Morálka ako vyvážené konanie

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

To, čo som hovoril o spevoch pri jedle, platí aj o týchto spevoch. Prvý spev je čínsky. Druhý spev má štyri verše po japonsky a tri verše po čínsky.

Roman: Tam sa mení rytmus. Ale to neznamená, že sa pohne.

Mike: Tak zarecitujme prvé Kaikyoge.

[recitácia, 00:01:21–00:02:04]

Dnes popoludní. Ale začnem tým, že budem hovoriť o morálke. Ľudia si morálku zvyčajne predstavujú ako súbor pravidiel, ktoré dáva náboženstvo, súbor pravidiel, ktoré by sme mali dodržiavať, aby bolo naše správanie dobré. Ale v budhizme je morálka trochu iná. Predovšetkým budhizmus nenazývam náboženstvom, pretože neveríme v Boha. Veríme v tento svet. Otázka teda znie: odkiaľ pochádza náš morálny kódex?

V kresťanstve napríklad morálny kódex pochádzal od Boha, napísaný na kusoch kameňa. A v duchovných náboženstvách sú predstavy o správnom a nesprávnom veľmi jasne oddelené a veľmi jasne vymedzené: toto je správne a toto je nesprávne. Ale v budhizme hovoríme, že správne a nesprávne sú súčasťou toho, čo robíme. To znamená, že neexistuje nijaký pojem toho, čo je správne, nijaká predstava toho, čo je správne, ktorá by čakala, kým to urobíme. Toto píše Dógen vo svojom učení. A znie to dosť strašne: neexistuje nijaký pojem správneho. Ale on nemyslí, že nie je nič správne ani nič nesprávne. Myslí tým, že správne a nesprávne nie sú oddelené od nášho konania. To, čo robíme, je teda správne alebo nesprávne v samotnom konaní. Budhistická morálka teda nie je oddelená od nášho správania.

Znie to takmer nemorálne, ale v skutočnosti je to pekný spôsob života. Život je veľmi zložitý a potrebujeme slobodu konať. Ak konáme správne, ak je naše správanie správne, potom je aj výsledok dobrý. V budhizme sa teda sústreďujeme na svoje skutočné správanie: nie na to, aby sme premýšľali, čo je správne, a potom to urobili, ale len na samotné konanie.

Mnohí ľudia si však myslia, že to nie je možné. Ak najprv nepremýšľate, ako môžete robiť to, čo je správne? Alebo ako môžete prestať robiť to, čo je nesprávne? Budhizmus hovorí, že to, či skutočne konáme správne alebo nesprávne, nie je otázkou myslenia. Je to otázka celého nášho tela-mysle, alebo samotného nášho konania. A keď sme vyvážení, naše konanie je najlepšie, aké môže byť. A keď sme nevyvážení, naše konanie môže byť nesprávne.

V budhizme sa teda nesústreďujeme na to, aby sme premýšľali, čo je správne, a potom sa to snažili urobiť, ani na to, aby sme premýšľali, či je niečo nesprávne, a prestali to robiť, ale na to, aby sme boli vyvážení, keď konáme. To je veľmi zvláštna myšlienka. A väčšine ľudí v krajinách s kresťanskou históriou to znie, akoby tu nebola nijaká morálka. Ale v skutočnosti si myslím, že je to praktickejšia morálka. Napríklad v krajinách, ktoré stovky rokov ovládali duchovné náboženstvá, hoci tieto náboženstvá majú veľmi prísne morálne zákony o správnom a nesprávnom a ľudia sa môžu o správnom a nesprávnom hádať a diskutovať, nedokážu dosiahnuť, aby ich činy boli správne, a nedokážu dosiahnuť, aby ich činy neboli nesprávne.

V budhizme sa teda zameriavame na stav svojho tela a mysle a potom konáme slobodne. A aby sme stav svojho tela a mysle urobili čo najlepším, praktizujeme zazen. Ale je mnoho ďalších spôsobov, ako stav svojho tela a mysle vyvážiť. Keď sme teda vyvážení, môžeme konať bez obáv o to, čo je správne alebo nesprávne. Toto učil Dógen. A je to veľmi, veľmi odlišné od pojmu morálky v dnešnej bežnej spoločnosti.

Ale v modernej spoločnosti máme s morálkou veľké problémy, pretože moc náboženstiev je slabšia. Napríklad v nedávnej svetovej finančnej kríze – podľa toho, čo robili ostatní: táto banka to robí takto, takže je v poriadku, aby som urobil to isté. Ale to je nemorálne. Takže si myslím, že otázka morálky sa v spoločnosti stala dosť dôležitou.

