Genjo-koan — 1. prednáška

Rozhodol som sa hovoriť o Genjo-koane počas nasledujúcich troch dní, pretože je to pekná, stručná kapitola Shobogenzo, diela majstra Dógena, no zároveň je dosť ťažké vedieť, čo tým naozaj myslí. Preto som sa pokúsil napísať zrozumiteľnejšiu verziu, ktorú by ste mali mať vo svojich poznámkach; nájdete tam aj náš pôvodný priamy preklad japonského prekladu kapitoly. Toto je teda môj pokus urobiť ju ľahšou na čítanie; a je to iba pokus, pretože to nedokážem, ale skúsil som to. Ak si teda prelistujete interpretáciu, ktorú som napísal, dúfam, že vám dá akýsi pocit, o čom kapitola je. Chcel by som prejsť samotnú kapitolu, tú pôvodnú; ak sa nám v každom výklade podarí prejsť pár odsekov, prejdeme ju celú. Ak to nestihneme, nevadí.

Najprv by som chcel povedať niečo o... poznaní, predpokladám. V televízii som videl program o zvieratách, ktoré žijú v extrémnych podmienkach; videl ho ešte niekto? Boli tam ľadové medvede a svište, ale jeden zaujímavý tvor je žaba, ktorá žije na ďalekom severe. Žaby, ktoré sú studenokrvné živočíchy, obyčajne nemôžu žiť tam, kde teplota klesá pod nulu, pretože zmrznú. Táto malá žaba sa však prispôsobila — je to úplne úžasné; keď teplota klesne pod nulu, žaba zamrzne, no tesne predtým pokles teploty podnieti jej metabolizmus, aby do buniek vpustil veľmi vysoké hladiny glukózy. Glukóza je nemrznúca látka, takže má množstvo malých buniek naplnených nemrznúcou látkou. Keď zamrzne, zamrzne jej srdce, krv aj pľúca, takže je mŕtva, ale všetky tie malé bunky ako samostatné, sebestačné položky zostávajú živé. Žaba sa teda, ak chcete, rozptýli — to je naozaj zvláštne. A potom tak zostane celú zimu a keď sa roztopí, všetky jej bunky ostanú nezamrznuté; samotná žaba je pokrytá ľadom a zamrznutá, roztopí sa, no jej srdce je, samozrejme, zamrznuté, takže je stále mŕtva.

Tieto bunky medzi sebou nejakým zázračným spôsobom vytvoria elektrický náboj. Keď sa náboj nahromadí, zrazu sa vybije a znovu naštartuje srdce, podobne ako pri oživovaní v nemocnici defibrilátorom. Takže to je defibrilácia v žabom srdci; potom jej začnú žmurkať oči a zasa žije. (smiech) Čo to má spoločné s Genjo-koanom? Nuž, zarazilo ma, že som sa na to pozeral a teraz som vám to práve povedal, a my cítime: „ach, je to úžasné, trochu som to pochopil, áno, už to viem“, takže sa z toho stalo poznanie a je to veľmi podnetné. Ako sme však o tom prišli vedieť a ako si ľudia všimli túto malú žabu, všímali si ju dosť dlho na to, aby videli, čo sa s ňou deje, a študovali ju dosť dlho, aby zistili, ako dokáže zamrznúť? A uvedomujete si, že táto malá kapsula informácie, ktorú som na vás práve vychrlil, je v skutočnosti výsledkom celoživotného úsilia; niekto venoval štúdiu toho celý svoj život. Neviem podrobnú históriu, ale muselo to tak byť, lebo ako inak by si ľudia mohli všimnúť malú, nenápadnú žabu v nejakej diere kdesi na Aljaške, ako zamŕza a potom sa roztápa.

