Dógen a moderný život

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Roman: To je pravda.

Mike: Všetci stále hovoríte, ale ja nemám ani tušenie, o čom hovoríte. Bol som asi na nule. Jasné. Vtipy? Aha, naozaj? Nič duchovné.

Účastník: Je to elektrina?

Mike: Elektrina. LED.

Účastník: Naozaj?

Mike: Je to zaujímavé. Ľudia majú radi vtáky. Vtáky sú pekné.

Účastník: Jaj, to potrebujem.

Mike: Angry birds.

Boris: Je to hra. Angry, je to hra na mobil.

Mike: Aha.

Boris: Hádžete nejaké gule po vtákoch a tie sú nahnevané.

Mike: Naozaj?

Účastník: Bože môj, to bol darček. Bože môj.

Mike: Veľká časť učenia, ktoré som sa naučil od svojho učiteľa, vychádza zo spisov majstra Dógena, zenového majstra Dógena. Po japonsky Dógen Zenji, čo znamená zenový majster Dógen. Bol zakladateľom školy Soto v budhizme, hoci nežiadal, aby bol zakladateľom; urobili z neho zakladateľa až po jeho smrti. Môj učiteľ bol majstrom Dógenom posadnutý a možno to bola veľmi dôležitá posadnutosť. Študoval ho odo dňa, keď mal 18 rokov, až dodnes, možno. A Dógen bol aristokrat.

Ale o ňom ako o človeku sa nevie veľmi veľa. Jeho spisy sú občas veľmi krásne. Občas veľmi kritické. Občas veľmi poetické. A musel to byť nejaký druh génia. Už v piatich rokoch vedel čítať klasickú čínštinu. A keď čítame jeho spisy, musíme sa pokúsiť predstaviť si, aký to bol človek, aká to bola osoba. Ľahko si predstavíme nejakého veľmi pokojného človeka bez emócií, ktorý mal nejaký zvláštny stav. Pretože jeho spisy sú občas príliš krásne.

Píše teda veľmi poeticky, že keď praktizujeme zazen, praktizuje s nami celý vesmír a bohovia z neba prichádzajú a praktizujú s nami. Veľmi kvetnato. Ale ako často zažívame, že pri zazene s nami praktizuje celý vesmír a bohovia z neba zostupujú a sadajú si pred nás a Gautama Buddha vystupuje zo zeme a všetko je úžasné? Ale občas jeho spisy znejú takto.

A je tiež veľmi kritický voči ľuďom, ktorí o sebe hovoria, že sú budhisti, ale nepraktizujú zazen. Niektoré jeho spisy sú veľmi príkre. Niekedy hovorí, že mnísi, ktorí učia nejaký zvláštny budhizmus, sú ako špinavé psy na ulici. Aspoň v jednej kapitole tiež píše, že ak chceme zistiť pravdu, musíme opustiť rodinu. Ak rodinu neopustíme, nie je možné nájsť pravdu. A takéto spisy sú pre nás dosť ťažké.

Je teda potrebné pokúsiť sa pochopiť, alebo uhádnuť, alebo si predstaviť, aký človek Dógen bol. Inak sa necháme chytiť do jeho krásnych slov.

A Dógen bol sirota. Pretože jeho otec, ktorý bol aristokrat, veľmi mocný člen japonského dvora, zomrel, keď bol Dógen mladý, keď bol malý. Myslím, že ho mohli zavraždiť. A jeho matka, ktorá nebola vydatá za jeho otca, ale bola kurtizánou, tiež zomrela, keď bol veľmi malý. Takže od veľmi útleho veku zostal bez rodičov. A ak si predstavíte život aristokrata v stredovekom Japonsku, nerobili ste bežné veci, ako varenie jedla, zametanie podlahy alebo sedenie pri jedle a rozprávanie sa. Život musel byť veľmi formálny.

A to, čomu hovoríme bežný každodenný život, robili sluhovia. Dógen odišiel bývať k strýkovi a keď mal jedenásť rokov, utiekol do chrámu. Ale chrám ho poslal naspäť. A potom nakoniec strýko súhlasil, aby šiel žiť do chrámu a stal sa mníchom. Ale bol nespokojný.

Roman: Strýc byl nespokojený?

Mike: Nie, Dógen bol nespokojný so životom v chráme. Ale hoci bol nespokojný, zostal a niekoľko rokov cvičil. Zabudol som, možno desať rokov.

