Kuge 1: Zrenie plodu

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Dnes som chcel hovoriť o kapitole zo Shobogenzo, ktorá sa volá „Kuge“. V našom štvorzväzkovom preklade Shobogenzo má každá kapitola úvod a úvod ku „Kuge“ hovorí toto:

„Ku znamená ‚obloha‘ alebo ‚priestor‘ a ge znamená ‚kvety‘. Čo sú kvety v priestore? Majster Dógen používa slová ‚kvety v priestore‘ na vyjadrenie všetkých javov v tomto svete. Podľa myšlienok nemeckého filozofa Immanuela Kanta si nemôžeme byť istí, či veci v tomto svete naozaj existujú, ale môžeme si byť istí, že sú javy, ktoré dokážeme vnímať zmyslami. Preto pre neho javy nie sú nevyhnutne totožné so skutočnosťou, hoci sa v tomto svete naozaj objavujú. Odmietol rozoberať metafyzický problém ‚skutočnej existencie‘ a svoju filozofiu založil na ľudskom rozume. Tá istá myšlienka bola prítomná v starovekom budhizme. Majster Dógen si myslel, že tento skeptický postoj je dôležitý pri uvažovaní o zmysle nášho života, a preto v tejto kapitole vysvetľuje význam ‚kvetov v priestore‘, ktoré v budhizme vyjadrujú skutočné javy.“

Kant sa číta dosť ťažko. Raz som to skúsil. Možno je tu niekto odborník na Kanta; ak áno, prosím, buďte ticho!

(Smiech.)

Nie, prosím, ozvite sa. Mám však veľmi jednoduchú knihu o filozofii, práve na mojej úrovni, ktorá sa volá The Story of Philosophy. Je v nej veľa obrázkov a je naozaj dobrá. Takže vám z nej teraz prečítam kúsok o Kantovi a jeho filozofii, pretože Nishijima Roshi o tom vo svojom úvode veľa nehovorí. Vysvetlenie, kto bol Kant, preskočím, ale žil v osemnástom storočí, 1724–1804, a „bol najvýznamnejšou postavou, ktorá sa objavila od čias starovekých Grékov“. Za celý život sa nedostal za hranice svojej rodnej provincie. Narodil sa v Königsbergu, nikdy z tej oblasti neodišiel a mal veľmi, veľmi pravidelné zvyky, takže si ľudia podľa neho mohli nastavovať hodinky. A napísal túto úžasnú sériu kníh o filozofii. Tak, ideme na to – toto je to, čomu Kant veril:

„Pred Kantom mnohí myslitelia, ak nie väčšina z nich, vrátane vedcov, pokladali za samozrejmé, že v konečnom dôsledku podstatnú hranicu toho, čo môžu ľudské bytosti poznať, určuje to, čo existuje, a že v zásade môžeme zisťovať stále viac a viac, až napokon nezostane nič, čo by sa dalo zistiť. Kant, ktorý rozvíjal myšlienkovú líniu, ktorú začal Locke [skorší filozof], trval na tom, že okrem toho podlieha naše poznanie ešte ďalšiemu obmedzeniu úplne iného druhu. Všetko, čo akýmkoľvek spôsobom uchopíme – či už je to vnem, pocit, spomienka, myšlienka, nech je to čokoľvek –, uchopujeme prostredníctvom svojho telesného aparátu, totiž svojich piatich zmyslov, svojho mozgu a svojej centrálnej nervovej sústavy. Preto všetko, s čím si tento aparát dokáže poradiť, sa pre nás môže stať skúsenosťou; ale nič, s čím si poradiť nedokáže, sa pre nás nikdy nemôže stať skúsenosťou, lebo nemáme ako to uchopiť. Ide tu o to, že každý aparát, náš vlastný či akýkoľvek iný, je dobrý na niektoré účely, ale na iné nie, takže jeho vlastná povaha obmedzuje, čo dokáže. Ak teda nemáte prostriedky, ako niečo zachytiť, existencia toho niečoho vám zostane neznáma.“

A hovorí napríklad o plynoch, ktoré nevidíme, ale ktoré nás môžu zabiť.

