September 2015 — Banský Studenec

V týchto štyroch talkoch zo sesshinu v Banskom Studenci Mike ukazuje na prirodzený, vyvážený a obyčajný stav, nie na niečo duchovné či osobitné, a hovorí, že ho nezískavame odinakiaľ, ale vraciame sa doň alebo ho odkrývame tam, kde sme. Ľutuje, že zen má povesť duchovnosti, hovorí, že po 25 alebo 30 rokoch v Japonsku môže s istotou povedať, že Japonsko nie je duchovná krajina, a zazen je podľa neho veľmi jednoduchá prax, pri ktorej zaujmeme správnu pozíciu a čakáme, aby sme sa vrátili do svojho prirodzeného stavu. V tom istom duchu hovorí, že sväté je obyčajné a obyčajné je sväté, že osobne nemá rád, keď z vecí robíme príliš svätú vec, a že dojo aj domov sú dôležité, obyčajné aj sväté.

Vysvetľuje, že malé svaly, ktoré riadia naše držanie tela, ovláda autonómny nervový systém, takže ich nemôžeme vedome uvoľniť, ale ak zaujmeme správnu pozíciu, môžeme dovoliť, aby sa uvoľnenie stalo, a preto je zazen nemať žiadny zámer, lebo snaha zbaviť sa stresu alebo myslenia nás len viac napína. Porovnáva zazen so športom, v ktorom sa hýbeme, aby sme sa vrátili do normálu, a pripomína, že jeho učiteľ Nishijima v neskorších rokoch mnohokrát povedal, že budhizmus je len rovnováha autonómneho nervového systému. Buddhov stav bez myslenia a cítenia je podľa Mikea stav, ktorý máme, keď konáme, napríklad v okamihu, keď sa načiahneme po šálku, takže to nie je nič nádherné, čo treba získať, a aj Kodo Sawaki povedal: nemôžete nič získať. V poslednom talku dodáva, že Sawaki to povedal preto, že ľudia v Japonsku začali veriť, že budhizmus môže dať osobitný stav, ako nirvána, satori či osvietenie, a že zazen nie je získavanie vedomostí, múdrosti či vyváženosti, ale odkrývanie vlastnej vyváženosti: niečo tu je, ale nemôžeme to získať, ak to hľadáme, lebo je to tam, keď prestaneme skúšať. Mike predstavuje vôľu k pravde ako prvý z Nishijimových štyroch hlavných bodov budhistickej cesty, túžbu, ktorú majú všetky ľudské bytosti a ktorú dospelí sledujú v hudbe, v športe, v podnikaní alebo v jedle, no v budhizme, hovorí, hľadáme pravdu v nezvyčajnom smere: priamo tu. Budhistická filozofia podľa neho pravdu neobsahuje, ale na ňu ukazuje, a namiesto prsta ukazujúceho na mesiac by ju nazval prstom ukazujúcim na zem, a keďže pravda nepatrí budhistom, keď sa zídeme v skupine, oblečieme si špeciálne oblečenie a recitujeme Hannya Shingyo, nesmieme veriť, že ju máme my a nikto iný.

Druhý bod, príčina a následok, je podľa neho rovnaké pravidlo ako vo vede, takže všetko, čo robíme, má následok, aj keď ho nevidíme, a považuje to za upokojujúce, lebo v budhizme môžeme vynakladať úsilie bez obáv o výsledok. Tretí bod, okamžitosť, znamená, že teraz je jediná realita, takže môžeme byť slobodní od svojej minulosti aj od svojej budúcnosti, no zároveň sme viazaní príčinou a následkom, a Mike sám túto slobodu a neslobodu nazýva rozporom. K štvrtému bodu, praxi, Mike hovorí, že Dógen povedal, že ak praktizujeme rovnováhu, naše činy sú vyvážené, čo znamená robiť to najlepšie, čo môžeme, a sám hovorí, že môžeme byť slobodní, ak praktizujeme rovnováhu, nielen zazen, ale aj inú rovnováhu, hoci zazen bol pre Nishijimu veľmi drahocenný, učil ho celý život a bol hrdý na to, že šport a zazen majú nejakú súvislosť. Mikeovým vlastným obrazom nášho psychologického stavu je polopriepustná membrána, ktorá nechá tlak prejsť, a preto sa nemusí hýbať, a cieľom budhistického stavu je podľa neho, aby sme sa stali polopriepustnou membránou, veľmi pružnou a schopnou prijímať a dávať, ako pružná myseľ, o ktorej Dógen povedal, že ju získal v Číne. Vyvážiť sa ako polopriepustná membrána trvá podľa neho od desiatich do dvadsiatich rokov, jemu viac ako dvadsať, a na myšlienku, že praktizovanie mení našu povahu, odpovedá, že svoju povahu nezmenil, ale jeho povaha sa zmenila. Membrána sa vracia v poslednom talku, kde hovorí, že v mnohých budhistických skupinách je všetko sväté, takže musíme držať kadidlo, nosiť rúcho a klaňať sa určitým spôsobom, ale že už v druhom storočí Nagardžuna veľmi dôrazne povedal, že toto miesto a toto miesto sú to isté, a preto musíme mať polopriepustnú membránu. Keďže nevidíme výsledok svojho úsilia v zazene, ktorý akoby nerobil nič okrem toho, že nám zaberá čas a niekedy je bolestivý, existuje podľa Mikea nejaké presvedčenie alebo dôvera, ktoré je podľa neho iného druhu než presvedčenie v náboženstve, hoci môže byť podobná. Keď Robert namieta, že v budhizme by sme mali vedieť a nielen veriť, Mike sa pýta, ako môžeme poznať budúcnosť. Časť toho podáva Mike ako vlastný obraz či pocit: membrána je jeho vlastná predstava, Hannya Shingyo je pre neho príliš sväté, čo môže byť jeho vlastný problém, a posledný talk končí tým, že tieto veci vlastne vysvetľuje sám sebe.