Genjo-koan — 2. prednáška

Tí, ktorí si hlboko uvedomujú zaslepenie, sú buddhovia. Tí, ktorí sú hlboko zaslepení ohľadom realizácie, sú obyčajné bytosti.

Nehovorí sa, že buddhovia nie sú zaslepení, hovorí sa, že „tí, ktorí si hlboko uvedomujú zaslepenie, sú buddhovia“. To teda naznačuje, že ak si myslíme, že nebyť nikdy zaslepení znamená byť buddhov, vytvárame si akýsi dokonalý obraz. Ak si však myslíme, že buddha si všimne, čo je zaslepenie, možno sme bližšie skutočnej situácii.

Sú ľudia, ktorí na základe realizácie dosahujú ďalšiu realizáciu. Sú ľudia, ktorí uprostred zaslepenia svoje zaslepenie zväčšujú.

Niekedy teda, ak si nevšimneme, že sme zaslepení, sme čoraz zaslepenejší; ak si to však všimneme a priznáme, môžeme sa pohnúť ďalej. „Sú ľudia, ktorí na základe realizácie dosahujú ďalšiu realizáciu,“ naznačuje, že v realizácii môžeme urobiť akýsi pokrok. „Sú ľudia, ktorí uprostred zaslepenia svoje zaslepenie zväčšujú,“ naznačuje, že môžeme urobiť akýsi pokrok v tom, aby sme boli čoraz zaslepenejší.

Keď sú buddhovia skutočne buddhovia, nemusia sa rozpoznať ako buddhovia.

Je to veľmi pekná veta, pretože sa stále pozeráme, akí sme; nielenže chceme byť dokonalí, chceme sa aj vidieť ako dokonalých. A samozrejme, nemôžeme, hoci niekedy môžeme zachytiť letmý pohľad na seba; veta však hovorí, že aby ste boli buddhom, nemusíte vedieť, že ste buddha, nemusíte si všimnúť, že ste buddha.

Otázka: Nenaznačuje teda táto veta, že je možné dosiahnuť nejakú realizáciu?

Mike: Áno, hovorí, že sú dva druhy realizácie; jedna je tá, ktorú máme v okamihu, a druhá je daná naším úsilím počas rokov. Ak praktizujeme zazen a študujeme budhistickú filozofiu počas viacerých rokov, môžeme si vyjasniť, čo je budhizmus, a to je akási druhá fáza realizácie. Nehovorí teda, že pokrok existuje, ale hovorí, že pokrok neexistuje. Robí teda protirečivé tvrdenie. Môžeme teda povedať, že pokrok je v našich mysliach, pretože žijeme iba teraz, ale zároveň máme pocit, že existuje niečo nazývané pokrok.

Otázka: [nepočuteľné]. (Pýtajúci sa odkazuje na knihu Jacka Cornfielda After the Ecstasy, the Laundry*.)*

Mike: Áno, takže bez extázy niet bielizne, ktorú treba vyprať.

Otázka: Áno, takže myslím, že hovorí, že aj keď ste dosiahli realizáciu, neznamená to, že.... ste buddha.....[nepočuteľné].

Mike: Áno, a niektorí ľudia, ktorí si myslia, že sú dokonalí, a založia školu, aby učili správnu cestu, pritom neúmyselne, uprostred svojho zaslepenia, učia sami seba. Nemusíme sa teda trápiť tým, či si myslíme, že sme dokonalí, alebo nie; môžeme to jednoducho robiť. A aj keď niečo urobíme omylom, ak to robíme úprimne, niekedy sa z toho môžeme poučiť. Možno si myslíme, že sme najväčšia vec od krájaného chleba, a keď zistíme, že nie sme, stále môžeme pokračovať. Stále teda dostávame príležitosť skúsiť to znova; uvedomiť si zaslepenie znamená: „teraz si uvedomujem, že nie som to, za čo som sa pokladal, ach jaj, teraz môžem začať znova“. Uvedomovanie si toho je teda stála vec, ale neznamená to, že by sme nemali začať; stále si uvedomujeme, že sme zaslepení, a všímať si, že sme zaslepení, je samo osebe akýmsi posunom ďalej.

Napriek tomu sú buddhovia v stave skúsenosti a pokračujú v zakúšaní stavu buddhu.

Keďže stav buddhu je stav, nie výsledok nejakého úmyselného úsilia, je to jednoducho konanie alebo prax, nemusíme ho rozpoznať, stačí ho robiť. Keď teda praktizujeme zazen, ak sa pokúšame zistiť, prečo to robíme, je ťažké nájsť dôvod. A ak sa pozeráme, či sme teraz pokojní, je ťažké zistiť, či sme, alebo nie. Môžeme však pokračovať v praktizovaní.

