Staré spisy a vlastný život

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Roman: Mohl bys vysvětlit, proč mistr Dógen věřil v takové věci jako sedm legendárních buddhů? Protože když se zeptal svého učitele Tendo Nyojo, jak mohl být Buddha Kášjapa učitelem Buddhy Gautamy, když Buddha Kášjapa zemřel dlouho předtím, než se narodil Buddha Šákjamuni, Tendo Nyojo mu řekl něco v tom smyslu, že nechápe, jak funguje čas a jak se buddhové setkávají s buddhy, něco takového, a Dógen řekl: Aha, teď už rozumím.

Účastník: Ak ten príbeh poznáte, ten problém sú legendárni siedmi buddhovia.

Mike: Tí legendárni.

Účastník: Áno, tí... Neviem. Tu je výhľad zo Sitna.

Mike: Odkiaľ?

Účastník: Odniekiaľ.

Mike: Kde je Sitno?

Účastník: Sitno je ten kopec, o ktorom hovoril Martin.

Účastník: Aha, nájdi ho.

Mike: Dnešný ranný talk je posledný. Nemám žiadnu osobitnú tému, ale je veľa malých tém, o ktorých môžeme hovoriť. Začnem témou, ktorú práve otvoril Roman, a potom, ak máte tému, o ktorej chcete hovoriť, povedzte. Roman sa pýtal na Shobogenzo, spisy mnícha z 13. storočia. Je v nich veľa príbehov o legendárnych buddhoch a bohoch v nebi a démonoch a tak ďalej.

A ak čítate Lotosovú sútru, veľa z Lotosovej sútry znie veľmi, veľmi duchovne. Ak hovorím, že budhizmus je realistický spôsob života, čo znamenajú tieto veľmi duchovné veci? Napríklad sa v sútrach píše, že pred Buddhom Gautamom bolo sedem legendárnych buddhov a že Buddha Gautama sa naučil praktizovať zazen od toho legendárneho buddhu. Nášmu vedeckému spôsobu myslenia to znie príliš duchovne. A ak čítame alebo počujeme, že budhistický spôsob života je realistický, tu a teraz, ako môžu existovať legendárni buddhovia, od ktorých sa Buddha Gautama učil?

Moja odpoveď je: neviem. Pretože hovoríme o príbehoch spred mnohých, mnohých stoviek rokov. A v tých časoch paradigma civilizácie... Dáva to zmysel? Áno,

Roman: Já nevím,

Mike: dobre.

Roman: co je paradigma.

Mike: Dobre, metóda civilizácie alebo štruktúra civilizácie bola veľmi odlišná. Zvyčajne si myslíme: áno, iné, ale veď ľudia sú všade rovnakí. Áno, ľudia sú všade rovnakí, ale spôsob, akým sa vyjadrujú, môže byť veľmi odlišný. Napríklad keď sa ľuďom snažím vysvetliť, aké je to žiť v Japonsku, je to takmer nemožné. Ak idú do Japonska ako turisti, získajú iba jeden pohľad.

Takže cítim, že už medzi japonskou a európskou kultúrou je rozdiel obrovský. A rozdiel medzi našou kultúrou v modernom svete a kultúrou napríklad Indie v druhom storočí je obrovský. A oni na opis vecí používali predstavy o imaginárnych bytostiach, bohoch alebo démonoch. My by sme mohli povedať, že každý má podvedomie, pretože tú myšlienku zaviedol Freud.

Ale v Indii v druhom storočí možno hovorili: Máme v sebe boha. Alebo: Mohli by sme mať v sebe démona? Alebo: Vo svete sú bohovia alebo démoni. Takže to neznamená, že ľudia neboli realistickí. Znamená to, že mali veľmi odlišný spôsob, ako vysvetliť neviditeľné časti sveta.