A nakoniec sa presťahoval do iného chrámu. Ale ani v tom druhom chráme nedokázal naozaj pochopiť, v čom spočíva zmysel budhizmu. Tak potom odišiel do Číny, čo muselo byť veľmi, veľmi drahé. Môžeme si teda predstaviť, že možno nejakí bohatí priatelia, strýkovia alebo nejaký príbuzný mu museli dať peniaze. A do Číny šiel, aby sa pokúsil zistiť, v čom spočíva zmysel budhizmu. A po dvoch alebo troch rokoch našiel pre seba odpoveď, prostredníctvom čínskeho zenového majstra. S čínskym zenovým majstrom zostal takmer rok. Potom sa vrátil do Japonska.

A keď sa vrátil do Japonska, mal pocit, že pochopil, v čom spočíva zmysel budhizmu. A tiež si všimol, že mnohé, mnohé ďalšie chrámy v Japonsku zmysel budhizmu nepochopili. Tak si založil vlastný chrám. A pomaly k nemu prichádzali žiť ľudia, muži. A on ich učil, písal a praktizoval zazen, až kým mu nebolo 53 rokov. A potom ochorel a zomrel.

Vo svojom na dnešné pomery pomerne krátkom živote bol sirotou, takže nezažil, aké je vyrastať v milujúcej rodine. Zdá sa nepravdepodobné, že mal vzťah so ženou, pretože keď mal jedenásť rokov, odišiel žiť do chrámu, kde sú iba muži. A po zvyšok života žil v prostredí chrámu, iba s mužmi. Takže je nepravdepodobné, že mal vzťah so ženou. A nemal žiadne deti.

Bol aristokrat, a tak jeho život ako mladého muža, mladého chlapca nemal veci, ktoré mal život bežného človeka. Takže taký bol. A pre mňa je nemožné pochopiť, čo píše, ak si nepripomínam, aký človek Dógen bol. Nikdy nepísal o vzťahoch. Vždy hovoril, že muži a ženy by mali byť rovní. Písal o budhistickom svete. O bežnom svete nepísal veľa. Myslím, že nemal veľa skúseností s bežným svetom.

Ale keď bol v Číne, uvedomil si veľkú hodnotu jednoduchých, obyčajných, každodenných vecí. Ako umývanie, varenie, zazen, čistenie zubov, šitie, sranie. A tak o nich hovoril. Písal o nich veľmi podrobne. Ale len v budhistickom kontexte. Teda nie ako si prišiť gombík na nohavice, ale ako ušiť rúcho. Nie ako uvariť jedlo pre deti, ale ako uvariť jedlo pre mníchov.

Musel teda vnímať život v rodine ako niečo veľmi vzdialené od vlastnej skúsenosti. A možno jeho obmedzená skúsenosť so životom v rodine bola veľmi neobvyklá, pretože jeho rodina bola veľmi neobvyklá rodina. Jeho spisom teda pre moderných ľudí istým spôsobom niečo chýba. A myslím, že každému, kto píše o budhizme, niečo chýba. Pretože píšu len zo svojich vlastných životov. Takže to nie je chyba.

To je celkom prirodzené. Ale znamená to, že Dógen nikdy nehovoril jednoduchým ľudským jazykom o túžbach, emóciách, sexe, láske, o všetkých týchto veciach, ktoré sú pre väčšinu moderných ľudí veľmi dôležité. Napríklad o sexe niečo napísal. Napísal, že ženy by nemali byť sexuálnymi objektmi. Ale to je, predpokladám, preto, že videl, ako sa so ženami zaobchádza istým spôsobom zvonku. A hovorí o láskavých slovách. Povedal: aigo.

Aigo po japonsky, a o tom, ako sú láskavé slová najlepším spôsobom, ako s niekým hovoriť. Ale z nášho pohľadu v 21. storočí sa zdá, že žije vo veľmi odlišnom svete. Takže aj keď študujeme Shobogenzo, môžeme získať pocit, že ak praktizujeme zazen, môžeme sa vyrovnať, zvládať svoje problémy a stať sa stabilnými. Ale nenájdeme rady, ktoré mnohí ľudia v modernom živote potrebujú. Napríklad moja partnerka ma privádza do šialenstva. Prečo jej nerozumiem? Alebo mi niečo nefunguje. Čo je zlé na mojom charaktere? Alebo sa veľmi snažím zlepšiť si život, ale zdá sa, že je to len horšie. Alebo čo mám robiť so svojimi silnými túžbami stať sa bohatým alebo mocným? Alebo byť povýšený. Alebo je v poriadku nemať silnú ambíciu? A hoci Dógen o týchto veciach tu a tam píše, je to veľmi jednoduché. Napríklad v jednej kapitole, blízko konca svojich spisov, píše, že by sme mali mať malú túžbu. Pretože malá túžba znamená, že nás nič nebude rušiť. Ale čo tým myslí, malá túžba?