Všimol som si teda, že keďže sme spoločnosť založená na poznaní, akosi sa poznania chytíme, potom si myslíme, že ho vieme, a je to vzrušujúce a podnetné, a tak to má byť. Niekedy si však nevšimneme, že toto poznanie je akýmsi veľmi povrchným obrazom obrovského úsilia počas mnohých životov. A poznanie, ktorého sa chytíme, často nespájame so skutočnou prácou, ktorej je výsledkom. Platí to zvlášť, keď sa pokúšame porozumieť buddhistickej teórii; chceme niečo prečítať, prečítať pár viet a rozumieť tomu — chceme, aby nám to niekto vysvetlil, aby sme po vysvetlení mohli povedať: „ach áno, už tomu rozumiem“, a ísť to povedať niekomu inému. A ak to nedokážeme povedať niekomu inému, máme pocit, že tomu ešte nerozumieme. V skutočnosti však napríklad majster Dógen napísal Genjo-koan v 13. storočí; nie je to iba majstrovo Dógenovo písanie preložené do angličtiny, je to akési zrkadlo jeho života. Takže mu celý život až do toho bodu trvalo, kým to vytvoril. Ak si teda myslíme, že si môžeme sadnúť, pochopiť to a stráviť to, alebo to uskutočniť len za 5 minút, 5 dní či 5 rokov, očakávame veľa. Ak si môžeme všimnúť, čo vlastne robíme, tak... istým spôsobom je toto písanie oknom do niečieho celoživotného úsilia.

A buddhizmus hovorí, že dôležité je celoživotné úsilie, dôležitejšie než okno; okno je dôležité, pretože vidíme, aké bolo úsilie majstra Dógena, a môžeme mu porozumieť, keď študujeme. Nemali by sme však prehliadnuť, že dôležité je celoživotné úsilie. Majster Dógen našiel svoju cestu: stráviť život vysvetľovaním buddhizmu, a my sa na to iba pozeráme malým oknom. Z tohto hľadiska je naša súčasná spoločnosť, ktorá je veľmi založená na informáciách a poznaní, dosť povrchná. To však zároveň neznamená, že nie je dôležitá, je veľmi dôležitá. Nemôžeme teda očakávať, že za krátky čas porozumieme. Môžeme povedať, že naše úsilie porozumieť je dôležitejšie než to, či porozumieme alebo nie, čo je zvláštne povedať, ale je to pravda. Tak sa usilujme.

Nebudem hovoriť o interpretačnej verzii, ktorú som vám rozdal; nechám vám ju na pokojné prelistovanie. Kapitola Genjo-koan má svoju štruktúru a tá, ako niektorí z vás možno počuli, stojí na štyroch hľadiskách majstra Dógena. Nebudem o tom hovoriť príliš, ale keď budeme postupovať, môžeme si všimnúť, že odseky a dokonca aj vety menia hľadisko. Štyri hľadiská, ktoré sú základné pre majstrovo Dógenovo písanie naprieč Shobogenzo, možno približne zaradiť takto: prvé je akési filozofické alebo teoretické hľadisko, ktoré dobre poznáme. Jeho prvý odsek, označený číslom 1, je v skutočnosti vyjadrením niečoho, čo nám chce sprostredkovať z teoretického alebo filozofického hľadiska, prípadne z hľadiska princípu. Druhé hľadisko je objektívne, konkrétne, založené na prírode; na vonkajšom svete, na skutočných konkrétnych príkladoch vecí. Teóriu teda uvádza do sveta. A v tejto kapitole nájdeme také príklady. Jeho tretie hľadisko nazývame hľadiskom konania, čo je dosť zvláštny, bizarný spôsob opisu, pretože sme zvyknutí myslieť na konanie ako na niečo, čo robíme, tak ako môže byť hľadiskom? Toto hľadisko konania, ktoré je také zvláštne, je však v skutočnosti stredom buddhizmu. Môžeme istým spôsobom povedať, že hľadisko konania nie je hľadiskom, pretože keď konáme, prestávame analyzovať, a keď prestaneme analyzovať, nevidíme, čo robíme; niečo robíme, ale počas toho sa nad tým nemôžeme zamýšľať. Potrebuje to teda dosť vysvetlenia, ale môžeme povedať, že hľadisko konania v písaní majstra Dógena... hovorí o tom, že telo a myseľ sú v konaní jedno — myseľ a hmota sú v konaní jedno. Hovorí o tom, že prítomný okamih je skutočný a minulosť a budúcnosť v tomto zmysle skutočné nie sú. To je tretie hľadisko, ktoré v tejto kapitole nájdeme. A potom je veľmi ťažké písať o štvrtom hľadisku: pokúša sa zachytiť slovami skutočnosť, čo je nemožné. Často to skúša poéziou, niekedy príbehom alebo symbolickým vyjadrením. Teda štyri rozličné hľadiská: teoretické hľadisko; konkrétnejšie či materiálne hľadisko; hľadisko založené na konaní, jednote alebo prítomnom okamihu; a hľadisko založené na skutočnosti, poetické, symbolické. Táto kapitola ich obsahuje všetky v pomerne pravidelnej štruktúre. Pozrime sa teda na prvý odsek.

