Stačí byť nažive

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

V roku 1959 odišiel jeden japonský mních do Ameriky a zomrel tam v roku 1971. Za ten čas založil veľké zenové centrum a mal sto žiakov. Volal sa Shunryu Suzuki. Nikdy nenapísal žiadnu knihu, ale jeho žiaci vydali päť kníh. Toto je najnovšia, ktorú som našiel, z roku 2007. Myslím si, že je to veľmi nezvyčajný učiteľ. Nikdy som ho nestretol, ale jeden môj priateľ, ktorý chodí do londýnskej skupiny, Patrick, u neho študoval.

Myslím, že keď čítate knihy o niekom, robia z toho človeka niekoho úžasného. Ale zdá sa, že v tom, ako učil, mal v sebe niečo výnimočné. Tak jeden z jeho najstarších žiakov zozbieral malé príbehy od všetkých žiakov, ktorých Shunryu Suzuki učil. Požiadal veľa žiakov: prosím, povedz mi príbeh o svojej skúsenosti so Shunryu Suzukim. A potom ich vydal v tejto knihe. Je to vzácna kniha. Volá sa Zen Is Right Here (Zen je práve tu). A zmysel pochopíte. Tak vám chcem prečítať niektoré z tých malých príbehov, pretože sú veľmi pekné.

Jedného dňa bola jedna žiačka v hale v Sokoji. Suzuki Roshi k nej pristúpil. Sokoji je názov chrámu, ktorý postavil. Stačí byť nažive, povedal Suzuki. A s tým sa otočil a odišiel. Takže povedať „stačí byť nažive“ je veľmi hlboké.

Pretože si vždy myslíme, že sme nažive z nejakého dôvodu. Náš život má nejaký dôvod. Sme tu, aby sme niečo urobili, alebo sme tu, aby sme pomáhali druhým. Dokonca aj jeden z budhistických sľubov hovorí: Sme tu, aby sme pomohli všetkým ostatným, zachránili všetkých ostatných. Ale Suzuki hovorí: stačí byť nažive. Samozrejme, niekedy to nestačí. Sme nažive, ale necítime sa spokojní. Ale existuje stav, v ktorom môžeme cítiť, že stačí byť nažive. Niekedy ten stav dokážeme zachytiť.

To bol prvý. Ďalší. Jedného dňa v prednáške Suzuki Roshi povedal: Zazen by sme mali praktizovať ako niekto, kto umiera. Pre niekoho, kto umiera, nie je nič, o čo by sa mohol oprieť. Keď dosiahnete takéto porozumenie, nič vás neoklame.

Praktizovať ako niekto, kto umiera. Aké je to pre niekoho, kto umiera? Praktizovať ako...

Boris: Každý umiera.

Mike: Aha.

Účastník: Každú chvíľu.

Mike: Každú chvíľu. Áno. Ale čo myslel tým, praktizovať ako niekto, kto umiera?

Boris: Žiadna nádej. Žiadna nádej, žiadna budúcnosť. Len táto chvíľa.

Mike: Dobre.

Boris: Žiadne projekcie do budúcnosti.

Mike: Dobre. Nič, čo by sa dalo získať. Len teraz. Myslím si, že žiť takto je veľmi ťažké, nemyslíte? Niekedy tak dokážete žiť pol hodiny. Potom príde budúcnosť. Ale je to veľmi pravdivá cesta.

Hovorí sa, že keď niekto zistí, že nebude žiť veľmi dlho, pretože má nejakú chorobu, a keď tú situáciu prijme, stane sa veľmi pokojným. Raz som videl dokument, ktorý ukazoval človeka v takej situácii.

Účastník: Ja teraz poznám niekoho, kto je v takej situácii.

Mike: Naozaj?

Účastník: Prijala to a je veľmi pokojná. Veľmi pokojná. Zomrie.

Mike: Možno teda všetci musíme zomrieť. Ďalší.