„Ak je niečo, čo nie je ani počuteľné, ani viditeľné – povedzme nehybná masa bezfarebného plynu –, nedá sa to ani odfotografovať, ani nahrať na zvukový záznam… To však neznamená, že plyn neexistuje, naopak, existuje a jeho existencia pre vás môže byť rozhodujúco dôležitá – môže vás dokonca zabiť…

„Všetky tieto úvahy, hovorí Kant, platia pre náš telesný aparát: naše oči robia veľmi dôležité veci, ale nič iné; naše uši dokážu celkom iné veci, ktoré oči nedokážu; naše chuťové poháriky dokážu zaregistrovať veci, ktoré oči a uši nezachytia; náš mozog dokáže nespočetné množstvo vecí iného druhu než ktorýkoľvek z nich; a tak ďalej. Súhrn všetkého, s čím si dokážu poradiť všetky naše schopnosti, je súhrnom toho, čo dokážeme uchopiť. To neznamená, že nič iné nemôže existovať. Pokiaľ ide o naše poznanie, môže existovať čokoľvek iné. Ale ak existuje čokoľvek iné, nech je to čokoľvek, nemáme ako to uchopiť.

„Existujú teda dva rôzne druhy obmedzení toho, čo môžeme poznať, a nie iba jeden. Prvým je to, čo skutočne existuje, súhrn všetkého, čo je – či už to zahŕňa, alebo nezahŕňa nejakého boha, nesmrteľné duše či čokoľvek iné –, to všetko tvorí celkovú skutočnosť. My ľudské bytosti však z nej môžeme poznať iba to, alebo iba tie jej stránky, s ktorými si náš telesný aparát dokáže poradiť. Na jednej strane je teda to, čo existuje nezávisle od nás a od našej schopnosti skúsenosti; a na druhej strane je to, čo máme prostriedky zažiť. To prvé, všetko, čo existuje, je takmer určite širšie než to druhé. Tieto úvahy platia pre ľudskú skúsenosť, hovorí Kant. To, čo sa dostáva do nášho vedomia, je produktom nášho telesného aparátu a podobu, akú má, má kvôli povahe tohto aparátu.“

A tak ďalej.

„To znamená, že o tom, čím veci sú nezávisle od našich spôsobov vnímania a myslenia, si nedokážeme vytvoriť nijakú predstavu. Na jednej strane máme svet vecí, ako sa nám javia, ktorý Kant nazýva svetom javov, fenomenálnym svetom. Je to pre nás svet všetkého možného poznania. Všetky formy, ktoré toto poznanie nadobúda, však závisia od subjektu. Na druhej strane je svet vecí, aké sú samy osebe, ktorý Kant nazýva noumenálnym svetom. Spôsob jeho existencie nemá nič spoločné s konkrétnymi spôsobmi, akými veci registrujeme.“

Dobre, to je Kant. Neviem, či si chce niekto prečítať ešte kúsok? Takže hovorí, že je skutočný svet, ktorého sa nemôžeme dotknúť, a je svet, ktorého sa dotknúť môžeme. Svet, ktorého sa môžeme dotknúť – dotknúť sa znamená zažívať všetkými rôznymi spôsobmi, akými ľudia môžu zažívať –, sa nazýva fenomenálny svet; a svet vrátane všetkých vecí, ktoré zažiť nemôžeme, sa nazýva noumenálny svet. Môže k tomu niekto niečo dodať?

Otázka: Rozširuje sa fenomenálny svet pomocou prístrojov? Napríklad plyn, ktorý tu nevidíme, ale ak máme prístroj …

Mike: Áno, aby sme ho zmerali, takže rozširujeme svoje vnímanie. Áno, to robí veda, však?

Otázka: Presúvajú sa veci z noumenálneho sveta do fenomenálneho sveta, keď my…?

Mike: Keď ich objavíme?

Účastník: Áno.

Mike: Zdá sa, že áno, však?

Otázka: Funguje teda rovnako aj zazen? Tak ako vedec s mikroskopom vidí veci, ktoré by normálne vidieť nemohol, pomáha nám zazen otvoriť sa a zažiť veci, ktoré by nám mohli uniknúť, keby sme zazen nerobili?

Mike: Neviem. Myslíte si, že áno?

Účastník: V zazene [nepočuteľné].

Mike: Áno, myslím, že áno. Všímam si v sebe veci, ktoré si, keď sa ponáhľam po svete, nedám príležitosť všimnúť, napríklad: „Aha, dnes som podráždený,“ alebo: „Myslím, že ma asi chytá prechladnutie.“ Ale myslím, že toto je trochu zásadnejšie. Hovorí sa tu o veciach, ktoré nemáme príležitosť uchopiť. Hovorí tak, akoby existoval skutočný svet a potom obmedzená časť toho sveta, ktorú nejako dokážeme zažiť a o ktorej vieme, že existuje, ale potom možno všetky tieto ďalšie oblasti, o ktorých nevieme, že existujú. A keďže nevieme, že existujú, neexistujú, kým ich, ako hovorí Stuart, možno nezachytíme, kým ich možno nezachytí veda, a potom sa stanú známymi.