Keď sú všetky dharmy videné ako Budhova dharma, potom je zaslepenie a realizácia, je prax, je život a je smrť, sú budhovia a sú obyčajné bytosti. Keď každá z nespočetných dhariem nie je ja, nie je zaslepenie ani realizácia, nie sú budhovia ani obyčajné bytosti, nie je život ani smrť. Budhova pravda pôvodne presahuje hojnosť a nedostatok, a preto je život a smrť, je zaslepenie a realizácia, sú bytosti a budhovia. A hoci je to tak, kvety, hoci milované, opadávajú; a burina, hoci nenávidená, bujnie.

V tomto odseku sú tieto štyri hľadiská, hoci ich treba trochu vykopať, lebo píše veľmi krásne a poeticky v stredovekej japončine a toto je pokus preniesť to do angličtiny. Slovo Dharma má rozpätie významov; je to asi jedno z najťažších sanskrtských slov na preklad do angličtiny. Znamená vec alebo predmet, takže sa používalo tak, ako používame slovo „vec“, a znamená aj konanie či správanie. Používa sa aj vo význame univerzálny zákon a v buddhizme ním označujeme samo univerzálne — Dharmu; niečo, čo nedokážeme uchopiť, ale čo nasledujeme. V tejto vete však dharmy znamenajú veci. Buddha-Dharma potom znamená buddhistické učenie alebo buddhistický univerzálny zákon. To isté slovo je teda v jednej vete použité dvoma rozličnými spôsobmi. Keď sa teda všetky dharmy vidia ako buddhistický univerzálny zákon, „potom je zaslepenie a realizácia, je prax, je život a je smrť, sú budhovia a obyčajné bytosti“. Tým myslí, že keď všetko vidíme zo spirituálneho, abstraktného, filozofického alebo náboženského hľadiska, môžeme rozlišovať — „ach, má na sebe rúcho, je buddhista“, „musí byť buddhista — má na sebe rakusu“, „nemá na sebe nič, nie je buddhista“ a tak ďalej. Môžeme povedať, že hľadisko, ktoré rozlišuje na základe náboženského alebo duchovného poznania, je prvé hľadisko majstra Dógena.

Niekto by však mohol prísť a povedať: „áno, viem, tento chlap má na sebe rúcho, ale je to len bavlna a ten chlap tam má na sebe tričko a to je tiež bavlna, aký je teda medzi nimi naozaj rozdiel; obaja sú ľudské bytosti, obaja majú dve ruky, dve nohy, dve oči, jeden má bavlnu takéhoto tvaru a druhý bavlnu iného tvaru — nie je medzi nimi žiadny skutočný rozdiel.“ Asi by sme to nazvali istým druhom materialistického alebo vedeckého hľadiska. V prvej vete teda hovorí, že zo spirituálneho, filozofického alebo náboženského hľadiska môžeme [nejasné] veci nazývané realizácia, veci nazývané zaslepenie, prax, život, smrť, budhovia, obyčajné bytosti — kategórie. A tieto kategórie majú význam iba preto, že ich zdieľame. Ak kategóriu nezdieľame, ak máme iba osobnú kategóriu, veľmi ťažko môže mať nejakú hodnotu. Ako teda zdieľame kategórie? Musí to byť nejaký mentálny proces; čítal niekto Susan Blackmoreovú? Má teóriu, že naše mentálne konštrukcie a idey sú ako malé vírusy, ktoré putujú od jedného človeka k druhému, takže ak napríklad všetci chodíme na buddhistické prednášky, dostaneme tieto malé vírusy buddhistických ideí, ktoré sedia v našom mozgu. Potom máme všetci rovnaké hľadisko a ony sa rozmnožujú.

