September 2009 — Earth Spirit

V týchto troch talkoch zo sesshinu v Earth Spirit v roku 2009 chce Mike jasne povedať, v čom sa budhizmus, ktorý sa naučil od Nishijimu, líši od iných foriem budhizmu: chce budhizmus oslobodený od „budhizmu“, v ktorom zazen a veci, ktoré k nemu patria, fungujú v modernom živote s modernými ľuďmi. Budhizmus podľa neho uniesli akademici, ktorí nám hovoria, čo budhisti v minulosti povedali a urobili, a nábožné skupiny, ktoré ho berú ako duchovnú cestu k blaženosti pod vedením niekoho, kto pozná tajomstvo, zatiaľ čo miesto, kam sa treba pozerať, nie je niekde preč odtiaľto, ale práve tu v našej vlastnej skúsenosti, a to je pre neho podstata Dógenovho učenia. Tento postoj nazýva malou a možno neúspešnou revolúciou a neodmieta ním obrady, symboly ani prístupy iných ľudí ako bezcenné: v ľudskej spoločnosti majú hodnotu, ale dávať obradom a symbolom zvláštny posvätný význam namiesto toho, aby sme ich videli realisticky, je podľa neho chyba.

Aj Dógena treba podľa neho čítať kriticky: bol básnik z trinásteho storočia, ktorý písal praktické pravidlá, aby naučil drsnú partiu mladých mníchov spolu žiť, nie metafory života, a namiesto toho, aby sme sa vžívali do jeho života, sa musíme vžiť do nášho vlastného života, ktorý máme pred sebou, našimi vlastnými výrazmi a pojmami. Rozdiel Mike skúša na jednom z kóanových príbehov, ktoré zozbieral Dógen, v ktorom Yunmen hovorí, že poklad skrytý v tejto kope mäsa dvíha lampáš, vchádza do Buddhovej siene a privádza bránu kláštora na vrch lampáša, a na komentári Johna Daido Looriho, podľa ktorého sa o poslednom riadku nedá diskutovať a ktorý vyzýva čitateľa dôverovať a vstúpiť do tajomstva. Pripúšťa, že príbeh môžeme čítať ako metaforu niečoho nevýslovného a cítiť úžas, ak sa rozhodneme takto uvažovať, ale pýta sa, či chceme mystické interpretácie budhistických príbehov, alebo realistické interpretácie, ktoré hľadáme vo vlastnej skúsenosti. V jeho vlastnom výklade starý mních Yunmen v noci vešia lampáše ako v japonskom kláštore, a keď ide cez štrk k chrámovej bráne, brána osvetlená lampášom na jeho palici sa akoby dvíha až na vrch palice; keď to robí naplno, všimne si, že vo vreci kože je niečo veľmi cenné, že je živý a koná, a tak to, čo príbeh opisuje, je jednoducho jeho každodenný život, nie metafora ani duchovná podstata. O tom, ktorý výklad uprednostníme, podľa neho rozhoduje to, kde hľadáme skutočnosť – v tajomstve vesmíru alebo v duchovnom svete, vo fyzickom svete, napríklad iba vo vede, alebo niekde inde –, a hovorí, že príbeh použil na to, aby ukázal, ako naše vlastné preferencie ovplyvňujú naše interpretácie, nie aby tvrdil, že pravdu má iba jeho skupina. Názor, že žiadny prístup nie je správny ani nesprávny, však za smiechu označuje za úplne nesprávny a tvrdí, že je nutné bojovať za to, čo pre nás opisuje niečo skutočné, pričom ostatní ľudia môžu robiť, čo chcú.

Keď prechádza k symbolom svojho vlastného odovzdania dharmy od Nishijimu, Mike vybaľuje palicu, metličku a hodvábne osvedčenie a také veci nazýva prázdnymi ozdobami: sú to kus dreva, nejaké konské žíne a kus hodvábu, ktorým prikladáme význam, tak ako by zanietený futbalista niečo vložil do Maradonových kopačiek, hoci sú to iba kopačky. Osvedčenie uvádza jeho predkov až po Šákjamuniho a „autentický“ pre neho jednoducho znamená zoznam, na koniec ktorého pripíšete svoje meno a ktorý odovzdáte niekomu, kto praktizuje zazen ako súčasť svojho života. Stav, o ktorom osvedčenie hovorí, je stav, v ktorom dávame realistickému pohľadu na veci prednosť pred duchovným alebo prehnane materialistickým, takže kto o starom mníchovi povie, že len vešia lampáš, môže si na zoznam pripísať svoje meno. Recitovanie Hannya Shingyo alebo úklona v dojo je pre neho jednoduchý rituál, ktorý je pekné robiť, ale samotná recitácia nám nedáva nič duchovné, čo by nám nedal spev niečoho iného; keď človek recituje, v tom stretnutí sa deje niečo skutočné a jeho hodnota je v tom, čo sa deje teraz. Neznamená to, že by preňho nič nebolo posvätné: cíti, že posvätné a obyčajné sú dve strany jednej veci, ktoré nie sú oddelené, keď sme prítomní a konáme, a keď účastník hovorí o úcte a bázni pod nočnou oblohou, odpovedá, že sú tu pre každého a že nepotrebujeme budhizmus, aby nám to povedal. Varuje, že v skupinách postavených na duchovnej hierarchii ľudia zvyčajne odovzdajú vlastnú zodpovednosť dokonalému jedincovi, a dokonca sa pýta, či hierarchiu nevytvára aj on sám, keď zo svojho miesta dáva svoju odpoveď. Osvedčenie mu podľa jeho slov nedáva nič okrem kusa hodvábu, do ktorého autoritu premieta on sám, skúškou učiteľa je, aký ten človek je, a vertikálna hierarchia, ktorá prišla z Japonska do zenu, je podľa neho pre pochopenie toho, čo budhizmus môže ponúknuť, dosť kontraproduktívna. Jednoduchá pointa kóanových príbehov je podľa neho tá, že skutočnosť je práve tu, teraz, a v čoraz virtuálnejšej spoločnosti je to životne dôležité, pretože bez sústredenia na obrad umývania tváre a čistenia zubov nemôžeme žiť poriadne.