Genjo-koan — 5. prednáška

Sme pri ôsmom odseku. Ôsmy a deviaty odsek sú v origináli jedným odsekom, no prirodzene sa rozdeľujú. Sú o samotnom konaní. Majster Dógen opisuje konanie na príkladoch lietajúcich vtákov a plávajúcich rýb a chce na tomto mieste opísať nevysloviteľnú či neobmedzenú povahu konania. Keď na tomto mieste konáme, zvyčajne si nevšímame neobmedzenú či nevysloviteľnú povahu nášho konania. Majster Dógen to však dáva do slov:

Keď sa ryby pohybujú vo vode, nech sa pohybujú akokoľvek, voda nemá koniec. Keď vtáky lietajú po oblohe. Nech lietajú akokoľvek, obloha nemá koniec.

Myslí tým, že keď konáme, môžeme konať ďalej, naše konanie nemá hranice. Nemyslí tým, že ryba môže plávať v priamke a nikdy nedosiahne okraj oceánu, ale jednoducho to, že ryba pláva po celý svoj život, a to isté platí o vtákoch. V druhej vete hovorí:

Ryby a vtáky zároveň od pradávna nikdy neopustili vodu ani oblohu.

Myslí tým, že ryba potrebuje vodu, aby bolo plávanie, a vták potrebuje oblohu, aby bolo lietanie. A my môžeme konať iba vtedy, keď sú pred nami okolnosti alebo situácie. V mysli môžeme myslieť na „mňa“, môžeme myslieť na to, že ja niečo robím, a môžeme myslieť na situáciu. To je však iba v našej mysli; v skutočnosti konanie nemôže existovať oddelene od „mňa“ a okolností. Keď ja niečo robím, je to konanie. A v tom konaní sú ja, tá vec, alebo ja a okolnosti zvarené dohromady či jedno. Hoci je to veľmi jednoduchý fakt, nevšímame si ho pre spôsob, akým myslíme. Myslíme si teda: „Môžem vykonať čin“, potom abstraktne myslíme, že tento čin niekde existuje a čaká, kým ho vykonám, a potom môžem premýšľať, aký by mal byť: čo mám urobiť, aby bol dobrý? A aké činy sú zlé? Činy však neexistujú oddelene odo mňa a okolností. Bez subjektu a objektu teda neexistuje nič také ako konanie. Premýšľať o tom, čo je dobré a čo zlé konanie, je iba myšlienka a je to úplne iné než konať. V rozhraní medzi mnou a robením, mnou a objektom, práve v tom rozhraní je konanie. A v tom konaní samom je dobré či zlé; neexistuje oddelene. Majster Dógen preto v inej kapitole Shobogenzo hovorí, že obyčajne si myslíme, že dobro niekde existuje a čaká, kým ho niekto vykoná, no to je nesprávne. V buddhizme teda morálka nie je abstraktná, je neoddeliteľná od konania. Touto vetou chce naznačiť, že vtáky nikdy neopustili oblohu a ryby nikdy neopustili vodu, ľudské bytosti nikdy neopustili okolnosti; inými slovami, spôsob, akým myslíme o veciach oddelene, je iba myslenie a skutočné konanie nemôže existovať bez vtáka a oblohy – skutočné plávanie nemôže existovať bez rýb a vody. Teda „ryby od pradávna nikdy neopustili vodu“. A nasledujúca veta vyjadruje, že naše konanie vypĺňa okamih:

Jednoducho, keď je činnosť veľká a keď je potreba malá, rozsah je malý.

