August 2011 — Dibbavana
Miesto konania: Dibbavana, Mariánske Lázne, Česko
Z ústraniaFotkyNahrávky5Kronika
Prednášky série
Čo hovorí séria (stručný prehľad) — O týchto prehľadoch
V týchto piatich talkoch z ústrania v Dibbavane v roku 2011 Mike hovorí, že sa nepotrebujeme zbavovať niečoho v nás, čo sa volá nešťastie, ani niečoho, čo sa volá utrpenie, a že ak len praktizujeme rovnováhu, čo môže byť zazen, náš tok pocitov sa znova vráti. Mike to opiera o príbeh o Kodo Sawakim, ktorý v uhoľnej bani cítil, že výťah ide hore, hoci stále išiel dole, a ktorý povedal, že všetky pocity šťastia, smútku, dobra a zla sú len malý rozdiel v našom zmysle pre rovnováhu. Mike tiež hovorí, že nemá zmysel myslieť si, že zazen je nejaký liek na všetko: ak má vzťah problém, zazen pomáha, ale nevyrieši ho, musíme ho vyriešiť my a zazen nám dáva len vyvážený pohľad. Mike si myslí, že na retreate na Slovensku povedal, aby sme si nemysleli, že existuje niečo, čo sa volá budhizmus, čo nám vyrieši život, a hovorí, že svoj život musíme vyriešiť my sami, a to znamenajú Buddhove slová „Buď sám sebe svetlom“, hoci znejú veľmi duchovne a hlboko.
Mike dodáva, že učenia ľudí, ktorí nasledovali Buddhu, len poukazujú na niektoré veci, ktoré môžeme použiť, a že najdôležitejšia vec, na ktorú poukázali, je, že ak sa vyvážime, môžeme sa vyhnúť extrémom, a potom môžeme byť primerane šťastní. Mike hovorí, že dobro a zlo sú dve strany jednej veci, takže musíme mať obe, a že je paradoxom zazenu, že ak sa netlačíme k tomu, aby sme boli lepší, stávame sa lepšími: zazen nás zlepšuje, pretože prijímame obe strany. K príbehu, v ktorom Shunryu Suzuki odpovie plačúcemu žiakovi na otázku o utrpení slovami „Bez dôvodu“, Mike hovorí, že utrpenie je podľa neho jedna časť života, takže nejde o to zbaviť sa utrpenia, ale utrpenie prekonať alebo ho presiahnuť, a k inému Suzukiho príbehu hovorí, že problémy sú voda, v ktorej plávame, keďže bez problémov nie je život. O sedení, keď máme veľa energie, Mike hovorí, že musíme ísť s tokom energie, že ju nemôžeme nasilu stočiť iným smerom a nemusíme ju posudzovať a že keď sa cvičíme, môžeme sedieť vtedy, keď sedieť môžeme, čo nazýva svojím prístupom, na rozdiel od niektorých učiteľov, ktorí hovoria, že by sme sa mali cez tú bariéru pretlačiť nasilu. Mike rozpráva kóan, v ktorom starý mních hovorí, že kedysi tu boli dva hlinené byvoly, ktoré spolu bojovali, ale obidva vošli do mora a rozpustili sa, a Mike to vykladá tak, že starý mních vysvetľoval niečo, čo sa deje nám: máme v sebe dva rôzne uhly pohľadu a tie spolu bojujú. Podľa Mikeovho výkladu mníchova zmienka o hline naznačuje, že byvoly nie sú skutočné, a zmienka o mori naznačuje prax zazenu, a je možnosť, že vojdú do mora a rozpustia sa počas zazenu. Na otázku, čo ak každý byvol odíde iným smerom a nezmiznú, Mike odpovedá, že je to iný prípad: príbeh znamená dve časti nás samých, takže ak dve časti nás samých idú rôznymi smermi, staneme sa schizofrenickými; musíme teda ďalej bojovať, inak sa staneme nebezpečnými.
Mike rozpráva, že Shunryu Suzuki prijal do svojho chrámu zvláštneho mladého muža proti vôli svojej manželky a že ten mladý muž ju po niekoľkých rokoch zabil, a myslí si, že táto hrozná situácia urobila Suzukiho veľmi múdrym a že veľmi krutá skúsenosť môže byť veľkým učiteľom: nechceme ju, ale niekedy ju dostaneme. Mike predpokladá, že keď dlho praktizujeme zazen, nájdeme v spoločnosti akúsi strednú polohu, ale keď sa spoločnosť pohne do extrému, tú abnormalitu cítime, a tak ju podľa neho cítil Kodo Sawaki v Japonsku v období, ktoré viedlo k druhej svetovej vojne. Mike hovorí, že v Shobogenzo je veľa opisov, ktoré znejú príliš krásne, a že čo napíšeme, znie lepšie než skutočnosť, takže si myslí, že Dógenove spisy sa svojím spôsobom vôbec nepodobajú skutočnosti. Pavel hovorí, že pochopenie povahy učiteľa mu umožňuje oddeliť ju od učenia, a Mike potom hovorí, že odovzdávanie mimo písiem, ktoré v budhistických spisoch znie veľmi tajomne, znamená to, čo povedal Pavel, takže sa Mike snaží ukázať svoju povahu čo najjasnejšie. Mike hovorí, že kóany čínskych učiteľov z 10. a 11. storočia predkladajú len jednu konkrétnu situáciu za druhou, že keď ich študujeme jeden po druhom, môžeme pochopiť nejaký všeobecný princíp, ale že v nich nenájdeme žiadne teoretické učenia: ony samy sú učeniami. Mike si myslí, že v modernej dobe sme zvyknutí veľmi rýchlo vytiahnuť z konkrétnej situácie teóriu, a hovorí, že nejde o to, že by sme nikdy nemali intelektualizovať, ale že musíme vedieť, ako intelektualizovanie v prípade potreby preťať, pretože skutočná situácia je na jeho druhej strane.