Takže to je všetko, čo poviem, a môžeme mať všeobecnú diskusiu. Ale ak nechcete hovoriť o morálke, môžeme hovoriť o niečom inom.

Účastník: Dá sa ešte posúdiť rozhodnutie, napríklad či bolo urobené zlé alebo dobré rozhodnutie? Chcem povedať, že ma to trochu mätie, pretože vaše posledné tvrdenie hovorilo o tom, že banky sú nemorálne, ale z toho, čo ste povedali na začiatku, mi vyplynulo, že neexistuje nič správne ani nesprávne.

Mike: Nie je to tak, že neexistuje správne a nesprávne, ale správne a nesprávne je v tom, čo robíme. Zabudol som, aká bola vaša otázka. Je správne moralizovať o banke? Nemôžeme prestať posudzovať. Mali by sme si všimnúť, že ak posudzujeme niečo, čo sa už stalo, je neskoro. Pretože ľudské bytosti nedokážu prestať posudzovať veci, ktoré sa už skončili, hovoria: dokážeme to, môžeme to využiť nabudúce. Alebo hovoria: z tohto prípadu sa môžeme poučiť. Takže keď sa niečo skončí, musíme diskutovať o tom, či to bolo správne alebo nesprávne, a nabudúce tomu môžeme zabrániť. Nemyslím si, že je to strata času, ale veľmi to nefunguje. Viem to preto, že mne to veľmi nefunguje. Ale nemôžeme prestať.

Účastník: Aj ja mám otázku; dokážem ju vyjadriť. Ak hovoríte, že keď je človek vyvážený, robí správne veci, napadá mi, že by to znamenalo, že ľudia sú vo svojej podstate správni, čiže dobrí, pretože keď budú vo vyváženom stave, budú robiť správne veci. Verí budhizmus v to, akoby vo východisko, že každý je dobrý? Lebo tým si nie som istý, že každý je v jadre dobrý, ale pretože sa vo svete deje mnoho vecí, stanú sa zlými alebo konajú zle, alebo niečo také. Môžete to ešte trochu okomentovať?

Mike: Ťažkosť vašej otázky je v tom, že správne konanie a nesprávne konanie existujú v skutočnosti, ale dobré a zlé v skutočnosti neexistujú. Napríklad iba ľudské bytosti posudzujú, čo je dobré alebo zlé. A ďalší problém je v tom, čo som povedal o budhizme: ak sme vyvážení, potom je naše správanie správne. V mysli si potom myslíme, že to znamená, že všetko bude dokonalé a dobré, ale to to neznamená. V skutočnosti môžu ľudské bytosti robiť iba to najlepšie, čo môžu. V skutočnosti neexistuje nič správne oddelené od nesprávneho. Správne a nesprávne existujú navzájom premiešané. Dobré a zlé existujú spolu vo všetkom.

Šťastie a smútok sú v našich životoch navzájom premiešané a tak ďalej. Iba ľudské bytosti so svojou výbornou schopnosťou myslieť rozdeľujú túto skutočnosť na toto je dobré, toto je zlé, toto je správne, toto je nesprávne, toto je šťastné, toto je smutné. Ale naša skutočná skúsenosť života má všetky tieto veci navzájom premiešané. Odpovedá to na niečo?

Účastník: Mike, všimla som si, že niektoré budhistické skupiny na Západe majú v súčasnosti iný prístup. Ten prístup, zdá sa, spočíva v tom, že ak pestujete láskavosť (loving-kindness) a súcit k sebe a k druhým, prejaví sa to potom v morálnejšom správaní.

Mike: Áno, to som počul.

Myslím si, že láska a nenávisť sú dve stránky tej istej veci. Láska neexistuje oddelene od nenávisti, ani to, čo máme radi, neexistuje oddelene od toho, čo nemáme radi. Ak niekoho milujeme veľmi vášnivo, môže sa to veľmi rýchlo zmeniť na nenávisť, ak sa pohádame. Takže pestovať láskavosť mi pripadá ako pestovať jednu stránku skutočnosti a ignorovať tú druhú. Preto si kladiem otázku, či to, čo hovoria, funguje.

Nedokážem uveriť, že to funguje, ale nikdy som to neskúšal. Nechcem byť milujúci, láskavý človek. Chcem byť sám sebou. Môžem vám pomôcť? To je to, čo kresťania... Chodil som do kresťanského kostola a do kresťanskej nedeľnej školy a bolo to rovnaké: som váš blížny, milujem vás. A kresťanstvo kázalo láskavosť mnoho rokov. Ale keď sa pozriete na dejiny kresťanstva, zmenilo sa to na opak: chceme, aby ste boli milujúci a láskaví, a ak nebudete milujúci a láskaví, zabijeme vás.