V mysli si konanie predstavujeme ako sústredené alebo rozptýlené. Napríklad, konali sme tu, v tomto centre, nezašli sme veľmi ďaleko, všetko naše konanie za posledné dva či tri dni bolo tu, v tejto obmedzenej oblasti. V bežnom živote však môže byť naše konanie rozptýlené – jazda do Manchestru. Let do Bruselu alebo kamkoľvek. Konanie si preto predstavujeme ako rozptýlené alebo obmedzené. Hoci o ňom takto myslíme, naše skutočné konanie je vždy na jednom mieste, na tomto mieste. Keď teda hovoríme o rybách a vtákoch: „keď je ich potreba veľká, ich rozsah je veľký“, môžu konať vo veľkom rozsahu. „Keď je ich potreba malá, ich rozsah je malý“, môžu konať v úzkom rozsahu. Text z knihy som trochu zmenil, myslím, že je jasnejší. Ale:

Pri konaní v tomto stave nikto v každom okamihu nezlyháva v uvedomení si svojich obmedzení a nikto nezlyháva v slobodnom kotrmelcovaní na každom mieste;

Tento dosť poetický výraz znamená, že keď konáme, sme obmedzení týmto okamihom a týmto miestom, no v obmedzení tohto okamihu a tohto miesta sme úplne slobodní. Je tu teda paradox: konanie je zároveň obmedzené a neobmedzené, alebo zároveň viazané a slobodné, alebo zároveň konečné a nekonečné.

Otázka: Ako je tu sloboda?

Mike: Sloboda je v samotnom okamihu, (Mike hlasno zakričí), to je istý druh slobody: kričať všeličo hlúpe alebo zvoniť zvoncom, ktorý je ešte hlúpejší, stále dokola. Môžeme to však robiť, takže je to istý druh slobody. Vyjadriť sa teraz má svoju slobodu, no zároveň sme obmedzení – nemôžem kričať hlasnejšie, než som kričal, a nemôžem vydávať zvuk ako nosorožec, môžem vydávať iba zvuk ako hlúpa ľudská bytosť. Stále sme teda obmedzení, ale stále sme slobodní. A to je paradox v povahe ľudskej existencie. Slobodu si predstavujeme tak, že môžeme robiť, čo chceme, alebo ísť, kam chceme, no jej skutočný význam je trochu iný – môžeme byť slobodní v tomto okamihu, aby sme boli v tomto okamihu, no nemôžeme byť v inom okamihu. Sloboda má teda svoje obmedzenia, ale vo svojom obmedzení je úplne slobodná.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Áno, ak však naozaj konáme slobodne, môžeme slobodu cítiť; ak o nej premýšľame, môžeme myslieť na obmedzenie. Ak však niečo urobíme, môžeme sa na chvíľu vyjadriť úplne slobodne. A mnohí ľudia to robia tancovaním.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Obmedzenia sú nám teda zjavné, slobodu zakúšame iba v konaní. Myslí tým: pri konaní v tomto stave máme všetci v každom okamihu obmedzenia, všetci „slobodne kotrmelcujeme na každom mieste“. No znovu zdôrazňuje:

ale ak vták opustí oblohu, hneď zomrie, a ak ryba opustí vodu, hneď zomrie.

Ak sa teda pokúšame oddeliť od okolností, nemôžeme konať. Stále o sebe myslíme: „Urobím toto, urobím tamto“, no konanie je tam, kde sa stretnú „ja“ a „toto“. A ak nie je „ja“ alebo nie je „toto“, nemôže byť žiadne konanie. Vyjadruje to teda takto: „ak vták opustí oblohu, hneď zomrie“; môžeme to vyložiť tak, že ak opustíme svoj každodenný život, hneď zomrieme. Vták potrebuje oblohu, aby mohol lietať, a my potrebujeme svoj každodenný život – vstávať, umývať si tvár, niečo jesť, niečo robiť, ísť spať, to je náš život. Ďalej teda hovorí:

Môžeme teda rozumieť tomu, že voda je život, a rozumieť tomu, že obloha je život.

Pre človeka je teda každodenná existencia život, no máme sklon myslieť si: „Chcem takýto život“, a potom ho chodíme hľadať. Život, ktorý máme, je však rozhraním medzi „mnou“ a mojím okolím. Moje okolie je teda môj život, toto miesto je náš život. Pre rybu je voda život, pre vtáka je obloha život. Potom to obráti a povie, že vták je život a ryba je život. Keďže vyjadruje fakt, že život, skutočné konanie v prítomnom okamihu, je naším životom tu a teraz, je stretnutím subjektu a objektu či „mňa“ a okolností, chce to podať z jednej strany a aj z opačnej. Hovorí teda, že život je vták, život je ryba. Je to jednoducho jeho spôsob, ako sa na veci pozrieť z jednej strany a potom ich prepnúť a pozrieť sa z druhej strany. Sme tu, toto miesto sme my; v tejto chvíli neexistujeme oddelene od tohto miesta. Môžeme však o sebe myslieť oddelene od tohto miesta v tejto chvíli, a tak si myslíme: „Budúci týždeň budem v Paríži“, no bez okolia v skutočnosti neexistujeme, takže sme skutoční tu a „ja“, o ktorom myslím v súvislosti s budúcim týždňom, nie je skutočné, je to predstava. Potom pokračuje.