Účastník: [nepočuteľné] sú stále fenomenálne. Kant hovorí, že medzi tým, čo môžete zažiť, a oblasťou, ktorá pre nás musí vždy byť niečím neznámym, je vždy rozdiel. [nepočuteľné] Takže dôraz nie je celkom na tom, že tam vonku sú veci, ktoré sú neznáme, ale potom o nich môžete zistiť a stanú sa známymi. Keď sa veci „stanú“ známymi, ako známe sú fenomenálne. Ako neznáme sú noumenálne. Nie je to však tak, že by sa veci mohli „stať“ fenomenálnymi zvnútra noumenálneho – noumenálne je noumenálne, fenomenálne je fenomenálne. To neznamená, že nemôžete objavovať veci…

Mike: Veda ich objavuje.

Účastník: … ale toto objavovanie sa vždy deje v oblasti fenomenálneho.

Mike: Dobre. To je dobré.

A veda môže mať pocit, že odhaľuje veci, o ktorých sme nevedeli. Alebo môžeme mať pocit, že v miestnosti sú duchovia, a ak máme nejaký prístroj, mohli by sme ich zachytiť.

Účastník: Ja si to predstavujem tak, že by to boli dva odlišné stavy. Možno je medzi tými dvoma stavmi nejaký neostrý prechod …

Mike: To hovorí David.

Účastník: No, noumenálne nie je celkom stav, je to hypotetický…

Účastník: No, dve oddelené entity. No, myslím, že by to vlastne mohol byť nejaký neostrý…

Mike: Musíme zistiť niečo z tých noumenálnych vecí! Potom môžeme rozhodnúť!

Otázka: Je to myšlienka, ktorá má nahradiť duchovné?

Otázka: A čo ten pocit, keď myslíte na niekoho, koho poznáte, možno deň predtým, a potom od neho dostanete list, ale neviete, či je to…?

Mike: Áno, myslím, že to je úplne iná vec. To je o ľudskej intuícii…

Účastník: David chce povedať, že fenomenálne je ako známe neznáme. To ostatné, o čom vôbec nevieme, je jednoducho, takpovediac, neznáme neznáme.

Účastník: Ak hovoríte o vedách vedecky, tak, viete, oko je napríklad niečo, čo vníma zrakové, viete, má zrakový aparát. Ale z vlastnej skúsenosti vieme, že sa môžete niekomu pozrieť do očí – oko nielen vidí, ale môže, zvláštnym spôsobom, môže aj vysielať, však? Takže sa môžete na niekoho pozrieť a môžete s niekým komunikovať bez toho, aby ste vlastne niečo povedali. Takže si nemyslím, že je to také jednoznačne rozdelené ako tieto dva stavy.

Mike: Myslíte si, že sa Kant mýli?

Účastník: Myslím, že možno príliš zjednodušujúci.

Mike: Dobre, jasné.

Otázka: Zjednodušujúci?

(Smiech.)

Mike: Myslím, že David má pravdu – Kant v podstate hovorí: „Nie, nie tento proces odhaľovania vecí rozširovaním našich zmyslov, ktorý robí veda“ – svoje zmysly rozširujeme pomocou prístrojov, aby sme objavovali veci. „To nie; ale to neobjaviteľné.“ Takže existuje niečo neobjaviteľné. Pretože keď veci objavujeme, pomenúvame ich, a keď ich pomenúvame, vytvárame si ich v mozgu. Takže napríklad poviem „mikrofón“ a vytvorím vo svojom vedomí objekt.

Otázka: Môžem sa len spýtať, Mike, je to, že toto noumenálne existuje, predpoklad založený na ľudskej logike? A ak áno …

Mike: Je to Kantova hypotéza.

Otázka: Áno, ale je to v istom zmysle samo osebe protirečivé? Pretože používate svoj vlastný mentálny aparát na to, aby ste si predstavili niečo iné, čo je za hranicami vášho vlastného mentálneho aparátu, takže je to vlastne predpoklad.

Mike: Predpoklad, áno, presne tak.

Otázka: Áno. Takže jediným dôkazom toho predpokladu je ľudská logika, mám pravdu?

Mike: Áno.

Otázka: Takže inými slovami, je to produkt práve tej veci, o ktorej to tvrdí, že ju nemôžete vnímať. Vlastne si o tom vytvára pojem. Takže to je istý druh… viete, že náš obmedzený ľudský aparát si vytvoril pojem o tejto oblasti, ktorú nemôžeme nijako vnímať. Takže sme už v jej pojímaní urobili istý pokrok, však?