A keď Buddha Gautama začal učiť o svojom porozumení, hovoril o objavení skutočného, normálneho človeka. Ale žil uprostred veľmi... Ľudia chceli povedať, že to, čo Buddha Gautama objavil, tu už bolo. A my by sme v modernej dobe mohli povedať, že to, čo objavujeme praktizovaním zazenu, tu už je. A pretože to tu už je, ľudia hovorili, že pred tým, kto to našiel, bol ešte iný buddha. Pretože aj ten buddha sa to musel od niekoho naučiť, hovorili, že pred ním bol ešte iný buddha.

A neviem, prečo hovorili o siedmich legendárnych buddhoch, ale je to možno posvätné číslo. Takže títo buddhovia samozrejme nie sú skutoční. Žili v nebi. Takéto príbehy boli spôsobom, ako vysvetliť veci, o ktorých nemohli ľahko hovoriť. A aj Dógen píše o bohoch v nebi a o démonoch. Ale nemusíme ich hľadať. Takže keď čítame staré písma, musíme byť veľmi opatrní. Aj keď čítame Shobogenzo, je veľmi ťažké pochopiť spôsob, akým Dógen veci vysvetľuje. Jednoduchý príklad: na jednom mieste svojich spisov hovorí: Osol odišiel. Osol ešte neodišiel, ale kôň už prišiel. A veľa ľudí si myslí: aha, to je nejaký nelogický spôsob, ako prelomiť intelekt. V Dógenových časoch sa osol používal na nosenie vecí.

A kone sa používali na nosenie vecí. Takže to myslí celkom jednoducho: naložili sme fúrik drevom a odviezli sme ho do skladu, ale tam bol ešte fúrik plný dreva, ktorý ešte neodišiel. Skôr než stihli vyložiť jedno nákladné auto, prišlo ďalšie. Takže to znamená rušnú situáciu v každodennom živote. Osol ešte neodišiel, ale kôň už prišiel. Ale to neuhádnete, ak o tom veľa nepremýšľate.

Takže si myslím, že najlepší spôsob, ako pristupovať ku všetkým starým, dávnym písmam a spisom, je povedať si: Naučil som sa, že budhizmus je realistický a je o živote tu a teraz. Nie je o duchoch, prízrakoch ani diabloch alebo o magických veciach. Takže to, čo tento dávny človek napísal, musí mať jednoduchý význam.

Takže musím nájsť ten jednoduchý význam. A ak ten jednoduchý význam nenájdete, môžete knihu jednoducho zavrieť a ísť si čítať noviny. Pretože hľadať zložité významy v starých budhistických spisoch môže byť zaujímavé pre učencov, ale nám to nepomáha. Zvyčajne robíme to, že čítame knihu, premýšľame o tom, čo kniha hovorí, a potom sa snažíme to, čo kniha hovorí, nájsť niekde vo svojom živote. Ale užitočnejšie je urobiť základom svoj vlastný život. Áno.

A spisy môžeme vykladať na základe vlastnej skúsenosti. Takže ak to s našou vlastnou skúsenosťou nedáva žiadny zmysel, môžeme to nechať tak. Hovorím o budhistických spisoch, nehovorím o tom, ako postaviť dom. Ale je veľa, veľa budhistických spisov, ktoré nám hovoria veci o nás samých a o svete, a my ich nemáme ako posúdiť. Tento budhistický majster hovorí toto a tento budhistický majster hovorí niečo iné a ďalší budhistický majster hovorí zasa niečo iné. A potom tibetský spis hovorí toto a japonský spis hovorí tamto.

Takže ak sa chcete stať učencom, môžete ich všetky prečítať a povedať: áno, tibetský spis hovorí toto, a môžete o tých rozdieloch napísať hrubú knihu a tak ďalej. Ale ak hľadáte seba, v knihách sa nenájdete. Ale ak nájdete seba, potom môžete pochopiť, ktoré knihy sú hodnotné. A v skutočnosti je veľa budhistických kníh, ktoré nie sú až také užitočné. Takže ako nájdeme seba bez kníh? No, Dógen hovorí, že praktizovať zazen, jeho meditačnú techniku, znamená sedieť sami so sebou, čeliť sami sebe.

