Ikka-no-myoju

IKKA-NO-MYOJU

Jedna jasná perla

Dlhé roky Milan vo voľnom čase rybárčil na rieke. V malom člne vyrážal na vodu s ostatnými rybármi. Hodiny na vode mal rád. Keď sa večer vracal s prázdnym vedrom, vypláchol ho a išiel domov rovnako spokojný ako v deň, keď niečo chytil. Možno nečakal ani na zázračný úlovok, ktorý by prišiel sám od seba. Neviem. Milan mi neskôr rozprával, že ako tridsaťročný čln odložil a začal brať vážne iný spôsob života. Svet mu už ukázal, ako málo si z neho dokáže udržať. Pridal sa k miestnej skupine, kde sa venovali zazenu, praxi pokojného sedenia a všímania si toho, čo je práve tu. Viedla ho učiteľka Eva. Po spoločných stretnutiach sa vracal domov; prax si niesol so sebou cez pracovné dni aj noci, keď by bol radšej spal.

Jedného dňa sa Milan po spoločnom zazene vybral navštíviť skupinu v inom meste. V sandáloch si o kameň hneď pri budove udrel prst na nohe. Koža mu praskla a začala krvácať; každý krok ho bolel. Počul už ľudí hovoriť, že telo nie je naozaj skutočné. Zrazu mu tá veta prestala sedieť s tým, čo cítil. Ak telo nie je skutočné, odkiaľ sa vzala táto bolesť? Vrátil sa dovnútra, pri umývadle si umyl ranu a našiel tam ešte Evu.

„Čo sa stalo nášmu vytrvalcovi?“ spýtala sa. Milan jej ukázal poranenú nohu. „Napokon sa nedám oklamať cudzími slovami,“ povedal. „Aj keby sa mi to teraz hodilo.“

Eve sa to páčilo. „Kto v sebe nemá slová, ktoré si práve povedal?“ spýtala sa. „A kto ich dokáže naozaj vysloviť?“ Po chvíli sa opýtala: „Keď sa ti prst zahojí, pôjdeš navštíviť tú skupinu?“

„Možno ešte pôjdem,“ povedal Milan. „Ale pravdu z toho mesta neprinesiem a odchodom ju tu nenechám.“ Eva sa usmiala. „To si povedal dobre.“

Milan k nej prišiel bez znalosti buddhistických kníh. Mal však odhodlanie a vytrval pri ňom. Eva ho nazývala jedným z najvytrvalejších ľudí v skupine. Praktizoval celé roky popri bežnej práci a živote. Do spoločnej miestnosti sa vracal sedieť i pýtať sa. V zimné večery prichádzal rovno z práce, unavený a premrznutý, a predsa si sadol so skupinou. Vracal sa zimu za zimou. Eva zostávala jeho jedinou učiteľkou. Po dlhom čase dokázal aj on hovoriť k ostatným z vlastnej praxe: všetko vo všetkých smeroch je jedna jasná perla.

Po rokoch som sa zúčastnil na trojdňovom retreate, ktorý viedol. Prišli sme zo svojich domovov, aby sme spolu praktizovali, a po jeho skončení sme sa mali vrátiť. Prvý večer sa Nora, jedna z praktizujúcich, opýtala: „Hovoríš, že všetko vo všetkých smeroch je jedna jasná perla. Ako tomu mám rozumieť?“

„Všetko vo všetkých smeroch je jedna jasná perla,“ povedal Milan. „Načo je porozumenie?“

Na druhé ráno prikývol a ticho sa zasmial, keď obrátil vlastné slová. „Všetko vo všetkých smeroch je jedna jasná perla,“ povedal Nore. „Ako tomu rozumieš?“

Nora odpovedala: „Všetko vo všetkých smeroch je jedna jasná perla. Načo je porozumenie?“

Milan sa na ňu pozrel. „Vidím, ako si okolo seba usilovne staviaš izbu bez okien. Na steny používaš moju odpoveď.“

