Jún 2006 — Padmafarma

V týchto troch talkoch na ústraní na Padmafarme Mike predstavuje to, čo preberá od Dógena, ako dôraz na robenie niečoho namiesto premýšľania o niečom, pričom sa zazen necvičí preto, aby sme dosiahli dokonalý stav, ale aby sme prestali s tým, čo nás rozdeľuje. V každom talku stavia obraz, ktorý nosíme v hlave, proti tomu, čo sa deje v praxi: skutočná rovnováha je kolísanie, správne a nesprávne existujú v našom konaní a vlastnosti veľkého človeka sú to, čo prichádza z cvičenia zazenu, nie dokonalý obraz na napodobnenie. Hovorí, že slová vždy vytvárajú veľmi dokonalé obrazy, a pripúšťa, že jeho vlastné opisy môžu znieť príliš dokonale alebo príliš ľahko, a dodáva, že pravidelným cvičením zazenu si to môžeme všimnúť sami.

Vychádza z otázky, čo je budhizmus okrem rúcha a kadidla, a opisuje ho cez štyri aspekty, ktoré nachádza u Dógena; jedným z nich je byť činný, čo chápe jednoducho ako robiť niečo namiesto premýšľania o niečom. Pripúšťa, že ľudská spoločnosť je konštrukcia postavená na myslení a plánovaní a že je to nevyhnutné, ale hovorí, že nás to niekedy stojí slobodu, ktorú znovu objavíme konaním, napríklad v športe, a rozpráva o majstrovi, ktorý na študentovu otázku o podstate budhizmu odpovie: „Tak si umy misku“, čo znamená: nemysli, konaj. Rovnaký obrat od myšlienky ku konaniu formuje jeho výklad správneho a nesprávneho: podľa Dógena, ako to Mike podáva, neexistuje nič, čo by sa volalo správne a čakalo niekde na nájdenie, a Mike dodáva, že v budhizme záleží viac na tom, čo robíme, než na tom, čomu veríme. Základom správneho konania nie je podľa Dógena, ako to Mike podáva, morálne, intelektuálne rozhodnutie, ale rozhodnutie, ktoré robíme intuitívne telom a mysľou. Na otázku o emóciách, ktoré vstupujú do rozhodovania, hovorí, že v skutočnej situácii nie je dobré žiadne odporúčanie, a na otázku o minulých chybách hovorí, že si môžeme odpustiť, pretože hnev na ne nič nezmení.

Zazen je prax, ktorá za tým všetkým stojí: vyrovnáva telo a myseľ, medzi aktívnou a pasívnou polovicou nervovej sústavy aj v pozícii pri sedení, a jednota tela a mysle, ako Dógena číta Mike, nie je niečo, čo vytvárame, ale niečo, čo sa vráti, keď z toho prestaneme robiť dve. Zazen nazýva praxou nie na to, aby sme niečo získali, ale praxou na to, aby sme niečo stratili, pri ktorej zhadzujeme, čo na seba hromadíme, kým nezostane naše prirodzené ja. V poslednom talku hovorí, že sa nemusíme snažiť byť takí ako obraz veľkého človeka, stačí prestať byť niečím iným, ako sa voda v pohári usadí, keď ju prestaneme miešať. Byť vyrovnaný neznamená byť bez emócií, lebo emócie nám stále prichádzajú ako prúd a so zazenom sa kolíšeme namiesto toho, aby sme sa hádzali medzi tým, že sme veľmi šťastní, a tým, že sme veľmi skľúčení. Posledný talk túto myšlienku uplatňuje na Dógenovu poslednú kapitolu, v ktorej Mike podáva osem právd veľkého človeka, ktoré podľa neho Dógen predstavuje ako pravdy človeka cvičiaceho zazen. Idú od malej túžby, ktorú by sme sa nemali snažiť urobiť nulovou, cez spokojnosť, pokoj, usilovnosť, všímavosť (mindfulness) a vyrovnaný stav dhyāna až po múdrosť a nezapájanie sa do planých rečí. Pokoj chápe nie ako opustenie ľudí, ale ako byť sám v skupine a pritom si zachovať nezávislosť, a tak ako to urobil aj v druhom talku pri správnom a nesprávnom, používa japonský zvyk nasledovať skupinu ako kontrast, pričom sa pýta, či Západ netrpí opačným problémom, že je veľmi individuálny. Všímavosť (mindfulness) znamená pre neho úplne sa sústrediť na to, čo robíme, a nie sledovať samých seba, a múdrosť, prajñā, znamená niečo intuitívne pred myšlienkou, čo sa ukazuje v malých rozhodnutiach, napríklad prejsť cez cestu bez dôvodu, ktoré tvoria cestu nášho života. V prvých dvoch talkoch vysvetľuje, že čo u Dógena znie duchovne, napríklad stať sa jedným s vesmírom alebo nekonať nič zlé, je myslené veľmi jednoducho a prakticky, čo si pri pravidelnom cvičení môžeme uvedomiť. Jeho rady sú skromné: pravidelnosť vo vstávaní a chodení spať a desať alebo päť minút zazenu každý deň, čo je možno lepšie než sľúbených tridsať minút, ktoré do piatka zmiznú; Buddhov obraz usilovnosti, ako ho Mike podáva, je malý prúd vody, ktorý vyhĺbi v skale dieru, a Mike dodáva, že musíme pokračovať krok za krokom.