Genjo-koan — 4. prednáška

Sme pri šiestom odseku.

Človek, ktorý dosahuje realizáciu, je ako mesiac odrážaný vo vode: mesiac nezmokne a voda sa neporuší.

Ak si teda predstavíme obraz mesiaca odrážaného vo vode, zdá sa, že nám predstavuje dve veci: mesiac a odraz mesiaca. V časoch majstra Dógena sa však podobenstvo mesiaca odrážaného vo vode používalo na vyjadrenie niečoho celistvého alebo veľkého v malom. A je dosť ťažké uchopiť, ako mohli toto podobenstvo vnímať, pretože keď ho prenesieme do angličtiny, rozdelí sa na dve strany. Podobenstvo má vyjadriť celistvosť, no zároveň ho používa aj s tými dvoma stranami. Zvláštnym spôsobom to naznačuje niečo, čo je takmer nemožné uchopiť: že keď sme v pravde, keď sme celiství vo Vesmíre, potom Vesmír nerušíme a Vesmír neruší nás. Takže…… neviem si predstaviť spôsob, ako to opísať, ale zakúšame to. Predpokladám, že ak si predstavíte balón naplnený vodou, voda vo vnútri membrány a vzduch mimo nej sú rozdielne; keby membrána praskla, voda by vytryskla. Ak však tento balón ponoríte do vody, voda je vnútri aj vonku, takže je to obraz rozhrania medzi dvoma vecami, kde medzi oboma stranami niet rozdielu. Lepšie to neviem. Keď napríklad sedíme v zazene a sme v stave celistvosti, nič sa v nás nemení a nič sa nemení vonku, splývame s miestom, kde sme. Majster Dógen preto používa podobenstvo mesiaca a vody: mesiac nezmokne a voda sa mesiacom neporuší. A v tomto podobenstve pokračuje:

Hoci je svetlo [mesiaca] široké a veľké, odráža sa v stope alebo palci vody. Celý mesiac a celá obloha sa odrážajú v kvapke rosy na steble trávy a v jedinej kvapke vody.

To teda predstavuje nekonečno v nekonečne malom. A Wordsworth napísal niečo takéto….

Otázka: Bol to Blake.

Mike: Ach áno, správne, Blake, Wordsworth, Blake. Je lepšie, ak to povedal Blake, som radšej. Vie to niekto zacitovať?

Otázka: Vidieť svet v zrnku piesku a nebo v poľnom kvete, držať nekonečno v dlani a večnosť v hodine.

Mike: Ďakujem. Presne tak. A poézia majstra Dógena je pred nami:

Celý mesiac a celá obloha sa odrážajú v kvapke rosy na steble trávy a v jedinej kvapke vody.

Bolo potrebné a je potrebné opisovať, pokúšať sa opísať stav realizácie či stav celistvosti alebo jednoty, hoci ho opísať nemožno, pretože ľudia tvrdili, že stav realizácie alebo osvietenia je akýsi osobitný duchovný stav. A od osobitného duchovného stavu je taký vzdialený, až je to smiešne. Je teda potrebné pokúšať sa ho opísať, ale opisy nedokážu zachytiť stav, v ktorom je mesiac v mláke.

Realizácia jednotlivca neláme, tak ako mesiac neprepichuje vodu.

Je v tom niečo… ako inžinier stále myslím na rovnaký tlak z oboch strán, na niečo také. Preto som si spomenul na balón naplnený vodou pod vodou. Keď je teda niečo na oboch stranách rovnaké, rozhranie zmizne. Keď sedíme v zazene, sedíme, kolíšeme sa na rozhraní medzi nami a svetom. Ale práve v tom okamihu, keď vstúpime do rozhrania, samotné rozhranie zmizne, a:

Jednotlivec nebráni stavu realizácie, tak ako kvapka rosy nebráni oblohe a mesiacu.

Nič sa teda nemení, lebo na oboch stranách je všetko rovnaké. Potom sa pokúša povedať o realizácii viac, o jej hĺbke, jej hlbokosti. Chce teda povedať niečo o hlbokej povahe jednoducho úplného bytia tu. A hovorí, že môže byť taká hlboká, ako je mesiac vysoko, pretože výška mesiaca bola v 13. storočí jednoducho nevypočítateľná, nepoznateľná. Myslí tým teda, že realizácia je nevypočítateľne hlboká.

Hĺbka [realizácie] môže byť ako konkrétna výška [mesiaca].

A ako dlho trvá?