Prvá veta je teda výrokom o šírení ideí, pojmov a kategórií, ktoré potom môžeme zdieľať — „to je zaslepenie, to je realizácia, to je život, to je smrť“ a tak ďalej. Druhá veta, ktorá protirečí prvej, sa začína „keď každá z nespočetných dhariem nie je ja“; nespočetné dharmy jednoducho znamenajú všetky veci, takže to, že všetky veci sveta nie sú ja, nenaznačuje subjektívne, ale objektívne hľadisko, teda ak chcete vedecké hľadisko. Aký je potom z vedeckého hľadiska rozdiel medzi zaslepením a realizáciou? Sú to iba vzorce v našom mozgu. Aký je rozdiel medzi budhom a obyčajnou bytosťou? Nuž, museli by sme ich rozobrať, pozrieť sa na mozgové vlny a porovnať ich. Druhá veta je teda týmto hľadiskom. Tretia veta potom hovorí: „Budhova pravda pôvodne presahuje hojnosť a nedostatok, a preto je život a smrť, je zaslepenie a realizácia, sú bytosti a budhovia.“ Teraz zasa hovoríme, že existujú. Táto veta znamená, že okrem subjektívneho alebo duchovného hľadiska a materiálneho alebo vedeckého hľadiska je tu iné, jednoduchšie či základnejšie hľadisko, ktoré presahuje analýzu. Najlepšie by sa dalo znázorniť takto: „nuž, mám na sebe buddhistické rúcho, takže z prvého hľadiska som buddhista. Z druhého hľadiska mám na sebe iba bavlnu a všetci ostatní tiež nosia bavlnu, takže som rovnaký ako všetci ostatní. Z tretieho hľadiska hovorím, že mi nezáleží na tom, či ma nazvete buddhistom alebo nie, mám na sebe toto rúcho a ak ma nazvete buddhistom, nezáleží na tom. Pre mňa je dôležité, že ho mám na sebe; nezáleží mi na tom, ako ma nazvete.“ V tomto zmysle presahujeme myslenie o tom alebo analyzovanie toho, či už subjektívne alebo objektívne. Len ho noste.

Otázka: Nerozumiem, prečo druhá veta nie je hľadiskom konania.

Mike: Druhá veta hovorí, že sa na všetko pozeráme nie z hľadiska ja.

Otázka: Keď teda konáte, subjekt a objekt odpadnú; nie je to opis toho?

Mike: Nie. Keď sa na veci pozeráme objektívne, popierame abstraktné, duchovné alebo náboženské pojmy — veda teda popiera náboženské pojmy.

Otázka: Nevidím rozdiel medzi jedným druhom pojmu a druhým [nepočuteľné].

Mike: Je to tak, presne. Môžeme teda povedať, že náboženské aj materialistické hľadisko sú založené na pojmoch. Pojmy preto presahujeme a keď majster Dógen hovorí „presahuje hojnosť a nedostatok“, hojnosť a nedostatok naznačujú rozlišovanie — veľa a málo. Nezáleží nám teda na tom, či je toho veľa alebo málo, jednoducho to presahujeme.

Otázka: Prečo teda je život a smrť, ak to presahujeme?

Mike: Budete žiť naveky? Môžeme sa pýtať, či je život alebo smrť, alebo či je po tomto ďalší život, alebo či je pred týmto smrť? Môžeme o tom diskutovať a vedci povedia: „nie, keď sme mŕtvi a naše telo sa mení, všetky bunky zomrú, takže tam nič nie je.“ Náboženský človek povie: „áno, ale je tu niečo iné, čo pokračuje do ďalšieho života“, a buddhista povie: „môžete hovoriť celý deň, ale ja teraz žijem, tak si dám šálku čaju.“ To je tento postoj, to znamená presiahnuť. Keď o tom rozmýšľame, tretie hľadisko je dosť jednoduché a ani neznie správne nazývať ho hľadiskom; preto je také ťažké ľuďom ho vysvetliť. To, že hovoríme „teraz žijem, dajte mi šálku čaju“, nepopiera, že zomrieme, ale vieme, že raz zomrieme a niekedy sme sa narodili, no „dva cukry, prosím“ — aspoň v mojom prípade. Konanie presahuje myslenie.

