Júl 2021 — Skalní fara

V týchto piatich talkoch zo sesshinu v Skalní fare Mike predstavuje zazen nie ako meditáciu ani ako cestu k nejakému zvláštnemu stavu, ale ako sedenie v rovnováhe, veľmi jednoduchú prax, pri ktorej niekedy, hoci len na minútu, vystúpime zo zdieľaného tranzu predstáv a presvedčení, v ktorom žijeme. Vyzýva nás praktizovať rovnováhu každý deň a nerobiť z toho nič výnimočné, pričom v duchu Dógenovho učenia, ako ho chápe, opiera naše rozhodnutia, ktoré podľa neho robí prajñā, aj našu morálku o to, že sme v rovnováhe, a nie o myslenie či pravidlá, hoci pripúšťa, že o svojich rozhodnutiach aj tak potrebujeme premýšľať. Vystúpiť z tranzu však neznamená uniknúť a žiť niekde inde: v realite žiť nemôžeme, hovorí, a pravda je uvedomiť si, že žijeme tu, a byť schopný pohybovať sa medzi tými dvoma.

Civilizácia je podľa Mikeovho vlastného vysvetlenia výtvorom ľudskej mysle a tá istá schopnosť, ktorá ju vytvára, nás zároveň chytá do akéhosi sna alebo väzenia, do tranzu; kým v ňom zostávame, moc jeho predstáv a presvedčení je taká silná, že nevidíme, aká je skutočná situácia. Odísť, ako to robila prvá sangha v lese a ako to robíme my na sesshine, je podľa neho možno najjednoduchší spôsob, ako vidieť, čo sa deje, hoci na rozdiel od Dógenovej doby už nemusíme natrvalo opustiť rodinný život, ale môžeme niekedy odísť a potom sa vrátiť. Keď proste sedíme, podlaha pred nami je podlahou pred nami a nie je na tom nič zvláštne, a to, že si pri stálom vracaní sa do tranzu a vychádzaní z neho všimneme, že práve v ňom väčšinu času žijeme, nazýva nájdením pravdy; ak si dokážeme všimnúť, akí sme hlúpi a pomýlení a že takí musíme byť, lebo sme ľudia, to je podľa neho osvietenie. Vyzýva nás tiež pustiť svoje hľadiská v každej chvíli, ako v horách, kde sa pohľad stále mení; keď ľudia zdieľajú a ustália to isté hľadisko, nazývame to podľa neho presvedčením, a Nagardžunovu chválu Buddhu za to, že nám poradil pustiť všetky hľadiská, nechápe ako to, že nemáme žiadny názor, ale ako púšťanie znova v každej chvíli. Aj náš život je len príbeh, ktorý potrebujeme a v ktorom jedine môžeme žiť, takže podľa neho nejde o to zbaviť sa príbehu, ale prijať ho.

Zazen je, ako na tom trval jeho učiteľ Nishijima Roshi, sedenie vo vyváženom stave, ktoré Mike opisuje ako dynamickú prax, rovnako telesnú ako duševnú alebo duchovnú, v ktorej po rokoch nájdeme oblasť medzi stratením sa vo vlastnom vnútri a sústredením na telo, kde vidíme len to, čo je pred nami, a táto skúsenosť je úplne normálna. Keďže skutočná rovnováha je kolísanie sem a tam, ako keď sa dieťa učí jazdiť na bicykli, sme vo vyváženom stave, kým praktizujeme zazen, sedíme v rovnováhe a robíme, čo najlepšie vieme. Prajñā, ktorú Mike vysvetľuje ako to, čo prichádza pred myslením, pre neho neznamená vedomosti a nie je to vec, ktorú by sme mali alebo nemali, no podľa Dógena sa rozvíja praktizovaním zazenu a ďalšími činnosťami, ktoré nás privádzajú do rovnováhy, a keď ju rozvíjame, stáva sa, ak chcete, súčasťou našej telo-mysle. Keďže, ako hovorí budhizmus, fyzické a duševné sú dve strany jednej veci, Mike považuje za dôležité, aby si ľudia, ktorí hľadajú pravdu, všímali vedu: biológovia Maturana a Varela navrhli, že život a inteligencia vznikajú z bunky zloženej z častí, ktoré nie sú živé, takže samotný život je inteligentný, a jeho učiteľ vysvetľoval, že sedenie v rovnováhe v zazene vyrovnáva autonómny nervový systém. Hovorí, že tak ako je inteligencia v bunke, podľa Dógenovho učenia je morálka v našom konaní: namiesto toho, aby sme vytvárali pravidlá o tom, čo je dobré a čo zlé, a riadili sa nimi myslením, platí, že ak sa vyvážime, nemôžeme urobiť nič zlé, čo pre Mikea znamená správať sa najlepšie, ako vieme, hoci nie dokonale, a morálka je, ak chcete, emergentná vlastnosť toho, čo robíme. Preto sa podľa neho nemusíme snažiť byť súcitní, stačí byť vyvážení, a rozšírené učenia o rozvíjaní súcitu považuje za akúsi stratu času, hoci každý človek môže prejaviť súcit. Nerobiť z praxe nič výnimočné znamená pre Mikea sedieť každý deň, aj keď sme unavení alebo keď deti robia hluk; skutočné rituály sú podľa neho ráno vstať, umyť si tvár a ísť do práce a pôvodný Buddha učil, ako žiť, nie rituály. Denná prax podľa neho za mnoho rokov usmerňuje náš život jemnými rozhodnutiami, ktoré si pravdepodobne nevšimneme, a hoci nemôže vedecky povedať, že je to pravda, myslí si, že ho život k prednáškam o Dógenovi v Česku možno priviedol vďaka zazenu. Keďže to, čo sme urobili, sa nedá zmeniť, odporúča potvrdzovať to, čo robíme, a povedať si, že sme urobili, čo sme mohli, čo nie je to isté ako byť si istí, že sa nikdy nemýlime. V dvoch talkoch dodáva, že ako hovorí Dógen, čo znamenajú slová učenia, musíme zistiť vo vlastnej skúsenosti, lebo v zmysle budhistického učenia vedieť znamená mať skutočnú skúsenosť, nie vedomosti.