Zima 2006 — Shoaku Makusa

V týchto piatich talkoch zo zimného sesshinu v roku 2006 Mike prechádza Dógenovu kapitolu Shoaku Makusa, „nerobiť zle“, od jej úvodnej básne po záverečný odsek, hoci sa nahrávka štvrtého talku končí pred koncom samotného talku. Podľa Mikeovho výkladu Dógen pod „nerobením zlého“ nemyslí napomenutie pomyslieť si niečo nesprávne a potom to nerobiť, ale okamžitý stav prirodzenej rovnováhy, v ktorom nemožno urobiť nič zlé, zatiaľ čo správne a nesprávne ako pojmy existujú v našich mysliach a nie sú vyryté do skutočnosti. Mike dodáva, že tvrdenie, že v tomto stave nemožno urobiť nič zlé, sa nedá overiť intelektuálnym argumentom a že jediný spôsob, ako to zistiť, je vyskúšať to, a že ak robíme zle, stratíme stav nerobenia zlého.

Mike chápe rovnováhu, o ktorej Dógen hovorí, ako psychofyzickú rovnováhu, ktorú dosiahneme pri sedení v zazene, a v treťom talku hovorí, že v ideálnom prípade je zazen rovnováha bez toho, aby sme sa držali v nejakej pozícii. Dógen odlišuje pojmy správneho, nesprávneho a ani správneho, ani nesprávneho od skutočných udalostí, ktoré opisujú, a podľa Mikea Dógen vždy hovorí o našich rozhodnutiach tu a teraz, a nie o abstraktnej morálke, ktorú, ako Mike dodáva, Dógen nepovažuje za nedôležitú; Mike tiež hovorí, že jediné nesprávne, čo môžeme skutočne robiť, je tu a teraz, a že nesprávne v minulosti ani správne v budúcnosti urobiť nemôžeme. Mike označuje predstavu hlasu v nás, ktorý nám hovorí, aby sme nerobili zle, za metaforu a hovorí, že sa Dógen snaží vysvetliť morálku bez takýchto hlasov; Dógen píše, že nesprávne nie je niečo, čo nás napáda alebo čo musíme zničiť; my sme však podľa Mikea vyrástli s veľmi pevným, hlbokým presvedčením, že existuje niečo, čo sa nazýva nesprávne. Dógen uvádza borovicu na jar a chryzantémy na jeseň ako príklady vecí, ktoré sú len v okamžitom stave nazývanom nerobenie zlého, a Mike hovorí, že „stav“ je pravdepodobne nevhodné slovo, lebo nič nie je statické, a že by rád vymyslel nové slovo „dyne“ pre okamih a činnosť v ňom, ktoré pochádza z „dynamic“ (dynamický). Keď konáme plne, nie je tu podľa Mikea žiadne „ja“, ktoré by nás pozorovalo, ani oddelenie medzi osobou, ktorá koná, a situáciou; Mike hovorí, že stav, v ktorom sa nemôžeme pozorovať, máme tisíckrát každý deň, hoci odchádza a prichádza. Mike hovorí, že podľa Dógena má buddha povahu obyčajného človeka a že pri praktizovaní zazenu sedíme v stave buddhu; Mike dodáva, že „stav buddhu“, alebo prirodzený vyvážený stav, je niečo, k čomu sa každý môže vrátiť, a že „môžeme povedať, že ho všetci máme“. Dógen píše, že pripúšťame príčinu a následok v tom, čo robíme, ale nesnažíme sa meniť následok, ktorý spôsobujeme, ani vyvolať určitý následok, a Mike hovorí, že nesnažiť sa vyvolať určitý následok by bol úplný nezmysel ako všeobecné tvrdenie o živote v spoločnosti, kde si napríklad zloženie skúšky vyžaduje snahu. Mike hovorí, že Dógen má na mysli jednoduché každodenné konanie v okamihu, a nie schopnosť veštiť budúcnosť ľudstva: vyvážené konanie nemá silný úmysel a keď sme veľmi vyvážení, zruční a sebaistí, môžeme akoby v záblesku vidieť, čo robíme a aký bude následok.

Pri téme „robiť správne“ Mike číta Dógenovo vyjadrenie, že pojem správnosti zahŕňa mnoho konkrétnych správnych činov, ale neznamená, že správne konanie už niekde existuje a čaká, kým ho niekto urobí. Mike hovorí, že jednou z čŕt Dógenovho opisu prítomného okamihu je, že konanie v okamihu nemá konajúceho: v okamihu konania nie je žiadne ja, ktoré by konalo, ani svet, na ktorý by sa pôsobilo; Mike dodáva, že keď skutočne robíme správne, robíme správne skutočným a že náš pojem správneho a skutočné správne nie sú oddelené. Mike hovorí, že Dógen verí v oboje: že výsledkom svojich činov nikdy nemôžeme uniknúť a že v skutočnom okamihu, v ktorom konáme, karma nehrá žiadnu úlohu, pričom tento rozpor je podľa Mikea len v našich mysliach, nie v skutočnosti; v piatom talku Mike dodáva, že konať vo svete znamená odhodiť príčinu a následok a len konať v okamihu. Mike hovorí, že praktizujeme „nie preto, aby sme sa zlepšili, ale preto, aby sme sa vzdali zlepšovania“, že si predstavujeme niečo, čo nie je, napríklad vyvážený stav, a potom sa tam snažíme dostať, pričom zabúdame, že sme v ňom práve sedeli, a že sám musel slová znova vyložiť tak, aby zodpovedali jeho vlastnej skúsenosti, a nehľadať skúsenosti, ktoré by zodpovedali slovám. V piatom talku Mike číta Dógena o kóane, v ktorom Haku Kyo-I, keď sa pýta majstra Choka Dorina na podstatný bod budhizmu, dostane odpoveď „Nerobiť zle, robiť správne“ a odpovie, že takúto odpoveď vie dať aj trojročné dieťa, a Dorin mu povie, že dieťa ju vie dať, ale ani osemdesiatročný starec nedokáže praktizovať to, čo hovorí dieťa. Mike hovorí, že Dógen si myslel, že Kyo-I porozumel slovám len na intelektuálnej úrovni, že Dógen hovorí, že dieťa je buddha, a že neschopnosť osemdesiatročného starca naznačuje skutočnú situáciu: môžeme mať pocit „Aha, áno, áno, rozumiem“, ale skutočne konať vyváženým spôsobom je celoživotný výcvik. Mike hovorí, že Dógen trvá na tom, že nerobenie zlého a robenie správneho nie sú zvláštne udalosti, ale skutočné udalosti nášho každodenného života, a že Dógen v záverečnom odseku upozorňuje, že náš názor na správne a nesprávne je úplne odlišný od konkrétneho konania ako správneho alebo nesprávneho, pričom tento rozdiel Mike nazýva tým najdôležitejším, čo budhizmus učí.