Jún 2007 — Padmafarma

V týchto troch talkoch na retreate na Padmafarme Mike opakovane obracia pozornosť k tomu, čo je tu jednoducho prítomné, popri obrazoch, abstrakciách a plánoch, ktoré podľa neho tiež potrebujeme: v zazene, ako Mike prerozpráva Dógenovo uvedomenie, sa nesnažíme nič získať, ale nechať všetko odpadnúť a kóanové príbehy, ktoré číta, ukazujú, že nikdy nemôžeme uniknúť tomu, že sme tu a teraz. To, ako sa stal budhistickým učiteľom, opisuje ako nasledovanie života, ktorý si nikdy neplánoval, a hovorí, že nemá záujem o zložité budhistické teórie.

V Talku 1 vysvetľuje Dógenov výraz shinjin datsuraku, nechať odpadnúť srdce, myseľ a telo, ako prestať niečo držať, a nie to od seba odtláčať, a hovorí, že keďže ľudia vedia myslieť, vytvárame si obrazy, ktoré sa líšia od toho, ako veci sú, čo označuje za mimoriadne dôležité pre civilizáciu, no ak obraz pomýlime s realitou, je to príčina nešťastia. V zazene podľa neho praktizujeme odhadzovanie takých obrazov, ale nie v bežnom živote, takže ide o to všimnúť si rozdiel medzi svojimi obrazmi a tým, čo je pred nami. Skutočný zazen nie je ako obraz toho, že necháme všetko odpadnúť, ale akési kolísanie, pri ktorom vždy prechádzame stredom, a tento stav je podľa neho v našom zazene vždy prítomný, aj prvýkrát, a všimneme si ho jasnejšie, ak praktizujeme pravidelne. V Talku 3 hovorí, že kóanové príbehy nie sú zvláštne príbehy, o ktorých by sa dalo rozmýšľať počas zazenu, aby sme dosiahli nejaký zvláštny stav, a že majster Dógen, ktorý ich zhromaždil tristo, si myslel, že ich čítanie a štúdium nám umožňuje niečomu porozumieť z Buddhovho učenia. Tri príbehy, ktoré číta, o majstrovi, ktorý kreslí kruh vo vzduchu, o majstrovi, ktorý rozpaží ruky, a o poklade, ktorý sa nájde vstupom do Buddhovej siene s lampášom, všetky podľa neho ukazujú na niečo veľmi jednoduché: nikto nikdy nebol nikde inde než tu a teraz a v strede našich jednoduchých činností leží niečo veľmi cenné, čo si nevšímame.

V Talku 1 aj v Talku 3 nezavrhuje myslenie: v Talku 1 hovorí, že odhodenie tvorivosti v práci by mohlo byť katastrofálne, a v Talku 3, že nie je zlé byť abstraktný, lebo bez toho by sme nemali kultúru, takže ide o to všímať si, čo sa deje v tejto chvíli. V Talku 4 rozpráva, ako v roku 1977 šiel na seminár o zene k malému japonskému mníchovi, asi pätnásť rokov naň chodil bez toho, aby vedel prečo, prijal predpisy bez toho, aby vedel, čo sú, a pomáhal svojmu učiteľovi prekladať knihy o majstrovi Dógenovi, takže to, ako sa stal učiteľom, je podľa neho akási záhada: robil rozhodnutia, ale nemal plán. Hovorí, že v bežnom živote sa rozhodujeme premýšľaním a rozprávaním, ale jeho život pod tým plynie dopredu a on ho nasleduje bez toho, aby vedel, kam smeruje, a že hoci podľa svojich slov nemá dávať odporúčania, rád by navrhol, aby sme praktizovali zazen, každý deň, ak môžeme, alebo kedykoľvek môžeme, a nasledovali prúd svojho života. V súlade s Talkom 1, kde zazen kolíše okolo bodu rovnováhy, hovorí, že budhistická cesta vychádza z rovnováhy a nie zo získavania vedomostí, hoci vedomosti a rozprávanie sú tiež dôležité. Keďže budhizmus prišiel spolu s rôznymi kultúrami, každý z nás musí podľa neho zistiť, čo je kultúra a čo budhizmus, tým, že porovnáva, čo sa učí, so svojím životom, pretože výsledok nikto nepozná. Keď účastník namieta, že ak môže ktokoľvek začať učiť, zdá sa to byť proti predpisu, Mike odpovedá, že jeho učiteľ tým myslel, že ak čakáme, kým sa budeme cítiť pripravení, je neskoro, a dodáva, že ľudia môžu začať učiť a že tí, ktorí ich počúvajú, sa môžu rozhodnúť, či ich chcú počúvať. Otvorene hovorí o hraniciach vysvetľovania: v Talku 1 nevie ani vysvetliť, ani dokázať, ako nás mení všimnúť si, akí naozaj sme, takže tomu môžeme len veriť, a v Talku 4 hovorí, že ak necíti istotu, že hovorí pravdu, nemôže pokračovať. V Talku 1 tiež hovorí, že zazen nám ukazuje, kedy sme ospalí, napätí alebo nešťastní, a mení nás len veľmi pomaly, a v Talku 3, že poklad musí byť prítomný v jednoduchých činnostiach, napríklad v ceste ku kávovaru, čo cítime, ale nevšímame si.