August 2012 — Dibbavana

V týchto štyroch talkoch z ústrania v Dibbavane v roku 2012, ktoré odzneli po takmer ročnom sabatikále, Mike hovorí, že keď odstránime módu, teda akési hranie alebo divadlo, ktorým sa zen na Západe stal, zostávajú dve veci: praktizovať zazen, čo je prebúdzanie sa, a chápať život, teda hľadať vysvetlenia, ktorým môžeme veriť. Zazen podľa neho je metóda, ako odkryť intuíciu alebo prajñā, náš základný, prirodzený stav, ktorý je odlišný od myslenia, a naše životy zároveň žijú nás. Mike by Dógenovo vysvetlenie zmyslu budhizmu nazval úplným, ale hovorí, že Dógenove spisy z 13. storočia nestačia na život v modernej spoločnosti, a preto sa pýta, čo máme prijať z iných zdrojov. Všetko, čo je napísané, napísala podľa neho jedna osoba, takže si musíme predstaviť človeka za Dógenovými slovami, a dodáva, že to neznamená vkladať do nich vlastný význam, ale uvažovať o nich, vyskúšať si Dógenove slová na vlastnej skúsenosti a nájsť vlastné slová.

Myslí si, že Nishijima chcel založiť Dogen Sanghu len na týchto dvoch veciach, a Nishijima povedal, aby sme sa nesnažili vytvoriť skupinu, ale aby sme sa jej nebránili, ak vzniká. Mike si spomína, že Pavel povedal, že Dogen Sangha sa objaví, keď sa ľudia stretnú, a potom zmizne, a dodáva, že nie je žiadna kancelária, nie sú žiadni funkcionári ani uniforma. Nishijima nemal rád hierarchiu, a predsa ho jeho japonskí študenti dali na vrchol, a Mike hovorí, že sa sám vždy snaží vyhnúť tomu, aby bol na vrchole. Na otázku, ako sa vyhnúť príliš veľkému rozmýšľaniu, si Mike myslí, že odpoveďou je fyzická aktivita a že zazen je akýsi najjednoduchší šport, čo nazýva svojím nápadom. Hovorí, že pri športe si všimneme, že vieme konať inteligentne bez logického myslenia, a v druhom talku navrhuje, že myslenie a konanie nie sú v prirodzenom svete oddelené, ako keď jeho partnerka, hrnčiarka, vyrába hrnce a zároveň telefonuje. Páči sa mu myšlienka dvoch druhov myslenia v knihe profesora Kahnemana, o ktorej len počul, ale pýta sa, čo je odlišné od myslenia, a odpovedá kóanom, v ktorom majster hovorí „myslím, nemyslím“.

Mike hovorí, že Dógen bol aristokrat a sirota, ktorý od chlapčenstva žil v chrámoch iba medzi mužmi, že sa mu zdá nepravdepodobné, že mal vzťah so ženou, a domnieva sa, že Dógen nemal veľa skúseností s bežným svetom. Myslí si, že v Dógenových spisoch pre moderných ľudí akosi niečo chýba, a domnieva sa, že to platí pre každého, kto píše o budhizme, čo nie je vada, a hovorí, že Dógen síce napísal niečo o sexe aj o láskavých slovách, ale nikdy nehovoril jednoduchým ľudským jazykom o túžbach, emóciách, sexe ani láske. Mike sa pýta, či veci ako psychoterapia alebo Kahnemanova kniha majú byť súčasťou nášho chápania budhizmu, a hovorí, že nemá odpovede, iba svoje vlastné, zatiaľ čo jeho učiteľ sa sústredil iba na Dógena a on sám sa čoraz viac približuje k tomu, aby prijímal mnoho vecí. Mike pripomína, že Dógen napísal, že treba opustiť rodinu, a hovorí, že si váži Dógenovo učenie, ale nehodlá opustiť vlastnú rodinu, takže musíme hádať, čo Dógen myslel, a pri slovách ako „majte malú túžbu“ musíme uvažovať o tom, čo znamenajú v našom vlastnom živote. Hovorí, že nikoho nenabáda, aby prestal so zazenom, ale že sme slobodní robiť čokoľvek, a že ak sa pýtame, či by nám zastavenie ukázalo hodnotu zazenu, môžeme sa dlho pýtať, ale odpoveď nezistíme. Keď ho bolelo bedro, na mesiac prestal, nič sa nestalo, len si myslí, že bol trochu podráždenejší, a začal znova. Hovorí, že sa bojí slobody, lebo sloboda je len jedna osoba sama, a že nerozumieme tomu, čo je sloboda: napríklad človek môže byť slobodný aj vo väzenskej cele, hoci si myslí, že niekto, kto je naozaj vo väzení, by nesúhlasil. Potom sa pýta, ako môžeme byť závislí a zároveň nezávislí, keďže sme vzájomne závislé bytosti, a to nazýva ústredným problémom vo vzťahoch.