Myslí tým, že by som nemal pociťovať veľmi silný sexuálny pud? Mal by som pociťovať len trochu sexuálneho pudu? Alebo že by som nemal veľmi tvrdo pracovať, aby som si zarobil dosť peňazí na nový dom, pretože je to príliš silná túžba. Myslím teda, že pre mnohých ľudí nestačí povedať len „maj malú túžbu“. A hovorí, že by sme mali hľadať pokojné miesto na život, kde nás nikto neruší. Máme ísť a nájsť si dom hlboko na vidieku? Myslí tým to?

Ja to nechcem robiť. Chcem bývať v meste. A tak ďalej.

Takže chcem povedať, že hoci Dógenovo vysvetlenie zmyslu budhizmu je úplné, takto by som to nazval, jeho spisy z 13. storočia nestačia na život v modernej spoločnosti. Kde teda získame odpovede na svoje otázky, ktoré nepochádzajú z budhizmu? Ak čítame knihu o rôznych druhoch myslenia, ktorú našiel Robert, od profesora Kahnemana, máme ju počúvať?

Máme ju urobiť súčasťou svojho chápania budhizmu? Ak počujeme o mind mappingu, o ktorom hovorila Caroline? Ak sa nám zdá, že také veci fungujú, máme ich prijať, alebo máme povedať: Ale nie, to nepatrí k budhizmu. Je to niečo iné. Alebo ak nás zaujíma psychoterapia, ako Andrewa. Ako to funguje s budhistickým učením? Ako teda zosúladiť podstatu učenia o zazene s mnohými ďalšími učeniami v modernom živote. Pamätám si, že môj učiteľ Nishijima mal o psychoterapii alebo psychológii veľmi, veľmi nízku mienku. A pred mnohými rokmi som študoval psychoterapiu, aby som mohol pracovať ako poradca na vysokej škole. Mal som teda pocit, že je užitočná. Keď som to povedal Nishijimovi, nakričal na mňa. Nie, nie je to nič platné. Tak som rozmýšľal, ach, ako sa mám rozhodnúť? A takých vecí je veľa. Čo hovorí Dógen o opustení rodinného života? Musíme opustiť rodinu, aby sme študovali budhizmus? Verím, že Kaisen, od ktorého sa mnohí z vás veľa naučili o budhizme, povedal, že vzťah s učiteľom musíte urobiť dôležitejším ako vzťah s partnerom.

Počul som to. Takže možno to pochádza odtiaľ.

Boris: Ale nie, je to od Kaisena.

Mike: Dobre. No, každopádne, nechajme Kaisena bokom. Takže učenie, že váš učiteľ by mal byť dôležitejší ako váš partner, odkiaľ to napríklad pochádza? No, možno je to nepochopenie Dógena.

Boris: Povedal, že stretol majstra.

Mike: Naozaj?

Boris: Oddanosť, oddanosť, hovoria.

Mike: Takže je veľmi, veľmi veľa otázok a ja nemám odpovede. Mám svoje odpovede. Ale myslím, že je to dosť dôležité, pretože takmer všetky formy budhizmu vznikli pred 1 000 rokmi alebo pred 2 000 rokmi. A, samozrejme, kresťanstvo. Čo by sme mali prijať a zahrnúť a čo by sme mali odmietnuť? Je to zaujímavá otázka. Takže ak by ste o tom chceli diskutovať.

Účastník: Myslím, že je dôležité urobiť si nejaké puzzle, možno pre mňa, pretože sa mi veľmi páči napríklad stav zazenu, ale vôbec sa mi nepáči budhistická etika, alebo

Mike: Budhistická etika.

Účastník: Veľmi sa mi páči napríklad kresťanská etika.

Mike: Prosím?

Účastník: Páči sa mi grécka a budhistická,

Mike: Kresťanská etika.

