Leto 2008 — Nagardžunova Mulamadhyamakakarika

V týchto piatich talkoch z letného sesshinu v Earth Spirit v roku 2008 podáva Mike vlastnými slovami približný prehľad väčšiny z dvadsiatich siedmich kapitol Nagardžunovej Mulamadhyamakakariky (MMK), diela, ktorému je, zdá sa, veľmi ťažké porozumieť a ktoré preložil nie ako učenec, ale jednoducho preto, aby zistil, či Nagardžuna hovoril to isté, čo hovoril Dógen, a priznáva, že preto mal akúsi zaujatosť. Podľa Mikeovho výkladu sa Nagardžuna snaží preťať analýzu skutočnosti, ktorú Abhidharma stavia na kategóriách, a mnohé kapitoly sa vracajú k téme „nie oddelené“, napríklad pri subjekte a objekte alebo pri konateľovi a konaní: náš jazyk delí svet na kúsky, čo je podľa Nagardžunu jediný spôsob, ako o ňom môžeme hovoriť, ale v skutočnosti to tak nie je vždy. Už v druhom talku Mike pomenúva dve témy, ktoré podľa neho Nagardžuna sústavne rozvíja v celej knihe: hľadisko prítomného okamihu a hľadisko jednoty skúsenosti. Mike zdôrazňuje, že Nagardžuna nie je nihilista, hoci ho pre neustále popieranie označili za nihilistu: hovorí „nie, nie toto“ a ukazuje na niečo, čo je tu a je skutočné. Podľa Mikea Nagardžuna neodmieta ani príčinu a následok a podobne ako Dógen nepopiera hodnotu kategorizácie.

V prvej kapitole, ako to Mike vysvetľuje, Nagardžuna odmieta teóriu Abhidharmy o podmienkach, za ktorých veci vznikajú a zanikajú, a štyri z jej kategórií si ponecháva ako základné charakteristiky samotnej skutočnosti: abstraktnú a fyzickú stránku, ktoré sú iba dvoma stránkami jednej veci, bezprostrednosť, teda to, že sme vždy tu v prítomnosti, a „univerzálne“, vesmír ako celok, nerozdelený. Kapitoly o zmysloch, o emócii a o konaní a konateľovi hovoria, ako ich Mike podáva, to isté o neoddelenosti: ochutnávač, čokoláda a „dobré“ tvoria jednu nedeliteľnú skúsenosť, emócia, ktorú cítime, a „my“, ktorí ju cítime, sú neoddeliteľní a v skutočnom akte zdvihnutia knihy sú ten, kto ju dvíha, ruka a kniha nedeliteľní. Abhidharmu Mike nazýva neuveriteľne analytickým dielom, ktoré je ako pokus opísať celý svet v kategóriách; jej autori nemali nástroje a namiesto nich založili svoje kategórie na meditačnom vhľade, ktorý podľa neho znamenal predstavivosť, a tak skonštruovali akúsi pseudovedu, na svoju dobu veľmi prepracovanú, a práve tú chce Nagardžuna preťať. Dôvod, prečo ju Nagardžuna pretína, nachádza Mike v zazene: jedným zo základných princípov budhistického učenia je, že skutočnosť je jedna, a keď sa v zazene trochu usadíme, všimneme si, že sedíme v niečom, čo nie je oddelené, pretože to neoddeľujeme. Stredom budhizmu podľa Nagardžunu a Dógena, hovorí Mike, nie je deliť svet do kategórií, ako to robí veľmi mocná a prospešná činnosť, ktorú voláme veda, ale prestať deliť svet do kategórií. Keď prestaneme, je to, akoby kategórie vytiahnuté na kúskoch gumy švihli späť do stredu a zostalo niečo nerozdelené, a v zazene podľa neho nerobíme niečo, aby sme sa stali celistvými, ale prestávame robiť všetko; ak sa usilujeme byť celiství, nikdy celiství byť nemôžeme, dodáva Mike, ale celistvými sa stávame, keď konáme naplno, pretože vtedy nie je priestor ani čas premýšľať o tom, čo robíme. Myslenie a plánovanie patria podľa neho na úroveň každodenného života, ktorú Nagardžuna nazýva samsára, a bez nich nedokážeme fungovať, ale na základnej úrovni je medzi myslením a konaním medzera, ktorú si nevšímame.

V kapitole o formovaní Nagardžuna hovorí, že svet, ktorý formujeme vo svojom vedomí, je zložený zo skreslených obrazov, ale ako to Mike vysvetľuje, nemyslí tým, že žijeme v ilúzii; myslí tým, že ľudské bytosti konštruujú svet a zdieľajú ho, svet vecí ako banka, manželstvo alebo retreat, ktorý podľa Mikea nie je skutočný v tom zmysle, ako to myslí Nagardžuna, no keďže žijeme v spoločnosti, potrebujeme ho prijať. Keď Nagardžuna popiera proces, robí to podľa Mikea preto, aby predložil existenciálne hľadisko, podľa ktorého je skutočnosť bezprostredná, tu a teraz, a Nagardžuna naznačuje, že proces je ľudské vysvetlenie skutočnosti; rovnako čas je podľa Mikea pre Nagardžunu i Dógena konštrukt, pretože „teraz“ je vždy tu. Na otázku, čo sa zmení, keď to vieme, Mike odpovedá, že otázka je abstraktná, zatiaľ čo ich učenie je konkrétne: tento okamih, tu a teraz, je všetko, čo je, a ak to niečo mení, nevie povedať, v čom je ten rozdiel. To, čo získame, keď si uvedomíme, že skutočnosť je tu a teraz, je podľa neho veľmi jednoduché, ale je veľmi ťažké udržať sa v prítomnosti, a aby sme v nej zostali a príliš neodbiehali, praktizujeme zazen, v ktorom stále odbiehame do myšlienok a privádzame sa späť. V poslednom talku Mike zbežne prechádza kapitolami 22 až 27 a číta dva verše: posledný verš knihy, pocta Buddhovi, ktorý učil pravú dharmu ako zrieknutie sa všetkých názorov, mu naznačuje, že všetky názory sú konštrukty a že skutočnosť je to, čo zostane, keď všetky naše názory ustanú, a venovací verš na jej začiatku podľa neho tvrdí, že skutočnosť je iba tu, iba v tomto okamihu. Bez názorov v spoločnosti žiť nemôžeme, hovorí, ale musíme byť schopní sa ich zriecť, a to v zazene robíme, alebo sa o to snažíme; hoci Nagardžuna v MMK zazen vôbec nespomína, posledný verš Mikeovi naznačuje, že ho Nagardžuna musel praktizovať.