Takže nachádzame seba. Niekedy to nie je až také príjemné. A neradi sedíme sami so sebou. Je lepšie rozprávať sa s niekým iným. A niektorí ľudia neradi bývajú sami. Ale v zazene sme sami spolu s ostatnými: veľa ľudí spolu v miestnosti, každý sám. A potom môžeme čeliť sami sebe. A keď čelíme sami sebe, môžeme sa sami stať základom, podľa ktorého sa rozhodneme, aké knihy čítať. A potom môžeme čítať staré príbehy a môžeme im rozumieť. Samozrejme, niekedy preklad nie je správny, takže im nikdy nemôžeme porozumieť. Takže na tom nezáleží.

Takže to je prvá téma. Takže potrebujem ďalšiu tému. Áno, áno.

Tomáš S.: Ide o túto otázku, o to, nad čím teraz premýšľam počas zazenu. A mám istú skúsenosť; možno bude užitočná, neviem.

Hovoríme o tom, akú hodnotu dávame veciam. Áno. A pamätám si, že keď som začal so zazenom, mal som šestnásť, myslím, a snažil som sa nájsť niečo, čo by mi mohlo dať hodnotu, pretože doma to nebola dobrá situácia a cítil som sa trochu ako mrzácke hovno a potreboval som niečo, čo by mi dalo hodnotu, niečo.

Tak som našiel cestu: začal som chodiť na sedenia a tak ďalej a všetky tieto veci mi dávali hodnotu. Nosím kimono: áno, niečo mám, niečím som. Zvoním na zvon: niečím som, áno. A potom som mohol mladším študentom hovoriť, čo majú robiť, takže som niečo dôležité. Mohol som hrať na bubon.

Rok čo rok som skúšal túto masku. Je to len tak, že sme sa hrali na Indiánov, viete? Áno, ako ľudia v lese.

A tieto veci nemali žiadnu hodnotu. Nie je dôležité, kto napríklad zvoní na zvon alebo kto začína sedenie, alebo kto robí samu. To vôbec nie je hodnotné. A pre mňa to bolo ako preteky. Sedím v dojo a musím sedieť rovnejšie ako Pavel a niečo také. Mal som veľké preteky o hodnotu, podľa toho, čo hrám.

A pomaly som si uvedomil, že nie som tieto veci. Nie som to kimono, nemusím sedieť rovno. Nezáleží na tom, čo robím; samo osebe to hodnotu nemá. A potom som si uvedomil, že som začal naozaj čeliť sám sebe, a uvedomil som si: dobre, toto je niečo hodnotné, samotné čelenie, a skúšam... hm, ako to vysvetliť. Jednoducho nechám všetky knihy a učenosť a všetky tie veci. Jednoducho to nechám. A potom sa objaví môj život, skutočný život. Takže je to... neviem.

A potom mám za to veľkú zodpovednosť. Mal by som sa zmeniť, keď sedím aj keď nesedím, a prestávam používať moc. Takže netlačím ľudí, aby niečo robili, pretože si myslím, že som tú hodnotu našiel; bola vo mne celý čas, nie v tých veciach. To všetko sú len veci. Je to jednoducho prázdne. Preto som prestal s niekým pretekať: prestal som súťažiť, jednoducho mi začalo byť jedno, či sedím rovnejšie, alebo kto robí sesshin lepšie. Pretože som našiel hodnotu v sebe.

Mike: Dobre. Áno, hodnota je veľmi dôležitá. A možno, podľa mňa, to, o čom si hovoril, bol aj rešpekt.

Takže napríklad ja som vyrastal v päťdesiatych rokoch v Anglicku. A neviem, či je to tu veľmi iné, ale v Anglicku nás učili vážiť si bystrosť, intelektuálnu výnimočnosť. A práca rukami, fyzická práca, je na spodku. To je veľmi podobné kresťanskej predstave: abstraktné veci hore a fyzické veci dole. Takže v škole, ak ste boli veľmi bystrí, robili ste intelektuálne veci.

