď sa vrátil a spýtal sa „čo to je?“, počul tie isté slová a pochopil, že samotný jeho úprimný postoj bol pravdou.

Ďaleko na mori je horizont kruh, ale majster Dógen hovorí, že oceán nie je okrúhly ani štvorcový. Zdá sa teda, že hovorí: keďže skutočnosť je beztvará, keď ju zakúšame, cítime, že niečo chýba, akési „čo to je? Kde to je?“, pretože chceme mať veci vymedzené. Pre ryby je oceán palác, pre bohov šnúra perál; oceán sám osebe nemá iba vlastnosti, ktoré vidíme.

Majster Dógen hovorí, že vidíme a rozumieme len natoľko, nakoľko sú schopné dosiahnuť naše oči učenia sa a praxe: rozumieme natoľko, nakoľko zakúšame, ale vo svete je viac. Nemôžeme vidieť svet mimo svojho stanoviska; ale tým, že sme jedno s Vesmírom, keď konáme, keď praktizujeme zazen, zakúšame všetko také, aké to je. Okrem vlastností, ktoré veciam dávame, sú tu milióny ďalších, ktoré by im mohli dávať ryby či bohovia. Ani jedinú kvapku vody za našimi výkladmi nemôžeme uchopiť; ale je tu taká, aká je. Znie to duchovne, ale nie je to tak.

Keď kráčam pri kinhine, mám v mysli obraz prízračného mňa, ktorý ide odtiaľ sem, a nazývame to pohybom; je to však úplná ilúzia. Oblúk kopnutej futbalovej lopty existuje iba v našom vedomí. Moderné skúmanie vnímania zisťuje, že niektoré z bizarných vecí, ktoré hovoria majstri Dógen a Nagardžuna, sú platné: máme vyložený obraz skutočnosti a na ňom je založená celá naša spoločnosť. Nejde o zahodenie spoločnosti ani hodiniek. Samozrejme, že sa pohybujeme; ale to, čo nazývame pohybom, nie je to, čím pohyb naozaj je.

Ryby nikdy neopúšťajú vodu

Ryby a vtáky zároveň od pradávna nikdy neopustili vodu ani oblohu.

Naše konanie nemá hranice: ryba pláva po celý svoj život. Ryba však potrebuje vodu, aby bolo plávanie, a my môžeme konať iba vtedy, keď sú pred nami okolnosti. V skutočnosti konanie nemôže existovať oddelene od „mňa“ a okolností; sú zvarené dohromady.

Premýšľať o tom, čo je dobré a čo zlé konanie, je teda iba myšlienka a je to úplne iné než konať. Dobré či zlé je v konaní samom; majster Dógen v inej kapitole hovorí, že si myslíme, že dobro niekde existuje a čaká, kým ho niekto vykoná, no to je nesprávne. V budhizme morálka nie je abstraktná; je neoddeliteľná od konania.

Keď konáme, sme obmedzení týmto okamihom a týmto miestom, no v tom obmedzení sme úplne slobodní. Môžeme kričať všeličo hlúpe, takže je to istý druh slobody; ale nemôžem vydávať zvuk ako nosorožec, iba ako hlúpa ľudská bytosť. Myslíme si, že sloboda znamená robiť, čo chceme, ale môžeme byť slobodní v tomto okamihu, aby sme boli v tomto okamihu; nemôžeme byť v inom okamihu. Obmedzenia sú nám zjavné; slobodu zakúšame iba v konaní.

„Ak vták opustí oblohu, hneď zomrie“: môžeme to vyložiť tak, že ak opustíme svoj každodenný život, vstávanie, umývanie tváre, jedenie, chodenie spať, hneď zomrieme. Chodíme hľadať taký život, aký chceme, ale život, ktorý máme, je rozhraním medzi „mnou“ a mojím okolím. Toto miesto sme my. „Ja“, o ktorom myslím v Paríži budúci týždeň, nie je skutočné; je to predstava.

Nachádzať cestu, keď sa hýbeme

Vták, ktorý by skontroloval každý konár, skôr než sa rozhodne, ktorým smerom poletí, by nikdy nenašiel svoju cestu. V Anglicku ma vychovali, aby som myslel skôr, než konám; v Japonsku, kým som vysvetľoval, prečo niečo nemôžeme urobiť, moji kolegovia už mali prácu napoly hotovú. Iný spôsob je jednoducho začať, v spolupráci s inými ľuďmi, nie hlúpo, a nachádzať cestu, keď sa hýbeme. Stratégia má svoju hodnotu, no musíme sa hýbať. Po desiatich rokoch sa mi to trochu darilo.