Môžeme povedať, že k tretiemu hľadisku prichádzame poskakovaním medzi prvým a druhým hľadiskom, z čoho sa veľmi unavíme; robíme to vo svojej mysli, keď máme vnútorný konflikt a často debatujeme medzi dvoma stranami seba samých, a keď sme unavení, rozrušení a presýtení, po čase sa jedného rána zobudíme, pomyslíme si „ach, dočerta s tým“ a cítime sa šťastní. Je to pekné, ak sa to stane. Ak nedosiahneme štádium, v ktorom svoj konflikt presiahneme, niekedy môžeme ochorieť. Môžeme teda povedať, že nájsť stred medzi týmito dvoma je veľmi dôležité a jeho fyzickým korelátom je praktizovanie zazenu. Pri zazene sa niekedy sústredíme na duchovné alebo abstraktné — premýšľame; niekedy sa sústredíme na fyzické — bolia nás nohy a chrbát, niekto vonku robí hluk. Majster Dógen však učil, že presiahnuť oboje je stred a stredná cesta, ktorú učil Buddha, presahuje tieto dve. K stredu, čiže k hľadisku konania, teda prichádzame tak, že sa istým spôsobom kolíšeme medzi tými ďalšími dvoma, a pri zazene je to očividne fyzické, lebo sa snažíme udržať rovnováhu. Keď sedíme vo fyzickej rovnováhe so všetkou váhou pôsobiacou dole cez chrbticu, vznášame sa medzi myšlienkami a pocitmi. Ak sa sústredíme na mentálne, toto rozhranie nikdy nenájdeme; ak sa sústredíme na fyzické, napríklad na dych, toto rozhranie nikdy nenájdeme. Ak sa nesústredíme ani na jedno, ale len ich necháme prichádzať a odchádzať, je pri zazene stav, v ktorom sedíme na rozhraní medzi abstraktným a konkrétnym, medzi mysľou a telom. Tento stav sa nazýva vyvážený stav. A je to stav, ktorý učí majster Dógen, a z tohto stavu získavame hľadisko konania. Pri zazene sa teda nesústredíme ani na mentálne, ani na fyzické; prichádzajú a odchádzajú, kolíšeme sa medzi nimi tak, ako povrazolezec kolíše na lane — ak by sa nekolísal, nenašiel by svoju rovnováhu.

Na konci odseku sa majster Dógen pokúša zachytiť skutočnú situáciu a tá je nad všetkým, čo dokážeme povedať. Hovorí teda, že krásne kvety hynú a burina rastie, hoci ju nechceme — to je skutočnosť nášho života. V tom jednoduchom poetickom výroku chce len povedať: „toto je skutočnosť, toto je skutočnosť“. Som tu a bolí ma chrbát, alebo som tu a som šťastný. Za všetkým teda je skutočnosť a táto skutočnosť existuje teraz a my ju nazývame realitou. Keď sa však pokúsime realitu uchopiť, prepadne nám pomedzi prsty; keď sa o nej pokúsime hovoriť, nedokážeme to.

Ak o nej hovoríme abstraktne, nikdy ju nezachytíme. Keď konáme, skutočne niečo robíme, čo nie je premýšľanie o tom, čo robíme, a buddhizmus hovorí, že konať bez premýšľania, bez úmyslu, je správne konanie. Správne konanie teda znamená vrhnúť sa do konania. V tomto zmysle hovoríme niečo veľmi zvláštne a zdanlivo nezodpovedné: keď sa vrhneme do konania, staneme sa vyváženými a keď sa staneme vyváženými, naše konanie je správne. Keď však o tom premýšľame — „to znamená, že sa nikdy nemôžem mýliť, tak čo... tamto..“ — tak premýšľame, ale skutočné konanie sa líši od premýšľania o konaní. Keď sa ponoríme do konania, je v ňom celistvosť a môžeme cítiť niečo, čo môžeme nazvať „správne“.

Konáme v okamihu, v tomto okamihu, s telom a mysľou takými, aké sú. Ak sa teraz hneváme, tento hnev by sme mohli nazvať fyziologickým stavom; v krvi máme určité jedy. Budú tam teda, keď konáme. Ak by sme však čakali, kým tieto jedy pred konaním zmiznú, nikdy by sme nekonali. Ak sa teda zastavíme a povieme si: „ach, teraz sa hnevám, nemal by som konať, som buddhista“, alebo, viete: „predo mnou je had, ale buddhisti nezabíjajú, takže neurobím nič“, je to nezmyselné, nedá sa tak žiť, potrebujeme konať teraz, iný čas na konanie nie je. Premýšľať o správnom a nesprávnom nie je to isté ako robiť správne a nesprávne, a to je základný bod, ktorý je pre nás veľmi ťažký. Učia nás: „premýšľaj, než začneš konať“ — ale buddhizmus hovorí: konaj!

Otázka: Konanie by mohlo byť... niekto by mohol v okamihu spáchať vraždu.

Mike: Idete to teraz urobiť?

Otázka: Neviem, ale predpokladám, že v prípade, keď zavraždili tie dve dievčatá, muž, ktorý ich zavraždil, bol...

