September 2013 — Banský Studenec

V jednej verejnej prednáške a štyroch talkoch ústrania Mike predstavuje budhistické učenie, ktoré našiel v Japonsku, predovšetkým v Dógenových spisoch, nie ako náboženstvo ani ako zvláštne dosiahnutie, ale ako jednoduchý, realistický spôsob života, ktorý je veľmi ťažké uskutočňovať: život je iba tu a teraz, všetko, čo robíme, má výsledok, a nie je nevyhnutné premýšľať skôr, ako konáme. Naprieč sériou sa stále vracia k učeniu, že cieľom budhizmu nie je oddeľovať: mentálne a fyzické je tá istá vec, fyzické konanie má inteligenciu a ani zazen, ani pravda budhizmu nie sú niečo zvláštne, oddelené od nášho skutočného života.

V nadväznosti na Dógena hovorí, že život je iba tu a teraz, ale nech robíme čokoľvek, dostaneme výsledok bez akejkoľvek výnimky, a tak sa musíme sústrediť na to, čo práve robíme, čo je veľmi jednoduché a najmä v modernom technologickom svete veľmi ťažké. V Japonsku sa naučil, že v tomto vzťahu príčiny a následku nie je žiadne morálne hodnotenie, iba jednoduchý fakt, čo mu prišlo upokojujúce po kresťanskej predstave hriechu a trestu, ktorú nosil hlboko v sebe, a budhistické predpisy nechápe ako pravidlá, ale ako smerovníky, ktoré ukazujú, čo ruší nás a iných ľudí. Prajñā, ktorú vysvetľuje ako to, čo je pred poznaním alebo pred myslením, je pre neho akýsi druh intuície, ktorý máme všetci a ktorý nám hovorí, čo máme robiť, ešte predtým, než o tom jasne premýšľame; malé deti jej majú veľa, ale škola a socializácia ju zakryjú. Nie je proti tomu, aby deti chodili do školy, a pripúšťa, že spoločnosť bez myslenia nefunguje, ale na Západe sa premýšľanie pred konaním stalo oveľa dôležitejším než konanie pred premýšľaním, a ak nás vychovávajú tak, že o všetkom musíme premýšľať predtým, než konáme, sme väzňami svojho mozgu. Intuíciu nemôžeme posilniť premýšľaním, ale môžeme odstrániť to, čo leží navrchu: Dógenovo odhodenie tela a mysle v zazene opisuje tak, že zo seba skladáme ambíciu, pýchu a masky a potom si ich, ak chceme, znova nasadíme, a tak ich spoznáme, a v zazene sa môžeme vrátiť do svojho prirodzeného stavu, nie do zvláštneho, ale do jednoduchého. Zazen je pre neho jeden spôsob, nie jediný, ako sa vyvážiť, aby sme sa prestali rozdeľovať a cítili sa celiství, a Dógen podľa neho hovorí aj o mnohých iných praxiach rovnováhy, kým predstavu, že zazen je výnimočná cesta, ako sa stať osvieteným budhistom, nazýva hlúposťou.

Ani dosiahnuť pravdu nie je tá zvláštna, duchovná vec, ako to znie v angličtine: keď starý majster odpovie na otázku, čo je pravda budhizmu, „Daj si šálku čaju“, ukazuje na skutočný čin v prítomnom okamihu, a pravda budhizmu je napokon niečo veľmi jednoduché, schopnosť vyjadriť svoje skutočné ja vo svojom skutočnom živote, hovoriť odniekiaľ zvnútra, a nie z chytrého mozgu. Neoddeľovať podľa neho znamená tiež prijať svoje dobro i zlo, silné stránky i slabosti, a to, čo skrývame, znova vyskočí ako korok zatlačený pod vodu; aj on sám musel po operácii srdca prijať svoju depresiu a hnev. Pravdu nám podľa neho nikto nemôže dať, pretože ju už máme pod povrchom; nepatrí budhizmu ani žiadnej skupine, odovzdanie Dharmy nie je spôsob, ako hodnotiť ľudí, ale môže byť potvrdením, a premietať všetko na dokonalého učiteľa vlastne nikomu nepomáha. Sútru srdca, ktorá hovorí o praxi prajñā paramity, číta ako učenie o zazene: nálepky, ktoré dávame veciam, nemajú oddelenú existenciu, v zazene si uvedomujeme, že skutočnosť je za našimi nálepkami, a sútra podľa jeho výkladu smrť nepopiera, ale hovorí, že skutočná smrť je odlišná od slova smrť. Iba si robíme modely sveta, hovorí, a aj model budhizmu, podľa ktorého sa zazenom stávame vyváženými a konáme bez myslenia, je iba model, prst ukazujúci na mesiac, tak ako vo verejnej prednáške hovorí, že ani to, čo sám hovorí o učení, nie je pravdivé: realita nie je taká jednoduchá. Staré budhistické spisy plné legendárnych buddhov, bohov a démonov je podľa neho najlepšie čítať tak, že urobíme základom svoj vlastný život: budhizmus je realistický a je o živote tu a teraz, takže to, čo dávny autor napísal, musí mať jednoduchý význam, a ak ho nenájdeme, môžeme knihu zavrieť; seba nenájdeme v knihách, ale v zazene, ktorý Dógen opisuje ako sedenie so sebou samým a čelenie sebe samému, a keď nájdeme seba, môžeme pochopiť, ktoré knihy sú hodnotné. Náš zvyk oddeľovať inteligenciu a fyzické konanie nazýva veľmi zlým, pretože fyzické konanie má inteligenciu, ako u pavúka, ktorý je podľa neho veľmi inteligentný, ale nepremýšľa, iba koná. Keďže budhistickí učitelia stále opakujú, že myseľ a telo sú to isté, a keďže pri konaní naplno, bez vedomého premýšľania, vzniká pocit úplnosti, model mozgu, ktorý riadi telo, mu nestačí, hoci uznáva, že účastník, ktorý namieta proti porovnaniu s pavúkom, sa nemýli, dodáva, že „my nemáme pravdu“, a hovorí, že zistenia vedy musíme prijímať a pamätať, že sú to modely.