Otázka: Myslíte tým, ako môže vedieť o veciach, o ktorých nevie?

Účastník: No, chcem povedať, že ak sme my ako ľudské bytosti vo svojej evolúcii vytvorili ľudskú bytosť, ktorá si vytvorila pojem o tejto oblasti, o ktorej si nemôžeme vytvoriť pojem ani o nej premýšľať, ba ani ju vidieť či nazerať v akejkoľvek podobe, znamená to, že odkedy sme prišli do tejto oblasti, v podobe, v akej sme do nej prišli, odkedy sme do nej prvýkrát dorazili, nastal istý pokrok: že si teraz dokážeme predstaviť niečo za hranicami všetkých našich zmyslov. Mám…?

Účastník: Pre Kanta je to, áno, hypotetický predpoklad; ale kontext, v ktorom to Kant uvádza, je povedať: „No, oplatí sa púšťať do spletitej diskusie založenej na takom predpoklade? Aký to má zmysel?“ Ten predpoklad predpokladá, že všetko, k čomu máme prístup, sa môže líšiť od nedostupnej skutočnosti. A existuje tradícia argumentácie, o ktorej Kant odmieta diskutovať, o tom, ako sa to, čo vnímame zmyslami, líši od skutočnej reality. Potom máte dve rôzne oblasti a existuje celá filozofická tradícia, ktorá sa volá epistemológia, teória poznania, ktorá sa snaží zistiť, aký je vzťah medzi tým, čo Kant nazýva fenomenálnym, a vonkajšou skutočnosťou. Ale potom prichádza on a hovorí: „No, to tam môže byť, skutočnosť ako taká tam pokojne môže byť, odlišná od toho, čo môžeme zažiť; ale k tejto ‚skutočnosti ako takej‘ nemáme nijaký prístup.“ Takže v podstate… hovorí: „No, týmto sa zaoberať nebudem. Filozofia – poriadna, dôsledná filozofia – by sa nemala zaoberať touto otázkou epistemológie, keďže tá otázka spočíva na predpoklade, že je rozdiel medzi tým, čo poznám, a skutočnosťou. Jediné, čo urobím, je pozrieť sa na to, čo sa zažíva…“

Otázka: Takže inými slovami, Boh je mimo hry, tam nejdeme?

Účastník: No, Boh v hre je, pretože v tomto zmysle je Boh v našej skúsenosti, v našom poznaní, v našom pojme sveta, ktorý zahŕňa všelijaké rôzne veci.

Mike: Toto je zjavne veľmi zložitá oblasť.

(Smiech.)

A Schopenhauer po Kantovi ďalej spresnil Kantove teórie a v niektorých ohľadoch ich vylepšil a oplatí sa ich čítať. A je dosť kníh s jednoduchými vysvetleniami filozofie a čítajú sa celkom ľahko. Snažia sa vysvetliť, čo je pravda. „Pravda“ je v budhistických textoch veľmi bežné slovo, takže čo je pravda? Zvyčajne si pravdu hneď predstavíme ako niečo abstraktné, niečo, čo môžeme poznať. Takže medzi tým budhistickým problémom, ak chcete, a problémom, ktorý tu David tak jasne vysvetlil, sú paralely. „Budhistická pravda – ak poznáte budhistickú pravdu, stanete sa osvietenými. Čo je teda táto pravda? A ak ju poznáte, je to poznanie? Ako teda získavame poznanie? Môžeme pravdu poznať?“ A všetky tieto problémy Dógen rozoberá. Ale, samozrejme, rozoberá ich v paradigme trinásteho storočia, takže je to od nás dosť ďaleko. A rozoberá ich pomocou obrazov a spôsobov vyjadrovania, ktoré sú nám dosť cudzie, ale ktoré v nás často zarezonujú, tie obrazy v nás zarezonujú. A v tejto kapitole, „Kuge“, o ktorej chcem hovoriť, hovorí o „kvetoch na oblohe“ alebo „kvetoch v priestore“. A keď sa ku kapitole dostaneme, uvidíte, že jeho spôsob, ako o tom hovorí, je veľmi, veľmi široký, je širší ako kantovská filozofia, a predsa to má čosi spoločné so spôsobom, akým poznávame. Poznáme veci, ktoré dokážeme vnímať, … a tieto javy nejakým spôsobom vytvárame v sebe. A preto majú v istom zmysle akúsi pominuteľnú povahu a môžu byť tým, čo on nazýva „kvety na oblohe“. Ale mali by sme to nechať na neho a skúsiť zistiť, či dokážeme prísť na to, o čom hovorí, tak, že budeme kapitolou prechádzať pomaly.