Vtáky sú život a ryby sú život. Možno je život vtákmi a život rybami. A okrem toho môže byť ešte ďalší pokrok. Existencia ich praxe-a-zakúšania a existencia ich života a ich žitia sú takéto. Keď je to tak, vták alebo ryba, ktorý by chcel prechádzať vodou alebo oblohou až po tom, ako dosiahne dno vody alebo úplne prenikne oblohu, by nikdy nenašiel svoju cestu ani svoje miesto vo vode alebo na oblohe.

„Takéto“ znamená ako v predchádzajúcom odseku, teda takto vtáky a ryby naozaj žijú, vo vode alebo na oblohe. A tu sa odvoláva na to, že chceme vedieť, čo budeme robiť, skôr než to urobíme. Používa teda prirovnanie vtáka a ryby, aby povedal, že keby chcel vták teraz vyrátať, ktorým smerom poletí, sem alebo tam, a skontroloval, či mu v ceste nie sú konáre a podobne, bolo by to smiešne. Hovorí, že takým spôsobom nikdy nemôžeme nájsť svoju cestu ani miesto. Ako ľudské bytosti máme veľmi silne tento postoj: chceme si byť istí, že je všetko bezpečné a v poriadku, a vedieť, čo chceme robiť, skôr než začneme konať, no Majster Dógen hovorí, že ak myslíme iba takto, nemôžeme nájsť svoju cestu ani miesto. Pripomína mi to, keď som prvý raz išiel do Japonska; v Anglicku ma vychovali vo viere, že by sme mali myslieť skôr, než konáme. Nevšimol som si, že ma vychovali takto myslieť, no keď som išiel do Japonska, všimol som si, že ľudia robili veci bez toľkého diskutovania či vymýšľania. Pripadalo mi to veľmi frustrujúce – hlúpe. V práci by som tam stál a hovoril: „No, toto predsa nemôžeme urobiť, pretože sa stane toto,“ a tak ďalej, a moji japonskí kolegovia už boli napoly hotoví. Dosť dlho mi trvalo, kým som si uvedomil, že iný spôsob je jednoducho začať. A začať v spolupráci s inými ľuďmi, nie hlúpo, ale tak, že keď pri postupe uvidíme problém, nájdeme cestu okolo neho. Ja som však zo zvyku, a do istej miery ho mám ešte stále, pokúšal sa všetko premyslieť. To má, samozrejme, svoju hodnotu a stratégia je na tom do istej miery založená, no musíme sa hýbať. Začať sa teda hýbať a potom nachádzať cestu, keď sa hýbeme, je tiež veľmi realistický postup. Po desiatich rokoch sa mi to trochu darilo. Ak teda chceme prejsť vodou alebo oblohou až po tom, ako všetko vyrátame, nemôžeme nájsť cestu ani miesto vo vode či na oblohe. Naznačuje to tiež nejaký intuitívny pohyb. Pripomína mi to horolezectvo, pretože ak sa pozriete na horu a pokúsite sa naplánovať výstupovú trasu, keď sa tam dostanete, nevyzerá to tak. Ak však postupujete vpred, zakaždým, keď obídete roh, dostanete nový obraz a môžete si počas cesty určiť smer. Zároveň, ak nemáte celkovú stratégiu, môžete byť v probléme. Je však podstatné, aby sme v živote postupovali bez stopercentne jasného obrazu; ak máme stopercentne jasný obraz, ten obraz musí byť nesprávny. Môžeme mať päťdesiatpercentný obraz, potom urobiť krok a všimnúť si, že skutočnosť sa nášmu obrazu celkom nepodobá. Často to zistíme, keď máme niečo naplánované, náš plán je vzrušujúci a myslíme si, že presne vieme, čo sa stane. Urobíme jeden krok vpred a všetko sa zmení. Aj keď prichádzame na retreat, myslíme si: „Áno, budem sa mať naozaj dobre, naozaj si to užijem,“ a na konci prvého dňa myslíme: „Ak sa v noci vykradnem, bude niekomu chýbať?“ A samozrejme sa stáva aj opak, cítime sa unavení a myslíme si, že možno nepôjdeme, ale ideme a všetko dopadne dobre.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Nuž, môžeme si robiť plány a nemôžeme prestať robiť plány. Ak sa náš plán ukáže iný než skutočnosť, mali by sme ísť so skutočnosťou, nie s plánom, to je pointa.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Áno, zvláštne však je, že si určíme cieľ a pohybujeme sa k nemu, no keď ho dosiahneme, nie je to miesto, na ktoré sme mierili. Ciele teda potrebujeme, no ciele sú istý druh mrkvy, ktorá nás posúva vpred, ale k tomu cieľu sa vlastne nepohybujeme, alebo si myslíme, že áno, no miesto, kam prídeme, nemusí byť rovnaké ako náš cieľ – náš cieľ je predstava a miesto, na ktoré prichádzame, je skutočné. Nemusí to byť až také odlišné.