Nepredstavuj si drahokam zavesený kdesi nad oblohou, okolo ktorého je rozložený zvyšok sveta. Všetko vo všetkých smeroch zahŕňa poranený prst, kameň, Evin úsmev, Norinu otázku aj zvuk odsúvanej stoličky. Perla nie je obrovská ani malá, hranatá ani okrúhla; neleží v strede a neťahá sa pozdĺž priamky. Nie je zmietaná búrlivou činnosťou ani sa nevystavuje na obdiv ako dokonale jasný predmet. Pretože presahuje žitie a umieranie, príchody a odchody, je žitím a umieraním, príchodmi a odchodmi. V deň, keď Milan narazil do kameňa, nijaký argument z krvi neurobil výmysel.

Včerajšok odtiaľto odišiel, dnešné ráno odtiaľto prišlo. Dokážem tie chvíle oddeliť a jednu podržať bez druhej? Môžem to všetko položiť na stôl a čakať, kým sa to prestane hýbať? Prijímam veci do toho, čo nazývam „ja“; vydávam sa medzi ne a tam sa sám niečím stávam. Hnev, neha aj rozlíšenia, ktoré robím, sú rovnako skutočné ako otočenie hlavy za človekom, ktorý práve vošiel. Okamih niekedy predbehne každý pokus usporiadať ho.

Výrok „jedna perla“ môže stále znieť zvláštne. Nájde si svojich poslucháčov. Prechádza stáročiami bez toho, aby sa z neho stala pamiatka. Minulosť sa neskončila a prítomnosť prišla. Telo je tu. Myseľ je tu. Viem pomenovať trávu pri chodníku, stromy, rieku aj kopce. Perla však nie je kopa, ktorá vznikne sčítaním ich mien. Každé meno ukazuje sem; nijaké neodloží celok kdesi za pomenované veci.

Ani Norina prvá otázka nebola omylom, ktorý treba zahodiť. Už tým, že sa pýtala, konala v tomto svete. Vlna je voda v pohybe, nič položené na vodu: kam až siaha vlna, tam siaha aj voda. Tak je to aj s perlou a jej jasom. Aj v praxi buddha nasleduje buddhu, učiteľ učiteľa, Milan Milana. Milan môže túžiť vystúpiť z tejto nadväznosti a usilovne sa o to pokúšať; túžba aj pokus sa dejú v celom okamihu, keď hovorí a dýcha.

Prvý večer dal Milan Nore svoju vetu. Ráno ju obrátil: včerajšia odpoveď sa stala dnešnou otázkou. Nora mu jeho odpoveď vrátila. Akoby sa za Milanom hnala na koni požičanom od neho: niesli ju jeho slová, no odpovedať za ňu nemohli. Oba hlasy zneli v miestnosti rovnako; podľa toho, čo svojimi slovami robili, akoby prichádzali z odlišných svetov. Na chvíľu obráť svetlo pozornosti späť. Seď v zazene. Pri koľkých rôznych príležitostiach možno položiť otázku „Načo je porozumenie?“

Na obed bolo sedem syrových koláčov a päť zeleninových. Mohli sme ich spočítať a rozhodnúť, ako sa o ne podeliť. Úsek rieky pri Milanovom starom rybárskom mieste ležal po prúde od jedného mosta a proti prúdu od druhého: dva opisy, ktorými sa dalo určiť to isté miesto. Keď premýšľame, odkiaľ sa pozeráme, konkrétny fakt sa tým nestratí; užitočný opis zas nenahradí to, čo vidíme a jeme. Otázka „Načo?“ má viac než jednu odpoveď.