Jeden žiak je plný emócií a plače. Prečo je toľko utrpenia? Suzuki Roshi odpovedal: Bez dôvodu. Áno, bez dôvodu. Niektoré druhy budhizmu hovoria, že by sme sa mali zbaviť utrpenia. Niektoré učenia hovoria, že by sme sa mali zbaviť utrpenia tak, že sa zbavíme svojej túžby. Myslím si, že utrpenie je jedna časť života. Takže nie zbaviť sa utrpenia, ale utrpenie prekonať alebo ho presiahnuť.

Toto je príbeh, ktorý o Suzukim niekto napísal. Viezol som Suzukiho Roshiho a jedného ďalšieho žiaka z jedného miesta späť do chrámu. Môj priateľ, ktorý sedel vzadu v aute, mal vo vrecku balíček cigariet a položil Suzukimu otázku. Zen je ťažký, povedal Suzuki. Je prinajmenšom taký ťažký ako prestať fajčiť.

Účastník: [nepočuteľné]

Mike: Neviem.

Účastník: [nepočuteľné]

Mike: Áno, pankreas. Pankreatická. Áno, rakovina, áno.

Účastník: Deshimaru tiež.

Mike: Naozaj? Vážne? No teda. Rovnaký vek, rovnaká generácia. Možno niečo v strave alebo tak. Deshimaru fajčil.

Jeden žiak sa ho spýtal: Je osvietenie úplným riešením všetkých našich problémov? Suzuki Roshi odpovedal: Nie.

Jeden žiak sa ho spýtal: Trpí zenový majster inak, než trpia jeho žiaci? Nie, rovnako. Ak nie, tak si nemyslím, že je dosť dobrý.

Sú to veľmi vtipné odpovede, ale aj pravdivé odpovede. Jedného rána v jeho zende sedela skupina okolo stola pri raňajkách a pila kávu. Jeden žiak sa spýtal Suzukiho Roshiho: Čo je peklo? Peklo je, keď musíte nahlas čítať po anglicky, odpovedal.

Raz v prednáške Suzuki Roshi povedal: Peklo nie je trest, je to tréning.

O sesshine tu. Na štvrtý deň sesshinu sme sedeli s bolestivými nohami a boľavými chrbtami, s nádejami aj pochybnosťami, či to stojí za to. Suzuki Roshi začal svoju prednášku tým, že pomaly povedal: Problémy, ktoré teraz prežívate... Boli sme si istí, že povie... budú pokračovať po celý zvyšok vášho života.

Samozrejme. Myslíme si, že problémy sú niečo, čoho sa treba zbaviť, ale bez problémov nie je život. Takže problémy sú voda, v ktorej plávame.

Jedného dňa počas prestávky na čaj sa žiak, ktorý stál vedľa Suzukiho Roshiho, spýtal: Tak čo si myslíte o nás všetkých, bláznivých žiakoch zenu? Suzuki Roshi povedal: Myslím si, že ste všetci osvietení. Kým neotvoríte ústa.

Takže celá kniha je plná takýchto malých príbehov. Suzuki Roshi prišiel na miesto stretnutí Cambridgeskej budhistickej spoločnosti, keď navštívil východné pobrežie Ameriky. Keď prišiel, všetci upratovali vnútri, aby sa pripravili na jeho návštevu. Boli prekvapení, že ho vidia, pretože povedal, že príde až na druhý deň. Ale on si podviazal rukávy rúcha a povedal, že sa chce pridať k prípravám na veľký deň svojho príchodu.

Jeden žiak sa Suzukiho Roshiho spýtal, či na svojich žiakov dáva pozor, či svojich žiakov sleduje, aby videl, či dodržiavajú predpisy. Vôbec si nevšímam, či dodržiavate predpisy, alebo nie, odpovedal. Všímam si iba, akí ste jeden k druhému.