Yoko: Ak sú ľudia dosť vyrovnaní, náš cieľ je blízko.

Mike: Áno. Môj dnešný cieľ je dostať sa cez dnešný deň. Nasledujúca veta je teraz veľmi dôležitá:

Keď nájdeme toto miesto, toto konanie sa nevyhnutne realizuje ako Vesmír. Keď nájdeme túto cestu, toto konanie je nevyhnutne samotným realizovaným Vesmírom.

Môžeme to brať ako jednu vetu.

Táto cesta a toto miesto nie sú ani veľké, ani malé; nie sú ani subjektívne, ani objektívne; ani neexistovali od minulosti, ani sa neobjavujú v prítomnosti; a takto sú prítomné.

Napadlo mi prirovnanie, ktoré to má vysvetliť, neviem, či bude užitočné, ale je to, akoby sme všetci boli vo veľkej horúcej vani a v tej vani sú na rôznych miestach rôzne teploty a po okraji sú sedadlá, niektoré vysoko a iné nízko. Skočíme do vane a hľadáme miesto, ktoré je nám pohodlné. Ľudské bytosti to robia rôzne – niektorí nízki ľudia nájdu hlboké sedadlo, takže sedia s vodou skoro až sem, a niektorí z nich povedia: „Vážne som v poriadku, toto je fajn, toto sedadlo mi jednoducho vyhovuje.“ A niektorí vysokí nájdu sedadlo, pri ktorom majú polovicu tela von z vody, a povedia: „Nie, je mi celkom teplo, voda mi siaha takmer po ramená.“ Iní sedia v najteplejšej časti a hovoria: „Och, nie je tu príliš horúco,“ a iní sedia v chladnej časti a hovoria: „Je dosť teplo.“ Niektorí sa stále hýbu, kým nenájdu teplotu, ktorá im vyhovuje. A cítia sa celkom spokojní, a keď sedia spokojní v horúcej vani, teplota je práve správna. Nedokážu teda povedať, či im je horúco alebo zima, jednoducho tam spokojne sedia. Potom do horúcej vane skočí ešte pár ľudí a ľudia, ktorí sedeli napoly vonku a hovorili: „Som v poriadku,“ nemajú týchto nových ľudí radi – „von, rušíte ma, som presne na správnom mieste“. Človek, ktorý sedí na mieste, ktoré mu vyhovuje, však s radosťou jednoducho uhne nabok a vpustí nových ľudí. Toto dosť zvláštne prirovnanie mi teda pomáha pochopiť, čo znamená nájsť toto miesto a túto cestu. Všetci sme rozdielni, nízki a vysokí, niektorí radi veľa hovoria a niektorí radi nehovoria nič, niektorí radi veľa jedia a iní málo a podobne. A všetci máme svoje miesto. Máme však sklon myslieť si: „Ach, príliš veľa hovorím, mal by som byť tichý,“ alebo „Mal by som niečo povedať,“ alebo „Som dosť slabý, mal by som sa posilniť.