Otázka: Nie je lepšie prestať sa stále snažiť byť dokonalí?

Mike: Áno, je lepšie prestať sa stále snažiť byť dokonalí; otázka znie: ako sa prestaneme stále snažiť byť dokonalí? Ďalší odsek. Tento odsek opisuje funkciu vnímania, posledný odsek, ktorý sme práve prešli, v skutočnosti opisuje funkciu zámeru — intelektu; že ho nepotrebujeme. Tretí odsek však hovorí o vnímaní či zmysloch.

Keď celým telom a mysľou hľadíme na formy a keď celým telom a mysľou počúvame zvuky, hoci ich priamo vnímame, nie je to ako zrkadlový odraz obrazu ani ako voda a mesiac. Kým zakúšame jednu stranu, sme slepí voči druhej strane.

Použitie slov „celým telom a mysľou hľadíme na formy“ naznačuje zrak a „celým telom a mysľou počúvame zvuky“ naznačuje sluch. Majster Dógen však hovorí, že tieto zmysly sú jednostranné; napríklad kým sa s vami rozprávam, nemôžem počúvať, čo hovorí niekto iný, a keď sa pozerám na túto stranu, nevidím, čo sa deje za mnou. Keď sa teda priamo sústredíme do svojich vnemových funkcií, stávame sa jednostrannými. To neznamená, že neexistuje stav, v ktorom je naše vnímanie intuitívnejšie; môžeme si to všimnúť pri mnohých športoch, keď napríklad futbalista alebo tenista kopne či odpáli loptu bez toho, aby ju vedome videl, alebo ju udrie práve v okamihu, keď ju uvidí. Nie je tu teda sústredenie v zmysle, v akom by som sa napríklad sústredil na magnetofón.

Naše zmysly sú teda jednostranné: keď sa sústredíme na zmysly, sme slepí voči druhej strane. Štvrtý odsek:

Učiť sa Buddhovej pravde znamená učiť sa seba. Učiť sa seba znamená zabudnúť na seba. Zabudnúť na seba znamená byť zakúšaný nespočetnými dharmami. Byť zakúšaný nespočetnými dharmami znamená nechať odpadnúť naše vlastné telo a myseľ i telo a myseľ vonkajšieho sveta. Je stav, v ktorom sa zabudnú stopy realizácie; a dlhý, predlhý čas prejavuje stopy zabudnutej realizácie.

Je to známy odsek. A predsa je to protirečenie: „učiť sa Buddhovej pravde znamená prikloniť sa k sebe, učiť sa seba znamená zabudnúť na seba“. Myslíme si, že existuje pretrvávajúca osoba nazývaná „ja“; nedávno som čítal knihu Richarda Feynmana a je v nej príklad o význame vedy. Hovorí o článku, ktorý opisuje, že v mozgoch potkanov fosfor, ktorý tvorí veľkú časť základu mozgu, sa rozpadá s polčasom dva týždne. Toto tvrdenie znie dosť vedecky a nerozlúštiteľne; potom vysvetlí, že znamená, že atómy fosforu v mozgu potkana a vlastne aj v ľudskom mozgu nie sú tie isté atómy, ktoré tam boli pred dvoma týždňami. Atómy v mojom mozgu teraz teda nie sú tie isté atómy, ktoré boli v mojom mozgu pred dvoma týždňami. Čo teda nazývam „môj mozog“? A je to celkom pekná poznámka: myslím si, že som „ja“ a bol som „ja“, to isté „ja“, akým som bol pred dvoma týždňami. Podľa Richarda Feynmana sa však môže stať, že všetky atómy v mojom mozgu zmizli a na ich miesto prišli iné atómy. Náš pojem o nás samých je teda dosť silný, ale či existuje pretrvávajúce niečo nazývané „ja“, alebo nie, je veľmi ťažké vedieť.

Otázka: Môžem sa vrátiť k vete „kým zakúšame jednu stranu, sme slepí voči druhej“?

Mike: Áno, myslím, že táto veta sa vzťahuje na sústreďujúcu povahu našich zmyslov. V skutočnosti je to pravda: keď sa sústredíme na jednu vec, nevidíme druhú. Napríklad ak v aute používame mobilný telefón, teda počúvame a hovoríme, nevšimneme si dopravu prichádzajúcu sprava. Keď sa sústredíme na jeden zmyslový vnem, sme slepí voči ostatným.

Otázka: Zmyslový vnem?

Mike: Áno.