A ak vám intelektuálne veci nešli, robili ste prácu s drevom. Pod tým je istý druh hodnotového systému, ktorý bol v mojom vzdelávaní určite dosť silný. Ale našťastie bol môj otec tesár, takže som vedel, že ľudia, ktorí pracujú rukami, sú inteligentní. Ale máme sklon prisudzovať hodnotu svojej role a sebe podľa pravidiel spoločnosti, ktoré, žiaľ, nie vždy pomáhajú. Takže niekto, kto intuitívne rozpozná, že pravidlá spoločnosti nepomáhajú...

Roman: Jsou to pravidla, nebo role?

Mike: Pravidlá, pravidlá a pravidlá. Majú pocit, akoby ich niekto zatváral do nejakého väzenia. Tak hľadajú niečo slobodnejšie. Niektorí ľudia, keď sú mladí, chcú uniknúť, žiť vlastný život. A tak môžeme povedať, že hodnoty spoločnosti niekedy vôbec nepomáhajú.

A rôzne spoločnosti majú rôzne hodnotové systémy. Takže napríklad v Európe som zistil, že niekto, kto pracuje za počítačom, má dosť dobrú hodnotu. A ak sa na počítači venuje vede, o niečo lepšiu hodnotu. Ak na počítači zarába peniaze, je to ešte lepšie. Ale človek, ktorý umýva podlahu a čistí záchod, má hodnotu tu dole. Takže dvaja veľmi dôležití ľudia, ktorí na svojich počítačoch zarábajú peniaze, sa spolu rozprávajú a idú na letisku na záchod.

A rozprávajú sa do mobilov a rozoberajú veľmi, veľmi dôležité veci. A je tam nejaký človek, ktorý čistí záchody. A toho človeka si nevšimnú. Možno si ani nemyslia, že je to človek. Musí to byť nejaký veľmi chudobný človek.

Zistil som napríklad, že v Japonsku je situácia trochu iná. Ak idete na záchod a niekto ho čistí, ľudia mu povedia: Ó, ďakujem veľmi pekne. A ten človek, ktorý čistí záchod, sa cíti docenený. Takže samozrejme, v Japonsku je veľa vecí zlých, ale jedna vec sa mi páčila a veľa som sa z nej naučil:

hodnotia všetkých oveľa rovnomernejšie. Aj moja partnerka je hrnčiarka. Pracuje rukami, ale je istým druhom umelkyne. Ale v Anglicku je Arts Council, ktorá sa venuje všetkému, čo súvisí s umením a remeslami. A v tej rade si myslia, že niekto, kto v Tate Gallery urobí čiernu prázdnu miestnosť s jedným svetlom, alebo nejaké fantastické abstraktné umenie, je oveľa dôležitejší než hrnčiar, ktorý robí veci rukami. Takže to tam stále je.

Ale zo svojej skúsenosti a zo svojho štúdia budhizmu som sa naučil, že náš zvyk oddeľovať inteligenciu a fyzické konanie je veľmi zlý. Je veľmi zlý. Pretože fyzické konanie má inteligenciu. A veľmi bystrí, inteligentní ľudia sú niekedy veľmi hlúpi. Takže túto tendenciu v západnej civilizácii, myslím si, musíme zmeniť. Takže sa mi veľmi páči, že zazen je taký hlúpy. Robíme veľmi hlúpe veci. Ale sú veľmi hodnotné. A sú veľmi múdre. A nehovoríme o pavúkovi.

Účastník: To je obľúbená téma istého chlapca. Hovoril mi o tom možno päťdesiatkrát.

Mike: Je to vtip, ale na jednom z predchádzajúcich stretnutí som hovoril, že keď pozorujete pavúka, je veľmi inteligentný, ale nepremýšľa. Iba koná. Takže konanie má inteligenciu. Takže naše ruky majú inteligenciu. Model, ktorý hovorí, že náš mozog je centrálne riadenie, ktoré riadi všetko, skutočnosť nevysvetľuje. Ale Robert si možno myslí práve to.