“ Tieto predstavy nás naozaj rušia, pretože sa pokúšame byť niečím, čím nie sme. Keď teda praktizujeme zazen a nasledujeme buddhistickú cestu, nehľadáme silné, sebavedomé ja, ktorým sa chcem stať, ale ja, ktorým už som, a to je rovnaké ako nájsť správne sedadlo pri správnej teplote a spolupracovať, keď prídu ďalší ľudia. Veľmi ťažko však nachádzame to, kým sme, vlastné miesto, vlastnú cestu; nie je to veľmi ťažké, a preto to považujeme za veľmi ťažké. Sme vychovaní a spoločnosť od nás očakáva a povzbudzuje nás, aby sme boli niečím, čím nie sme, myslíme si, že to, kým sme, vlastne nie je dosť dobré. Samozrejme, je veľmi dôležité vyvinúť úsilie, no zároveň by sme mali nájsť svoje miesto v horúcej vani; nemali by sme sedieť vo vriacej vode a hovoriť: „Je to fajn, je to fajn.“ Mali by sme sa pohnúť. Musíme sa teda stále hýbať a stále sa hýbať znamená pustiť svoju predstavu o tom, ako sa cítime, a tak to súvisí s úprimnosťou. Často nám je zima, no cítime, že by sme to mali vydržať. To je to najlepšie, čo dokážem urobiť, aby som to vysvetlil malým príkladom horúcej vane. Každý teda musí nájsť svoje miesto, čo mu vyhovuje, ako mu vyhovuje život. A všetci máme vlastné schopnosti, či sme veľkí alebo malí, silní alebo slabí, zhovorčiví alebo tichí, tie majú svoje vlastné prednosti.

Otázka: Ako rozlíšite medzi… povedzme, že sedíte na mieste, kde je príliš horúco, a pomyslíte si: „Ach, som človek, ktorému je príliš horúco“…

Mike: Prestaň myslieť, jednoducho sa pohni. Nemysli teda: „Som človek, ktorému je príliš horúco,“ jednoducho povedz „fú“ a pohni sa, teda konaj. A to je to, čo máme také ťažké. Aj keď sedíme v horúcej vani, hovoríme: „Och, je príliš horúca, musím…“ Nie, nehovor – pohni sa.

Otázka: Ale zároveň to niekedy musíme prijať, nemôžeme vždy…

Mike: Áno, môj príklad s horúcou vaňou je teda naozaj nepoužiteľný, pretože je to iba obraz.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Áno, zvyčajne môžeme nájsť nejaký kompromis.

Otázka: Potrebujete podľa vášho príkladu, Mike, keď vám je príliš horúco, nejakú predstavu, že sa dá nájsť chladnejšie miesto?