Mike: Nevyvážený.

Otázka: Možno však nepremýšľal, bol celkom sústredený.

Mike: Áno, áno, ale existuje realita, moja realita je tu, vaša realita je tu; ten muž, ktorý tie dievčatá zavraždil, urobil niečo strašné a mal by byť potrestaný.

Otázka: Ale bolo to správne konanie?

Mike: Nie, konanie nie je to, čo urobil v minulosti; konanie je vždy tu a teraz. Jeho minulé konanie zmeniť nemôžeme, je preč; môžeme ho potrestať, ale náš trest sa odohráva teraz.

Otázka: To je to konanie.

Mike: To je to konanie. Chcete teda hovoriť o teoretickom konaní, kým majster Dógen hovorí vždy o skutočnom konaní. Skutočné konanie sa teda líši od hovorenia o konaní. Jediné miesto, kde teraz môžeme urobiť niečo správne, je tu; ale ak sú naše telo a myseľ teraz nesprávne, nesprávne bude teraz aj naše konanie. Aj keď však teraz konáme nesprávne, ďalší okamih je jediný okamih, keď môžeme konať správne. Neustále teda, ak chcete, skúšame znovu. A vždy rád používam príklad tenisu. Hoci tenis hrať neviem, všímam si, že profesionálni hráči sa v hre, a je to veľmi jasne vidieť, stále snažia zbaviť toho, čo sa im práve stalo, a sústrediť sa na ďalší okamih; v každom okamihu to skúšajú znovu. Buď stratili bod a musia sa dostať naspäť do rovnováhy, aby odpálili loptičku, alebo bod vyhrali a myslia si: „ach, teraz som na správnej ceste“, takže sa musia zbaviť tej myšlienky. To je príklad, v ktorom vidíme, že jediné, čo môžeme robiť, je konať správne práve teraz. Musíme sa teda pokúšať vracať sa do rovnováhy v každom okamihu. Otázkou však je, ako to robiť.

Otázka: Keď sa hovorí, že je život a smrť, v prvej vete sú „život“ a „smrť“ v úvodzovkách, takže sú to pojmy, ale v tretej vete nie sú.

Mike: Áno, poznáte tú vetu zo Sansuigjó — „hory nie sú hory, hory sú hory“; môžeme to čítať rovnako. Prvý „život a smrť“ teda môžeme nazvať pojmami života a smrti; viem, že smrť existuje, a predsa nie som mŕtvy, takže všetko, čo viem o smrti, všetko, čo viem o svojej vlastnej smrti, je pojem — nezažil som vlastnú smrť.

Veľmi dúfam, že budeme môcť zlepšiť, ako to, čo majster Dógen napísal vo veľmi odlišnom jazyku, ktorý používa znaky s vizuálnou kvalitou, preniesť do angličtiny. Text, ktorý máme pred sebou, teda naozaj musíme stále zlepšovať.

Otázka: Takže prvá veta nie je opisom stavu konania zvnútra stavu konania?

Mike: Nie. Tento celý odsek teda iba o tom hovorí.

Otázka: To je môj problém, takže to konceptualizuje zvonka.

Mike: Áno. Celý tento odsek, ktorý prechádza štyrmi hľadiskami, je sám v prvom hľadisku, je to samá teória; je to teória o teórii, teória o praxi, teória o konaní a teória o realite, to je pravda.

Otázka: Takže hľadisko konania je tvrdenie o konaní.

Mike: Keď premýšľame o mužovi, ktorý zavraždil malé dievčatá, analyzujeme situáciu v minulosti, čo nie je to isté ako hovoriť o skutočnom konaní; aj keď hovoríme o skutočnom konaní, stále je to abstraktné. Aspoň však napríklad môžem povedať: „jediné miesto, kde môžem konať, je tu, teraz“; to, čo hovorím, je abstraktné, ale ukazuje to smerom k tomu, čo je skutočné konanie. Nemôžem konať v budúcnosti, tá ešte neprišla, a nemôžem konať v minulosti. Bolo by, samozrejme, hlúpe povedať, že to, čo sa deje v našej hlave, neovplyvňuje naše konanie, ale to platí z určitého hľadiska; aby sme zachytili všetko, čo musíme vziať do úvahy, potrebujeme štyri hľadiská, alebo aspoň štyri hľadiská, ak chcete. Musíme povedať áno, že ak som v hroznom duševnom stave, potom je hrozné to, čo robím, je to pravda. A ak som v pokojnom duševnom stave, potom je pokojné to, čo robím. To však nie je to isté ako skutočne konať.

