Tri filozofie a jedna skutočnosť

Úvod

Táto malá brožúra je upraveným výberom siedmich prednášok o budhizme, ktoré ctihodný Gudo Wafu Nishijima predniesol na týždennom seminári, ktorý vedie v Tokiu posledných pätnásť rokov. Ctihodný Nishijima zakladá svoje výklady budhistickej teórie na Shobogenzo, ústrednom diele budhistického kňaza a filozofa známeho ako majster Dógen. Hoci bol majster Dógen skvelým a originálnym mysliteľom, ktorý dokonale ovládal slová aj zložitosti budhistickej logiky, nikdy nestratil zo zreteľa priepasť, ktorá oddeľuje idey od skutočnosti. Pravý základ budhistického života nenašiel v teóriách, ale v jednoduchej praxi sedenia nazývanej zazen. Jeho myslenie je preto celkom praktické a realistické a jeho vhľad je dnes rovnako svieži a aktuálny ako pred sedemsto rokmi.

Práve z celoživotného štúdia Shobogenzo ctihodný Nishijima našiel základ teórie, ktorú nazýva Štyri filozofie alebo Štyri hľadiská. V týchto siedmich prednáškach vysvetľuje každý zo štyroch stupňov v pojmoch moderného filozofického myslenia. Ctihodný Nishijima verí, že budhistická teória, teória, ktorú majster Dógen zaznamenal v Shobogenzo, je vždy logická a zrozumiteľná. No bez pochopenia štvorfázovej štruktúry, ktorú majster Dógen používa, sú básnické obrazy, zložitá stavba a zdanlivo protirečivé výroky o skutočnosti, ktoré Shobogenzo obsahuje, pre moderného čitateľa takmer nepochopiteľné.

Slová a ich významy robia problémy čitateľovi aj prekladateľovi; každý jazyk má vlastné jedinečné znaky, ktoré odrážajú kultúru danej spoločnosti. Sanskrt je elegantný, zložitý a silne flektívny jazyk. Japončina je jazyk skôr zameraný na cítenie, ktorému chýba prísna logická stavba angličtiny. Čínske znaky, ktoré prví prekladatelia budhistickej literatúry zvolili na vyjadrenie sanskrtských slov catvary aryasatyani, sa v japončine vyslovujú Shi Sho Tai. Shi znamená štyri, Sho znamená posvätný alebo vznešený a Tai znamená pravda alebo filozofia. Často sa však označujú ako Shi Tai Ron, kde Ron znamená teória. Výraz Teória štyroch filozofií je teda pomerne blízkym anglickým prekladom z japončiny. Sanskrtské slovo satya prešlo do japončiny ako Tai. Satya aj tai sa dajú vykladať viacerými spôsobmi; hoci hlavným významom oboch je nepochybne pravda, aj filozofia je presným prekladom z japončiny.

Ctihodný Nishijima v priebehu rokov použil pre slová Shi Tai Ron rozličné preklady, keď sa snažil nájsť najvhodnejší a najpresnejší anglický výraz, ktorý by odovzdal systém myslenia, aký našiel v diele majstra Dógena. Keďže stavba Shobogenzo je teoretická stavba, filozofický systém, ctihodný Nishijima sa rozhodol používať namiesto slova pravda slová filozofia alebo hľadisko. A zo Štyroch filozofií čiže Štyroch hľadísk štvrté hľadisko neukazuje na abstraktnú filozofiu, ale na samotnú skutočnosť. Odtiaľ názov tejto brožúry – Tri filozofie a jedna skutočnosť.

Dúfame, že vďaka pokračujúcej diskusii a otvorenej výmene názorov medzi kňazmi, laikmi a učencami sa nájde realistické riešenie otázky, ktoré slová, ktorý výraz najlepšie opisujú jednotlivé stránky budhistického myslenia. To, čo čítame, totiž nevyhnutne vykladáme podľa vlastných presvedčení a skúseností. Slová niekedy znamenajú pre rôznych ľudí veľmi rozdielne veci. A predsa je skutočnosť, ktorú sa budhistická teória pokúša opísať, iba jedna; môžeme dúfať, že každý dospeje k tomu istému porozumeniu, k spoločnému porozumeniu skutočnosti, v ktorej žijeme. V to dúfal majster Dógen. Aj my dúfame, že tieto eseje podnietia takúto výmenu a tým prispejú k pravému porozumeniu budhistického myslenia majstra Dógena.