Mike: Nie, jednoducho sa pohni. Tu je rozprávanie o tom také odlišné. Jednoducho sa pohybuj. Ľudia, ktorí vedú aktívny život, si teda nájdu svoje miesto pomerne rýchlo. Napríklad sme však uväznení vlastným obrazom o sebe: ak by ma niekto vymenoval za manažéra veľmi veľkej spoločnosti, bol by som úplne nepoužiteľný, pretože nemám taký charakter. A ak by niekto vzal manažéra veľkej spoločnosti a dal ho do malej kancelárie robiť fotokópie, bol by nepoužiteľný. Máme však sklon pokúšať sa umiestniť tam, kde si predstavujeme, že by sme mali byť.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Udieranie kyvadla je teda pokus pozerať sa na seba, preto sa na seba prestaňme pozerať; preto Majster Dógen v predchádzajúcom odseku hovorí: „Realizovať seba znamená zabudnúť na seba.“ Prestaňte sa na seba pozerať.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Áno, v horúcej vani teda môžeme vidieť všeličo. Chcel som však naznačiť, že človek, o ktorom Majster Dógen hovorí, je dosť pružný. Keď o tom však hovoríme, vytvárame dokonalý obraz. Nanešťastie neexistuje obraz skutočnosti, musíme sa spolu jednoducho nejako pretĺkať. Nišidžima Róši hovorí, že sme všetci ako kamienky na dne potoka; voda nás tlačí sem a tam a narážame do seba, niekedy sa jednoducho usadíme tam, kde sme. Takže sme tu.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Včera večer som tam bol pridlho, bolo mi príliš horúco, pohol som sa iba preto, že sa pohol Colin. Robíme to teda – znášame veci, ale môžeme si to všimnúť. Prirovnanie k horúcej vani je vlastne už príliš veľké prirovnanie. Ale v každom prípade: „keď nájdeme toto miesto, toto konanie sa nevyhnutne realizuje ako Vesmír; keď nájdeme túto cestu, toto konanie je nevyhnutne samotným realizovaným Vesmírom“. Realizovaný Vesmír je dosť nezvyčajný preklad názvu kapitoly – Genjo-koan, a je to ťažké… realizovaný Vesmír alebo realizovaný ako Vesmír, ťažko sa tomu rozumie. Keď však konáme, robíme všetko skutočným, pretože prítomný okamih je skutočný a konanie je skutočnosť. Realizovaný Vesmír teda znamená všetko urobené skutočným, realizované nie v zmysle pochopené, ale urobené skutočným. „Toto konanie sa nevyhnutne realizuje ako Vesmír“ teda môžeme povedať aj takto: toto konanie sa stáva skutočným ako všetko. A „toto konanie je nevyhnutne samotným realizovaným Vesmírom“ môžeme povedať takto: toto konanie je nevyhnutne všetko urobené skutočným. Keď sedíme a premýšľame, naše myšlienky sú, samozrejme, skutočné, ale sú to myšlienky o svete, nie sú svetom. Keď konáme, to, čo robíme, je skutočné, takže konaním sa realizuje Vesmír.

Otázka: Prečo Vesmír, trochu tomu rozumiem…

Mike: Tak potom svet.

Otázka: Keď však hovorí: „táto cesta a toto miesto nie sú ani veľké, ani malé“, Vesmír alebo svet, to sa zdá byť veľkým miestom. Ak hovoríte o našej bolesti pri zazene, ktorá napĺňa celý Vesmír, vyzerá to, že našu bolesť robíte oveľa väčšou, než je.

Mike: Áno, tak to vyzerá, ak myslíme, že Vesmír znamená priestor odtiaľto po okraje slnečnej sústavy a ďalej, potom sa to zdá zvláštne. Ak však myslíme na Vesmír v dlani, ako povedal Blake…

Otázka: Nemyslíte Vesmír vo vedeckom zmysle?

Mike: Nielen vo vedeckom zmysle, ale v skutočnom zmysle, Vesmír je jednoducho tu. A nemôžeme ho uchopiť.

Otázka: Ale prečo hovorí Vesmír, a nie skutočnosť?

Mike: Môžeme povedať skutočnosť, ale potom musíme povedať „realizovaná skutočnosť“. Možno teda možno zlepšiť voľbu slov. Veda hovorí, viete, že sa môžete pozerať na atómy a ich kúsky, na kúsky kúskov atómov, a ako povedal Richard Feynman, zakaždým, keď rozbijú časticu na kúsky, nájdu viac častíc. Takto ide atómová fyzika. Čím bližšie sa teda pozeráme na skutočnosť, tým viac častí má, takže vo veľmi skutočnom zmysle môžeme povedať, že vo vnútri atómu je Vesmír, ale je to ten istý Vesmír, v ktorom sme. Nemôžeme mu teda rozumieť, veda nemôže rozumieť skutočnosti a my nemôžeme rozumieť skutočnosti, ale zakúšame ju. Je teda zvláštne hovoriť „urobiť Vesmír skutočným“, áno.

Otázka: Je to niečo podobné hinduizmu, kde tancovaním boh tvorí Vesmír? Ja tomu teda rozumiem tak, že svojím konaním tvorím svet.