Neskúšal som to. Vlastne som skúsil niečo podobné tomu, o čom hovoríte, naozaj. Mal som budhistického učiteľa a bol veľmi milujúci a láskavý. Celá skupina k nemu teda vzhliadala ako k vzoru láskavosti a lásky, ale ja sám som sa pri tom cítil veľmi zle, pretože som sa cítil veľmi menejcenný.

Roman: Áno, to je pravda. Takže keď som stretol Mikea, uvoľnil som sa.

Mike: Pretože niekedy som hajzel.

Účastník: Áno, presne tak.

Mike: Keď len sedím pred publikom, dokážem svoju druhú stránku skryť.

Otázka: Myslíte si, Mike, že sa učíme skúsenosťou?

Mike: Myslím si, že sa skúsenosťou učíme prostredníctvom svojho tela a mysle. Napríklad jazdiť na bicykli sa učíme skúsenosťou a naše telo a myseľ si to pamätajú. Alebo sa naučíme nejakú zručnosť, fyzickú, duševnú zručnosť, a tá nám zostane. Ale predstava, že analyzujeme, čo sme urobili, a potom si povieme: ach áno, nabudúce to už neurobím, funguje v oblasti intelektuálnej práce.

Keby to však naozaj fungovalo, určite by sme už prestali robiť tie veľké chyby, ktoré robíme. Nezdá sa, že by sme prestali. Ak sa pozriete na seba a pozriete sa aj na spoločnosť, nezdá sa, že by to bolo veľmi úspešné. Hoci sa chceme zmeniť a vieme premýšľať o tom, ako sa zmeniť, v skutočnosti to premýšľaním nedokážeme.

Samozrejme, môžete si všimnúť, že niečo nie je v poriadku so systémom, a potom môžete na systéme niečo zmeniť a urobiť ho funkčnejším. Ale ja osobne som nemal nijaký úspech v tom, aby som sa zmenil tým, že o tom premýšľam.

Účastník: Myslíte si, že sa iba vyhýbame nepríjemným pocitom, takže ignorujeme, ako ste to povedali, to zlé? Vyhýbame sa všetkému, čo nie je príjemné, a preto je všetko také nevyvážené. A spoločnosť sa vyhýba nepríjemnostiam, a tak sa musí všetko propagovať ako dobré.

Mike: Áno, ale je to akosi prirodzené.

Účastník: Preto to nefunguje. Preto spoločnosť nefunguje, nie? Pretože je to—

Mike: Ale funguje.

Účastník: Nefunguje. Napríklad banky. Nefungovalo to.

Mike: Môžem povedať, že súhlasím, že analyzovanie niekedy alebo často nefunguje, ale nesúhlasím s tým, že nefunguje nikdy. Často funguje: môžete niečo analyzovať a potom sa rozhodnúť, že to nabudúce neurobíte, a často to funguje. Nie vždy to funguje, to je pravda.

Áno, je to pravda.

Účastník: Dobre. Potom analyzovanie nie je bezcenné.

Mike: Vôbec nie je bezcenné, nie. Ale dôležitý je stav nášho tela a mysle, keď analyzujeme, aby sme dospeli k vyváženej analýze. Takže ak sme...

Účastník: ...ak sme napríklad hladní, analýza môže byť rozriedená.

Mike: Áno. Alebo ak sme veľmi sklamaní a sme sklamaní sami zo seba a chceme niečo zmeniť, analyzujeme to a povieme si: nabudúce urobím toto, ale nemusí to byť realistické.

Zdá sa teda, že medzi tým, čo hovorím ja, a tým, čo hovoríte vy, je akýsi rozpor, alebo že ide o dve rôzne úrovne, a je to pravda. A toto je jedna z ťažkých častí budhistického pohľadu. Samozrejme, celá naša spoločnosť je založená na analýze a myslení, a ak nepremýšľame, nemôžeme si otvoriť nový bankový účet iba tým, že praktizujeme zazen. Nemôžeme si určiť rozvrh budúcej práce iba tým, že praktizujeme rovnováhu. A nemôžeme zlepšiť situácie v spoločnosti bez toho, aby sme premýšľali o spoločenských systémoch a potom ich vytvárali a menili. Takže to je pravda a žijeme v tom svete.

Budhistický filozof Nagardžuna nazval ten svet, v ktorom žijeme, premýšľame, plánujeme a tak ďalej, svetom spoločenskej reality alebo samsárou. Ale povedal, že existuje iná úroveň, alebo... o tom sa veľmi ťažko hovorí, pretože slová sú zavádzajúce. Ale existuje iný aspekt, pretože všetko, čo robíme, má nejaký výsledok. Každý čin, ktorý v každom okamihu urobíme, má výsledok.