Ctihodný Nishijima dospel k presvedčeniu, že Štyri filozofie, alebo presnejšie Tri filozofie a jedna skutočnosť, môžu byť pravým výkladom Štyroch vznešených právd. V prvej prednáške predstavuje tento objav a niektoré z dôvodov, prečo sa domnieva, že pôvodné sanskrtské slová catvary aryasatyani označujú tie isté Štyri filozofie, ktoré používa majster Dógen v Shobogenzo. Dúfa, že diskusia o najlepšej voľbe slov na vysvetlenie budhistických pojmov bude pokračovať, a víta pomoc a rady všetkých, ktorí sa venujú štúdiu a šíreniu budhizmu.

Teória štyroch hľadísk

[Táto esej bola pôvodne napísaná ako príprava na sériu prednášok, ktoré ctihodný G. Nishijima predniesol na jeseň 1986 v San Franciscu]

Ústredná teória budhizmu

Budhistická teória je rozsiahly filozofický systém. Preto nie je možné podať úplný prehľad jej mnohých teórií v jedinej prednáške. Rád by som však začal vysvetlením najdôležitejšej z týchto teórií, ktorá je ústredná pre celé budhistické myslenie. Je to teória štyroch hľadísk; môj výklad sanskrtských slov catvary aryasatyani. Tento výraz sa zvyčajne prekladá ako Štyri vznešené pravdy.

Štyri vznešené pravdy

Budhistické písma nám hovoria, že keď Gautama Buddha dosiahol pravdu, chcel učiť druhých tomu, čo sa naučil. No zároveň trochu pochyboval, či ľudia dokážu jeho teóriu pochopiť, pretože bola zložitá. Tradícia hovorí, že boh z nebies ho veľmi povzbudzoval, aby predniesol svoju prvú kázeň, a tak sa do toho pustil. Svoju prvú kázeň predniesol piatim bývalým druhom, s ktorými sa venoval askéze. Dozvedáme sa, že v tejto prvej kázni kázal Štyri vznešené pravdy, v mojom preklade teóriu štyroch hľadísk, a Strednú cestu. Preto považujeme tieto dve učenia za ústredné teórie budhizmu. Pochopiť tieto teórie znamená pochopiť jadro budhistického filozofického systému. Ľudia, ktorí dnes študujú budhizmus, k tomu, žiaľ, nemali príležitosť, najmä v západných krajinách.

Tradičný výklad

Tradične sú catvary aryasatyani čiže Štyri vznešené pravdy tieto:

• Duhkha-satya – Pravda o utrpení
• Samudaya-satya – Pravda o zoskupeniach (Pôvod utrpenia)
• Nirodha-satya – Pravda o ohraničení alebo podrobení (Zničenie utrpenia)
• Marga-satya – Pravda o správnej ceste

Ako dospievajúci som čítal o Štyroch vznešených pravdách v budhistických knihách, no vôbec som nechápal, o čom hovoria. Tieto štyri pravdy, o ktorých sa hovorilo, že sú jadrom samotného budhizmu, sa tak v mojom úsilí študovať budhizmus stali prekážkou, kameňom úrazu. Ak sa pozrieme do starých písiem, napríklad do písiem théravádového budhizmu, nájdeme tam tradičné vysvetlenia významu týchto Štyroch vznešených právd. Vysvetľujú, že Pravda o utrpení znamená, že všetky veci a udalosti tohto sveta sú utrpením; že Pravda o zoskupeniach znamená, že všetko utrpenie pochádza z ľudskej túžby; že Pravda o ohraničení alebo podrobení znamená, že musíme svoju túžbu zničiť; a že Pravda o správnej ceste znamená, že keď sme svoju túžbu zničili, môžeme nájsť správnu cestu.

Nech sa však snažím akokoľvek, v týchto vysvetleniach nenachádzam nijaký skutočný zmysel. Ak sú všetky veci a udalosti tohto sveta utrpením, potom budhizmus môže byť prinajlepšom dogmatickým a pesimistickým náboženstvom. Ak všetko utrpenie vyplýva z ľudskej túžby, potom budhizmus nemôže byť ničím viac ako askézou. Ak by myšlienka zničiť všetky naše túžby bola budhistickou myšlienkou, potom by budhizmus musel byť náboženstvom, ktoré hlása nemožné; pretože zničiť svoje túžby je pre nás úplne nemožné. Túžba je základom samotnej našej ľudskej existencie.