Mike: Šivov tanec. Keď mýtickí bohovia tancujú, tvoria svet, je to ťažký obraz.

Yoko: Nie, vy sami.

Otázka: Takže bolesť pri zazene napĺňa Vesmír…

Mike: „No, nebolo to cítiť ako môj Vesmír, takže môj Vesmír musí byť iný, ach áno, je veľa rozličných Vesmírov“… potom sa stávame čoraz zložitejšími, takže je veľmi ťažké rozumieť, keď napríklad hovoríme, že „zazen napĺňa Vesmír“, ako hovorí Majster Dógen. Vytvára teda obrazy, a aby sme videli, aký je príbeh, musíme sa pozrieť na množstvo týchto obrazov, to je prvá vec. Ak čítame veľa Shobogenzo, môžeme vidieť obrazy, ktoré vytvára. Najpodstatnejšie však je, že to, o čom Majster Dógen hovorí, nie je v slovách; to je niečo, v čom sme na Západe veľmi slabí – považujeme za takmer nemožné uveriť, že význam vety nie je vo vete. Sme si istí, že význam vety v nej musí byť, a tak ho vo vete hľadáme a hľadáme, držíme sa tej vety, skúmame ju, otáčame ju a porovnávame s inými vetami. Zvláštne však je, že význam vety nie je vo vete.

Otázka: Dva plus dva sú štyri.

Mike: Ach, význam matematiky je vo vete, áno, myslím význam toho, čo hovorí Majster Dógen. Ak teda hovorí o matematike, môžeme nájsť význam, áno. Pri čomkoľvek abstraktnom je význam v abstraktnom. Filozofi teda normálne diskutujú o abstraktných veciach a ich význam je v rámci abstraktnej diskusie. V Majstrovom Dógenovom opise skutočnosti však hovorí o niečom, čo nie je vo svete. V jednom odseku Bendowa preto hovorí: „Ako môžu byť slová v tomto odseku relevantné?“ Nie sme na to však zvyknutí, ale môžeme napríklad jasne vidieť, že ak niekto napíše knihu o lyžovaní a niekto sedí na pohovke, číta ju a hovorí: „No, tam, kde sa píše, že máte lyže namieriť mierne dovnútra, ako ďaleko dovnútra ich namierite?“ Niekto, kto lyžuje, by sa zasmial a povedal: „Nie, nie, je to iba kniha o lyžovaní, choďte a vyskúšajte to, knihu si pokojne prečítajte, ale potom ju zatvorte a choďte to robiť.“ Keď však ide o skutočnosť, ľudia o nej tak veľa nepíšu, chceme sa o nej tu dozvedieť a mať to úplne jasné, a potom ísť a nájsť ju. Toto je pre nás teda ťažké.

Táto cesta a toto miesto nie sú ani veľké, ani malé; nie sú ani subjektívne, ani objektívne; ani neexistovali od minulosti, ani sa neobjavujú v prítomnosti; a takto sú prítomné.

Toto opisuje človeka, ktorý sedí pri dokonalej teplote: človek, ktorému je horúco, cíti horúco, človek, ktorý sedí v chladnej časti, cíti chlad, no človek, ktorý sedí práve správne, necíti ani teplo, ani chlad, iba šťastie. Vo vyrovnanom stave teda necítime potrebu rozlišovať – toto je lepšie, toto horšie, toto správne, toto nesprávne, toto veľké, toto malé, toto moje, toto tvoje. Stav, ktorý Majster Dógen opisuje, je teda sedieť vo vode s teplotou tela.

Keď ľudská bytosť v tomto stave praktizuje a zakúša Buddhovu pravdu, získať jednu dharmu znamená preniknúť jednou dharmou a stretnúť jeden čin znamená vykonať jeden čin.

V stave, ktorý Majster Dógen opisuje, teda jednoducho robíme jednu vec. Keďže naša myseľ nie je plná množstva rozličných vecí, môžeme jednoducho robiť to, čo je pred nami. A robiť jednu vec znamená úplne ňou preniknúť. Vieme teda, že ak myslíme na nejakú fyzickú či športovú činnosť a spomíname si na ňu, keď niečo robíme úplne, prenikáme tým alebo to vypĺňame. Myslím, že niekde v Biblii alebo kresťanskom učení sa hovorí, že čistota srdca je robiť jednu vec. Zdá sa mi to dosť podobné, teda jednoducho robíme úplne to, čo robíme.

