Budhizmus na Západe a hierarchie

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Pred talkom tradične recitujeme verš, ktorý sa volá Kaikyoge, a po talku recitujeme ďalší verš, ktorý sa volá Fueko. Niektorí z vás Fueko poznajú, lebo je súčasťou recitácií pri obrade v skupine majstra Deshimarua, myslím. Takže skôr než začneme, zarecitujme Kaikyoge. Má veľmi pomalý rytmus: raz, dva, tri, štyri.

[recitácia, 00:03:00–00:03:45]

Ako mnohí z vás vedia, nerád mám dlhý talk, pri ktorom sa nikto nezapája. Takže je príjemné, ak môžem o niečom hovoriť desať či pätnásť minút, a ak máte otázku, prosím, opýtajte sa, keď ju máte, lebo otázky sú veľmi dôležitý spôsob, ako si objasniť budhistickú filozofiu. A najdôležitejšie sú jednoduché, hlúpe otázky. Na veľmi sofistikované, zložité otázky je pre mňa príliš ťažké odpovedať. Takže možno budete váhať, ale prosím, prekonajte svoje váhanie. A nemusíte sa pýtať po anglicky, lebo Roman je vynikajúci tlmočník. Ak nesúhlasíte s jeho tlmočením, prosím, opravte ho.

Myslím, že v Británii sa ľudia v takejto situácii pýtajú možno ľahšie, niekedy až priveľa. Ľudia, ktorí nie sú z Británie, prosím, zapojte sa; chcem počuť vaše názory, nielen otázky. Ak s niečím nesúhlasíte, pokojne to povedzte. Myslím, že ako vedia tí z vás, ktorí sú vedci alebo pracujú vo vedeckej oblasti, porozumenie sa najlepšie rozvíja dialógom, niekedy dokonca nesúhlasom, ale nie nejakým uctievaním. Takže uctievanie nemám rád.

Ak má niekto z vás otázky o zazene, prosím, opýtajte sa ma kedykoľvek počas retreatu a môžeme prísť do dojo a skúsiť nájsť riešenie. Alebo ak je to filozofickejšia otázka o zazene, prosím, položte ju. Aj keď hovoríme o niečom inom, môžete sa opýtať na inú tému. Na tom nezáleží.

Takže dnes ráno chcem hovoriť o stave budhizmu na Západe. V západných krajinách sa budhizmus teraz stal veľmi populárnym, takže by sa zdalo, že budhizmus silnie a kresťanstvo a tradičné náboženstvo trochu slabnú. Situácia teda znie veľmi povzbudivo. Ale ja mám iný názor. Myslím, že na Západe je v budhizme skrytá kríza.

Stretávam veľa ľudí, ktorí sa zaujímajú o budhizmus. Ale keď čítajú rôzne knihy o budhizme alebo chodia do skupín, ktoré budhizmus praktizujú, nachádzajú v nich veľmi málo spoločného, niekedy nič spoločné. A tak je to pre ľudí veľmi mätúce. Zvyčajne sa teda ľudia rozhodnú: táto skupina mi vyhovuje, alebo tamtá skupina sa mi páči, ako robia veci. A tak máme situáciu, keď existuje mnoho rôznych učení o budhizme, ale majú veľmi málo spoločného.

Určite je veľa ľudí, ktorí by so mnou dôrazne nesúhlasili. Povedali by: Ale nie, v budhizme má každý to isté. Všetci sme jedno. Všetci veríme v štyri vznešené pravdy, všetci meditujeme a všetci uctievame Buddhu. Ale ja si myslím, že sklon dnešného sveta veriť, že všetci veríme v to isté, je zavádzajúci.

Ľudia radi spolupracujú a to je veľmi užitočné. V malom meste v Británii, kde žijem, často dostávam listy od iných náboženských skupín: kresťanských, hinduistických, moslimských. A dve veľké univerzity v tom meste založili medzináboženské skupiny a tieto medzináboženské skupiny dostávajú peniaze od univerzity alebo od vlády, aby podporovali medzináboženskú činnosť a diskusiu medzi rôznymi náboženstvami. Nechcem tým povedať, že to nie je užitočné. Samozrejme, že je to veľmi užitočné. Ale myslím, že v oblasti budhizmu ešte nevieme, čo budhizmus je. Takže skôr než môžeme viesť o budhizme užitočný dialóg, musíme vedieť, čo to je.

