Zen je nuda

Brad vysvetľuje, prečo trocha nudy nášmu životu prospeje.

Priznajme si to. Zen je nuda. Nenájdeš nudnejšie a úmornejšie cvičenie, ako je zazen. Filozofia je suchá a nevzrušujúca. Divím sa, že vôbec niekto číta túto stránku. Nevieš, že by si mohol práve teraz hrať Tetris? Že tam vonku je milión voľne prístupných pornostránok? Nájdi si nejaký život, no nie?!

Joshu Sasaki, zenový učiteľ školy Rinzai, raz povedal, že budhistickí učitelia sa stále snažia vzbudiť v študentoch túžbu po Buddhovom svete, ale keby študenti vedeli, aký je Buddhov svet v skutočnosti suchý a fádny, nikdy by tam nechceli ísť. Má pravdu. Pozri sa na učiteľov zenu. Ani jeden z nich nemá zmysel pre módu. Posedávajú a čumia do prázdnej steny. Spýtaj sa ich na levitáciu: nič ti nepovedia. Spýtaj sa ich na život po smrti a zmenia tému. Spýtaj sa ich na zázraky a začnú trepať nezmysly o nosení vedier s vodou a štiepaní dreva. Chodia spať so sliepkami a vstávajú skoro. Zen je filozofia pre šprtov.

Nuda je dôležitá. Väčšina tvojho života je fádna, bez chuti a nudná. Ak cvičíš zazen, naučíš sa o nude veľa. Pamätám si, keď som prvýkrát sedel zazen: bol som poriadne nadšený. Myslel som si, že uvidím vízie štvorrukých Krišnov zostupujúcich z nebies, alebo že sa rozplyniem v Prázdnote ako v tej starej piesni od Beatles, alebo že dosiahnem Nirvánu (nech už to je čokoľvek), alebo nejakú inú veľkolepú vec. Lenže hodiny si len tikali, nohy ma začali bolieť a a hlavou mi stále plynuli hlúpe myšlienky. Možno to nerobím správne, myslel som si. Ale nie, rok za rokom to bolo rovnaké. Nuda, nuda, nuda. Po skoro 20 rokoch je to stále nuda ako sviňa.

Ľudia neznášajú svoje obyčajné životy. Chceme niečo lepšie. Toto, náš každodenný život plný driny a roboty, je nudný, fádny a obyčajný, myslíme si. Ale jedného dňa, jedného dňa… V jednej epizóde seriálu The Monkees hovorí Mike Nesmith, že keď chodil na strednú školu, vychádzal s gitarou v rukách na prázdne školské pódium a myslel si: „Jedného dňa, jedného dňa…“ Potom dodal, že teraz (bolo to v roku 1967, na vrchole slávy The Monkees) vychádza na pódium pred tisíce fanúšikov a myslí si: „Jedného dňa, jedného dňa…“ Taký je život. Nikdy nebude dokonalý. Akékoľvek „jedného dňa“ si vysnívaš, nikdy nepríde. Nikdy. Je jedno, čo to je. Je jedno, ako dobre si vybudovaš svoju fantáziu a ako dôsledne dodržíš všetky kroky potrebné na to, aby si to dosiahol. Aj keď sa to splní presne tak, ako si si to naplánoval, skončíš ako Mike Nesmith. „Jedného dňa, jedného dňa…“ Za to ti ručím.

Tvoj život sa zmení. To je isté. Ale nezlepší sa ani trochu, a ani sa nezhorší. Ako môžeš porovnávať súčasnosť s minulosťou? Čo vieš o minulosti? Nemáš ani šajnu! Nemáš ani potuchy, aký bol včerajšok naozaj, nehovoriac o minulom týždni či o tom, čo bolo pred desiatimi rokmi. Budúcnosť? Zabudni na ňu…