Kapitola je v niektorých ohľadoch založená na básni alebo citáte od Gautamu Buddhu. Neviem presne zistiť, odkiaľ ten citát pochádza, ale tá báseň – je citovaná v kapitole – hovorí:

„Človek, ktorý má zakalené oči,
Vidí kvety v priestore;
Ak sa choroba zakalených očí vylieči,
Kvety zmiznú v priestore“

Zdá sa, že tá báseň naznačuje, viete, že je to, akoby sme dostali šedý zákal. Zdá sa, že báseň naznačuje, že kvety v priestore sú ilúzie. Majster Dógen ju však rozoberá dosť nezvyčajným spôsobom. Mám spracované iba prvé štyri strany tejto kapitoly a kúsok, takže ju celú neprejdeme, bude to teda iba čiastočný pohľad na kapitolu. A dúfam, že vás nechám visieť nad okrajom útesu a že odídete a budete si hovoriť: „No a o čom to celé bolo?“

(Smiech.)

Ale možno sa mi to nepodarí! Text, ktorý máte, sa začína ďalšou básňou, tentoraz od Bodhidharmu.

Bodhidharma napísal:
Pôvodne som prišiel do tejto krajiny, Číny, odovzdať učenie o skutočnosti
A oslobodiť ľudí od ich ilúzií.
Päť otvárajúcich sa lupeňov – jediný kvet;
Plod dozrieva sám od seba.

Nie je to veľmi poetické, pretože som niektoré časti vysvetlil jednoduchou angličtinou. Existuje poetickejšia verzia; ale, samozrejme, pôvodne to nebolo napísané po anglicky. „Pôvodne som prišiel do tejto krajiny, Číny“ sa vzťahuje na Bodhidharmu, ktorý bol indický budhistický majster, a na jeho príchod z Indie do Číny. A väčšina z vás, som si istý, pozná legendy o tom, ako Bodhidharma prišiel do Číny, išiel navštíviť cisára a ten ho požiadal, aby zhodnotil, aké úžasné sú cisárove skutky v prospech budhizmu. A Bodhidharma cisára sklame a potom odíde hore do hôr do malého chrámu, ktorý sa volá Shaolin, a vymyslí kung-fu!

(Smiech.)

No, vlastne nie, sedel a praktizoval zazen a nikto nevedel, čo robí, tak ho volali mních zazenu. A potom sa z toho začiatku rozvíja celá naša línia predkov. A toto je jeho báseň. Prišiel do Číny učiť to, čo učí budhizmus. A budhizmus neučí budhizmus. Učenci si myslia, že budhizmus učí budhizmus, ale ja s tým nesúhlasím. Budhizmus učí, čo je skutočnosť. A to, čo je skutočnosť, nemá nič spoločné s budhizmom, hinduizmom, kresťanstvom ani čímkoľvek iným. Týka sa to skutočnej reality, ktorá skutočne existuje. „A oslobodiť ľudí od ich ilúzií“ – v Číne v tom čase bolo veľa klamných presvedčení a vo svete sú stále. Žiaľ, nemôžeme jasne vedieť, ktoré to sú. Ako teda môžeme rozhodnúť, či sú presvedčenia klamné, alebo nie? Kresťania hovoria, že je Boh, ktorý nás neustále sleduje a vedie nás životom. Je to klamné, alebo nie? Niektoré budhistické školy veria, že ak praktizujete určité druhy praxí, môžete sa stať osvietenou bytosťou, a keď sa raz stanete osvietenou bytosťou, je hotovo, máte diplom a môžete ísť. Je to klamné, alebo nie?

Druhá časť tejto básne vyjadruje niečo veľmi dôležité, poeticky.

„Päť otvárajúcich sa lupeňov – jediný kvet;
Plod dozrieva sám od seba.“

Aký obraz vo vás tie dva riadky vyvolávajú?

Účastník: Ak stále praktizujete, niečo sa stane, či to zamýšľate, alebo nie. Je to za hranicami vášho chápania, deje sa to samo od seba, tak ako plod nie je zodpovedný za svoje dozrievanie – len tým, že sa ocitne na slnku, alebo tým, že je tak nejako vystavený slnku, dozrieva sám od seba, sám zo seba, nemusí na to, aby dozrel, nijako ťažko pracovať.

Účastník: Dualita a [nepočuteľné].

Mike: V čom je tá dualita?

Účastník: Päť otvárajúcich sa lupeňov? Je to obraz.

Mike: V tých dvoch slovách je veľa obrazov. Nájde niekto jedno slovo?

Účastník: Rozvíjanie.

Účastník: Prirodzené.