Niektorí ľudia veria, že budhizmus je náboženstvo a že Gautama Buddha, ktorého socha stojí pri kvetoch, je nejaká duchovná bytosť alebo boh. Stalo sa to krátko po tom, čo Gautama Buddha pred dvetisíc rokmi zomrel. Urobili z neho boha. A hovorili, že keď zomrel, vstúpil na zvláštne osvietené miesto, ktoré sa volá nirvána. Toto presvedčenie je stále veľmi silné. V niektorých budhistických skupinách veria, že po tomto živote pokračujeme do ďalšieho života a potom dokonca do ďalšieho života po tom nasledujúcom. Celý čas sme stále dokonalejší, až kým nedosiahneme nejaký božský stav. Ale v takýto budhizmus veriť vôbec nedokážem. Preto ľuďom rád rozprávam o veľmi jednoduchom budhizme, ktorý som sa učil tridsať rokov, dvadsať rokov v Japonsku. A je taký odlišný od niektorých iných budhistických učení, že rozmýšľam, či je to vôbec to isté.

Niektorí z tých, ktorí na Západe učia budhizmus, radi budujú veľmi veľké skupiny, a tak usilovne získavajú nových ľudí, aby sa k nim pridali. A potom, keď sa ľudia k skupine pridajú, skupina má veľa, veľa rôznych činností. A potom vo väčšej skupine vznikne hierarchia. Pôvodný učiteľ je na vrchole a všetci ľudia pod ním ho držia hore, alebo ju, a jemne ich tlačia do neba. Bohužiaľ, títo vodcovia nebo nepoznajú. Niekedy robia veľmi trápne veci. Ich nasledovníci...

Roman: Zakrývajú fakty.

Mike: Áno. Takže tento druh činnosti je v ľudských spoločnostiach veľmi bežný už tisíce rokov. Môžeme ho vidieť vo všetkých náboženských skupinách, v skupinách v Európe, ktoré tisíce rokov boli hlavne kresťanské. A toto správanie môžeme nájsť v kresťanských skupinách všade.

Človek na vrchole má priamu telefónnu linku alebo možno širokopásmové pripojenie. Ach, Bože. A tento zvláštny prenos ide od človeka na vrchole k ďalším ľuďom, potom k nižším ľuďom a potom k úplne najnižším ľuďom. Potom je potrebné zaviesť obrady, a dokonca aj oblečenie, aby tú štruktúru podporovali. V kresťanskej Európe je to veľmi známe a teraz je to veľmi bežné aj v budhistických skupinách. V kresťanskej hierarchii nosí človek na vrchole veľmi zvláštne oblečenie, s klobúkom a veľmi krásnym rúchom, a okolo neho chodí veľa ľudí, ktorí mu pomáhajú a tak ďalej.

A to isté som videl v budhistických skupinách. Napríklad v niektorých budhistických skupinách má rúcho, ktoré budhisti nosia, veľmi zvláštny význam. Alebo je veľmi zvláštna farba: určitá farba znamená niečo zvláštne. Ale bohužiaľ, hoci tento druh činnosti, vytváranie hierarchií a organizácií, ktoré hierarchiu podopierajú, je veľmi bežný, takmer môžeme povedať, že je to prirodzené ľudské správanie, v budhizme je to veľmi veľká prekážka v tom, aby sme zistili, čo je skutočnosť. Obraciame sa na ľudí vyššie v hierarchii, aby nám niečo dali. A potom, keď niečo dostaneme, cítime sa šťastní, a keď nič nedostaneme, cítime sa sklamaní.

Ale pôvodný budhizmus je o strácaní vecí. Môžeme povedať, že je o strácaní všetkého. To neznamená, že by sme si mali vyzliecť všetko oblečenie, rozdať peniaze, auto a nemať nič. Znamená to, že aby sme videli, čo je v živote skutočné, musíme stratiť všetky veci, ktorými skutočnosť zakrývame. Z Biblie, kresťanskej Biblie, je veľmi známy citát, kde Ježiš hovorí, že aby ste vstúpili do neba, musíte sa stať ako deti. Vlastne neviem, čo tým myslel, ale mám pocit, že v tom je nejaká pravda.