Dĺžku a krátkosť jej okamihu by sme mali skúmať vo veľkých [plochách] vody a malých [plochách] vody a pozorovať v šírke a úzkosti oblohy a mesiaca.

Hovorí teda, že by sme to mali skúsiť konkrétne: ako dlho to trvá? A to sme rozoberali na konci minulého talku, keď niekto povedal, že má pocit, že to dokáže takmer zachytiť. Majster Dógen hovorí, že by sme mali ísť von a pozerať sa do malých i veľkých plôch vody. Mali by sme teda ísť a zakúšať.

Otázka: Prečo hovorí, že realizácia jednotlivca neláme?

Mike: Používa slovo lámať z podobenstva mesiaca a vody — lámanie povrchu —, ale vzťahuje ho na jednotlivca. Takže mieša metafory, rozdeľuje ich. Myslím, že v japončine je to účinnejšie. Mesiac teda neláme povrch vody, realizácia neláme jednotlivca. Celý Vesmír sa v nás odráža, ale tým, že sa v nás odráža, nenaruší ani jedinú molekulu v nás. Keďže tento odsek je napísaný o realizácii, nie je analytický; skôr sa pokúša zachytiť niečo prchavé. Ľudia teda hovoria, že niekto, kto dostane pravdu alebo osvietenie, niekto, kto je majster, alebo, viete, má nejaký osobitný stav, ktorý my nemáme, ale chceme ho. Chceme ich teda nasledovať, aby sme ho získali. Majster Dógen však hovorí, že stav je rovnosť, rovnováha medzi vnútrom a vonkajškom. Vyzeráme teda normálne, a preto na tom nie je nič zvláštne. Samozrejme, že tým, že sme normálni, sme zvláštni. Nie je to však zvláštnosť v tom zmysle, že, ach, ten chlap dokáže levitovať alebo má nejaké zvláštne tajné vedomosti, ktoré majú iní ľudia. Môžeme si teda myslieť, že sme malá zvláštna skupina, ale sme len členovia skupiny drobného hmyzu žijúceho na povrchu veľkej okrúhlej gule. Pleseň na povrchu gule, kto to povedal?

Yoko: Majster Kodo Sawaki.

Mike: Alebo špina.

(smiech)

Otázka: Tú poslednú vetu celkom nechápem.

Mike: Ach, dobre. Nuž, „dĺžka a krátkosť jej okamihu“ znamená, ako dlho to trvá. A samozrejme nevieme, ako dlho to trvá. Hovorí teda, že aby sme zistili, ako dlho alebo krátko realizácia v zmysle času trvá, máme ísť von a pozerať sa; používa svoje podobenstvo vody a mesiaca a hovorí, aby sme sa išli pozrieť na vodu a mesiac. Inými slovami, aby sme išli von a žili. Mieša však metafory z konkrétneho a poetického opisu. A to preto, že nevieme odpovedať, aké je to dlhé alebo krátke. Je veľa takých otázok, na ktoré nevieme odpovedať. Často končí odsek práve takto: hovorí, že by sme mali študovať a skúmať v skúsenosti. Niekde v Bendowe, alebo je to v Uji, hovorí niečo ako: „Je nejaký kúsok času, ktorý sa vytratil z prítomného okamihu? Mali by sme to ísť veľmi podrobne skúmať.“ Všetci, ktorí tu nie ste, zdvihnite ruky! V odseku sedem pokračuje v hovorení o realizácii, ale skôr než poetickým alebo filozofickým spôsobom o nej hovorí konkrétnejšie.

Keď Dharma ešte nenaplnila telo a myseľ, cítime, že Dharmy už máme dosť. Keď Dharma naplní telo a myseľ, cítime, že jedna strana chýba.