Mike: Rozvíjanie, prirodzené. Áno, aj vo mne to vyvoláva taký obraz. Niečo, čo sa prirodzene rozvíja. „Už tri týždne sa snažím učiť nemčinu a vôbec sa nehýbem z miesta!“ Poznáte ten pocit? Viete: „Práve som začal tento nový kurz, vynakladám toľko úsilia a zdá sa, že sa nikam nedostávam!“ A potom, o ďalšie tri týždne, sa niečo zmenilo a pomyslíte si: „No, celkom mi to ide! A robím to iba šesť týždňov!“ A niekde uprostred toho ľudského sklonu byť svojím úsilím veľmi sklamaní a potom naň byť veľmi hrdí sa niečo rozvinulo. Vlastne to, čo robíme, má svoj vlastný výsledok, však? Nie je to výsledok, ktorý očakávame, môže to byť výsledok, ktorý neočakávame.

Dobre. Poďme ďalej.

Prostredníctvom svojej praxe by sme sa mali učiť čas, keď sa kvet otvára, a pozorovať jeho jas, farbu a tvar. Kvet sa skladá z piatich lupeňov; päť otvárajúcich sa lupeňov je kvet. Prísť do krajiny Číny odovzdať učenie a oslobodiť ľudí od ich citových ilúzií je Bodhidharmova jasná realizácia tohto kvetu.

V tých dvoch vetách sú dve totožnosti. A „totožnosťami“ nemyslím to, že niečo spôsobuje niečo iné, ale to, že niečo je niečím iným. Zvyčajne si myslíme: „Kvet. Päť lupeňov.“ Dva rôzne pojmy v našom mozgu. Ale v tej vete: „Kvet sa skladá z piatich lupeňov;“ ale: „päť otvárajúcich sa lupeňov je kvet.“ Takže skutočný kvet je päť otvárajúcich sa lupeňov. Hoci v mysli môžeme o kvete uvažovať – „teraz je zatvorený; teraz je to púčik“ a tak ďalej –, v skutočnosti je skutočný kvet päť otvárajúcich sa lupeňov. … s odkazom späť na majstra Bodhidharmu, ktorý prišiel do Číny, že jeho príchod do Číny je „jasná realizácia tohto kvetu“. A v týchto vetách môžete vidieť dôvod, prečo sú v iných častiach Shobogenzo a aj v knihe kóanových príbehov príbehy s otázkou: „Prečo prišiel Bodhidharma z Indie do Číny?“ V stredovekej Číne to bola veľmi bežná otázka, ktorú mnísi kládli svojmu majstrovi. A význam tej otázky, „Prečo prišiel Bodhidharma do Číny?“, má čosi spoločné s otázkami: „Čo je to byť prirodzený? Čo je to prirodzene sa rozvíjať?“ A Bodhidharmova báseň tu a dve vety, ktoré po nej nasledujú, veľmi silno naznačujú, že Bodhidharma prišiel do Číny prirodzene. Nie sme si celkom istí, čo je to „prirodzene“, ale je pekné to slovo používať.

Išiel som na internet, rezervoval som si let a nakoniec som tu. Takže dôvod, prečo som tu, je výsledkom všetkých tých drobností, ktoré som urobil. Predpokladám, že to by mohlo byť „prirodzene“.

Účastník: Myslím, že to má niečo spoločné s pohybom, [nepočuteľné].

Mike: Áno, súhlasím. Je tu veľa vecí, však?

Účastník: Pre mňa ešte, keď sa tam hovorí, že otvárajúci sa kvet je kvet, pre mňa to otvára otázku – máme takú predstavu, že, tak nejako, „ja som ja“ a potom „ja robím“ – „ja robím zazen“ alebo čokoľvek, čo je tá činnosť. A toto „ja robím“, to potom vytvára oddelenie. Zatiaľ čo toto hovorí, že ja robiaci zazen som ja, ja robiaci každú inú vec som ja, v tom okamihu. Takže Bodhidharmov príchod z Indie bol Bodhidharma.

Mike: Áno, presne. Dokážeme zastaviť toto rozdelenie medzi tým, čo si o veciach myslíme, a naším skutočným konaním?

Otázka: To je predsa skutočné konanie, keď nerobíte rozdiel, nie?

Mike: Je to tak?

Účastník: Neviem.

Mike: Nie, ani ja. Poďme ďalej, je to hádanka.

Otázka: Môžem sa spýtať, prečo päť lupeňov?

Mike: Prečo päť? Myslím, že len… Možno hovorili … lotosový kvet je v budhizme veľmi bežný symbol.