V budhizme sa snažíme vrátiť do svojho normálneho stavu a môžeme povedať, že náš normálny stav je niečo podobné tomu, keď sme boli deťmi. To neznamená správať sa detinsky. Znamená to byť otvorený, ochotný spolupracovať a úprimný, a jednoduchý. A všetky tieto vlastnosti môžeme veľmi ľahko stratiť. Ja tieto vlastnosti strácam často: v každodennom živote, v práci, keď som v strese, keď riešim životné problémy. Niekedy prestaneme byť otvorení; je to príliš bolestivé. Alebo začneme rozmýšľať veľmi zložito, lebo sa zdá, že byť jednoduchý nefunguje.

Takže, samozrejme, vrátiť sa do nejakého jednoduchého prirodzeného stavu ako dieťa je akýsi sen alebo akýsi ideál. Život v spoločnosti je však veľmi tvrdý. Čoraz viac musíme používať mozog, aby sme v spoločnosti zvládali veci: aby sme sa rozhodovali o údajoch k bankovému účtu, o práci, kam pôjdeme na dovolenku, čo robíme v zamestnaní. Takže zúfalo potrebujeme v živote nejaký priestor, aby sme sa na chvíľu stali jednoduchými, aby sme sa na chvíľu stali hlúpymi. A ak praktizujeme zazen jednoducho, každý deň, môžeme sa nechať vrátiť k skutočnosti.

To je jadro budhizmu. To učil Gautama Buddha potom, čo sedel v zazene, myslím, štyridsať dní alebo nejaký čas. Ale po jeho smrti sa ľudia usilovne snažili vytvoriť nejaké obrovské náboženské hnutie s bohmi a kráľmi a veľkňazmi a pomocnými kňazmi a mníchmi a mníškami a obyčajnými ľuďmi a tak ďalej. Myslím, že keby to Gautama Buddha videl, možno by sa vrátil do lesa. Nie je to potrebné. Samozrejme, ľudská spoločnosť sa tomu nevie vyhnúť.

Keď pracujeme v spoločnosti, je veľa organizácií s hierarchiami a takáto štruktúra sa objaví vždy. Ale v budhizme by sme jej mali odolávať, lebo ak jej nebudeme odolávať, bude rásť, a rásť a rásť. A budeme mať veľmi, veľmi hierarchické budhistické organizácie, ktoré uctievajú samy seba a stratili schopnosť byť jednoduché. Taký mám v poslednom čase pocit z budhizmu v Európe.

V roku 1860 Japonsko po tristo rokoch izolácie otvorilo svoje hranice. A počas nasledujúcich štyridsiatich rokov vláda priniesla veľa, veľa západných myšlienok a západných systémov. Vtedy videli v Európe veľmi duchovné, hierarchické náboženstvá a pozreli sa na veľmi jednoduchý budhizmus, ktorý existoval v Japonsku, a trochu sa hanbili, že ich náboženstvo je pre roľníkov, len pre nejakých sedliakov. Tak sa pokúsili zničiť pôvodný budhizmus v Japonsku. Spálili chrámy a vyhodili kňazov. A vytvorili nové budhistické skupiny, ktoré boli duchovnejšie, hierarchickejšie, a zaviedli ich v Japonsku. A tak sa jednoduchá povaha budhizmu takmer stratila.

Ale bolo niekoľko učiteľov, ktorí svojich žiakov učili pôvodnú povahu budhizmu. Jeden mních sa volal Nishiari Bokusan a učil budhistického učiteľa, ktorý učil napríklad Shunryu Suzukiho. Shunryu Suzuki odišiel v šesťdesiatych rokoch do Spojených štátov a učil veľmi jednoduchý budhizmus a svojim žiakom hovoril: Nevracajte sa do Japonska. A v Európe bol majster Deshimaru, ktorého učil japonský mních, ktorý študoval pôvodný budhizmus. Ten mních sa volal Kodo Sawaki. A Deshimaru prišiel do Francúzska a začal učiť pôvodný budhizmus. Ale v oboch prípadoch po ich smrti organizácie rástli a rástli a stali sa hierarchickými.

