Posvätné a obyčajné dohromady

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Takže recitujeme Kaikyoge. Ak neviete, ako to spievať, jednoducho nasledujte ostatných.

[recitácia, 00:00:56–00:01:44]

O našej súčasnej situácii. Všetko má dve strany. Všetko má dve strany. Nie je nič, čo by nemalo dve strany.

Ale ak praktizujeme rovnováhu, čo je napríklad zazen, dve protikladné strany niečoho sa navzájom vyvážia. V tejto vyváženej polohe obe strany zmiznú. Dnes ráno som mal pocit, že naša situácia tu je chaotická. A v duchu som si myslel: ach, Karel všetko poriadne nezariadil. Nie je to dosť dobré. Ale keď som dvakrát praktizoval zazen, všímam si Karlovo veľmi veľké úsilie dať nás dohromady na tomto mieste.

Chcel by som vám teda poďakovať za vaše snaženie. A chcel by som poprosiť všetkých, aby sa tiež snažili, aby boli tieto dva dni vyvážené, aby sme našli dve strany všetkého, nie iba jednu stranu.

Keď spievame Kaikyoge, spojíme dlane a niektorí ľudia zatvoria oči. A znie to veľmi posvätne a zvláštne.

Nemám rád posvätné a zvláštne. Vlastne posvätné a zvláštne neznášam. Takže možno naša situácia tu, ktorá je obyčajná a má rôzne ťažkosti, je oveľa lepšia situácia než nejaká posvätná alebo zvláštna situácia. Pred pár dňami sme sa v Pavlovom byte pozerali na DVD o majstrovi zenu Deshimaruovi, ktorý prišiel do Francúzska v roku 1965 a založil mnoho skupín na praktizovanie zazenu.

A v roku 1971 sa vrátil do Japonska s francúzskym filmárom, aby nakrútili film o budhistických chrámoch, zenových chrámoch v Japonsku. Pozerali sme ten film asi štyridsaťpäť minút a dlhšie som sa nevládal pozerať. Chcem vám o tom povedať svoj úprimný názor. Ale je to len úprimný názor ľudskej bytosti.

Nie je to nejaké vyhlásenie pravdy. Mnoho ľudí si myslí, že keď učitelia niečo povedia, hovoria iba veci, ktoré sú pravdivé, alebo veci, ktoré sú múdre. Ale to nie je pravda. Toto je teda môj úprimný názor. V Japonsku som žil celkovo viac ako dvadsaťpäť rokov. A chrám som na sesshin navštívil viac ako stokrát. A všimol som si, že v Japonsku je budhizmus oddelený od bežného života do oblasti nazývanej posvätná. V tejto posvätnej oblasti je všetko pokojné. Všetko je vyvážené, všetko je úžasné. Takže keď vidíme film o chrámoch v Japonsku, alebo dokonca o chrámoch v Európe, zdajú sa úžasné. A samozrejme do istej miery aj sú. Môžeme si oddýchnuť od nášho bežného života a ísť na veľmi pokojné miesto, kde je všetko usporiadané a všetko sa deje podľa pevného poriadku a tak ďalej.

Nemôžem teda poprieť, že plnia nejakú funkciu. Majú nejakú hodnotu. Majú však aj inú tvár. Takmer všetci mladí muži, ktorí v Japonsku idú žiť do budhistických chrámov a stanú sa mníchmi, sú veľmi frustrovaní. Napríklad idú do chrámu, do výcvikového chrámu, napríklad do Eiheiji, a zostanú tam bežne tri roky. Keď tri roky žijú životom chrámu, majú praktizovania zazenu a dodržiavania chrámových pravidiel tak dosť, že už zazen nepraktizujú.

Vo svojom malom chráme si radi oddýchnu a pijú pivo. A vedú pohrebné obrady. Pohrebné obrady sa veľmi dobre platia. A potom po roku majú spomienkový obrad, ktorý sa veľmi dobre platí. A po troch rokoch a po piatich rokoch ďalší spomienkový obrad, ktorý sa veľmi dobre platí. Takže aj malé chrámy môžu dosť zbohatnúť.