Účastník: Pretože budhizmus nemá niečo ako lásku, ako obeť, ako tieto veci. Ale pre mňa je dôležité mať ich. Ale nepáči sa mi niekoľko ďalších vecí v kresťanstve, tak si to ukradnem odtiaľ, alebo odtiaľ, alebo odtiaľ, a myslím, že je trochu dôležité poskladať puzzle z týchto všetkých vecí.

Mike: Je to v poriadku, vytvoriť si vlastné?

Účastník: Áno, pretože ja

Mike: Trochu z tohto, trochu z tamtoho, a jedno z tých a jedno z týchto. Áno. Je to v poriadku?

Účastník: Áno, pre mňa je to najlepší spôsob.

Mike: Dobre.

Účastník: Pretože mám pocit, že je istý druh slepoty mať informácie len z jednej strany, z jednej časti spoločnosti. Takže sa snažím vytvoriť nejakú kombináciu, napríklad pre umenie, pre filozofiu, pre budhizmus, pre taoizmus, pre mnohé, mnohé veci, na vytvorenie niečoho.

Účastník: Patrím ku kresťanom.

Účastník: Takže vy...

Účastník: Áno, patrím ku kresťanom.

Účastník: Nemusí to vôbec chutiť dobre, ale všetci budú sýti, takže tomu hovoria

Účastník: Takže myslíte, že hlávkový šalát bude fungovať v knedli?

Účastník: Áno, je to v poriadku. Nepociťuje sa škrupina. Takže je to šalát.

Roman: Měl by se z toho udělat salát pro vás.

Účastník: Mohli by sme z toho urobiť knedľový šalát.

Účastník: Chcem navrhnúť niečo

Roman: Někteří lidé říkali, že je to pro vás něco jako salát. Chutná vám salát?

Účastník: Áno, šalát sa mi veľmi páči. Chaos sa mi trochu páči. Systémy sa mi akosi nepáčia. Takže pre mňa je ľahšie rozumieť, keď je to naozaj chaos, a môžem si vybrať, čo cítim, nie to, čo musím nasledovať, či je to...

Účastník: Alebo to musí byť konzistentné a musí to byť celé súčasťou toho, čo chcú? Nesmie tam byť chaos.

Roman: Mělo by to mít určitou soudržnost. Nemělo by to být jen chaos.

Účastník: Je to problém? Áno. Bolo by to to.

Účastník: Napríklad ako Kierkegaard a Nietzsche, ale sú protiklady. Sú rozdielni, ale obaja sa mi veľmi páčia.

Boris: V akej situácii si myslíte, že treba použiť abecedu a v akej situácii zabudnúť?

Roman: Existují různé situace, ve kterých můžete používat různé věci.

Boris: Nie, nie takto. Určite, ale nemôžem.

Boris: V podstate, keď sa to tak vezme, celý ten budhizmus vychádzal z jednej hlavy. A potom veľa jeho žiakov sa snažilo to, čo z jeho hlavy vyšlo, nejakým spôsobom odovzdávať ďalej. V podstate tak vznikol ten šalát. Čiže keby sme išli späť...

Mike: Takže ak sa vrátime k tomu, aké sú podstatné učenia, dostali by sme sa k Buddhovmu vlastnému učeniu, k začiatku.

Boris: Dovoľte, aby som sa spýtal. Môžem sa spýtať? Hovorí sa, že Buddha dal osemdesiattisíc, možno osemdesiattisíc učení. Presné čísla nepoznám, ale čo si myslíte o tejto myšlienke? Každé to učenie bolo venované určitej skupine ľudí na základe toho ich pochopenia. Čiže nedal nejaké iné učenie im, ale dal zase nejakým ďalším ľuďom, ktorí boli schopní ho pochopiť. A je toľko názorov alebo toľko škôl. To je dôvod, prečo som to čítal. Čo si o tejto teórii myslíte?

Mike: Buddha učil rôznych ľudí rôzne veci podľa ich inteligencie alebo úrovne... a tiež obratné prostriedky, myslím, že tomu hovoria. Existuje taký výraz, obratné prostriedky. Takže učil podľa ľudí.

Účastník: Hej, hej.