Prednášky v sérii
Smútok je zmena rovnováhy
Mike vysvetľuje, že pocity sú len malé posuny v zmysle pre rovnováhu, a nešťastia sa preto netreba zbavovať
Mike hovorí, že pocity ako smútok a šťastie nie sú v nás nič pevné, ale len malá zmena v našom zmysle pre rovnováhu, a preto sa nepotrebujeme zbavovať niečoho v nás, čo sa volá nešťastie. Vychádza z príbehu Kodo Sawakiho, ktorý išiel výťahom dole do uhoľnej bane, a keď sa výťah pohyboval konštantnou rýchlosťou, mal pocit, že stojí alebo dokonca ide hore, hoci stále išiel dole.
Stačí byť nažive
Mike číta príbehy o Shunryu Suzukim a hovorí, že Suzukiho urobila veľmi múdrym hrozná skúsenosť
Mike číta malé príbehy o japonskom učiteľovi zenu Shunryu Suzukim, ktoré od ostatných žiakov zozbieral do knihy jeden z jeho najstarších žiakov, a v prvom z nich Suzuki hovorí, že stačí byť nažive, čo Mike označuje za veľmi hlboký výrok. Zvyčajne si myslíme, že sme nažive z nejakého dôvodu, aby sme niečo urobili alebo pomáhali druhým, a Mike pripúšťa, že niekedy sa nám byť nažive nezdá dosť, ale hovorí, že existuje stav, v ktorom môžeme cítiť, že stačí byť nažive, a niekedy ho dokážeme zachytiť.
Sloboda a povaha učiteľa
Mike si myslí, že aj kesa je asi len kus látky, a svoju povahu sa snaží ukázať čo najjasnejšie
Mike nemá na tomto retreate v hlave žiadnu tému, iba silný pocit zmeny, a spája ho s tým, že nemá na sebe kesu: myslí si, že aj veľmi dôležité veci, ako je kesa, sú asi len kusy látky, a hoci tým nemyslí, že by ju nikto nemal nosiť, chce si zachovať vlastnú slobodu. Myslí si, že vycítil, že byť budhistickým učiteľom môže znamenať stratiť vlastnú slobodu, a keď požiada účastníkov, aby mu pomohli s témou, rozhovor sa stočí k povahe učiteľov a k tomu, čo si od nich berú žiaci.
Kodo Sawaki a konkrétne učenie
Mike číta výroky Kodo Sawakiho a potom stavia konkrétne kóany do protikladu k modernému intelektualizovaniu
Mike hovorí o tvrdom živote a niektorých výrokoch japonského budhistického učiteľa Kodo Sawakiho a potom stavia konkrétne učenie starých kóanov do protikladu k tomu, ako v modernej dobe intelektualizujeme. Hovorí, že kóany čínskych učiteľov z 10. a 11. storočia predkladajú jednu konkrétnu situáciu za druhou bez abstraktnej teórie, kým moderná spoločnosť podľa neho z konkrétnej situácie veľmi rýchlo vyťahuje teóriu; nejde o to, že by sme nikdy nemali intelektualizovať, ale musíme vedieť, ako to v prípade potreby preťať, pretože skutočná situácia je na druhej strane intelektualizovania.
Keď sa hlinené byvoly rozpustia
Mike rozpráva kóan o hlinených byvoloch: vnútorné konflikty nie sú skutočné a v zazene sa môžu rozpustiť
Mike rozpráva starý čínsky kóanový príbeh, v ktorom starý mních, ktorý žije osamote na hore, hovorí, že kedysi tam spolu bojovali dva hlinené byvoly, ale obidva vošli do mora a rozpustili sa, takže teraz žije pokojne. Mike vysvetľuje, že máme v sebe dva rôzne uhly pohľadu, ktoré spolu stále bojujú; keď mních povedal, že byvoly sú z hliny, naznačoval, že nie sú skutočné, a keď povedal, že vošli do mora, naznačoval prax zazenu, počas ktorej je možnosť, že sa rozpustia.