Hovorí tým, že ak si myslíme, že to máme, sme od toho veľmi ďaleko; ak si myslíme, že to nemáme, možno tam sme. Alebo keď to máme, cítime, že niečo chýba. A pretože cítime, že niečo chýba, vynakladáme úsilie v každodennom živote. Aj keď sme teda v stave rovnováhy, vynakladáme úsilie, aby sme stav rovnováhy dosiahli. Ľudské bytosti stále vynakladajú svoje úsilie. To teda naznačuje, že namiesto akéhosi intelektuálneho sebazadosťučinenia — „ach, teraz tomu všetkému rozumiem“ —, ktoré v nás vyvolá povznesený pocit, môže byť stavu, v ktorom Dharma napĺňa telo a myseľ, bližšie človek, ktorý je veľmi úprimný, ale trochu zmätený a snaží sa dať všetkému zmysel. Alebo vedecky povedané, usilovný skúmajúci vedec, ktorý strávi celý život pozorovaním vecí, aby im porozumel, je tomu bližšie než niekto, kto publikuje výsledky a hovorí: „pozrite, čo som našiel, toto som objavil“. Samotné hľadanie, samotné pozeranie je teda buddhistický stav. A v jednej kapitole je citovaný príbeh kóanu o dieťati ohňa, ktoré prichádza hľadať oheň. Mních sa svojho majstra spýta: „čo je pravda?“ A majster mu povie: „dieťa ohňa prichádza hľadať oheň“. Mních tomu porozumie tak, že hľadá niečo, čo už má, a pochopí to intelektuálne, takže niekoľko rokov potom má pocit, že to má. Potom odíde študovať k inému majstrovi a niekoľko rokov nič nepovie; potom sa ho majster opýta: „si tu už tri roky a nepýtaš sa ma nijaké otázky, prečo?“ A mních odpovie: „no vlastne, úprimne, keď som bol pri predchádzajúcom majstrovi, dostal som pravdu“. Majster sa teda spýta: „povedz mi, ako si ju dostal?“ Mních povie: „keď mi môj majster povedal: ‚dieťa ohňa prichádza hľadať oheň‘, porozumel som tomu ako sebe samému.“ Majster odpovie: „teraz, keď si to povedal, vidím, že si veľmi ďaleko od pochopenia buddhizmu“. Mních sa trochu nahnevá, otočí sa a odíde, ale keď odchádza, pomyslí si, že tento muž je veľký majster, takže napokon možno niečo má. Myslí si, že by mal prehltnúť hrdosť a vrátiť sa. Otočí sa teda, a keď sa otáča, zmení svoj postoj; a keď sa vracia, jeho postoj sa mení od „viem“ na „čo to je?“ Majstra sa teda spýta: „čo je pravda?“ A majster povie presne tie isté slová, ktoré povedal jeho prvý majster: „dieťa ohňa prichádza hľadať oheň“. Keď to však teraz počul, pochopil, že samotný jeho jednoduchý úprimný postoj prísť a spýtať sa bol pravdou. Hovorí sa teda, že dosiahol realizáciu. Je to veľmi pekný malý príbeh kóanu. Tú vetu teda ilustruje celkom dobre. Potom uvádza príklad „keď Dharma naplní telo a myseľ, cítime, že jedna strana chýba“.

Keď napríklad plávame za hory a von do oceánu a pozeráme sa do štyroch smerov, [oceán] sa javí iba ako okrúhly; vôbec sa nezdá, že by mal iný tvar. Tento veľký oceán však nie je okrúhly ani štvorcový.

S majstrom Mjózenom sa plavil do Číny hľadať pravý buddhizmus a plaviť sa z Japonska do Číny v 13. storočí muselo byť veľké podujatie; museli byť dostatočne ďaleko na mori, aby stratili z dohľadu zem. Predpokladám teda, že jeho príklad vychádza zo skúsenosti: keď ste naozaj ďaleko na mori, horizont je kruh, ale on hovorí, že v skutočnosti nie je — nie je to kruh a nie je to štvorec. Zdá sa teda, že hovorí: keďže skutočnosť je beztvará, keď zakúšame skutočnosť, beztvarosť, vidíme ju ako niečo chýbajúce, pretože chceme mať niečo vymedzené. Keď máme niečo jasné a vymedzené, myslíme si, že to máme. Keď však jasne nevidíme, aký tvar má skutočnosť, hoci možno v nej sme, máme pocit… akéhosi „čo to je? Kde to je?“

Ďalších vlastností oceánu je nevyčerpateľne mnoho: [pre ryby] je ako palác a [pre bohov] ako šnúra perál.

Tieto dva citáty o tom, že oceán sa rybám javí ako palác a bohom ako šnúra perál, pochádzajú z tradičného buddhistického učenia; presne neviem odkiaľ, možno z nejakej starej sútry. Opisuje rozličné bytosti, ktoré oceán vnímajú rozlične. Vnímanie rozličných bytostí je teda rozdielne — my nemôžeme žiť v oceáne, ale ryby nemôžu žiť mimo oceánu. Hovorí teda, že oceán sa nám zdá okrúhly a vidíme ho ako niečo plné vody; keď do vody vojdeme, zmokneme, ale jeho pravá povaha je od toho odlišná. Jeho povahu vzhľadom na nás vidíme iba ako oceán a vidíme ho ako okrúhly od horizontu po horizont. Chce teda povedať, že oceán sám osebe nemá iba vlastnosti, ktoré vidíme; nedostatok vymedzenia v nás vyvoláva pocit, že niečo chýba, a so skutočnosťou je to rovnaké.