Mike: Neviem, čo urobil. Ale viete, keď sa rozprávate s niekým, rozprávate sa s tým človekom. Samozrejme, musí to byť iné, ale neviem... Zaujímalo by ma, či to robil zámerne. Zaujímalo by ma to. K čomu mierim: mal by som trochu viac vysvetliť vlastnú situáciu. Môj učiteľ bol veľmi, veľmi sústredený na Dógena. Dógen. Čokoľvek iné? Nie, nie.

Ale odkedy som odišiel z Japonska — predtým, než som odišiel z Japonska, ale za posledných 20 rokov — som zistil, že ja takýto nie som. Nepovedal mi, aký mám byť. Ale moja životná skúsenosť mi ukázala, aký mám byť. Spočiatku, po odchode z Japonska, som učil. Snažil som sa učiť to isté. Niekedy presne to isté. Takže ako keby som kopíroval svojho učiteľa. A to je veľmi bežná vec. Ak študujete u profesora na univerzite a dlho sa naučíte veľa vecí, chcete robiť to isté. Môžete dokonca používať rovnaké výrazy.

Takže môžete rozprávať rovnakým spôsobom. To platí nielen pre budhizmus, platí to pre mnohé rôzne — dokonca aj v umení. Ale keď svojho učiteľa na nejaký čas opustíte, uvedomíte si, že nemôžete žiť jeho život. Takže asi chcem povedať, že v mojom živote existujú dva rôzne spôsoby učenia. Môj učiteľ mal veľmi úzky, sústredený spôsob učenia, len o Dógenovi, o nikom inom, a presne to, čo učil. Ale ja sa čoraz viac približujem k tomu, aby som prijímal mnoho vecí. Ktoré som si nemyslel, že by ma zaujímali. Ale zisťujem, že ma zaujímajú.

Chcel som teda hovoriť o tejto situácii. Počúvate ma, ako hovorím o budhizme istým spôsobom. Takže prídeme do tejto miestnosti a chcete, aby som hovoril. A ako dáte dokopy to, čo hovorím, a ďalšie skúsenosti a ďalšie veci, ktoré považujete za hodnotné? Ale možno sa cítite trochu zmätení, pretože chcete, aby som vám povedal niečo jasné a presné.

Boris: Môžem porovnávať, pretože mám, alebo som mal, dvoch učiteľov. Prvý je Kaisen, alebo Boso Kaisen. A druhý ste vy. Pre mňa je takéto učenie veľmi živé. Môžem sa ho dotknúť, nie z knihy, ale môžem sa dotknúť veľmi veľkého rozdielu v učení. Možno je to to isté, ale nie je dôležité, či je to úplne ten istý bod; dôležité je učenie. Možno prichádza z rovnakého smeru. Ale ten spôsob učenia je veľmi, veľmi odlišný, ako medzi Antarktídou a Saharou, čo je pre mňa niečo fascinujúce, konfrontovať sa s tým a spoznávať to — ako ísť na inú planétu. Nejde ani tak o to, čo je pravda povedať, ale ako to robíte. To ste vy, myslím. Najdôležitejší ste vy, nielen to učenie, ale to je pre mňa to najdôležitejšie. Súhlasím.

Účastník: Myslím, že sa mi zdá, že ste vždy učili to isté, že stále učíte to isté, čo ste učili, keď sme sa prvýkrát stretli. Tak sa mi to zdá. Možno sa zmenil štýl a možno sa tam deje viac osobného spochybňovania. Ale v podstate si myslím, že je to to isté.

Boris: Poznal som Mikea, keď už bol pravdepodobne takýmto novým Mikeom, taký, aký je teraz, a nie predtým, po opustení prísneho učenia svojho učiteľa. Čo sa týka budhistických škôl, vyskúšal som veľa rôznych škôl a dokonca ešte aj teraz sem-tam zájdem do inej školy — iné krajiny, iní učitelia. Nie je to tak, že roky nejako skryli ľudského učiteľa? A nemyslím si, že by som doteraz niekedy stretol budhistického učiteľa, ktorý by bol ľudskejší ako Mike.

Mike: Ďakujem vám veľmi pekne. Zaujímalo ma viac nie to, čo si o mne myslíte, ale čo si myslíte o sebe.

Účastník: Alebo

Mike: Môžem to napríklad na chvíľu vidieť?

Účastník: Áno, prosím.

Boris: Nie, pretože je to ešte lepšie. Takže najlepšie je pochopiť.

Účastník: Že najľahšie je pochopiť práve vás.

Účastník: Dobre. V poriadku. Prepáčte.