Otázka: Teda ako tá vec s Gestaltom?

Mike: Neviem o tom dosť, tá vec s atramentovou škvrnou?

Otázka: Obraz vázy alebo dvoch tvárí: ak sa naň pozeráte jedným spôsobom, nevidíte druhý.

Mike: Ach áno, to je určite pravda, áno, to je taký druh príkladu, áno. Myslím, že majster Dógen tu hovorí niečo v zásade veľmi jednoduché. Niektoré nedávne výskumy o zraku naznačili, že hoci si myslíme, máme pocit, že stále vidíme všetko okolo seba, najnovšie pokusy naznačili, že v skutočnosti teraz vidíme len veľmi malú oblasť; zvyšok si dopĺňame alebo ho dopĺňa činnosť nášho mozgu z pamäti.

Otázka: Alebo si ho vymýšľame.

Mike: Alebo si ho vymýšľame, áno, celé si to vymýšľam. Myslím teda, že to znamená niečo veľmi jednoduché: naša vnemová schopnosť musí byť sústredená a keď ju sústredíme, môže byť sústredená len na jedno miesto. Keď sa teda pozerám pred seba, nevidím za seba.

Otázka: To sa zdá zjavné.

Mike: Áno, je to zjavné, ale niekto mi napísal v e-maile; povedala, že niektorí ľudia veľmi rýchlo pochopia, ale potrebujú vysvetlenie mnohokrát. A myslím, že to platí pre väčšinu z nás. Áno, je to zjavné, ale hoci je to zjavné, vidíte ľudí, ktorí jednou rukou držia volant a počas jazdy autom vedú rozhovor. A hoci je zjavné, že kým vedú rozhovor, nemôžu sa sústrediť na premávku, robia to. Potrebujeme to teda opakovať mnohokrát — to zjavné.

Otázka: Hovoríte, že naraz môžeme vidieť iba jednu vec?

Mike: Nie, to nemyslím; myslím, že sa môžete sústrediť len na... čo by som povedal? Na oblasť?

Otázka: Na jednu stranu.

Otázka: Na smer.

Mike: Dobre, jedna strana, smer, zvuk.

Otázka: Ale to to nehovorí....

Mike: Čo teda o tom všetkom povieme? Máme zvuk, zrak a tak ďalej. Čo tak: „keď vidíme jednu stranu, sme slepí voči druhej“? Na 13. storočie to nie je zlé, však?

Otázka: Mike, čo znamená „celé telo a myseľ“?

Mike: Celé telo a myseľ znamená, že sme na niečo úplne sústredení. Teda úplne sa koncentrujeme. Má niekto lepšie príklady? Myslím, že keď sa úplne sústredíme na nejaký druh vnemového vstupu, ťažko si všimneme čokoľvek iné.

Yoko: Keď teda hovoríte, nepočujete.

Otázka: Ale vidíte predsa.

Mike: Keď hovoríte, nedá sa veľmi ľahko čítať kniha.

Otázka: Môžem pri čítaní myslieť?

Mike: Na to budete musieť odpovedať vy. Ale človek, ktorý dokáže čítať noviny a pritom viesť rozhovor s niekým iným, je veľmi vzácny. V tomto veľmi jednoduchom zmysle teda to, čo hovorí majster Dógen, dáva zmysel v našej skutočnej skúsenosti.

(Dlhý, prevažne nepočuteľný komentár člena skupiny.)

Mike: Nuž, medzi tretím a štvrtým odsekom je miesto vložiť ďalší odsek. Nemyslím si, že to hovorí majster Dógen. Zvláštne je, že keď sa intenzívne sústredíme na jednu vec, dokážeme uchopiť všetko. Napríklad keď sme uprostred činnosti, povedzme futbalista pri hre, stále si môžeme zachovať vedomie všetkého okolo nás.

Otázka: Okolo nás?

Mike: Možno tam teda niekoľko vecí chýba.

Otázka: Ale v skutočnosti je v tom okamihu to všetko; futbalista, ktorý sa chystá kopnúť do lopty, to je všetko...

Mike: Áno, presne. Je teda rozdiel medzi tým a vnímaním: keď konáme, strácame pocit reflexie a sme úplne zapojení do toho, čo robíme. A v tom úplnom zapojení je aj akési širšie zapojenie. Keď hovoríme o skutočnom vnímaní, napríklad o hľadení na formy a počúvaní zvukov, nemôžeme robiť tieto dve veci spolu. Keď teda pozorne počúvame, nemôžeme sa pozorne pozerať na niečo iné; keď sa pozeráme dopredu, nevidíme, čo je za nami; keď pozorne čítame knihu, nemôžeme viesť rozhovor; alebo keď sa s nami niekto rozpráva, je pre nás ťažké hovoriť s niekým iným — ide o tento druh vecí. Jasne teda hovorí, že pri hľadení na formy a počúvaní zvukov „kým zakúšame jednu stranu, sme slepí voči druhej strane“.