Potom si hlavný mních môže kúpiť pekné auto. A cez víkendy môžu navštevovať pekné miesta v zábavných štvrtiach a zbaviť sa svojej frustrácie. Samozrejme, znie to, akoby som zveličoval. V Japonsku určite musia byť chrámy, ktoré takéto nie sú. Áno, sú, ale je ich veľmi, veľmi málo. Takže ak sú budhistické chrámy v Japonsku takéto, znamená to, že neboli úspešné v učení budhizmu v Japonsku. Hoci chrámy v Japonsku fungujú už stovky rokov a chrámov je všade veľa, v malých aj veľkých mestách, tieto chrámy neboli úspešné v tom, aby naučili ľudí, čo je budhizmus.

Ak sa teda opýtate bežného Japonca: praktizuješ zazen? Povie: Čo? Také… Ó nie! Je to príliš bolestivé. Je teda úplne jasné, že učenie budhizmu v Japonsku zlyhalo. Preto niektorí mnísi prišli do Európy a do Ameriky. Napríklad do Ameriky Shunryu Suzuki a mnoho ďalších ľudí. A do Európy napríklad Deshimaru a ďalší mnísi. A niektorí z tých ľudí učia zazen jednoduchým spôsobom.

A niektorí učia tradičným japonským spôsobom. Učiť budhizmus tradičným japonským spôsobom znamená obliecť sa do japonského oblečenia a robiť zvláštne japonské obrady na zvláštnom mieste. Ale druhý spôsob je učiť zazen oddelene od posvätných alebo zvláštnych miest, učiť ľudí praktizovať zazen doma, keď majú desať minút: ráno pred prácou, večer po pozeraní televízie, cez víkend po návrate z krčmy.

A myslím si, že toto má oveľa, oveľa väčšiu hodnotu než tradičný japonský spôsob. V Japonsku oddeľujú posvätné veci od obyčajných vecí. Takže vnútri chrámov a posvätných miest je všetko pokojné a krásne. Ale vnútri tých mníchov v tých chrámoch nie je všetko pokojné a krásne. Aj keď ich tváre vyzerajú pokojne a krásne, mnohí z nich sú veľmi frustrovaní. Chcel by som teda povzbudiť ľudí, aby praktizovali jednoduchý budhizmus, v ktorom sú dve strany, posvätná a obyčajná, spojené dohromady.

Ak teda spojíme posvätné a obyčajné, môžeme nájsť rovnováhu. Obyčajné veci, ktoré robíme každý deň, umývanie tváre, čistenie zubov, raňajky, majú posvätnú tvár. Posvätné veci, ktoré akoby robíme, napríklad úklon pri vstupe do dojo, spievanie a podobne, majú obyčajnú tvár. Takže spojiť tieto dve tváre… Takže toto tu dnes robíme. Takže ďakujem. Prestanem hovoriť a môžeme sa rozprávať o čomkoľvek, pokiaľ je to posvätné, alebo obyčajné.

Otázka: Chcel by som sa opýtať na váš názor na frustráciu mníchov, o ktorej ste hovorili. Čo je podľa vás dôvodom tej frustrácie a toho, že už nechcú praktizovať zazen? Pretože sú k tomu nútení.

Mike: Disciplína v chráme je pri výcviku dosť prísna. A musia praktizovať zazen veľmi dlhé obdobia a musia skoro vstávať. A dodržiavajú pravidlá chrámu, ktoré boli napísané v 13. storočí, čo je smiešne. Takže majú pocit, že je to smiešne. Ale v Japonsku sú ľudia dosť poslušní. Takže sa nesťažujú. Znášajú tú situáciu, stále a stále dookola. A potom, keď je to za nimi: hurá.

Tú istú situáciu niekedy môžeme nájsť po sesshine v Európe. Ach, to bol dobrý sesshin. Poďme si niečo vypiť.

Účastník: Áno. Myslím, že u nás je to veľmi podobné: keď ľudia dokončia nejakú školu, povedia si: Hurá, skončili sme, a všetko zabudnú.

Mike: Tajomstvom je vyvážené úsilie. Nesnažte sa príliš. Aj keď sa budete snažiť príliš, nemôžete dosiahnuť žiadne osvietenie. Ale musíte vynaložiť nejaké úsilie. Takže sa snažíme vyváženým spôsobom. Ale bohužiaľ, v Japonsku takáto situácia vo všeobecnosti neexistuje.

Roman: Niektorí veľkí japonskí učitelia 20. storočia, ako Sawaki alebo Suzuki, túto situáciu nekritizovali. S takou kritikou som sa nikdy nestretol. Súhlasím s vami, ale nikdy to nespomínajú: Praktizujeme príliš tvrdo, alebo niečo také.