Robert: Nemyslím si, že je to dobré prirovnanie, pretože pavúk má úplne iný mozog než my, oveľa jednoduchší. A väčšina pavúčej inteligencie pochádza z genetického kódovania. Vie urobiť krásnu sieť, ale nevie sa učiť nové veci, alebo len veľmi, veľmi málo. Vyvinul si to možno za, neviem, stotisíc rokov a všetko je to uložené v jeho genetickej informácii. U ľudí je geneticky zakódované veľmi málo: geneticky zakódované je to, ako sa majú vytvoriť pľúca a ako sa majú vyvinúť orgány, ale väčšinu vecí máme naučenú. Ale my máme iné mozgy a toto sa nedá porovnávať. Je to ako porovnávať nejakého červa, neviem, s kravou, pretože je to úplne iný rozsah.

Pavel: Myslím, že se ptáš lidí, kolik lidí s tebou teď souhlasí. Co myslíš?

Robert: Neviem. Je mi to jedno.

Pavel: Mike ti řekl, že je to špatně, špatně...

Robert: Je mi to jedno, vidíš. Nezáleží mi na tom, či som si istý alebo nie, či so mnou všetci súhlasíte alebo nie. Či nájdeš stotisíc ľudí, ktorí so mnou súhlasia alebo nie, je mi to jedno.

Pavel: Tahle tvořivost... Pro mě je to velmi zajímavá myšlenka, že ruce, ten hardware, nějak také zasahují do mozku.

Robert: Áno.

Pavel: A mají třeba nějakou inteligenci v navrhování. Je nějaký způsob, jak by to mohlo být skutečné.

Robert: Áno, ale ruku riadi mozog.

Pavel: Ale ta první... No, je to otázka řízení, ale také opačného účinku.

Mike: Áno, je to veľmi zaujímavý problém.

Pavel: Ale ta první část u pavouka platí, souhlasím.

Robert: Dobre.

Mike: Robert sa nemýli. A my nemáme pravdu. Ale myslím si, že v budhistickom spôsobe života je jednou ústrednou témou, že myseľ a telo sú to isté. Všetky spisy učiteľov po stáročia to stále opakujú. Takže je to ťažké pochopiť. Ale vieme, že keď niečo robíme naplno, bez toho, aby sme o tom uvažovali alebo vedome premýšľali, je tu pocit úplnosti alebo celistvosti. Budhizmus hovorí, že myseľ a telo sú to isté. Takže model mozgu, ktorý riadi telo, mi nestačí. Ale vždy musíme prijímať zistenia vedy. Ale musíme pamätať, že sú to modely. Takže hovorím, že Robert sa nemýli.

Podľa svojho pocitu si rád myslím, že pavúk koná inteligentne. A sedí to s mojím skutočným životom. Takže, chudák pavúk, využívam ho.

Robert: Takže aj ja s tebou súhlasím, s tým, čo si povedal, s tým vysvetlením. Len som povedal, že metafora s pavúkom je veľmi zjednodušujúca. Takže som nehovoril o tom, čo hovoríš ty, o zmysle ani o význame, ale len o tom, že tá metafora je možno príliš zjednodušená. Ale je pekná, áno; je to pekná metafora.

Účastník: A čo motýľ? Motýľ nie je... Ale motýľ nie je... Takže, vieš, keď... Neviem, predvčerom si povedal, že deti potrebujú školu. Takže hovoríš, že nemajú dobrý mozog, alebo niečo také? Preto ju potrebujú?

Robert: Otázka je takáto: majú dobrý mozog, ale chýba softvér a ten softvér treba získať, pretože mozog dieťaťa je ako veľmi dobrý počítač bez softvéru alebo s veľmi malým množstvom softvéru. A vieme, že u väčšiny z nás je to, čo máme v mozgu, softvér. To hovorí veda.

Účastník: Ale otázka je, ako si ten softvér vytvoril, a tvoj softvér teraz funguje tak, že mať bystrú myseľ je niečo výnimočné. Preto asi vidíš ten význam...

Mike: Máme nového hosťa, ktorý ešte nie je vzdelaný. Je to počítač bez softvérového rozhrania.