V tomto stave miesto existuje a cesta je zvládnutá, a preto oblasť, ktorú treba poznať, nie je nápadná.

V tomto stave „miesto existuje“ znamená, že konáme tu a teraz, „cesta je zvládnutá“ znamená, že nájdeme svoje miesto, nájdeme svoju cestu, a „preto oblasť, ktorú treba poznať, nie je nápadná“ znamená, že to nie je vždy intelektuálne jasné, je to skúsenostný pocit bytia, nie výslovné intelektuálne poznanie; nevieme celkom, kde to je, sme tu a sme tu naplno, no celkom nevieme, kde je tu.

Dôvod je taký, že toto poznanie a dokonalá realizácia Buddha-Dharmy sa objavujú spoločne a spoločne sa zakúšajú.

Medzi dokonalou realizáciou Buddha-Dharmy či dokonalým robením skutočnosti skutočnou a poznaním, že sme na svojom mieste, teda nie je oddelenie. Keď sedíme v horúcej vani na mieste, ktoré je práve správne, necítime nič, pretože všetko je presne také, aké je, a cítime spokojnosť či šťastie.

Nepredpokladajte, že to, čo je dosiahnuté, sa nevyhnutne stane sebauvedomeným a bude intelektom rozpoznané.

To je pre nás ťažký bod, pretože nielenže chceme nájsť svoje miesto, chceme tiež jasne vedieť, že na ňom sme. Nie je to teda intelektuálne rozpoznanie.

Zakúsenie konečného stavu sa realizuje naraz.

Je to okamžitý stav, tu a teraz.

Zároveň jeho tajomná existencia nie je nevyhnutne zjavnou realizáciou.

Nie je teda výslovná, nie je to niečo jasné: „Ach, uvedomujem si, že som na správnom mieste, robím správnu vec.“

Realizácia je samotným stavom nejednoznačnosti.

Nejednoznačnosť naznačuje, že to nie je niečo jasné v našich mysliach. A to je koniec toho odseku. Takýmto hovorením akoby vytvárame obraz, a radšej by sme mali prestať.

Otázka: Čo znamená „zároveň jeho tajomná existencia nie je nevyhnutne zjavnou realizáciou“?

Mike: Je trochu ťažké zachytiť pôvodný význam japončiny, no poznámka pod čiarou hovorí, že zjavná realizácia a realizácia sú obidve genjo z Genjo-koan. Je to teda trochu slovná hra v japončine. Tajomná existencia stavu vyrovnanosti či stavu, keď sme na svojom mieste a nasledujeme svoju cestu, nie je nevyhnutne zjavná – v skutočnosti sa nám neobjaví.

Yoko: [nepočuteľné]

Mike: Môžeme to vidieť v samotnom zazene – na sesshin začíname s myšlienkou, že budeme sedieť určitým spôsobom, s nohami takto a podobne, a máme akúsi slabú predstavu, ale v samotnom sedení sa naše telo prispôsobí a ku koncu sesshin, ak máme šťastie, sme sa vzdali všetkých tých predstáv a keď sa ich vzdáme, zistíme, že iba sedíme. A v tom, že iba sedíme, nájdeme určitý druh uspokojenia, no toto uspokojenie obsahuje sklamanie zo seba. Hovoríme: „Ach, na tom nezáleží, na tom nezáleží…“ Potom sedíme a v tom sedení, ktoré obsahuje šťastie a sklamanie, je akási spokojnosť. Je to teda dosť jemná skúsenosť, ktorá presahuje to, či myslíme alebo nie, či nás bolia nohy alebo nie, či sedíme v plnom lotose alebo nie, presahuje to všetko a myslíme si: „No dobre, toto som ja a robím to.“ A to je ten stav, pretože toto je skutočné ja, ktoré sedí so svojím skutočným telom.

Koniec prednášky.