August 2014 — Banský Studenec

Mike sa v prvých dvoch z týchto troch talkov zo sesshinu v Banskom Studenci vracia k rozdielu medzi ideami a konaním a hovorí, že podľa Dógenovho učenia správne nie je idea, ktorá čaká, kým ju niekto vykoná, ale existuje v tom, čo robíme. Ako to Mike podáva, naše konanie nevychádza z toho, čo si myslíme, že by sme mali robiť, ale z nášho stavu tela a mysle, ktorý je správny, keď sú telo a myseľ vyvážené, a zazen je najjednoduchší štandardný spôsob, ako ich vyvážiť, hoci vyváženie prináša aj mnoho iných činností. Hovorí, že sa zdá, že niektorí grécki filozofi rozvinuli myšlienku dokonalého, abstraktného sveta foriem. Hovorí, že základný pohľad západnej civilizácie sa sformoval, keď sa táto myšlienka stretla s kresťanským presvedčením o dokonalom svete zvanom nebo, a že problémom, ktorému čelíme pri porozumení budhizmu, je to, že všetci nosíme európske okuliare, ktoré zložiť trvalo jemu aj Gabriele mnoho rokov, keď študovali u svojho učiteľa Nishijimu Roshiho.

Aby ukázal rozdiel medzi ideami a konaním, číta príbeh z Dógenovej kapitoly o konaní správneho a nekonaní nesprávneho, v ktorom majster úradníkovi hovorí, že veľký zámer Buddha-Dharmy je nespáchať nesprávne a robiť mnoho druhov správneho; aj trojročné dieťa to vie povedať, poznamená úradník, a majster odpovie, že trojročné dieťa môže hovoriť pravdu, ale osemdesiatročný starec ju nedokáže praktizovať. Mike v tom vidí upozornenie na rozdiel medzi tým, čo hovoríme, myslíme a píšeme, a tým, čo robíme, ktorý sa v modernej spoločnosti stáva veľmi ťažko postrehnuteľným, kde po pozretí programu o mieste, ktoré sme nikdy nenavštívili, môžeme o ňom hovoriť, akoby sme tam boli; podľa neho to nie je zlé, ale treba si to všimnúť. Nemyslí si, že spoločnosť môže prestať myslieť ani že môžeme mať prázdnu myseľ, a hovorí, že veľmi silné idey alebo presvedčenia vtlačené do skutočnosti môžu skončiť v boji; dôležité je všimnúť si skutočnú situáciu: nerobiť zo seba nejakého zvláštneho budhistu, ale všimnúť si, že sme obyčajní ľudia, a aká veľká je priepasť medzi svetom ideí a naším skutočným konaním. Spomína, že keď išiel žiť do Japonska, bol zhrozený, že japonskí inštruktori, s ktorými pracoval, nechceli plánovať, kam idú, no po takmer desiatich rokoch začal prijímať ich spôsob: urobiť malý plán, niečo urobiť a plán zmeniť; všimol si veľmi hlboký rozdiel medzi svojou kultúrou a japonskou a myslí si, že tento rozdiel umožnil krajinám Ďalekého východu prijať a praktizovať budhizmus, hoci nechce povedať, že východné civilizácie boli nadradené. V Japonsku sa podľa neho ten, kto sa chce stať hrnčiarom alebo vyrábať krásne drevené misy, učí u majstra možno desať rokov, no ľudia v našej kultúre, ktorým povieme, že majú budhizmus študovať desať rokov, sú zhrození, takže spoločnosť zabúda na tradičný spôsob učenia. Uvádza aj dva kroky: začať praktizovať zazen a nájsť učiteľa, ktorý vie, aké to je bez akýchkoľvek okuliarov.

V treťom talku opisuje tento spôsob učenia ako nájdenie učiteľa, skutočného človeka, a nie knihy, teórie, idey či akéhokoľvek programu, a učenie sa všetkému, čo učiteľ má, dobrému aj zlému, čo sa páči aj nepáči, mnoho rokov, čo nazýva veľmi starodávnym spôsobom učenia, úplne odlišným od toho, ako sa v modernom živote učíme toľko vecí. Hovorí, že on, a je si istý, že aj Gabriele, mnohokrát pochyboval, a predsa nakoniec prijal všetko, čo učiteľ povedal, čo môže byť podľa neho hlúpe, ale pre neho to úplne funguje; v reakcii na poznámky v diskusii dodáva, že nájsť si učiteľa a učiť sa od neho všetko neznamená, že ho musíte mať radi alebo robiť, čo povie. Budhistická cesta nie je podľa neho jediný spôsob, ako žiť, a nasledovanie tejto cesty neznamená byť mníchom ani sa sťahovať zo spoločnosti, pretože nejde o veci, ktoré robíme, ale o to, ako žijeme. O jednoduchosti hovorí, že ich línia budhizmu nevychádza z mentálneho aspektu a že skúsenosťou zistili, že prax nám dáva mentálnu jednoduchosť, a nie práca na mysli, aby sa myseľ zjednodušila, a učenie je pracovať na tele-mysli zazenom, zdravým stravovaním, cvičením a rovnováhou. Jednoduchosť, ktorú má na mysli, nie je jednoduchosť bez akéhokoľvek majetku ani taká, v ktorej sa zbavíme všetkých túžob, a nemusíme sa báť byť jednoduchí, hoci je to trochu strašidelné. Moderná psychológia je podľa neho veľmi účinná: v sedemdesiatych rokoch absolvoval výcvik ako psychoterapeut, sedem alebo osem rokov pôsobil ako terapeut a neskôr takmer dva roky chodil k psychoterapeutovi, čo považoval za veľmi užitočné, takže nevidí dôvod, prečo by sa pri budhistickom živote mala popierať hodnota porozumenia sebe samým. Budhizmus podľa neho hovorí, aby sme verili v realitu, v tento svet, tento život, a nie v niečo duchovné alebo materiálne, a v prvom talku končí slovami, že v Dógenovom učení správne nie je abstrakcia, zatiaľ čo pre nás v kresťanských kultúrach a v modernej spoločnosti ňou je a svoje konanie meriame voči abstraktnému.