Pokiaľ naše oči dohliadnu, zdá sa byť iba okrúhly. Ako je to s [oceánom], tak je to aj s nespočetnými dharmami. V prachu a mimo rámca [nespočetné dharmy] zahŕňajú početné situácie, ale vidíme a rozumieme len natoľko, nakoľko sú schopné dosiahnuť naše oči učenia sa v praxi.

„Nespočetné dharmy“ jednoducho znamená všetky veci a javy vo Vesmíre. „V prachu“ naznačuje svetský svet a „mimo rámca“ naznačuje svet konania. Po anglicky hovoríme „mimo rámca odkazu“.

Otázka: Myslenie mimo rámca.

Mike: Nie myslenie mimo rámca, ale vyskočenie z rámca alebo vyskočenie von. „Vidíme a rozumieme len natoľko, nakoľko sú schopné dosiahnuť naše oči učenia sa a praxe“, teda rozumieme natoľko, nakoľko zakúšame, ale vo svete, vo Vesmíre, je viac, čo zakúšame.

Ak chceme počuť, aké nespočetné dharmy prirodzene sú, mali by sme pamätať, že okrem ich vzhľadu štvorcovitosti či okrúhlosti sú vlastnosti oceánov a hôr početné a nekonečné; a že sú svety vo všetkých štyroch smeroch.

Chce teda povedať, že svet vidíme zo svojho stanoviska. Ak chceme vidieť svet mimo nášho stanoviska, nemôžeme, ale tým, že sme jedno s Vesmírom, zakúšame všetko. Keď konáme, keď praktizujeme zazen, zakúšame všetko také, aké to je; keď sa však pozeráme do Vesmíru, vidíme veci tak, ako sme zvyknutí si ich vykladať a ako sme ich zakúsili. Ak chceme vidieť Vesmír prirodzene taký, aký je, musíme pamätať, že okrem všetkých vlastností a charakteristík, ktoré veciam dávame, sú tu milióny a milióny ďalších vlastností, ktoré veciam nedávame, ale mohli by ich dávať ryby, bohovia či zvieratá.

Také nie je iba okolie: pamätajte, že taký je aj bezprostredný prítomný okamih a jediná kvapka [vody].

Okolie teda naznačuje jeho metaforu pohľadu okolo okraja Vesmíru, na okraj oceánu. Ale také nie je iba okolie; také sú aj tu a teraz a jediná kvapka vody. Hovoríme teda „jediná kvapka vody“, čo znamená, že vieme, čo je kvapka, čo je voda a čo znamená jediná; vidíme to a vykladáme si to svojím porozumením a skúsenosťou, ale samotnú kvapku vody, to, čím je za našimi výkladmi, nemožno uchopiť. Hoci ju nemožno uchopiť, je tu taká, aká je, a keď sedíme v zazene alebo konáme, všetko je tu také, aké je. A v tom, že je tu také, aké je, je niečo za našimi kategorizáciami a výkladmi. Má to byť zakúsené nespočetnými dharmami. Je teda veľmi ťažké vložiť to do slov, ale on to urobil. Veľa z toho je veľmi mätúce a je to mätúce preto, že sme zvyknutí pozerať sa na svet určitým spôsobom; aj keď sa pokúšame byť nezvyčajní alebo prídeme s iným spôsobom pozerania, stále sme zvyčajne v rámci spoločensky prijatých stanovísk. Občas však niekto príde s novým spôsobom pozerania na svet alebo na niečo. A jeho nový spôsob pozerania býva taký pritiahnutý za vlasy, že ho ľudia neprijmú niekoľko rokov alebo stovky rokov. Vidíme to možno pri veľkých vedeckých objavoch — vo svojej dobe často zneli tak zvláštne, že ich neprijali. Spôsob, akým majster Dógen hovorí o veciach, sa teda v jeho čase aj teraz zdá veľmi zvláštny. Hovoriť o tom, že Vesmír má množstvo vlastností, ktoré nevidíme, znie, akoby hovoril o niečom duchovnom, ale nehovorí. A v odsekoch osem a deväť pokračuje hovorením o samotnom konaní — o konaní v okamihu. Je to veľmi zvláštne, pretože nikto nehovorí o konaní; robíme ho, ale nepokúšame sa o ňom hovoriť. Ak to robíme, hovoríme o ňom ako o procese rozprestretom v čase.

