Február 2009 — Cholín

V piatich talkoch zimného ústrania v Cholíne stavia Mike jednoduchý budhizmus proti túžbe získať niečo zvláštne, či už od hierarchie a jej obradov, alebo od zazenu ako cesty k osvieteniu, a proti morálke, v ktorej najprv premýšľame, čo je správne, a potom sa to snažíme robiť. Namiesto toho ponúka pozornosť venovanú tomu, ako konáme teraz: samotné naše konanie je inteligentné, naše konanie v tomto okamihu vytvára našu budúcnosť a keď sme vyvážení, naše konanie je najlepšie, aké môže byť.

Budhizmus sa na Západe stal veľmi populárnym, hovorí, ale myslí si, že je v budhizme skrytá kríza: jeho učenia majú veľmi málo spoločného a niektorí učitelia budujú veľké skupiny s učiteľom na vrchole hierarchie, ktorú podopierajú obrady a oblečenie, pričom vytváranie takých hierarchií je v budhizme veľmi veľká prekážka v tom, aby sme zistili, čo je skutočnosť. Pôvodný budhizmus je podľa neho o strácaní všetkých vecí, ktorými skutočnosť zakrývame, a o návrate do nášho normálneho stavu, a hovorí, že by sme mali odolávať budovaniu hierarchií a každý si nájsť vlastnú cestu, nie cestu niekoho iného, hoci učiteľ je potrebný, ak sa chceme niečo naučiť. Obrady podľa neho nemáme preto, že by mali nejaký posvätný význam, a rúcha či rakusu sú len predmety, do ktorých hodnotu vkladáme my tým, že z nich robíme symboly; v tomto zmysle má všetko dve stránky a je posvätné aj obyčajné zároveň. Základom budhizmu je podľa jeho slov urobiť z nášho obyčajného života obrad tým, že venujeme pozornosť jednoduchým veciam, ako je umývanie tváre alebo jedlo, a obrad v budhizme je akýmsi modelom, ktorý nám pomáha všimnúť si ich a postupne, počas mnohých rokov, preusporiadať svoje hodnoty. Morálka je v budhizme podľa neho trochu iná než súbor pravidiel, ktoré dáva náboženstvo: ako podáva Dógenovo učenie, správne a nesprávne nie sú oddelené od nášho správania, a tak namiesto toho, aby sme najprv premýšľali, čo je správne, sa budhizmus sústreďuje na to, aby sme boli vyvážení, keď konáme, čo považuje za praktickejšiu morálku. Pripúšťa, že nemôžeme prestať posudzovať to, čo sa už stalo, a že premýšľaním možno zlepšiť spoločenský systém, ale hovorí, že jemu osobne sa nepodarilo zmeniť sa tým, že by o tom premýšľal. Láska a nenávisť sú pre neho dve stránky tej istej veci, a tak sa mu pestovanie láskavosti zdá pestovaním jednej stránky skutočnosti a ignorovaním druhej, a navrhuje, aby sme sa prestali snažiť zlepšiť svet alebo seba a jednoducho sa snažili byť normálni, lebo keď sa prestaneme snažiť byť lepší, svet sa stane lepším.

Zazen je, ako podáva Dógenovo učenie, vzdaním sa všetkej nádeje stať sa lepším človekom alebo dosiahnuť zvláštny stav, a keď sa tejto nádeje vzdáme, staneme sa normálnou ľudskou bytosťou, ktorá je prebudená do sveta, a v budhizme sa tomu hovorí Buddha. Najlepšia šanca byť vyvážený je podľa neho prestať chcieť byť vyvážený, tak ako sa pretekár v džude musí vzdať zámeru vyhrať, a zazen nazýva najjednoduchším športom, ktorý je, keďže nemá žiadny zámerný cieľ, mocnejší než šport, v ktorom sa vyvážený stav veľmi ľahko stratí. Západná civilizácia podľa neho tisíce rokov oddeľovala myslenie od konania, čo je jej najväčšou silou a zároveň jednou z jej slabín, a tak zabúdame, že samotné činy obsahujú inteligenciu, ako u pavúka, ktorý robí pavučinu inteligentne bez toho, aby premýšľal tak ako my. Rovnako je podľa jeho slov samotné žitie inteligentné a náš život je sledom krokov, a budhizmus túto inteligenciu nazýva prajñā, čo vysvetľuje ako pred myslením alebo pred poznaním. Minulosť sa podľa neho už skončila a budúcnosť sa ešte nestala, a tak sme v prítomnosti: dostávame výsledky svojho minulého správania, v každom okamihu urobíme jeden krok a v jednoduchých činoch sme slobodní, a tam, kam naozaj dôjdeme, nás privedie každý z týchto krokov, nikdy nie cieľ, ktorý sme si predstavovali a ktorý je len predstavou. V nadväznosti na Nagardžunu rozlišuje spoločenskú realitu, v ktorej premýšľame, plánujeme a žijeme s inými ľuďmi, a konečnú realitu, naše jednoduché konanie v tomto okamihu, a hovorí, že každý žije obe zároveň a že keď sa usilujeme vyvážiť telo a myseľ, môžeme sa slobodne zapájať do spoločenského sveta. Ciele neodmieta, lebo bez cieľa nevstaneme z postele, ale hovorí, že ich musíme neustále zahadzovať a zároveň ich potrebujeme a že keď nás čaká znepokojujúca budúcnosť, môže to byť ťažké, pripúšťa, ale aj vtedy žijeme krok za krokom so stabilitou, ktorú môže dať zazen a ktorá, ako pokoj hlboko v mori v obraze, ktorý preberá od Dógena, nie je to isté ako pokojná myseľ.