(Nepočuteľná diskusia členov skupiny.)

Mike: Ešte nejaký komentár?

(Ďalší nepočuteľný komentár.)

Mike: Áno, teda to hovorí: keď sme úplne zapojení do jedného vnemu, nemôžeme byť zapojení do iného.

(Nepočuteľný komentár.)

Mike: Hmmm, mne sa to zdá celkom priamočiare. Keď sa na niečo pozorne pozeráme alebo keď niečo pozorne počúvame, naše hľadenie a počúvanie je priama skúsenosť; nie je to, akoby sme o niečom uvažovali, ale je to priamy vstup. A v tom stave nemôžeme robiť dve veci naraz. Keď teda pozorne hovoríme, sme úplne zapojení do hovorenia; nerozmýšľame o hovorení, hovoríme, hovoríme. Alebo keď počúvame; nerozmýšľame o počúvaní, počúvame, počúvame. A nemôžeme robiť oboje naraz. Nevidím teda žiadny rozpor v tom, čo hovoríte.....

(Nepočuteľný komentár.)

Mike: Neviem o tom dosť a majster Dógen určite nehovorí na tejto úrovni, ale ak si prečítate knihu Daniela Dennetta s názvom Consciousness Explained, naznačuje, že keď v časových súvislostiach analyzujeme naše zmyslové vstupy, nie je dosť času, aby to celé fungovalo. Naznačuje teda, že naše celé telo spracúva zmyslový vstup. Toto sa však stáva dosť zložitým a moderná veda, samozrejme, môže k nášmu porozumeniu prispieť omnoho viac. Majster Dógen však nechce zvyšovať naše porozumenie, chce nám skôr iba poukázať na niečo dosť jednoduché: že keď sa sústredíme na jednu vec, nemôžeme sa sústrediť na inú.

(Nepočuteľná diskusia.)

Mike: Predovšetkým „voda v mesiaci“ je metafora, v Shobogenzo sa používa dosť často; ľudia sa nemohli dostať na mesiac, a predsa mohli vidieť mesiac vo vode. Keď sa pozeráme na veci alebo keď počúvame zvuky, je to priama skúsenosť a ak to robíme úplne, sme tým úplne pohltení. A keď to robíme, nemôžeme robiť niečo iné. Napríklad, ako hovorí Yoko, ak teraz hovorím, nepočujem iné veci, keď prebiehajú, a keď si neskôr vypočujem nahrávku seba, môžem počuť iné veci, ktoré som nepočul.

(Nepočuteľné.)

Mike: Tomu nerozumiem. Yoko povedala, že ak sa pozeráme do zrkadla, môžeme vidieť veci za nami aj pred nami.

Otázka: A ak sa pozeráme do zrkadla, vidím v ňom vás a zároveň vy vidíte mňa v ňom.

Otázka: Toto nie je príklad zrkadla s človekom, ktorý sa pozerá do zrkadla; ide o to, že zrkadlo iba odráža, zrkadlo jednoducho odráža.

Otázka: Ale ľudia sa môžu vidieť navzájom v tom istom čase.

Otázka: Ale bez ľudí, zabudnite na ľudí, zrkadlo len odráža, nikto nie je zapojený.

Yoko: Hovoríme o ľudských bytostiach — o nás, o nás. Keď sa teda pozeráme do zrkadla len na jednu stranu, nemôžeme vidieť druhú. To je náš stav ako ľudských bytostí.

(Nepočuteľná, zmätená diskusia pokračuje istý čas.)

Mike: Má niekto cestovný poriadok?

(Smiech.)

(Ďalšia zmätená hádka a diskusia.)

Otázka: Keď hovorí o obraze vo vode, hovorí o individuálnej mysli, ktorá odráža totalitu, Buddhovu myseľ. Používa teda terminológiu, ktorá bola v tom čase bežná....

Mike: Aby urobil čo?

Otázka: Použili ste mobilné telefóny, všetci vieme, o čom sú mobilné telefóny....

Mike: Na čo ich používa?

Otázka: Hovorí o poslednom riadku vo štvrtom odseku: „je stav, v ktorom stopy realizácie“....

Mike: Chápem, teraz sme teda pri inej časti.....