Počas jednej prednášky Suzuki Roshi povedal, že život je nemožný. [nepočuteľné]

Jeden žiak sa cítil malátny a skľúčený zo života a z praktizovania zenu. To je dobré, povedal Suzuki. Každá prax má takéto chvíle.

Dokážete si urobiť predstavu o charaktere toho človeka?

Boris: Na YouTube je video, kde učí, kde hovorí, áno.

Mike: Naozaj? Aha. Je dobré?

Boris: Ešte nie, ale je dobré. Je tam blog, kde zverejňujú všetky jeho prednášky.

Mike: Naozaj?

Boris: Zvukové záznamy aj prepisy.

Mike: Bol to jednoduchý predstavený chrámu v Japonsku, ale vždy chcel učiť budhizmus v zahraničí. Bol ženatý, mal tri deti a v chráme, ktorý mal na starosti, vykonával pohrebné obrady pre miestnych ľudí a zvláštne obrady na pamiatku ľudí, ktorí zomreli pred tromi rokmi, pred piatimi rokmi a pred siedmimi rokmi. To sú hlavné povinnosti japonského kňaza. Ale on vždy chcel učiť zazen. Lenže v Japonsku bežných ľudí veľa, veľa rokov zazen nezaujímal.

A zažil hroznú vec, pretože bol jeden zvláštny mladý muž, ktorý chcel u neho študovať. Bolo to tesne po druhej svetovej vojne. Takže veľa mladých mužov sa vrátilo z vojny a mali veľa duševných problémov, najmä preto, že Japonsko vojnu prehralo. Pred vojnou si Japonci mysleli, že japonská morálka je najlepšia. Takže kým sa budú riadiť svojím morálnym kódexom, všetko bude v poriadku. Veľmi silno verili v to, že sa treba riadiť pravidlami spoločnosti a morálnym kódexom, ktorý ich učili v škole. Takže keď Japonsko prehralo vojnu, bol to pre obyčajných ľudí obrovský šok, akoby prišli o svojho boha. Tak úplne stratili zmysel pre to, čo je jasne správne a čo nesprávne. Ale ich zvyky, samozrejme, udržali spoločnosť v celkom dobrom stave.

Tento mladý muž chcel bývať v Suzukiho chráme a pomáhať mu. Ale Suzukiho manželka cítila, že ten mladý muž je veľmi zvláštny, a tak nechcela, aby tam býval. Suzuki manželku neposlúchol, pretože cítil, že budhistickí kňazi by mali byť otvorení všetkým, prijímať všetkých, aj keď sú zvláštni. Musia mať nejaký problém a mali by sme byť súcitní. Tak trval na tom, že ten mladý muž môže v chráme bývať. Lenže po niekoľkých rokoch mladý muž jeho manželku napadol a zabil ju.

Myslím si, že v tej chvíli bol Suzuki, samozrejme, zdrvený a cítil, že je to jeho vina. Ale myslím si, že v tej chvíli stratil všetko. Tá hrozná situácia ho urobila veľmi múdrym. Takže keď prišiel do Ameriky, nemal čo získať. Chcel len byť sám sebou a učiť budhizmus. A dokázal prekuknúť veci, ktoré iných ľudí klamú, vďaka svojej veľmi krutej skúsenosti. Takže si myslím, že veľmi krutá skúsenosť môže byť veľkým učiteľom. Samozrejme, nechceme ju, ale niekedy ju dostaneme. Môže byť veľkým učiteľom a pomáha nám vidieť realitu, ktorá je krutá.

Takže si myslím, že dôvod Suzukiho múdrosti bol veľmi smutný. Ale myslím si, že je to veľmi veľký učiteľ. Jeho nová manželka, ako som čítal, tá, ktorú mal v Amerike, o ňom povedala: Myslím si, že môj manžel je veľký učiteľ zenu, ale nie veľmi dobrý manžel. Myslím, že cítila, že trávil veľa času so žiakmi a nehovoril s ňou toľko, koľko by chcela. Možno.

Musím vymyslieť, čo povedať. Kde sú sušienky? Dobre.

