Zima 2007 — Kuge

V týchto piatich talkoch zo zimného sesshinu v Rowardennan v roku 2007 Mike v prvých štyroch číta a komentuje časť Dógenovej kapitoly Kuge, „kvety v priestore“, zatiaľ čo piaty je otvorený talk o čomkoľvek, o čom by účastníci chceli hovoriť, a nie čítanie kapitoly. Podľa Mikeovho výkladu sú Dógenove kvety v priestore všetky javy vrátane pojmov, ktoré prichádzajú a odchádzajú v našich mysliach, a sú samotným svetom, nie niečím, čoho sa treba zbaviť, aby sme mohli vidieť skutočný svet nad nimi, pod nimi alebo za nimi. Pokiaľ ide o prax, Mike hovorí, že sa nemôžeme zbaviť toho, že sa strácame v myšlienkach, ale môžeme si postupne všímať, aké sme bytosti, a že v zazene všimnutie si nášho stavu ho niekedy uvoľní.

Mike vychádza z úvodu Nishijimu Roshiho ku kapitole, ktorý ju spája s Kantom, pre ktorého veci poznáme iba tak, ako sa nám javia, a o veciach samých osebe si nedokážeme vytvoriť nijakú predstavu; naznačuje, že javy, ktoré nejakým spôsobom vytvárame v sebe a ktoré majú v istom zmysle akúsi pominuteľnú povahu, môžu byť tým, čo Dógen nazýva kvetmi na oblohe. V niektorých vetách prvého odseku kapitoly nachádza totožnosť namiesto príčiny, teda nie to, že niečo spôsobuje niečo iné, ale to, že niečo je niečím iným: päť otvárajúcich sa lupeňov je kvet a „seba“ v „plod dozrieva sám od seba“ neexistuje oddelene od všetkého ostatného. Pri ďalšom čítaní berie modré lotosové kvety, ktoré sa otvárajú v ohni, ako symbol prítomného okamihu a hovorí, že to môžeme chápať tak, že uprostred horúčavy je chládok, uprostred bolesti žiadna bolesť a uprostred pohybu nehybnosť; popri tom okamihu by sme podľa neho nemali prechádzať: ak v zazene stále myslíme na bolesť v nohách, uniká nám, že práve vtedy môžeme sedieť bez bolesti. Mike si myslí, že Dógenovo tvrdenie, že otvárajúci sa kvet je svet, ktorý sa prejavuje, znamená, že každé konanie, napríklad hovorenie, je otvárajúci sa kvet a že svet sa prejavuje nie v obsahu povedaného, ale v samotnom hovorení. Mike tiež hovorí, že skutočnosti nikdy nemôžeme uniknúť, ale že sa popri okamihu prenášame preto, že myslíme, čo je fakt, na ktorom nie je nič zlé, a že uvedomiť si tento fakt nám umožňuje vidieť, že tento okamih je všetko, čo je. V treťom talku Mike hovorí, že Dógen maľuje obraz, v ktorom vesmír nie je jedným veľkým, úplne sformovaným útvarom, ale súborom bezprostredných kvitnutí, kde sa každý kvet a jeho čas navzájom udržiavajú, a dodáva, že si myslí, že Dógen hovorí, že to, čo skutočne existuje, je len kvitnutie tohto miesta, čo je pre nás veľmi ťažké. Zdá sa, že Buddhova báseň o človeku so zakalenými očami, ktorý vidí v priestore kvety, čo zmiznú, keď sa oči vyliečia, hovorí, že takéto kvety sú ilúzie, ale podľa Mikea Dógenov výklad hovorí niečo iné a Mike naznačuje, že Dógenovi môže ísť nie o zbavenie sa niečoho, ale o všimnutie si faktu alebo rozdielu, ako v zazene, kde očakávame krásnu osobu podobnú Buddhovi, no nájdeme podráždenú, ospalú, mrzutú ľudskú bytosť, ktorou sme my.

Vo štvrtom talku Mike hovorí, že sa zdá, že Dógen nesúhlasí s jednoduchým výkladom Buddhovej básne, podľa ktorého sú zakalené oči niečo, čoho sa treba zbaviť, a že hovorí, že zakalené oči a kvety v priestore sú v poriadku a že bez nich nemôžeme vidieť, čo je pravda. Mike má pocit, že je úplne nemožné zbaviť sa všetkých našich ilúzií, pripútaností a túžob, a že on sám to ani nechce robiť, hoci mnohé knihy o budhizme tvrdia, že sa to dá; podľa Mikeovho výkladu Dógen hovorí, že ľudia, ktorí si predstavujú, že je niečo, čoho sa treba zbaviť, sa snažia zbaviť všetkého, čo existuje. Mike tiež hovorí, že každý vkladá do tej istej vety veľmi rozdielne významy, že on sám nemôže prejsť kapitolu a povedať ľuďom, čo znamená, a že pre neho sa niečo v nej rozvíja ako kvet. Neskôr vo štvrtom talku hovorí, že Dógen našiel prax zazenu a učil, že vyvažuje náš život, a že všetko, čo Dógen v jadre hovorí, je: ‚Toto je svet; je krásny. Praktizujte zazen a je váš.‘ V piatom talku Mike hovorí, že jedným z dôvodov zvláštnej formálnej štruktúry retreatu je, že keď sa krotíme, všímame si samých seba; na otázku, aký zmysel to má, ak si ponaučenia z retreatu neodnesieme do bežného života, odpovedá, že vždy má zmysel robiť niečo samo pre seba a že sa nemusíme poučiť, ale potrebujeme zažiť, čo sa s nami deje. Účastníci potom nastolia tému súcitu a majú veľmi rozdielne názory na to, čo je súcit; Mike súhlasí, že Dógen o ňom veľa nehovorí, a myslí si, že Dógen v Shobogenzo vyjadruje ‚nie sebeckosť, nie altruizmus, ale oboje, alebo ani jedno‘, pričom vždy berie dva protiklady, medzi ktorými si vždy vyberáme, a spája ich. Mike dodáva, že ak si stanovíme pravidlo ako ‚Budem prejavovať súcit‘, už sme obmedzili svoju slobodu konať, pretože nabudúce, keď budeme konať, budeme sa snažiť byť niečím, a že sloboda v konaní je podľa Dógena výsledkom zazenu: keď praktizujeme zazen, vyvažujeme telo a myseľ a potom sme slobodní konať a vyberáme si nie intelektuálne, ale v samotnom čine. Mike nazýva Dógenovo učenie o slobode v konaní veľmi jednoduchým druhom učenia, ktoré, zdá sa, popiera všetky druhy morálky, o akých sme zvyknutí diskutovať, ale v skutočnosti morálku nepopiera: kladie ju tam, kam patrí, do toho, čo robíme, a nie do toho, čo si myslíme.