Otázka: Myslel som, že tie dva odseky spolu súvisia, sú navzájom klonmi. Nehovoril som, že to, čo ste povedali, je nesprávne; myslím, že je to úplne správne.....keď hovorí o skrytom a nejasnom.......realizácii buddhovskej prirodzenosti.

Mike: Nie. V treťom odseku myslí, že keď sa svojím vnímaním, nech je to akékoľvek vnímanie, sústredíme na jednu vec, nemôžeme vnímať inú. To je to, čo myslí v tom odseku. Nič viac ani menej.

Otázka: Ak postavíte niečo pred zrkadlo.......

Mike: Nič o zrkadlách! Len: nevidíte za seba, však?

Otázka: Nie.

Mike: Nie! Môže tu niekto vidieť za seba? Zdvihnite ruky! Môže niekto...

(Ľudia hovoria naraz.)

Otázka: Ľudia môžu súčasne počúvať hudbu a hýbať sa.

Mike: Ľudia, ktorí sa súčasne hýbu a počúvajú hudbu, pre to máme názov — tanec. Tanec je teda celok, jedna vec. Hovorí však, že naše vnemy sú istým spôsobom čiastočné; hoci ich máme celým telom a mysľou, naše vnemy sú čiastočné. A na to v tom odseku poukazuje. Potom v ďalšom odseku, číslo štyri, hovorí, že aby sme zistili, kto sme, najlepšie je zabudnúť, kto sme. A aby sme zabudli, kto sme, najlepšie je byť zakúšaní nespočetnými dharmami. Keď zabudneme, kto sme, niet „nás“, takže to naznačuje akýsi stav bez ega. A tento stav veľmi dobre poznáme, pretože zakaždým, keď konáme, či už berieme šálku čaju, kráčame po chodbe alebo skáčeme z útesu, v okamihu konania nie je priestor na reflexiu ani na vnímanie. Hoci teda nemôžeme povedať, že nejestvuje žiadna reflexia ani vnímanie, naša skúsenosť je celistvá. A opisuje to ako „byť zakúšaní nespočetnými dharmami“ — byť zakúšaní celým Vesmírom. Byť zakúšaní celým Vesmírom je teda opakom „ja zakúšam Vesmír“. Učiť sa pravdu o sebe teda podľa neho znamená uviesť sa do stavu, v ktorom nás zakúša svet. A to naznačuje konanie — robiť niečo. Byť zakúšaní svetom znamená nechať odpadnúť naše vlastné telo a myseľ i telo a myseľ vonkajšieho sveta. A ako mnohí z vás vedia, nechať odpadnúť telo a myseľ je opis, ktorý na iných miestach v Shobogenzo používa pre stav v zazene. A nechať odpadnúť telo a myseľ naznačuje jednoduchý, celistvý stav, v ktorom nerozlišujeme na základe telesného a duševného tela a mysle. Stav, o ktorom tu hovorí, je teda stav, ktorý zakúšame v zazene. A v zazene môžeme povedať, že zabúdame na seba; v zabúdaní na seba môžeme povedať, že nás zakúša svet; a keď nás zakúša svet, môžeme povedať, že nemáme oddelené vedomie vlastného tela a mysle ani tela a mysle sveta. Sedíme teda... niečo niekde sedí. A samozrejme, teraz si v mysliach vytvoríme obraz tohto stavu „niečo niekde sedí“ a pomyslíme si: „môj zazen taký nie je“, ale zazen je taký; v zazene však prechádzame dvoma základnými stavmi myslenia a vnímania. A keď sa medzi týmito dvoma stavmi kolíšeme, je medzi nimi stav a tento stav medzi nimi, či rozhranie medzi nimi, je stav, ktorý majster Dógen opisuje v tomto odseku. A v tomto stave uprostred zabúdame každú stopu realizácie, takže nevieme, či realizujeme. A tento stav realizácie bez stôp pokračuje bez konca. Je to tak, Yoko?

Yoko: Hmmm? Nepočúvala som.

Mike: Ach áno, čítala, takže nepočúvala! Práve to hovorí majster Dógen!

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Áno, presne — večné. Keď teda sedíme v zazene, sedíme vo večnosti. Máme však predstavu večnosti ako niečoho, čo sa tiahne od tohto času do budúcnosti. Môžeme však myslieť na večnosť v prítomnom okamihu a môžeme zakúšať večnosť v prítomnom okamihu. Je však iná než večnosť, o ktorej premýšľame.

Otázka: Páči sa mi, čo Yoko raz povedala: že večná skúsenosť je okamžitá.

Yoko: Áno, to som povedala.

(Smiech.)

Koniec talku.