Takže by sme tomu mali odolávať. Taký mám pocit. Mali by sme odolávať budovaniu hierarchií, lebo to z jednoduchého budhizmu robí niečo duchovné a niečo zložité. Samozrejme, je potrebné mať učiteľa, ak sa chceme niečo naučiť. Ale nemám napríklad pocit, že stojím na čele nejakej organizácie, lebo keď učím, učím sám seba, alebo pripomínam sám sebe. Takže som veľmi vďačný, že ľudia prichádzajú a počúvajú. Ak nikto nepríde počúvať, prestanem. Taký je môj postoj.

Takže by som rád, aby sme mali v nasledujúcich dvadsiatich minútach diskusiu, ak máte poznámky alebo otázky z vlastnej skúsenosti. Takže, prosím, hovorte, ak chcete. Ak je chvíľu ticho, hovorí sa ťažšie; je to čoraz ťažšie. Takže musíme kašľať a hýbať sa.

Otázka: Sú v Japonsku skupiny, ktoré fungujú rovnako, ako učíte vy? Alebo naznačujete, že teraz prišli skôr do Európy?

Mike: Prišli do Európy a do Spojených štátov a v Japonsku je skupín veľmi málo. Preto Shunryu Suzuki hovoril svojim žiakom: Nevracajte sa do Japonska. A Deshimaru hovoril svojim žiakom: Nenadväzujte kontakt s Japonskom. V skutočnosti obe skupiny nadviazali kontakt s Japonskom po smrti svojich majstrov, lebo sa cítili osamelí, stratení.

Účastník: Pre nich to musí byť veľmi ťažké, keďže to pochádza z Japonska, taká veľká náboženská skupina, len tak prerušiť kontakt s koreňmi, odkiaľ to vzišlo.

Mike: Môže sa to zdať ťažké, ale iba ak veríme, že je tu niečo veľmi zvláštne, čo treba získať. Ak veríme, že je tu niečo, čo treba získať, musíme nájsť miesto, kde to získame. Ale učenie budhizmu také nie je. Mnoho ľudí verí, že ak sa oblečieme ako Japonec, napríklad, alebo ako Tibeťan, tak sme získali niečo z náboženstva. Ale v skutočnosti to nie je pravda. Samozrejme, nie je nič zlé na tom, obliecť sa ako japonský mních alebo ako tibetský mních. Nie je nič zlé na tom, obliecť sa ako futbalista alebo ako hocikto. Každý má nejakú uniformu.

A ja nosím tento malý kúsok látky a iní ľudia nosia to isté, takže je to akosi upokojujúce. Keď to mám na sebe, cítim: Aha, som budhista. Ale nemôže ma to naučiť, ako žiť. Tento kúsok látky ma nemôže naučiť, ako žiť. Ale môžem zistiť, ako žiť, tak, že sa zbavím všetkých tých vecí navyše a budem sa na život pozerať jednoducho. Lenže my radi máme veľa vecí, napríklad obrad. Takže ľudia zo Spojených štátov, ktorí sa vracali do Japonska, chceli byť viac japonskí, myslím. Možno verili, že to je budhistickejšie alebo osvietenejšie. Bohužiaľ, nie je to pravda.

Aj keď máme veľmi krásne rúcha a oblečenie, aj keď vieme zvláštnym spôsobom držať tyčinku kadidla a aj keď vieme spievať veľmi krásny spev, sme ďaleko od akéhokoľvek osvieteného stavu. Ale nosiť uniformu, pekne vložiť kadidlo do misky a mať v miestnosti príjemnú vôňu je pekné. Je to dekorácia. Je to ako spievať národnú hymnu pred začiatkom futbalového zápasu, s deťmi. Je to obrad ľudskej spoločnosti. A o obradoch chcem hovoriť viac, možno zajtra.

Účastník: Len trochu k tomu, čo ste hovorili: všetko to pre mňa bolo veľmi, ako to povedať, osvetľujúce a potvrdilo to moju malú skúsenosť v tejto oblasti. Z vlastnej skúsenosti, len aby som to povedala, som strávila štyri roky v dosť tradičnej komunite v Európe, v zenovej budhistickej komunite. Prišla som s nádejou, že to bude tak, ako ste to opísali, ako to robíte vy: tradícia, v ktorej sa s ľuďmi diskutuje, v ktorej sa učíte tak, že sa pýtate. A zistila som, že som zavalená všetkými vecami, ktoré som sa musela naučiť, aby som v tomto svete uspela, v...

Mike: V tejto komunite.