Boris: Dnes sme našli nádherné miesto na kúpanie.

Mike: Naozaj?

Boris: Áno. Ostatné dve autá to vzdali. Mysleli si, že je to príliš hrozné.

Účastník: Našli sme také nádherné miesto na kúpanie.

Účastník: A boli aj iní mnísi, ktorí prišli z Japonska do USA na začiatku šesťdesiatych rokov?

Mike: Áno, pred ním, v päťdesiatych rokoch.

Účastník: V päťdesiatych rokoch. Pretože on je asi najznámejší, nie?

Mike: Asi áno. Pred ním bolo zopár ľudí. Ich mená si nepamätám, ale jeden z nich je dosť známy. Mal americkú žiačku, ktorá sa volala Ruth Fuller, Ruth Sasaki Fuller.

Účastník: Sasaki? Sasaki Roshi?

Mike: Možno áno. Napísala o ňom knihu. Dobre. Áno.

Účastník: Myslíte si, že keď porovnáme učenie, štýl Shunryu Suzukiho a Kodo Sawakiho, ďalšieho slávneho zenového majstra v Japonsku, zdajú sa byť veľmi odlišní ľudia, alebo majú odlišný prístup? Sawaki je veľmi kritický voči všetkým možným hlúpostiam, ktoré ľudia robia, veľmi kritický, a Shunryu Suzuki sa zdá byť veľmi láskavý a tolerantný. Ale v podstate učia to isté. Myslíte si to?

Mike: No, Kodo Sawaki učil v Japonsku pred vojnou. Medzi dvoma vojnami malo Japonsko vojnu s Čínou a potom prišla druhá svetová vojna. Takže Kodo Sawaki učil medzi tými dvoma vojnami. V tom čase bola japonská spoločnosť veľmi zvláštna a ľudia veľmi silno nasledovali skupinové idey. Tak veľmi ostro kritizoval sklon Japoncov myslieť ako skupina.

Účastník: Áno.

Mike: A asi mal pravdu.

Myslel si, že obyčajní Japonci sú niekedy veľmi hlúpi, pretože nasledujú skupinu. Namiesto toho, aby nasledovali vlastnú intuíciu, vždy nasledovali iných ľudí. A táto situácia viedla k druhej svetovej vojne. Tak to veľmi ostro kritizoval. V japonskej spoločnosti musel mať veľmi zvláštny pocit.

Ak praktizujeme zazen veľa rokov, môžeme v sebe získať akýsi pocit vyváženosti. Nemyslím nejaký zvláštny pokojný stav, len jednoduchú rovnováhu, nie extrém. Takže si môžeme všimnúť, čo je obyčajné, čo je normálne a čo už nie je také normálne. Takže ak sa spoločnosť, v ktorej žijeme, stane abnormálnou, môžeme si to všimnúť. Myslím si, že on si to všimol a znepokojovalo ho to.

Na druhej strane Shunryu Suzuki sa presťahoval do Ameriky a americká spoločnosť bola veľmi idealistická, mladá, zaujímavá a energická. Ľudia hľadali nové myšlienky, nové spôsoby života. Tak sa snažil ľuďom povedať, čo je rozumné a čo je hlúpe. Amerika mala veľa zvláštnych predstáv o osvietení a podobných veciach. Tak chcel prepichnúť balóny, ktoré si nafukovali. Takže: rôzne povahy, rôzne spoločnosti, rôzne učenia.

Boris: Aký je váš názor na dnešnú situáciu?

Mike: Dnešnú?

Boris: Áno, dnešnú. V Európe, alebo na celom svete?

Mike: Na celom svete? Hm, nechajte ma chvíľu porozmýšľať.

Boris: Môžete vidieť situáciu, povedzme, v Bristole a v Sedlišti. Môžete vidieť pohyb v situácii v spoločnosti a potom v učení a tak ďalej, a možno môžete vidieť situáciu dneška, tohto obdobia.