Mike: Napríklad Kodo Sawaki to kritizoval svojím konaním. Nikdy nemal chrám. Keď začal učiť, chrámom sa vyhýbal a cestoval z miesta na miesto. Shunryu Suzuki odišiel z Japonska a išiel do Ameriky. Deshimaru odišiel z Japonska a svojim žiakom povedal: Nevracajte sa do Japonska. Ale zabudli, čo povedal. Takže sa vrátili do Japonska a stali sa súčasťou japonského budhistického systému.

Ale tu v Európe to nevieme. Je pre nás ťažké vidieť skutočnú situáciu so zenom. Preto je potrebné jasne povedať: najcennejšie je jednoducho praktizovať zazen v našom každodennom živote pravidelne, niekoľko minút každý deň, alebo ak je to možné, pol hodiny každý deň. A dodržiavať formálne budhistické praktiky nie je také dôležité. Ale takéto stretávanie je pekný spôsob, ako sa navzájom povzbudiť.

Neznejú moje slová príliš kriticky? Myslím si, že budhizmus, ktorý prišiel z Japonska a ktorý ľudia volajú zen, dosiahol v Európe akési kritické štádium. Práve v posledných desiatich rokoch získavajú japonské budhistické autority kontrolu nad zenovým budhizmom v Európe. Preto je dôležité im uniknúť, a to čo najskôr. To je môj názor. Snažím sa vymyslieť niečo veselé. Na japonskom sesshine nemôžete mať sušienky a kávu. Ale tu nás povzbudzujú jesť sušienky a piť kávu. A mnoho rôznych druhov sušienok je lepšie.

Otázka: Máte rovnaký denný program aj počas retreatu v Shizuoke, v Tokiu, s Nishijimom?

Mike: Áno. Áno.

Účastník: Aj sušienky?

Mike: Nie.

Účastník: Aha.

Mike: Nie, to je veľký rozdiel, však? Pretože mnísi v chráme nám varili jedlo a jedli sme z misiek oryoki, z troch misiek: ryžu, polievku a nakladanú zeleninu a tak ďalej, pretože taká je metóda v chráme. Ale pred talkom sme mali šálky zeleného čaju a japonské sladkosti, napríklad osembei.

Sembei je druh chrumkavej sušienky, ale nie je sladká. Alebo malé ryžové koláčiky s fazuľovou pastou vnútri. Takže taká japonská sušienka.

Roman: Jedávajú v chrámoch zvyčajne v dojo, alebo na nejakom inom mieste?

Mike: Vo výcvikových chrámoch áno. Vo všetkých ostatných chrámoch jedia v kuchyni, alebo niekedy v McDonalde, ktorý je v Japonsku veľmi populárny. Takže v mnohých, mnohých chrámoch mnísi úplne opustili mníšsky život a len sedia okolo kuchynského stola, jedia, rozprávajú sa a pijú.

Účastník: A čo my?

Mike: Samozrejme, ako som povedal, existujú nejaké výnimky. Ale najdôležitejšie je, že aj s týmito výnimkami je spôsob učenia prostredníctvom chrámov v Japonsku neúspech, pretože Japonci to nemajú radi. Neznášajú zazen. Aj deti neznášajú zazen, pretože niekedy cez prázdniny musia ísť do chrámu a sedieť v zazene. A sú veľmi poslušné, takže to urobia. Ale nemajú to radi.

Roman: Raz som v Prahe stretol jednu Japonku a povedal som jej, že praktizujem zazen, a myslel som si, že bude nadšená. A ona povedala: Si nejaký hipík?

Účastník: Nie.

Mike: Má niekto v hlave otázku, ktorú nevie premeniť na zvuk? Vydajte, prosím, zvuk. Vydajte, prosím, zvuk, napríklad…

Roman: Ako sa japonské autority pozerajú na to, že stále viac Európanov chodí do Japonska a vedie tam retreaty alebo sa stávajú predstavenými kláštorov, ako Brad Warner alebo ten nemecký mních v Antaiji? Sú podozrievaví?

Mike: Ich postoj je veľmi zaujímavý. Hovoria: Ó, cudzincom sa to páči. To, čo robíme, musí byť napokon dobré. Takže sú veľmi spokojní. A páči sa im, keď cudzinci praktizujú rovnakým spôsobom ako oni. Takže japonskí učitelia majú radi chrámy napríklad v Európe. Myslia si: ó áno, tu to funguje, musí to byť správne.