Otázka: A čo päť zmyslov, ktorými v tomto okamihu vnímate svet? Vidíte, počujete, čucháte, dotýkate sa a ochutnávate.

Mike: Áno, chýba vám šiesty zmysel, ale…

Účastník: Predpokladám, že je tu aj päť agregátov.

Mike: Päť agregátov, áno. Môžeme hľadať veľa podobností; ale myslím, že ten kvet, ktorý bol v strede básne … ktorý prichádza neskôr v kapitole, je jednoducho lotosový kvet, ktorý má päť lupeňov. Ale áno, teda, kto vie, či odkazovali na niečo viac? Môžeme do toho vložiť veľa kvetov. Naznačuje to niečo za hranicami obrazu, so slovesom, ako navrhla Margaret. Takže je tam náznak, ale je to iba náznak. Stále hovoríme o kvetoch v našich hlavách alebo o kvetoch v priestore. O čom hovoríme?

Keď sa to učíme prostredníctvom svojej praxe, mali by sme hľadať tento stav jasu a farby.

Dobre, tu je nápoveď. Hovorí: „keď sa to učíme prostredníctvom svojej praxe“, musíme niečo hľadať – „stav jasu a farby“. Čo naznačuje „stav jasu a farby“?

Účastník: Živosť.

Mike: Živosť. Viete, keď praktizujete zazen a unášajú vás myšlienky, premýšľate o budúcom týždni alebo o včerajšku, máte niekedy pocit, že to, čo je pred vami, je akoby zahmlené alebo zmizlo? Ja áno. A potom sa niekedy všetko okolo mňa objaví prirodzene a je veľmi jasné. A v tých chvíľach som naozaj tam, kde som. Takže by sme „stav jasu a farby“ mohli chápať tak, že naznačuje akýsi skutočný stav, keď sme tam, kde sme, alebo skutočný kvet tam, kde je. Takže „by sme mali hľadať tento stav jasu a farby“.

Toto „dozrieva sám od seba“

– posledný riadok básne –

je to, čo sa myslí frázou „Nech je výsledok práve taký, aký je“.

Tu sa majster Dógen odvoláva na ďalší príbeh, ktorý všetci poznali, a ten príbeh je v Shinji-shobogenzo. Príbeh je, ako zvyčajne, o mníchovi a mníchovom majstrovi. A v tomto prípade ide o to, že mních chce povýšenie, zložiť nejaké skúšky. Shinji-shobogenzo som si nepriniesol, takže celý príbeh nemám. Ale ten riadok v tom kóane, majster hovorí mníchovi: „Nechám tvoje lesklé topánky tak, ako sú“ – „lesklé topánky“ znamenajú „tvoj lesk“, viete, vo svojich lesklých topánkach sa chystáš predstaviť ako vynikajúci človek – „a nechám výsledok tvojho úsilia taký, aký je.“ A majster Dógen sa na to odvoláva, aby vysvetlil význam „dozrieva sám od seba“. Takže „dozrieva sám od seba“ je prirodzené.

Účastník: [nepočuteľné] nehodnotiť osvietenie inak než všetko ostatné, čo sa môže stať, keď sedíte, všetko je to súčasť praxe. Skutočný prínos je niečo, čo si nemusíte nevyhnutne uvedomiť rovnako, ako si napríklad uvedomíte, že vám niekto dáva facku.

Mike: Áno, to sa deje, keď praktizujeme zazen. Na začiatku praktizujeme zazen a keď ho praktizujeme prvýkrát, môžeme sa cítiť skvele, pomyslíme si: „No teda, toto je pre mňa!“ A potom, keď ho praktizujeme nabudúce, sa môžeme cítiť hrozne, pomyslíme si: „Ach jaj, neviem, či v tom dokážem pokračovať!“ A zakaždým, keď praktizujeme, sa cítime inak, a potom máme sklon hodnotiť to ako: „Dnes som nemal veľmi dobrý zazen a včera bol môj zazen fantastický.“ Ale samotné praktizovanie zazenu prináša dozrievanie. A „to dozrievanie môžeme nechať také, aké je“ naznačuje prijať situáciu takú, aká je, alebo prijať, čo sa deje. Takže áno, súhlasím, nesúdiť; ale na druhej strane je takmer nemožné nesúdiť, však?

Účastník: Bolo by ľahké klamať samého seba a použiť to ako výhovorku, prečo sa nesnažiť, teda sedieť poriadne. Teda, sedieť hocijako, nemyslím si, že to hovorí sedieť hocijako. Hovorí to, viete, že disciplína a prax vedú k výsledkom samy.