Pavel: Ne, to je tvůj host.

Mike: Ale veľmi milý. Vitaj. Vitaj.

Účastník: Jaroš?

Účastník: Jerguš.

Účastník: Jerguš. A je to ten Jerguš, nebo...

Účastník: Nepoznáme to meno, vieš.

Mike: Áno. Dobre. Ak chcete nejaký softvér, nechoďte za Robom.

Roman: Nevím.

Mike: Má v očiach ten pohľad bódhisattvu. Pohľad bódhisattvu. Oči bódhisattvu.

Roman: Jo. Perfektní. Když jsem poprvé viděl Borise, myslel jsem si, že je to Ramana Maharši. Jeho tvář je taky trochu indická, to je vidět.

Roberte, já jsem ve třech letech stavěl zdi z cementu, vody a písku, protože jsem viděl, jak to dělá můj děda, a udělal jsem to sám. Neměl jsem žádnou teorii o tom, jak se dělá beton.

Pavel: Ale otázka je, jestli věříš, že existuje jiná inteligence, nebo věříš, že mozek je jediná inteligence. Myslím, že o to jde. Víme, že mozek řídí, ale říkáme, že je tu ještě něco jiného, co můžeme používat, co asi používají umělci, a něco v srdci. Mluvíme o tom, ale ten pocit známe. Jestli mi ten pocit chceš vzít, budu za něj bojovat.

Účastník: Ale otázka je, či chceš mať pekný pocit a veriť mu, alebo či chceš overiť skúsenosť.

Účastník: Je to moja skúsenosť. Nie je to teória.

Účastník: Já pracuju taky tím způsobem: dělám teď model nějaké stavby, mám velký prostor pro fantazii, mám něco vymyšlené, ale ruce mi jedou a udělám do hlíny čáru. Udělám ji nejdřív rukama a pak ji ten mozek přijme: jo, to bych mohla napojit třeba na tuhle myšlenku.

Mike: Takže niečo, čo robí skôr, než premýšľa, jej pomáha byť tvorivá.

Robert: Takže to možno prichádza z nevedomej časti mozgu, pretože väčšinu mozgu vedomie nikdy neriadi. Takže odkiaľ by to malo prichádzať? Z nejakého... hore, alebo z nejakého priestoru? Hoci to prichádza buď z vedomej časti mozgu, alebo z nevedomej časti mozgu.

Pavel: Ale svoje ruce můžeš ignorovat.

Robert: Niečo robíš a nevieš prečo, pretože to prichádza z tej druhej časti mozgu.

Pavel: To je pravda. Ale ruce ignorovat nemůžeš.

Robert: A potom vedomie chce byť tým, kto riadi, a snaží sa nájsť nejaký šikovný dôvod, prečo to ruka robí. Ale...

Pavel: Když jsem sem jel, poslouchal jsem úplně náhodou nějaký rozhlasový pořad s nějakým undergroundovým brněnským básníkem. A tam se ho ptali, jako, jak píše. A on na to odpověděl jednoduše, a sice, že se ty slova vždycky jako odněkud vynoří po okamžiku, kdy jedna myšlenka skončila a ta druhá ještě nezačala. V tom prostoru mezi tím to z něj odněkud prostě vypadne. A takhle on jakoby tvoří.

Ale zároveň mě ta myšlenka zaujala, protože mi to přijde velmi podobné tomu, co ty říkáš, ve mně to v podstatě popírá, že by v tom prostoru mezi těma dvěma myšlenkama vlastně nebylo nic, žádná inteligence, žádná... Vůle toho života někam jakoby pokračovat.

Účastník: Můžeš to přeložit?

Roman: Ne.

Pavel: On to nechce překládat, tak to přeložím já. Když jsem sem jel, poslouchal jsem v autě v rádiu rozhovor s jedním, nebo pořad o jednom undergroundovém brněnském básníkovi,

Roman: který říkal, že způsob, jakým psal poezii, vycházel z nějakého... píše, co ho napadne. Mezi myšlenkami jsou pauzy a ty pauzy nejsou jen prázdné, takže je to něco založeného na intuici, ne?