Otázka: Mohol by si nám, Mike, povedať niečo o zazene, intuícii a správnom konaní?

Mike: Keď praktizujeme zazen, praktizujeme zastavenie nášho bežného myslenia, čiže prestávame používať tento mozog tu, ktorý sa volá mozgová kôra. Túto časť používame stále. Nemôžeme žiť v spoločnosti bez toho, aby sme tento mozog používali. Ale máme aj iný mozog, ktorý sa volá starý mozog. A niekde v našom mozgu máme akúsi intuíciu, ktorá je akýmsi smerovaním ku konaniu predtým, než začneme myslieť. Má ju každý. Ale pretože sa sústreďujeme na myslenie, myslenie tu, svoju intuíciu zakrývame.

Takže keď si v zazene všimneme, že myslíme, prestaneme, mnohokrát. Takže keď sa učíme zastaviť svoju rušnú myseľ, odkrýva to našu intuíciu. Ale keď je naša intuícia odkrytá, nemôžeme ju rozpoznať.

Takže ak hľadáme niečo, čo sa volá intuícia, nemôžeme to nájsť, pretože je veľmi jemná. Ale vedie nás.

Takže naše konanie vychádza z intuície, ak svoje myslenie stíšime. Ale ako minulý týždeň povedal Karel, niekedy myslieť musíme. Nemôžeme vypočítať finančnú investíciu bez myslenia.

Otázka: Niekedy je ťažké sa rozhodnúť. Ľudia v takej situácii nevedia, či je lepšie dať prednosť intuícii, alebo nejakej myšlienke.

Mike: Áno, takže sa rozhodnúť nemôžeme. Intuícia je predtým, než sa rozhodneme. Intuícia je samotné naše konanie: postaviť sa alebo sadnúť si, opýtať sa alebo mlčať. Takže je veľmi jemná. Nemôžeme ju uchopiť. Kráčame po ulici a zrazu prejdeme na druhú stranu. A pomyslíme si: idem do tohto obchodu. A v obchode stretneme priateľa. Ó, ahoj. Takže sme o tom nerozmýšľali. Intuícia sa teda v budhizme nazýva prajñā. Prajñā je sanskrtské slovo: pra znamená pred a jñā znamená poznanie alebo myšlienku. O tom, čo prichádza pred myšlienkou, nemôžeme rozmýšľať.

Účastník: Myslím, že sa to hovorilo o Hitlerovi, a to je tiež toto chápanie intuície, tiež silnej intuície, že sa vyhol mnohým bombovým útokom, pretože mal nejakú poradu, ale keď išiel na tú poradu, povedal: Nie, idem tam. Nemal informácie, že tam je bomba, ale bolo to mnohokrát. Nebola to len náhoda, viete. Takže sa tomu vyhol, jednoducho odišiel, mimo plánu, úplne niekam inam, a bomba vybuchla niekde. Videl som dokumentárny film, v ktorom mal autor akoby rovnaký výklad intuície, že je to niečo pred konaním, a že sa Hitler vlastne vyhol mnohým bombovým útokom.

Mike: Áno. Aj veľmi zlí ľudia majú intuíciu. Intuíciu má každý. Stavom medzi týmto extrémom a týmto extrémom prechádzame v strede. Hitler mal napríklad veľmi, veľmi silnú nenávisť k Židom, nejaké veľmi hlboké psychické problémy. Ale aj Hitler niekedy prešiel stredom. Takže môžeme viesť svoj život takto: extrém, extrém, extrém a niekedy rovnováha. Alebo môžeme praktizovať vyvažovanie svojho tela a mysle a potom žijeme takto, nie tak extrémne. Ale nie takto. To je len sen. Takže je to tak.

Chcel som povedať, že som dnes ráno nehovoril o chrámoch, pretože ste práve prišli z chrámu. Rozhodol som sa vlastne včera. Takže ak máte nejaký iný názor, povedzte mi ho, prosím.