Otázka: Môžem sa spýtať, čo je konanie vo vašom použití slova?

Mike: Keď konáme v prítomnom okamihu, vzniká stav, v ktorom sa my a svet stávame niečím jedným. Vidíme to v niektorých situáciách, napríklad v športe a v situáciách, keď sa nám náhle niečo stane, v naliehavých prípadoch, keď skutočne konáme, ale až potom si všimneme, že sme si neboli vedomí, čo robíme, a predsa to, čo sme robili, fungovalo. Rozhodujúce je, že sme si v tom okamihu prestali byť vedomí seba ako osoby.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Nie, to je vtedy, keď sme rozptýlení, keď snívame s otvorenými očami.

Otázka: [nepočuteľná diskusia]

Mike: Ťažkosť je teda v tom, že uvádzame príklady a príklady, ktoré uvádzame, sú akési krajnosti; ale konáme stále. Vždy, keď konáme, prestávame myslieť, ale ľudia tomu nemôžu veriť. Na našom konaní nie je nič zlé, v modernom svete však máme sklon príliš myslieť, takže keď myslíme na to, čo robíme, naše konanie je neúplné alebo čiastočné. Keď sa naučíme, že samo konanie je úplné, môžeme si prestať robiť starosti s konaním a jednoducho konať, alebo môžeme dať hodnotu každému konaniu. Máme stále sklon myslieť na to, čo robíme, a dávať tomu rozličné hodnoty: „nemusím umývať okná, nie sú špinavé“ alebo „umývanie riadu nechám na neskôr, lebo mám dôležitejšie veci“. Všetky konania však majú rovnakú hodnotu. Utieranie okolo záchodovej misy alebo prevod peňazí z jedného účtu na iný sú rovnaké konanie; stlačíme počítačový kláves alebo utrieme misu. A keď buddhizmus zdôrazňuje, že samotné konanie je hodnotné samo osebe, snaží sa nám povedať, aby sme jednoducho pokračovali v konaní. My sa však snažíme svoje konania usporiadať a dať im hodnotu. Samozrejme, že to musíme robiť, aby sme žili v spoločnosti; nemôžeme ísť do kancelárie a čistiť záchody, pretože je to rovnako dôležité….. Sami si však môžeme všimnúť, že keď nalievame šálku čaju, môžeme konať s rovnakou celistvosťou ako pri niečom, čo pokladáme za dôležité. Je to len učenie o akejsi plnosti konania.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Áno, je to opak toho. Každé konanie je hodnotné samo osebe, každé konanie je zároveň posvätné a obyčajné. Keďže sme mysliace ľudské bytosti a žijeme v sofistikovanej spoločnosti, potrebujeme niečo, čo nám to bude pripomínať intelektuálne — to, čo práve robím, je dôležité, to, čo práve robím, je dôležité. Potrebujeme aj prax, ktorá nás k tomu privedie späť. Buddhizmus nám teda cez učenie dáva spôsob, ako si to intelektuálne pripomínať, a spôsob, ako sa ukotviť v tom, čo práve robíme, a tým je zazen. To je jediná vec, ktorú nám dáva; nedáva nám život ani prácu, buddhizmus nám dáva tie dve veci — prax a štúdium. A v praxi aj štúdiu sa učíme, že tento okamih, tento čin, je najdôležitejší.

Yoko: [nepočuteľné]