Mike: Tu nehovorí nevyhnutne o zazene, ale zazen to, samozrejme, zahŕňa. Hovorí však o stave prirodzeného dozrievania. Teda jednoducho nechať výsledky presne také, aké sú. Takže je to celkom jasné.

Niečo, čo dozrieva samo od seba, vytvára príčinu a je ovplyvňované účinkom.

No, to je celkom jednoduché.

Vo vesmíre sú príčiny a sú účinky. Vytvárame príčiny, ktoré sú týmto vesmírom, a sme ovplyvňovaní účinkami, ktoré sú vesmírom.

To nenaznačuje, že vytvárame vesmír, však? Nie? Tak to je dobre.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Nie, to nie, však? Robí to so všetkými ostatnými vecami vo vesmíre, to je pravda. Takže nič také ako plod sám o sebe neexistuje, však? Ojoj!

(Smiech.)

V hlave si môžeme predstaviť plod sám o sebe, ale v skutočnosti nič také ako plod sám o sebe neexistuje. A ak to rozšírime, môžeme si predstaviť človeka, ako som ja, samého o sebe, ale nič také ako ja sám o sebe neexistuje.

Účastník: [nepočuteľné] je to úplná vec, je to dieťa, ale ani to sa tak nejako neobjavilo samo od seba.

Mike: Nie. Niečo sa stalo!

(Smiech.)

Takže to „seba“ (self) je veľmi dôležité. Preto ho majster Dógen rozoberá v nasledujúcej vete.

„Seba“ v „sám od seba“

– to je v poslednom riadku, „Plod dozrieva sám od seba“ –

znamená vás, utvorených z tých istých základných materiálov, z ktorých sa skladá vesmír. Majster Rinzai

– ďalší slávny budhistický majster –

použil výraz „pravý človek bez postavenia“ na vyjadrenie takéhoto „seba“, pretože to nie je nejaké „ja“ ani „niekto“.

Tá veta znie trochu zvláštne a jedným z dôvodov je, že to, čo majster Dógen v japončine naozaj napísal, je hra s čínskymi znakmi. A keď sa hrá s čínskymi znakmi, je veľmi ťažké previesť to do angličtiny. Ale toto je jedno podanie a naznačuje, že to, čo považujeme za seba, samého, mňa, dieťa, plod, v skutočnosti samo osebe neexistuje. Takže myslím na seba, ale jediné, čo naozaj existuje, som ja sediaci na tomto vankúši v tejto miestnosti so všetkými okolo mňa. A to isté platí pre nás všetkých. Takže náš pojem oddeleného ja je vlastne iba pojem. Som určite človek a vy tiež; ale to ja neexistuje oddelene od všetkého ostatného, plod neexistuje oddelene od všetkého ostatného. „Majster Rinzai použil výraz ‚pravý človek bez postavenia‘“ – toto je opäť odkaz na isté výroky ďalšieho majstra. „Pravý človek“, prirodzená ľudská bytosť, „nemá nijaké postavenie“, naznačuje nehodnotiť, nezoraďovať, nesúdiť, neporovnávať. Takže naznačuje niečo, čo nie je rozlíšené, človeka, ktorý nie je odlíšený od toho, čo sa deje. A keď konáme prirodzene, neodlišujeme sa od toho, čo je okolo nás. Ale keď konáme ako spoločenské zvieratá, často sa od toho, čo je okolo nás, odlišujeme. Hovoríme: „Ako som obstál?“ alebo sa pozrieme na človeka vedľa seba a porovnávame sa. … A majster Dógen naznačuje, že práve takéto „seba“ sa myslí v „Plod dozrieva sám od seba“. Neznamená to teda: plod – sám; a oddelená vec – dozrieva. Ale: plod dozrieva. Dáva to nejaký zmysel? (Smeje sa.) Tak to by som mal radšej skončiť!

Účastník: Plod je súčasťou vesmíru, takže [nepočuteľné]. Nemôžeme uniknúť vesmíru, alebo nemôžeme uniknúť zákonom vesmíru, [nepočuteľné]. Všetko sa deje prirodzene podľa zákonov.

Mike: Áno, tak by sme radšej mali zistiť, aké sú tie zákony. A to je jedna z úloh vedy, objaviť všetky zákony, ktorými sa riadia všetky veci. Môžu existovať aj iné zákony mimo zákonov vedy. Budhizmus hovorí, že je jeden zákon, a nazýva ho Dharma. A Dharma je spôsob, akým všetko funguje.

Účastník: Kvety sú zákon vesmíru.

Mike: Presne, áno. V každom prípade, skončime tu. Je to pekný okraj útesu.

(Smiech.)

Pokračujme zajtra. Ďakujem.