Pravda o správnej ceste sa ďalej vysvetľuje ako Vznešená osemdielna cesta; správny názor, správne myslenie, správna reč, správne správanie, správne živobytie, správne úsilie, správny stav tela a správny stav mysle. No nedokážem nájsť nijaký vzťah medzi touto štvrtou pravdou a prvými tromi.

Shobogenzo a štyri hľadiská

Keď som mal osemnásť rokov, našiel som knihu s názvom Shobogenzo. Napísal ju v trinástom storočí zakladateľ tej budhistickej školy v Japonsku, ktorá je založená na praxi zazenu. Volá sa majster Dógen. Shobogenzo sa mi vtedy zdalo takmer nemožné čítať a žasol som, že môže existovať kniha napísaná po japonsky, ktorej vôbec nerozumiem. No hoci som jej nerozumel, mal som pocit, že kniha môže obsahovať dôležité a cenné veci. Tak sa začalo štúdium, ktoré sa napokon pretiahlo na štyridsať rokov. A keď som konečne dokázal pochopiť význam Shobogenzo, ujasnilo sa mi aj to, prečo mi tak dlho pripadalo také ťažké. Samotná kniha sa skladá z mnohých protirečivých výrokov, a preto pôsobila nelogicky. No keď som ju čítal znova a znova, zistil som, že Shobogenzo je v skutočnosti zostavené veľmi zvláštnym spôsobom; používa jedinečný vzorec vyjadrovania.

Majster Dógen vyjadruje svoje myšlienky v Shobogenzo podľa vzorca štyroch fáz. Najprv vysvetlí problém z idealistického hľadiska; teda ako ideu pomocou abstraktných pojmov. Potom, hneď po tejto prvej fáze, vysvetlí ten istý problém, no tentoraz z objektívneho čiže materiálneho hľadiska. Inými slovami, uvádza konkrétne príklady a fakty. Potom v ďalšej fáze vysvetlí problém ešte tretí raz ako skutočný problém; teda realisticky uvažujúc. Skutočnosť, ktorá problém obklopuje, samozrejme nemôže vysvetliť slovami v knihe, ale robí to tak, že spojí subjektívne hľadisko, ktoré predkladá najprv, s druhým, objektívnym hľadiskom. Tieto dve hľadiská syntetizuje do realistického posúdenia problému; do syntézy seba a vonkajšieho sveta. A v poslednej fáze sa pokúša naznačiť jemnú, neopísateľnú povahu samotnej skutočnosti pomocou symbolických, básnických alebo obrazných foriem reči.

Shobogenzo je plné takýchto štvorfázových vysvetlení. Samotné kapitoly sa delia do štyroch skupín: teoretické, objektívne, realistické a symbolické, obrazné alebo básnické. Obsah kapitol je rozdelený rovnakým spôsobom a dokonca aj obsah jednotlivých odsekov sleduje ten istý vzorec. Vo všeobecnosti si teoretické čiže subjektívne vysvetlenie a materialistické čiže objektívne vysvetlenie toho istého problému budú vždy protirečiť. Realistické vysvetlenie bude zasa zdanlivo v rozpore so subjektívnym aj s objektívnym hľadiskom. A skutočná situácia samotná sa opäť líši od podaného realistického vysvetlenia. Keď teda Shobogenzo čítame po prvý raz, ohromí nás niečo, čo vyzerá ako hrubé logické rozpory. To je jeden z dôvodov, prečo je táto kniha taká ťažko pochopiteľná. Zdá sa plná protichodných myšlienok.

Keď som však knihu majstra Dógena čítal znova a znova, zvykol som si na tento jedinečný spôsob uvažovania o veciach. Všetky problémy rozoberá z troch hľadísk, subjektívneho a teoretického, objektívneho a materiálneho a realistického. Potom trvá na rozdiele medzi svojimi tromi hľadiskami a samotnou skutočnou situáciou. Touto metódou dokáže skutočnosť situácie vysvetliť veľmi jasne a logicky. Verí, že najdôležitejšie je vidieť, čo je samotná skutočnosť; a zároveň si uvedomuje, aké nemožné je to prostredníctvom písaného slova.