Na hore si určujete smer pri každom rohu, hoci bez celkovej stratégie môžete mať problém. Stopercentne jasný obraz musí byť nesprávny; urobíme krok a všimneme si, že skutočnosť sa nášmu obrazu celkom nepodobá. Nemôžeme prestať robiť plány, ale ak sa náš plán ukáže iný než skutočnosť, mali by sme ísť so skutočnosťou. Ciele sú istý druh mrkvy: náš cieľ je predstava a miesto, na ktoré prichádzame, je skutočné. Nemusí to byť až také odlišné.

Vo veľkej horúcej vani s teplejšími a chladnejšími miestami a vyššími a nižšími sedadlami niektorí sedia napoly von z vody alebo v najteplejšej časti a hovoria, že sú v poriadku; iní sa hýbu, kým nenájdu miesto, ktoré im vyhovuje, a tam sú spokojní. Myslíme si: „Príliš veľa hovorím,“ a pokúšame sa byť niečím, čím nie sme. V zazene však nehľadáme silné, sebavedomé ja, ktorým sa chcem stať, ale ja, ktorým už som. Úsilie je veľmi dôležité, no nemali by sme sedieť vo vriacej vode a hovoriť: „Je to fajn.“ Mali by sme sa pohnúť; stále sa hýbať znamená pustiť svoju predstavu o tom, ako sa cítime, a tak to súvisí s úprimnosťou.

Nemysli: „Som človek, ktorému je príliš horúco“; jednoducho sa pohni. Moja horúca vaňa je iba obraz a obraz skutočnosti neexistuje; musíme sa spolu jednoducho nejako pretĺkať, ako kamienky na dne potoka, ako hovorí Nishijima Roshi.

Keď nájdeme toto miesto, toto konanie sa nevyhnutne realizuje ako Vesmír.

„Realizovaný Vesmír“, preklad názvu kapitoly Genjo-koan, znamená všetko urobené skutočným; realizované nie v zmysle pochopené, ale urobené skutočným. Naše myšlienky sú skutočné, ale sú to myšlienky o svete, nie sú svetom; keď konáme, to, čo robíme, je skutočné, takže konaním sa realizuje Vesmír. Vesmír je jednoducho tu; skutočnosti nemôžeme rozumieť, ale zakúšame ju.

Nie je to v slovách

Autenticky odovzdané znamená od jedného skutočného človeka, ktorý praktizuje zazen, k druhému. Môžeme začať knihou, ale napokon potrebujeme niekoho, kto praktizuje zazen, aby nám to ukázal, tak ako remeselníci učili svojich učňov.

Otázka: Môžete zakúsiť realizáciu?

Môžeme to len zakúsiť, nemôžeme to definovať. Môžete si pomyslieť: „To bolo ono práve teraz,“ ale keď to myslíte, nie je to ono. Pokúšať sa porozumieť tomu stavu, aby sme ho mohli mať, nie je budhizmus; budhizmus nie je porozumenie skúsenosti v zazene, ale sedenie v zazene. Nemám rád slovo mindfulness, lebo vo mne vyvoláva predstavu, že sa sledujem. Mysľou nikdy neuchopíme, čo znamená realizácia, ale všetci to robíme. Robiť to je teda dôležitejšie než o tom diskutovať.

Majster Dógen často končí odsek tým, že by sme mali skúmať v skúsenosti: ísť von a žiť. To, o čom hovorí, nie je v slovách. Na Západe považujeme za takmer nemožné uveriť, že význam vety nie je vo vete; v matematike je, ale nie v jeho opise skutočnosti. Knihu o lyžovaní si pokojne prečítajte, ale potom ju zatvorte a choďte to robiť.

Len sedieť

Vo vyrovnanom stave, ako keď sedíme vo vode s teplotou tela, necítime potrebu rozlišovať, lepšie či horšie, moje či tvoje; jednoducho robíme úplne tú jednu vec, ktorá je pred nami. Sme tu, sme tu naplno, no celkom nevieme, kde je tu. Nielenže chceme nájsť svoje miesto, chceme tiež jasne vedieť, že na ňom sme; nie je to však intelektuálne rozpoznanie.

Realizácia je samotným stavom nejednoznačnosti.

Ku koncu sesshinu, ak máme šťastie, sme sa vzdali všetkých predstáv o tom, ako sedieť, a zistíme, že iba sedíme. Je v tom určitý druh uspokojenia, no obsahuje sklamanie zo seba: „Ach, na tom nezáleží.“ V tom sedení, ktoré obsahuje šťastie aj sklamanie, je akási spokojnosť. Myslíme si: „No dobre, toto som ja a robím to.“ To je skutočné ja, ktoré sedí so svojím skutočným telom.