Pavel: No, to, co píše, slova, která dává na papír, jeho básně, se objevují v mezeře mezi dvěma myšlenkami, jak říkal. Víš, když stará myšlenka skončí a další ještě nepřišla, je v něm něco, co prostě vyjádří a dá na papír. Tak takhle popsal svou práci.

Proto jsem se ptal: co je v té mezeře mezi myšlenkami?

Mike: No, náš jazyk nás zavádza. Povedal, že je v ňom niečo. Nie je to niečo v ňom, je to on.

Pavel: Takže nemůžu uvěřit, že když jedna myšlenka skončí a další se ještě neobjevila, není tam žádný život. Nemůžu tomu uvěřit. Takže tam život je. Samozřejmě, že tam život je. Ale ta mezera je plná života. Je to sám život. Takže pro mě je to ta inteligence.

Otázka: Nie som si celkom istý, či súhlasím s predstavou, že telo a myseľ sú jedno, ale znamená to, že hranice tela sú hranicami mysle? Keď je telo obmedzené, môže byť obmedzená aj myseľ? Ak sme schopní pozorovať vlastnú myseľ, nie som si istý, že to, čo pozoruje, som ja. Ten, kto reflektuje a opisuje, to som ja. A ne-ja, ktoré reflektuje, je to isté ako niečo, čo tu je odjakživa; je to tá istá skúsenosť. Nejaké ne-ja, ktoré niečo prežíva, sa nelíši od ne-ja, ktoré pred dávnym časom prežíval niekto iný. Je to ako prúd, prúd, ktorý nezávisí od toho, či som tu ja alebo moja myseľ.

Mike: No, ak sa zastaví prúdenie krvi do mozgu, nemôžete myslieť. A ak krv vo vašom mozgu obsahuje nejaké chemikálie, môžete mať nádherné duchovné myšlienky. Takže krv určite ovplyvňuje myseľ. Takže ak máte niečo v neporiadku s prúdením krvi do mozgu, je nemožné mať akýkoľvek duchovný alebo duševný život. A neverím, že je niečo stále, čo pokračuje od dávnych čias, alebo niečo také. Neverím tomu. Ale verím, že moja myseľ dokáže vytvoriť takú predstavu, kým krv z môjho srdca prúdi v poriadku. Takže moja myšlienka je možno príliš jednoduchá.

Takže si nemyslím, že je tu niečo, čo niečo pozoruje. Nemyslím si, že je tu nejaká tretia vec, ktorá niečo pozoruje. To som len ja. Nedokážem prestať. Myslím, že by sme sa mali opýtať Jerguša. Čo si myslíš ty, Jerguš? Máš pre nás nejaké slová?

Účastník: Pretože odchádzajú skôr, chcela by niečo povedať.

Účastník: Chcela by som sa vám všetkým poďakovať, že ste mi dovolili byť a zostať tu so všetkými vami, a ďakujem Mikeovi za jeho učenie a diskusie

Roman: a ať se máte hezky.

Mike: Ďakujem. Ďakujem. Šťastnú cestu domov.

Účastník: Není to nějaká provokace nebo něco jiného? Je to čistě praktické, proč...

Účastník: Áno, dôvod, prečo odchádzame skôr, nie je nejaká provokácia. Je to veľmi praktický dôvod.

Účastník: Presne, teda, vieme, odkiaľ sa berú kravy...

Účastník: Nechceme narušiť atmosféru.

Účastník: Tak sa odfoťme, nie?

Účastník: Odfoťme sa.

Účastník: Á, áno?

Mike: Chcete sa odfotiť?

Účastník: Áno, áno.

Mike: Všetci spolu tu?

Účastník: Kde je najlepšie miesto?

Účastník: Tu.

Účastník: Aby byla na fotce Jitka s Pavlem.

Účastník: Dnes, na konci sesshinu, sa fotíme. Na pamiatku.

Účastník: Bravo!