Účastník: Vlastne Roshi hovorí to isté čo vy. Je naozaj sklamaný, že v Japonsku je väčšina kláštorov zameraná len na to, aby vychovávali zenových kňazov, a vôbec nesedia zazen. Je možné stať sa zenovým kňazom bez toho, aby človek za celý život sedel čo i len jediný zazen. Sú kláštory, kde len stále dookola robia obrady, aby ich robili správne, a zarábajú peniaze a podobne, ale zazen tam vlastne vôbec nesedia. A Roshi sa snaží zjednodušiť staré formy, len aby našiel podstatu, ktorá nám stále pomáha, hoci niektoré formy sa stále dodržiavajú. Pretože minulý rok počas tohto sesshinu som prvýkrát na veľmi krátku chvíľu pocítila, že tieto prísne pravidlá mi môžu pomôcť, že ma robia slobodnou. Nemusím rozmýšľať, ako to robiť, ako sa podáva jedlo, ako sa je jedlo. Jednoducho to robím tak, ako je to dané, a som úplne slobodná. Trvalo mi tri roky zazenu, kým som sa k tomu dostala, a ten stav človek neudrží stále, ale má to svoj zmysel. Takže to bolo pre mňa veľmi zvláštne a Roshi sa snaží nájsť túto rovnováhu. Takže vlastne hovorí to isté čo vy a porovnáva to s kresťanstvom: keď príde do Japonska, môže byť čistejšie, v lepšej podobe než kresťanstvo tu v Európe, pretože väčšina ľudí tu nevie rozlíšiť medzi miestnymi tradíciami, kultúrnymi zvykmi a kresťanstvom. A keď sem príde zen, je ľahšie nájsť podstatu zenu alebo budhizmu než v Japonsku, pretože v Japonsku je to celé premiešané. A naopak, Japonci dokážu nájsť kresťanskú podstatu tohto učenia lepšie ako my. Takže je to vlastne vždy toto vyvažovanie.

Účastník: Môžeme tiež povedať, že keď si človek na obrad zvykne, je to akoby jednoduchšie. Aj keď napríklad poznám spev, keď je niečo akoby pevne dané, s nejakými danými pravidlami, obrady, tak človek… Každý z nás je jedinec, však, niekto to potrebuje viac, niekto menej.

Účastník: Karel hovorí, že si tiež myslí, že keď si zvykneme na obrady alebo tieto rituály, nemusíme sa nimi trápiť, a pomáha mu to byť sústredený, koncentrovať sa, a nemá žiadne problémy.

Mike: To je pravda. Ale ak tak žijete, budete veľmi frustrovaní. Jedna členka našej skupiny v Londýne, Christine, žila v chráme, ktorý vedie Jean-Pierre Faure vo Francúzsku. A žila tam štyri roky.

A dodržiavala pravidlá. Ale po niekoľkých rokoch zistila, že pravidlá ju príliš potláčajú, potláčajú jednotlivca. Takže na krátky čas je to pekné, ale potrebujeme slobodu. Napríklad je pekné mať na sesshine zakaždým rovnaký denný program: ráno zazen, potom raňajky, potom zazen, potom káva, potom talk, takže nemusíme rozmýšľať. Možno zajtra nebudeme musieť rozmýšľať. Takže áno, do istej miery nám pravidlá dávajú slobodu. Ale z iného hľadiska pravidlá potláčajú našu slobodu. Všetko má dve strany. Ale je veľmi príjemné nemusieť rozmýšľať: čo dnes robím? Ó, koľko je hodín? Proste to robiť a robiť a robiť.

Účastník: Áno.

Mike: Náš denný program je teda rovnaký ako denný program roshiho v Japonsku, s jedným rozdielom: zazen praktizujeme po talku, pretože po talku ľudia často veľa rozmýšľajú. Takže ak po talku praktizujeme zazen, môžeme na to zabudnúť.

Účastník: Keď napríklad príde niekto nový, kto o budhizme veľa nevie a chcel by začať, takýto talk ho môže akoby motivovať k praktizovaniu zazenu.

Mike: Otázka. Môže taký talk ako ten váš motivovať ľudí k praxi? Neviem. Neviem, aký výsledok má môj talk. Niekedy si pomyslím: ach, to bol veľmi slabý talk. A niekto povie: Ó, ďakujem, bolo to veľmi dobré. Takže to neviem posúdiť.

Je to teda, akoby sme slová vyhadzovali. Kam idú, nevieme. Možno ich chytíte, možno nie. O 12.30 znova praktizujeme zazen. Áno, spev. Budeme teda spievať Fueko a rytmus je v prvých štyroch riadkoch trochu iný a potom posledné tri riadky sú pravidelné a pomalé.

[recitácia, 00:56:32–00:57:43]