Otázka: Takže naše konanie môže byť nevyvážené?

Mike: Môžeme konať nevyvážene, áno. Ľudia s krátkymi nohami sú slabí vo výskoku do výšky, prečo? Pretože majú krátke nohy. Človek, ktorého myseľ je nevyvážená, bude konať zle, prečo? Pretože jeho myseľ je nevyvážená. Existujú teda fakty a niekto by mohol povedať, že môžeme zmeniť svoj úmysel, aby sme zmenili svoje konanie, ale jediné miesto, kde môžeme konať, je teraz. Ak teda rozoberáme teóriu konania alebo konanie niekoho iného, nemôžeme to potom vziať a uplatniť na seba, pretože jediný čas, keď môžeme konať, je teraz, a jediné telo a myseľ, ktorými môžeme konať, sú naše. Mali by sme teda praktizovať konanie, nie praktizovať premýšľanie o konaní druhých ľudí, aby sme ho potom preniesli na seba; je to dlhá obchádzka.

Otázka: Ide teda o to, aby sme sa uviedli do rovnováhy?

Mike: Áno, presne, a to robíme na tomto ústraní: uvádzame sa do rovnováhy, potom zabúdame na to, či je naše konanie vyvážené alebo nie; ak začneme premýšľať o tom, či je naše konanie vyvážené, rovnováhu stratíme. Potom sa, dúfajme, môžeme vrátiť do zenda a znova ju nájsť. Keď ju zasa máme, chceme sa na ňu pozrieť, aby sme videli, aká je, a potom opäť zmizne. Neustále teda hľadíme na seba, a vždy, keď na seba hľadíme, rozdelíme sa na dve časti. Potom ideme niečo robiť, konať, a znova sa staneme jedným; ľudia to robia stále.

Prečítajme ďalší odsek a začnime, potom v tom môžeme pokračovať popoludní. Druhý odsek vlastne hovorí o úmysle.

Hnať seba, aby sme praktizovali a zakúšali nespočetné dharmy, je zaslepenie. Keď nespočetné dharmy aktívne praktizujú a zakúšajú nás, je to stav realizácie. Tí, ktorí si hlboko uvedomujú zaslepenie, sú budhovia. Tí, ktorí sú vo veľkej miere zaslepení vzhľadom na realizáciu, sú obyčajné bytosti.

„Hnať seba, aby sme praktizovali a zakúšali nespočetné dharmy“ naznačuje, že sa úmyselne pokúšame uviesť do reality alebo, ako to často cítime, úmyselne sa pokúšame získať niečo pokojné. A často cítime, najmä keď prvýkrát začíname praktizovať zazen, že chceme dosiahnuť pokojný stav a sme sklamaní, keď ho nedokážeme dosiahnuť. Rád to vysvetľujem na príklade kyvadla; predstavme si, že sa v behu svojho obyčajného života kýveme a hojdáme. Potom si myslíme, že sa nám toto kývanie nepáči, je rušivé, preto chceme prestať kývať sami sebou; zakaždým, keď sa pokúsim zastaviť, môj pokus zastaviť v skutočnosti udržiava kývanie. (Mike to znázorňuje pohybmi rúk.) Zastavím to tu, nie, zastavím to tu — chápete, čo myslím, nie je to dokonalá ukážka! Ak však prst odtiahnem, prirodzene sa prestanem kývať. Môžeme teda povedať, že pokúšať sa úmyselne zastaviť nie je spôsob, ako sa zastaviť, ale prestať sa pokúšať zastaviť je veľmi účinný spôsob, ako sa zastaviť. Keď teda zvlášť pri praktizovaní zazenu prestávame myslieť, viete: „musím prestať myslieť.....musím prestať myslieť (vzdych)“, nedokážeme to. Keď nás však toto unaví a iba ďalej sedíme a opravujeme držanie tela, niekedy celkom zrazu zistíme, že sa všetko vyjasní a sedíme úplne pokojne. Majster Dógen teda hovorí, že keď sa ženieme za tým, čo chceme, je to istý druh zaslepenia. Potom to obráti a hovorí, že stav realizácie nastáva, keď všetko praktizuje a zakúša nás.

Tu skončíme, ďakujem.