Izba stále nemá okná. Keď v nej zopakujeme slovo „svetlo“, v stene sa tým neobjaví otvor. Slnko ukazuje tvár slnka a mesiac tvár mesiaca; nikdy si ich nevymenili. Kto si chce nechať priezvisko pre seba, môže na otázku cudzieho človeka odpovedať zdvorilou poznámkou o ročnom období. V júlový deň možno povie: „Máme horúce, ale pekné leto.“ Preto sa ešte nevolá Horúci. Leto zostáva letom a meno menom. Ani pomenovaním perly nedáme jej skutočnosti prvý okamih či vonkajšiu hranicu.

Celý svet je jedným telom. Celé telo je okom pravého učenia; celé telo je samou skutočnosťou; celé telo je vetou aj jasom. Nič mimo neho ho nemôže zdržiavať ani doplniť. Oblá perla sa kotúľa. Ľudia, ktorí tu dnes praktizujú, vidia tvár pred sebou a počujú hlas. Tí, čo sa prebudili kedysi, aj tí, čo sa prebúdzajú dnes, sa objavujú v telách a učia. Na videnie ani počutie netreba priniesť ďalšiu perlu.

Predstav si jednu perlu visiacu vo vzduchu, ukrytú v kabáte, zovretú v dlani alebo skrytú pod prevráteným pohárom. Je tam, kde práve je. To, čo je vnútri kabáta, nehľadaj na jeho povrchu; to, čo leží v dlani, nehľadaj na chrbte ruky. Tá istá perla sa nestane inou iba preto, že ju z tejto strany nevidíš. Predstav si priateľku, ktorá mi dá perlu na šnúrke, keď som opitý. Zavesím si ju na krk; visí mi na hrudi a ja som stále opitý. Neskôr si šnúrku zložím z krku a tú istú perlu darujem ďalšej priateľke. V jej dlani sa zdá, že sa striedavo otáča a spočíva v nehybnosti. Jej vzhľad sa mení; spoznanie, že všetky tieto meniace sa podoby patria stále tej istej perle, je samo perlou.

Niekto môže stále povedať: „Nemôžem byť jasnou perlou.“ Ani táto pochybnosť nestojí mimo nej. Rovnako ani snaha pripútať sa k odpovedi či chuť ju odmietnuť. Keď trvám na tom, aby sa celok zmestil do môjho porozumenia, zužujem si pohľad. Ako by som túto perlu nemal mať rád? Počúvaj zvuky celého sveta; pozri sa na meniace sa farby perly. Nepríde posledná farba, ktorú by sme si mohli nechať.

Kto by chcel ukradnúť farby tohto svetla? Skús si odniesť denné svetlo domov v nákupnej taške. „Jasná“ však neznamená „príjemná“. To, čo robíme, má následky. Podľa nich prechádzame šiestimi stavmi bytia: pekelným utrpením, nenásytným hladom, životom vedeným pudmi, bojom poháňaným hnevom, obyčajným ľudským životom a blaženosťou bohov. Nemusíme sa trápiť tým, či do nich padneme, alebo nie; stále však nesieme následky svojich činov. Týchto šesť stavov je pôvodným stavom bytia, jasným od hlavy po päty. Perla je jeho tvárou i očami.

A predsa ani ty, ani ja napokon nevieme, čo perla je a čo nie je. Stovky myšlienok a stovky popretí myšlienok vytvárajú pozoruhodne jasnú predstavu. Počuli sme Milanove slová a jasne rozpoznali, že telo i myseľ sa už stali perlou. Myseľ potom nie je osobná: nemá súkromného vlastníka stojaceho mimo toho, čo vzniká a zaniká. Prečo sa trápiť tým, či je to perla alebo nie, akoby to, čo vzniká a zaniká, bol človek, ktorého sa môžeme spýtať na meno? Aj starosť je tu. Nijaký čin ani nijaká myšlienka nikdy nemali inú príčinu než túto jednu jasnú perlu: celú skutočnosť. Aj kroky vpred a späť v tej izbe bez okien, postavenej z požičaných slov, sú samou perlou.