Ľudia túžia po veľkých vzrušeniach. Po vrcholných zážitkoch. Niektorí prichádzajú k zenu s očakávaním, že osvietenie bude Najvyšším Vrcholným Zážitkom. Matkou Všetkých Vrcholných Zážitkov. Ale skutočné osvietenie je to najobyčajnejšie z obyčajných. Raz som mal ohromujúcu víziu. Videl som sám seba, ako letím časom a priestorom. Prešli milióny, nie, miliardy, bilióny, godzilióny rokov. Nie obrazne, ale doslova. Preletelo to okolo. Ocitol som sa na samom okraji času a priestoru ako obrovská bytosť zložená zo živých myslí a tiel všetkého, čo kedy bolo. Bol to neuveriteľne dojímavý zážitok. Povznášajúci. Týždne som bol ako opojený. Nakoniec som o tom povedal Nishijimovi Senseiovi. Povedal, že to bol nezmysel. Len výplod mojej fantázie. Neviem ti povedať, ako ma to zasiahlo. Fantázia? Bol to rovnako skutočný zážitok ako ktorýkoľvek iný, aký som kedy mal. Skoro som sa rozplakal. Neskôr v ten deň som jedol mandarínku. Všimol som si, aká neuveriteľne krásna vec to je. Taká jemná. Taká úžasne oranžová. Taká chutná. Tak som o tom povedal aj Nishijimovi. Ten zážitok, povedal, bol osvietenie.

Takého učiteľa potrebuješ. Svet potrebuje oveľa viac takých učiteľov. Nespočetní učitelia by môj zážitok vyložili ako splynutie môjho Átmanu s Bohom, ako predzvesť veľkých a nádherných vecí, chválili by môj duchovný rast a dávali by mi rady, ako ísť ešte ďalej. A na to by som sa nechal nachytať hneď, to mi ver! Zhltol by som to aj s navijakom, bodaj by nie! Ak učiteľ nerozbíja tvoje ilúzie, nerobí ti žiadnu láskavosť.

Nuda je to, čo potrebuješ. Splynutie s Mysľou Boha na Okraji Vesmíru, to je vzrušenie. Preto sa všetci hrnieme do toho zenu, no nie? Jesť mandarínky? Neblbni, kámo! Čo môže byť nudnejšie ako jesť mandarínku?

Pred niekoľkými rokmi urobili nejakí psychológovia štúdiu, pri ktorej posadili pár budhistických mníchov a pár obyčajných ľudí do miestnosti a pripojili ich na EEG prístroje, aby zaznamenali ich mozgovú aktivitu. Všetkým povedali, aby sa uvoľnili, a potom v miestnosti spustili opakujúci sa podnet: hlasno tikajúce hodiny. EEG obyčajných ľudí ukázalo, že ich mozog prestal na podnet po niekoľkých sekundách reagovať. Ale budhisti ďalej v duchu registrovali každé tiknutie. Psychológovia a novinári nikdy celkom nevedia, ako toto zistenie interpretovať, hoci sa často cituje. Je to jednoduchá vec. Budhisti venujú pozornosť svojim životom. Obyčajní ľudia majú pocit, že majú na čo lepšie myslieť.

Ak sa skutočne pozrieš na svoj obyčajný nudný život, objavíš niečo skutočne nádherné. Naše všedné, nezmyselné životy sú neuveriteľne radostné – ohromujúco, úžasne, neúprosne, nemilosrdne radostné. Na zažitie takejto radosti navyše nemusíš urobiť vôbec nič. Ľudia si myslia, že potrebujú veľké zážitky, zaujímavé zážitky. A je pravda, že obrovské, traumatické zážitky niekedy na letmý okamih privedú ľudí do akéhosi stavu osvietenia. Preto po takých zážitkoch tak túžime. Ale rýchlo to vyprchá a už si zase vonku a naháňaš ďalšie vzrušenie. Nemusíš brať drogy, vyhadzovať do vzduchu budovy, vyhrať Indy 500 ani kráčať po Mesiaci. Nemusíš lietať na rogale nad Himalájami, nemusíš sa vyspať so svojou šťavnatou a náramne ochotnou sekretárkou ani žúrovať celú noc s krásnymi ľuďmi. Nepotrebuješ vízie splynutia s celým vesmírom.

Len buď tým, čím si, tam, kde si. Vyčisti záchod. Vyvenči psa. Rob svoju prácu. To je tá najkúzelnejšia vec, aká existuje. Ak skutočne chceš splynúť s Bohom, takto sa to robí. Tento okamih. Sedíš tam s rukou v spodkách a omrvinkami z čipsov na brade, posúvaš text na obrazovke počítača a myslíš si: „Tento chlap sa zbláznil.“ Práve tento okamih je osvietenie. Tento okamih tu nikdy predtým nebol, a keď raz prejde, je navždy preč. Ty si tento okamih. Tento okamih si ty. Práve tento okamih si ty, ako splývaš s celým vesmírom, so samotným Bohom.

Ten život, ktorý práve žiješ, má radosti, aké ani Boh nikdy nepozná.