Mike: Nedokážem to teda, preto rád stále študujem buddhizmus, aby som si to pripomínal; nedokážem to, a preto sa každý deň pokúšam ďalej.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: To je realizácia, áno. Keď sa teda sústredíme na prítomnosť a konáme v prítomnosti, je to význam realizácie, bdenia alebo buddhu. Buddha je príčastie slovesa bud — prebudiť sa. Byť bdelý teda znamená nebyť v našich mysliach ani v našich zmysloch, ale byť jednoducho bdelý. A sme takí na zlomky sekundy. Všetko, čo buddhizmus hovorí, je: všimnite si hodnotu návratu k tomuto okamihu a keď si ju všimneme, rozšíri sa. Buddhizmus nás ukazuje správnym smerom, mätie nás. Nad slovom konanie sa trápim dlho, celé roky, a mám rovnakú otázku — čo je konanie? Pomaly som však začal, vlastne u mňa: veľa som liezol po skalách, bol som veľmi intelektuálny mladý muž, naozaj veľmi — mozog som mal veľmi zaneprázdnený. Potom som asi v šestnástich začal liezť po skalách; vedome som si nevšimol, že ma to prestalo nútiť myslieť, ale keď som visel na lane, musel som konať, inak by som spadol. Znova a znova som sa teda prinútil do prítomného okamihu, cítil som sa veľmi šťastný, ale nevšimol som si, že práve to ma robí šťastným. Potom som stretol Nišidžimu Róšiho, ktorý hovoril o konaní, a trápil som sa a trápil, potom som si uvedomil: „ach, to je konanie, robilo ma šťastným a robí ma šťastným“. Trvalo mi však dlho, kým som zachytil, o čom hovoril; pre mňa boli skúsenosti s lezením po skalách, keď som sa nútil konať, veľmi cenné. Nemusíte však byť horolezcom. Je to jednoducho pohyb vpred v prítomnosti, bez myslenia či úmyslu, iba surový hrubý pohyb, pohyb. A táto veľmi jednoduchá vec, ktorú všetci stále robíme, keď len natiahneme ruku a zoberieme čajník, je veľmi dôležitá, ale pretože je taká obyčajná a takmer skrytá našimi myšlienkami, nepripisujeme jej vôbec nijakú hodnotu. Všetko je konanie, ale máme mozog, ktorý nás abstrahuje od toho, čo robíme. Máme teda tento zvláštny spôsob, ako sa vyberať z miesta, kde sme; hoci sa z neho nehýbeme, vyberáme sa z neho, čo je naozaj zvláštne, ale to je náš ľudský stav.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Je to veľmi ťažké, kapitola je veľmi ťažká a to, čo hovorí, je veľmi ťažké; trápime sa nad tým a trápime. Hovorí aj veľmi zvláštne veci. Napríklad, keď sme tam robili kinhin, z nejakého dôvodu mi… do mysle zrazu prišla druhá kapitola knihy majstra Nágárdžunu, nie že by som myslel, a prešiel som odtiaľto sem dookola; a v mysli mám obraz akéhosi prízračného mňa, však? A predpokladám, že si všetci myslíme: ach áno, prešiel som odtiaľto sem. Niekde vo vedomí teda máme taký pocit, že existuje „ja“, stopa mňa, ktorá ide odtiaľto sem. Je to pre nás také prirodzené, že to nazývame pohybom. Je to však úplná ilúzia, vôbec to nie je skutočné, ale je to v nás tak hlboko zakorenené, že nemôžeme vidieť, aká je skutočná situácia. Buddhizmus preto hovorí niektoré veľmi bizarné veci.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Ani ja tomu nerozumiem.

Otázka: Ako keď kopnete do futbalovej lopty.

Mike: Áno, oblúk, hovoríme, že prešla vzduchom, takže niekde vo vedomí máme stopu futbalovej lopty, ktorá prechádza vzduchom, ale existuje iba v našom vedomí. Teraz je experiment, pri ktorom stimulujete rameno tu, tu a tu a človek zakúsi niečo, čo mu beží po ruke, hoci po ruke nič nebeží. Vzrušujúce teda je, že moderné skúmanie vnímania, inteligencie a podobne si uvedomuje, že niektoré z týchto bizarných vecí, ktoré hovoria majstri Dógen a Nágárdžuna, sú platné obrazy skutočnosti. Jasnejšie teda vidíme, že vykladáme; máme vyložený obraz skutočnosti, ktorý nie je celkom rovnaký ako to, aké veci sú. Na tomto obraze je založená celá naša spoločnosť. Nemá to nič spoločné so zahodením súčasnej spoločnosti, odhodením hodiniek ani ničím takým; ide len o to, že buddhizmus chce vidieť, aké veci sú, jednoducho také, aké sú. A potom môžeme dať hodnotu veciam, o ktorých sme si mysleli, že nie sú také dôležité.

Otázka: Futbalovej lopte stále nerozumiem.

Mike: Nuž, futbalová lopta tu nie je. To, čo Mark povedal o blikajúcich svetlách, ktoré sa zdajú byť pohybom.

[nepočuteľná diskusia]

Mike: Áno, určite sa pohybuje, ale to, čo nazývame pohybom, nie je to, čím pohyb je. A majster Dógen hovorí takmer presne to v jednej kapitole Shobogenzo: to, čo nazývame pohybom, nie je to, čím pohyb naozaj je, to je všetko. Ale áno, samozrejme sa pohybujeme, vy sa teraz pohybujete. Je teda čas skončiť. Ďakujem.

Koniec talku.