Takže zatiaľ čo postupujeme v spoločenskej realite, analyzujeme nejakú situáciu alebo vytvárame nejakú situáciu a tak ďalej pomocou sily svojho mozgu, v každom okamihu niečo robíme. Môžeme sedieť, premýšľať a zabudnúť jesť, alebo pracovať pri počítači, robiť si plán a zabudnúť si oddýchnuť.

Takže na tejto úrovni je dôležité naše vyvážené konanie a naše myslenie nie je dôležité. Teda tieto dva aspekty: jeden Nagardžuna nazýva spoločenskou realitou, samsárou, kde žijeme, premýšľame a navzájom sa stýkame. A ten druhý je konečná realita alebo nirvána, ktorá je iba naším konaním v tomto okamihu. A iba naše konanie v tomto okamihu vytvára našu budúcnosť, či už premýšľame a zabúdame jesť, alebo pracujeme príliš tvrdo, keď si robíme plány. Takže na tejto úrovni konečnej reality prinesie najlepší výsledok naše konanie, vyvážené konanie.

Takže náš život má tieto dva aspekty. Kým kráčame k svojmu cieľu, mali by sme v každom okamihu dávať pozor, kam kladieme nohy, pretože to, kam v každom okamihu kladieme nohy, rozhoduje o tom, či sa k svojmu cieľu dostaneme, alebo nie. Vidíte to?

Účastník: Áno. To znamená, že by sme sa mali nejako snažiť byť vyvážení, praktizovať zazen a inokedy analyzovať a premýšľať, a jednoducho spolu robiť prácu.

Mike: Áno, áno. Takže ak sa usilujeme vyvážiť svoje telo a myseľ, potom sa môžeme slobodne zúčastňovať na bežnom spoločenskom svete a robiť, čo najlepšie vieme, vynaložiť čo najväčšie úsilie premýšľať a napravovať svoje chyby alebo čokoľvek. Znie to veľmi zložito?

Otázka: Myslíte si, že by sme sa mali snažiť urobiť svet lepším?

Účastník: Mám podobnú otázku. Pretože ste vo svojom komentári o „falling karma“ spomenuli, že je tu niečo také ako: naše dobré úmysly vedú do pekla.

Mike: Cesta do pekla... s dobrými úmyslami.

Účastník: Zaujímalo by ma, či naozaj môžeme po ceste niečo urobiť pre iných ľudí. Dá sa takto pomáhať?

Mike: Robiť niečo pre iných ľudí?

Účastník: Áno, v poriadku.

Mike: Ak premýšľame o situácii, hovoríme, že robím niečo pre niekoho iného, alebo že robíme niečo pre seba. Ale v skutočnosti je všetko zároveň pre nás aj pre niekoho iného. Nemôžeme to oddeliť. Vždy sú teda obe stránky. Niekedy hovoríme iba o jednej stránke, ale vždy existujú obe.

Takže sa nemusíme trápiť tým, či sme sebeckí, alebo altruistickí, pretože vo všetkom, čo robíme, sme vždy čiastočne sebeckí. Takže aj keď sme altruistickí, máme z toho nejaký sebecký úžitok.

Moja najstaršia sestra bola kresťanská misionárka. A rada robila veci pre iných ľudí. Takže celý svoj život strávila prácou v Thajsku, robila veci pre iných ľudí a ostatní si mysleli, že je úžasná. A keď sa vrátila z Thajska do Anglicka, stratila schopnosť robiť veci pre iných ľudí a ocitla sa zoči-voči tomu, že sama seba nemá rada. Takže nakoniec sa zabila, pretože milovala iných ľudí, ale nemilovala samu seba. Bola nesebecká a nebola sebecká.

Z toho som sa naučil, že by sme mali byť trochu sebeckí a trochu nesebeckí. Dala mi teda veľmi jasnú lekciu o kresťanskej dobrote. Bola dobrá pre mnoho ľudí, ale nebola dobrá pre ňu. Zabudol som, čo ste pôvodne chceli povedať.

Účastník: Myslím si, že by sme sa mali snažiť urobiť svet lepším.

Mike: Nie, nie. Nie. Mali by sme sa snažiť urobiť lepšími seba. Ale ani to by sme nemali robiť. Koho by sme sa mali snažiť urobiť lepším? Ani svet, ani seba. Ak sa vzdáme snahy byť lepší, potom sa svet stane lepším.