Účastník: Áno, myslím v tejto konkrétnej komunite. Takže moju myseľ, moju energiu zaberalo učenie sa, ako vkladať kadidlo, snaha robiť to správne, stres z toho, že to nerobím správne. Viete, proste celý súbor pravidiel a obradov. Takže nakoniec, keď som odišla, som si uvedomila, že som stratila čoraz viac zo svojej integrity a svojej autentickosti.

Mike: Áno. Všetko má hodnotu, takže aj výcvik takým spôsobom má nejakú hodnotu. Môžeme mať úžitok z toho, že sa učíme disciplíne, že sa riadime pokynmi niekoho iného, robíme niečo určitým spôsobom podľa pokynov niekoho iného. Ale ako hovoríte, je ľahké stratiť zo zreteľa vlastnú integritu.

Účastník: Myslím, že vďaka tomu, čo ste práve povedali, začínam oceňovať túto stránku svojho výcviku tam, a oceňovala som ju aj vtedy, keď som tam bola. Lebo myslím, že byť v strednom veku úplne dole, keď som sa v bežnej spoločnosti už dostala trochu vyššie, na dne tejto konkrétnej komunity, bola som úplne dole. A predtým som v živote bola v škole vedúcou učiteľkou. Čo teraz zažívam ako pozitívne, čo teraz vidím ako pozitívne: naučila som sa veľmi si nerobiť starosti so svojím imidžom, s tým, ako som sa ľuďom prezentovala, čo si o mne ľudia mysleli. Predtým to pre mňa bolo veľmi dôležité, myslím. Takže myslím, že sa tam niečo otvorilo.

Mike: Vo svojom talku nechcem pôsobiť kriticky voči všetkým ostatným budhistickým skupinám ani nič také. Ale mám pocit, že je dôležité, aby sa ľudia v Európe začali zaoberať tým, o čom budhizmus je, a neschovávali sa v učení sa množstva obradov, ale našli si vlastnú cestu, nie cestu niekoho iného. Nechcem, aby niekto nasledoval moju cestu. Moja cesta bola takáto. Každý môže ísť svojou vlastnou cestou.

Účastník: Tak som len rozmýšľala: chodíte sem len štyri alebo päť rokov a zaujímalo by ma, ako sa vám zdala kultúra Česka, kultúrne prostredie, pre zakladanie nejakého pôvodného budhizmu.

Mike: Myslím, že je tu veľmi pekne. Podľa mojej malej skúsenosti máte vy, ľudia tu v Česku, nejaký pragmatizmus, ktorý v Británii možno chýba. A ste priamočiarejší.

Roman: Tak to je pekné. No, mám pocit, keď Mike hovoril o kríze v budhizme... Keď som pred dvanástimi rokmi začínal praktizovať s majstrom Grégoire Debaillym, na letnom sústredení bolo asi štyridsať ľudí. A teraz sú tam už len traja alebo piati ľudia. Je to pre nás trochu smutné. Myslím, že v tomto zbesilom modernom svete je málo ľudí, ktorí by sa ešte držali čistého zenu. Veľa ľudí sa zaujíma o zenové umenie, zenovú filozofiu, kaligrafiu, ikebanu a rôzne veci, ale väčšina ľudí od čistej meditácie odchádza. Keď tu Grégoire Debailly začal učiť, väčšina jeho žiakov boli, povedzme, vysokoškoláci. Postupne, ako si zakladali vlastné rodiny a kariéry, sa komunita začala zmenšovať.

Mike: Ďakujem. Áno, len musím rýchlo odpovedať. Myslím, že by sme nemali robiť nič. Ak sa naša skupina zmenší, môžeme učiť jedného alebo dvoch ľudí. Ak nebude nikto, môžeme prestať. Ľudia by sa mali rozhodovať slobodne. Nikdy nechcem nikoho povzbudzovať, aby prišiel, ani mu brániť, aby odišiel. Každý sa rozhoduje sám. To je smutný fakt, alebo niekedy šťastný fakt. Takže to musíme prijať. Ďakujem. Dobre. Takže na záver recitujeme Fueko. Prvé tri riadky sú trochu rýchlejšie a posledné štyri pomalšie.

[recitácia, 01:01:16–01:02:15]

Mike: Prepáčte, sú to prvé štyri riadky, posledné tri riadky.