Účastník: Myslím, že je to jen osobní záležitost mezi dvěma povahami, dvěma lidmi. Protože mohou být jiní lidé, kterým se nelíbíte a kteří mají rádi jiného Kaisena nebo jiného. Takže si myslím, že se pořád točíme dokola a já osobně nejsem příliš analytický člověk. Víte, nemůžu studovat Shobogenzo šedesát let a hledat podrobná vysvětlení. Jsem spíš syntetický typ. Rozumíte? Takže ve svém životě obvykle hledám principy nebo pravidla, víte, jak věci obecně fungují. Takže obvykle zobecňuji. Když čtu knihu, skoro úplně zapomenu, o čem ta kniha je. Prostě si vytáhnu princip, který jsem v té knize nebo v tom učení našel. Takže například pro mě osobně není žádný rozdíl mezi zenem nebo jinými školami buddhismu nebo gnostickým učením raných křesťanů nebo kýmkoli. Je to jiný jazyk, jiní lidé, jiná atmosféra, jiná oblast, jiná doba. Ale pro mě není ten jazyk důležitý. Pro mě je nejdůležitější princip. Není důležitá ani ta osoba, která to říká, protože ta má samozřejmě určitý charakter, určitou životní zkušenost. Není důležitá ta doba. Teď si vůbec nepamatuju, co jsem řekl.

Účastník: Je to dôležitý bod.

Účastník: Nie, nie. Hej, nie.

Účastník: Chci navázat na myšlenku Pavla. Čím déle žiju, čím jsem starší, tím jasněji vidím ten princip, nebo tu otázku — ten princip, kterým člověk v sobě objeví otázku.

Boris: Prepáčte, ale nerozumiem, čo je tá otázka. Viem, na čo sa pýtam, ale neviem, či vôbec existuje nejaká otázka.

Účastník: Na začátku té otázce nerozumím. Jen vím, že tu je nějaká otázka.

Boris: Takže nerozumiem tej otázke prečo.

Účastník: Nejdřív tedy rozpoznám otázku proč a pak hledám odpověď.

Boris: Tieto základné odpovede sú veľmi ľahké.

Účastník: Základní odpovědi jsou velmi jednoduché: nelhat, žít slušně.

Boris: Je to možné v ťažkých podmienkach, nielen v teoretických

Účastník: A jak umět takhle pokračovat i ve velmi obtížných situacích, nejen teoreticky. K tomu mi pomáhá intuice, zkušenost i znalost. Takže podle toho si pak můžu vybrat Kierkegaarda, Ježíše, Buddhu a naše učitele, třeba ty moje.

Účastník: Skúsim na to nadviazať. Zdá sa mi, že keď hovoríme o tom, že sa učíme tým, že čítame rôzne veci, lebo počúvame rôznych ľudí — mne sa zdá, že čítať môžeme spisy z rôznych storočí, tisícročí a z rôznych kútov sveta, ale ak by v nás nebola tá schopnosť, o ktorej sa dočítam… Či to nie je vlastne len to, že čítaním rôznych vecí bez ohľadu na kultúrny kontext a jazyk si tam vytvárame niečo, čo vlastne cítime. Či cez tú intuíciu alebo niečo také sme vlastne spôsobili poznanie cez samých seba. V tých knihách a v komunikácii s učiteľom sa to pomenovalo.

Účastník: A asi na koniec takúto otázku: či to vlastne nie je o tom, že mám pocit, že poznanie, ktoré v sebe nemáme a len ho počujem zvonku, ma nijako neosloví.

Boris: Inými slovami, všetky učenia sú ako prsty, ktoré ukazujú správnym smerom, a nemáme sa zaoberať prstom, ale smerom. A ten smer je na nás.

Mike: No, je to dosť zaujímavé. V stredoveku, určite v Číne, sa budhizmus neučil podľa princípu. Ak čítate mnohé kóanové príbehy, je v nich nejaký princíp. Princípy v nich. Znova a znova a znova v každom príbehu. Ale nikto nikdy nezapisoval, aké tie princípy sú. A dokonca aj v Dógenových spisoch sú v jeho kapitolách princípy. Ale Dógen nenapísal: toto sú princípy. Takže, samozrejme, ja som nežil v stredovekej Číne ani v stredovekom Japonsku. Ale zdá sa, že naša výnimočná schopnosť extrahovať princípy je moderná. Takže.