Ak sa vzdáme snahy urobiť seba lepšími, ako zázrakom sa staneme trochu lepšími, pretože dovolíme sebe samým, aby sme sa prirodzene stali tými, kým sme. A to je to najlepšie, čím môžeme byť. Všetci máme svoje vlastné povahy, svoju vlastnú históriu, svoje vlastné detstvo. Takže sa nesnažte byť horší, ale nesnažte sa ani byť lepší. Jednoducho sa snažte byť normálni. Neskrývajte zlé a nepresadzujte dobré, ale jednoducho buďte normálni.

Kresťanstvo sa snaží presadzovať dobro a odstraňovať zlo, zbaviť sa zla a naplniť svet dobrom. A potom sa ľudia, ktorí veria v takéto veci, rozhliadnu okolo seba: kde je dobro? Kde je zlo? Musí byť v tebe. Takže toto oddelenie má veľmi silný a nešťastný účinok. Nebo a peklo sú tu, neoddelené.

Takže si myslím, že budhistické učenie o tom, že máme byť normálni alebo vyvážení, sa dosť líši od duchovných učení. A Buddhovo učenie o tom, že jednoducho robíme, čo najlepšie vieme, a vynakladáme úsilie v okamihu prítomnosti, sa veľmi líši od viery duchovných náboženstiev: robiť to najlepšie, robiť dobro a deň čo deň sa robiť lepšími, aby sme sa priblížili k Bohu.

Účastník: K funkcii sanghy: nepamätám sa, že by ste niekedy hovorili o—

Mike: Sanghe?

Účastník: O sanghe.

Mike: Áno.

Účastník: Myslel som si, že to môže byť niečo ako zbieranie skúseností v budhistickom živote, takže vidíte, čo sa deje v iných životoch, a môžete sa z toho poučiť. Ale teraz si kladiem otázku: povedali ste, alebo hovoríte, o analyzovaní vlastného správania. Môžete teda takto analyzovať správanie alebo sa z neho na nejakej úrovni poučiť? Alebo možno všeobecne, aká je potom funkcia sanghy, ak toto nie...

Mike: Sangha v sanskrte znamená spoločenstvo alebo skupina.

Účastník: Pretože ma vlastne zaujíma, aká je funkcia sanghy. Predpokladal som, že sangha vlastne umožní nejako zbierať skúsenosti, napríklad aj od ostatných členov sanghy, a tak... Mike, ale z diskusie, alebo z toho, čo tu hovoril, mi vyplynulo, že sa vlastne dosť ťažko učí nejakou analýzou, nejakým zhromažďovaním skúseností.

Mike: Áno. Ľudí, ktorí spolu praktizujú budhizmus v skupine, nazývame sangha. Pretože spolu praktizujeme v skupine, nie je možné, aby sme sa jeden od druhého neučili. Už samotné bytie spolu znamená, že sa jeden od druhého učíme, či sa nám to páči, alebo nie. Ale navyše môžeme spolu diskutovať a učiť sa rôzne spôsoby, ako robiť veci. To je pravda. Ale základné je, že už samotné bytie spolu, samotné spoločné praktizovanie je učením sa jeden od druhého. Takže nie je potrebné vyvíjať zvláštne úsilie na výmenu skúseností. Môžeme, ale nie je to niečo, čo musíme robiť aktívne. Deje sa to.

Napríklad sa nepýtam mnohých ľudí, ako robia veci v našej sanghe, ale stále sa učím od každého. Všímam si vaše úprimné správanie a vaše veľmi vážne otázky. Takže z toho niečo vzíde: niečo sa naučím, niečo z toho získam. Alebo keď sa niekedy pre niečo cítim podráždený a všimnem si, že ostatní ľudia sú veľmi pokojní, potom sa naučím niečo o sebe a o iných ľuďoch. Takže sa to deje tým, že sme spolu.

Ale niekedy si to nevšimneme, alebo o tom nevieme. Ale aj tak sa to deje. Takto rozmýšľam o sanghe. Zazvonili ste na zvon, takže musíme skončiť. Tak zarecitujme Fueko.

[recitácia, 00:57:39–00:58:42]

Keď hovorím, pozerám sa sem dolu, pretože sa musím sústrediť, aby som vysvetlil, čo chcem povedať. Ale keď sa pozerám sem, stále si myslím: ach, chcem sa pozerať na ľudí. Ale keď sa pozriem na vás, nemôžem si spomenúť, čo mám povedať. Vlastne to mám celé napísané tu. O niektorých veciach sa veľmi ťažko hovorí, takže si myslím, že sa nám veľmi dobre darí hovoriť medzi dvoma jazykmi o dosť ťažkých témach. A Roman je vyčerpaný.