Mike: Myslím si, že v mnohých moderných spoločnostiach sú ľudia čoraz slobodnejší a ženy sú čoraz silnejšie a slobodnejšie, čo je veľmi veľká sila, ktorá hýbe spoločnosťou. Takže muži aj ženy, všeobecne povedané, môžu nájsť viac slobody. Takže spoločnosť sa pomaly pohybuje dopredu, pozitívne. Ale niekedy trochu sem, niekedy trochu tam. Možno desať rokov sem, pätnásť rokov tam, dvadsať rokov sem.

Ľudské porozumenie sa vyvíja veľmi rýchlo. Ľudia objavujú hodnotu činnosti, fyzického pohybu. A keďže máme viac voľného času, môžeme sa venovať fyzickej aktivite.

Veľký problém je, že všetky náboženstvá zaostávajú. Náboženstvá ako kresťanstvo a islam sú staromódne, pretože napríklad veria, že všetko riadi Boh, ktorý je mimo vesmíru, a to je v rozpore s vedeckým poznaním. A aj budhizmus uviazol v minulosti, pretože ľudia sa chcú učiť o piatich skandhách. Chcú praktizovať staré tradičné praktiky bez toho, aby sa pokúsili zistiť, či majú hodnotu, alebo nie. Takže tieto náboženstvá, vrátane budhizmu, sú všetky zastarané.

Realistickejšie myslenie môžeme nájsť vo všetkých oblastiach spoločnosti. Umelci a remeselníci, vedci, lekári a tak ďalej, všetci robia pokrok a poznanie z rôznych oblastí sa spája dohromady. Ale všeobecne povedané, náboženstvá spoločnosť brzdia.

Účastník: Nesúhlasím. Nie je to o náboženstve. Je to o cirkvi. To je rozdiel. Nie je to to isté, pretože bez cirkvi sa náboženstvo môže prirodzene posunúť ďalej.

Mike: Posunúť sa ďalej.

Účastník: Ale cirkev je štruktúra a tá štruktúra je mŕtva.

Mike: Dobre.

Boris: Ja nesúhlasím.

Účastník: Prečo?

Boris: Myslím si, že problematické myšlienky sú súčasťou náboženstva, veľmi často súčasťou učenia. Môžete mi pomôcť oddeliť vieru a náboženstvo?

Mike: Vieru a náboženstvo?

Boris: Áno. V čom je rozdiel?

Mike: To záleží. Náboženstvo je viera v nejakú bytosť. Ale ak máme vieru v život, nenazývame to náboženstvom. Takže verím, že tento stôl je skutočný a že tu žijem. Ale to zo mňa nerobí náboženského človeka. Ale verím, že Boh je v nebi a pozerá sa na nás: to už robí náboženstvo.

Boris: Myslím si, že je to ťažké. Rôzni ľudia definujú náboženstvo rôzne. Váš učiteľ Nishijima mal zaujímavú definíciu náboženstva. Neviem presne, aká bola. Ako hovoril aj Kodo Sawaki, je to druh rovnováhy alebo niečo také. Zenoví učitelia zvyčajne definujú náboženstvo veľmi neortodoxne, veľmi alternatívne.

Účastník: Možná že výraz Bůh může být součástí lidského myšlení a lidské psychiky, že to je uvnitř člověka nějakým způsobem.

Mike: Áno. Tak to nie som človek. Áno, zdá sa, že áno.

Boris: Hovorili ste, že náboženstvo, možno budhizmus, je príliš spojené so starými technikami, že každý by mal vedieť, čo je karma, a tak ďalej. Ale vy ste preložili sútru z druhého storočia a veľmi dobre sa vyznáte v takýchto slovách, v tom, čo znamenajú, a pátrate späť v dejinách, aby ste zistili, čo je pravdivé. Ale pre mňa je to to isté, ako keď učíte Prajnaparamitu alebo niečo také. To ostáva v učení dlho, nie?

Mike: Ale áno.

Boris: Ale prečo napríklad skandhy? Boli skandhy nesprávne, alebo ako?

Mike: Nie sú nesprávne. Staromódne.

Boris: Staromódne, áno. Aj učenie o prajñā je staromódne, alebo?

Mike: To záleží. Ak poviete prajñā a poviete iba prajñā, potom je to staromódne. Ale ak poviete, že prajñā je niečo, čomu sa môžeme pokúsiť porozumieť v našom modernom živote, takže môžeme možno povedať, že niečo sa deje ešte pred naším vedomým myslením, potom sa tomu snažíme porozumieť v modernom zmysle. Áno.

Účastník: Myslím si, že Mike chcel v prvom rade povedať, že by sme jednoducho nemali nasledovať niečo, čo je už vytesané do kameňa. Musíme tomu porozumieť v našom súčasnom spôsobe života a pretvoriť to a aktualizovať.

Mike: Ale hovorím veľmi všeobecné veci, iba veľmi všeobecné veci. No, je veľa príkladov starovekých vecí, ktoré sú zaujímavé, veľa príkladov staromódneho poznania, ktoré je dôležité. Takže nemyslím, že by sme nikdy nemali študovať staromódne poznanie. Ide len o to, že si myslím, že ak nespojíme staroveké myšlienky a moderné poznanie, potom máme nejaký druh náboženstva, ktoré uviazlo v minulosti. To je všetko.

Ako v islame: moslimskí extrémisti si myslia, že musia obrátiť celý svet na islam a potom môžu ísť do neba, na základe starovekých učení. Ale je jasné, že nikdy nemôžu obrátiť celý svet na nejaké staroveké učenia. Ale nemôžu sa toho vzdať. Tak bojujú.

Účastník: Takže pre vás je náboženstvo popieranie.

Mike: Ale nie, nemôžu. Nemôžeme sa vrátiť a zbaviť sa televízie či médií, ísť dozadu. Nie, nie, nemôžeme. A to sa práve islam, radikálny islam, snaží robiť.

Účastník: Myslím si, že všetko sa dá použiť, naozaj použiť. Môže to byť užitočné. Ale práve z budhizmu, ktorý nás učí všetko: každá kniha, každá reklama, všetko, z každej veci sa môžete niečo naučiť a použiť to.

Mike: Áno. Dokonca aj v Lotosovej sútre sa hovorí, že Buddhove učenia sú napísané na kameňoch a stromoch a všade. Takže to znamená, že pravé učenia sú všade. Takže otázka je, čo sú pravé učenia? Ak vieme, čo sú, môžeme ich vidieť všade. Ak nevieme, čo sú, strávime život hľadaním v budhistických knihách, aby sme ich našli.

Účastník: Gary Snyder. Myslím, že to napísal on. Napodobnil to. Bola to vlastne jeho báseň. Je to z jednej časti Shobogenzo, o horách a riekach. A on to používa zvláštnym spôsobom, pretože napísal, že hory a rieky žijú v nás, a týka sa to nás, keď ideme do supermarketu a keď sa vezieme autom a keď sedíme na záchode a všade, a sú také. Zisťujem, že väčšina žiakov Suzukiho Roshiho, ako Philip Whalen a myslím, že aj Saylor, má nejaké podcasty, odkazy z učenia, ale robia to zvláštnym spôsobom, veľmi, veľmi americkým alebo európskym spôsobom, a to sa mi páči. Chcem povedať to, že Suzuki Roshi a Kodo Sawaki sú akosi vo filozofickejšom kontexte, pretože obaja sú veľmi tichí, a možno preto, že sa mi to páči, pretože sa mi páči budhistická cesta veľmi jednoduchým spôsobom, práve ako japonská cesta. Rozumeli ste?

Mike: Možno áno. Áno. Dobre, je čas skončiť. Ďakujem veľmi pekne.

Účastník: Ďakujem, ďakujem. Dobre.