Tento jedinečný vzorec čiže logický systém je teda spôsob, akým majster Dógen naznačuje, čo je skutočnosť. A verím, že metóda majstra Dógena je v skutočnosti veľmi realistickým spôsobom, ako skutočnosť vysvetliť. Zistil som, že myšlienky majstra Dógena boli veľmi realistické, a zistil som aj to, že budhizmus je náboženstvom skutočnosti.

Potom som si spomenul na Štyri vznešené pravdy, ktoré ma tak dokonale porazili. Nemohol som si nevšimnúť súvislosť medzi štvorfázovým vzorcom v dielach majstra Dógena a Štyrmi vznešenými pravdami. Začal som si potom myslieť, že najväčší rozpor, ktorému musel Gautama Buddha vo svojom myslení čeliť, bol možno rozpor medzi subjektívnym, idealistickým myslením tradičného indického náboženstva a objektívnymi, materialistickými filozofiami šiestich veľkých filozofov, ktorí boli v tom čase v Indii populárni.

Myslel som si, že riešením tohto rozporu bol pre Gautamu Buddhu jeho objav, že naozaj žijeme v skutočnosti; nie, ako majú sklon myslieť idealisti, vo svete ideí, ani, ako majú sklon myslieť materialisti, iba vo svete objektívnej hmoty. Gautama Buddha založil svoju vlastnú filozofiu na fakte, že žijeme v živom svete okamihovej existencie, v samotnom skutočnom svete. No vyjadriť tento skutočný svet slovami je nemožné. Použil preto metódu, ktorá spojila dve základné filozofické hľadiská do syntetizovaného celku. A filozofický systém, ktorý takto vybudoval, je budhistický filozofický systém. Zároveň si však uvedomil, že filozofia nie je skutočnosť; je to iba rozprava o povahe skutočnosti. Potreboval nejakú metódu, ktorou by ľudia mohli priamo vidieť, aká je povaha skutočnosti. Touto metódou je zazen, prax, ktorá bola v Indii tradičná už od dávnych čias. Gautama Buddha zistil, že keď v tejto tradičnej pozícii sedíme v tichu, môžeme priamo vidieť, čo je skutočnosť. Preto odporúčal svojim učeníkom praktizovať zazen každý deň.

Takto som našiel svoj nový výklad Štyroch vznešených právd. Myslel som si, že duhkha-satya čiže Pravda o utrpení bola staroindickým spôsobom vyjadrenia idealistickej filozofie. Keď sme plní ideálov a usilujeme sa tie ideály uskutočniť, nevyhnutne trpíme tým, že ich uskutočniť nedokážeme.

Myslel som si, že samudaya-satya čiže Pravda o zoskupeniach sa možno v skutočnosti vzťahuje na zoskupenia paramanu, čo je sanskrtské slovo pre najmenšiu existujúcu čiastočku hmoty – moderný atóm. Pravda o zoskupeniach by sa teda vzťahovala na primitívnu vedu o hmote, na filozofiu materializmu, ako existovala v tom čase.

Potom som vyložil nirodha-satya, Pravdu o ohraničení, ako dialektickú syntézu; negáciu idealizmu a materializmu.

V konečnom štádiu filozofie nikdy nemôžu byť samotnou skutočnosťou. Gautama Buddha tento fakt zistil. A tak je marga-satya, Pravda o správnej ceste, jeho odporúčaním praktizovať zazen.

Môj nový výklad teda priniesol štyri pravdy: idealizmus, materializmus, realizmus a samotnú skutočnosť. Táto základná štvordielna štruktúra má veľký význam pre pochopenie budhistickej teórie. Gautama Buddha si myslel, že idealizmus je ľudské myslenie v jeho prvom štádiu, založené na subjektívnom hľadisku. No ako reakcia na toto prvé štádium prirodzene vzniká materialistické myslenie. Tieto dve hľadiská sú vždy v konflikte; tento fakt možno vidieť v každej krajine civilizovaného sveta. Gautama Buddha založil náboženstvo budhizmu, aby prekročil idealistické aj materialistické myslenie. Budhizmus syntetizuje hľadisko idealistu s hľadiskom materialistu a dáva tak realistické hľadisko. Aby sme dosiahli túto syntézu a uskutočnili budhizmus, odporúčal nám praktizovať zazen.

Verím, že tento rad filozofických hľadísk, teda idealizmus, materializmus, realizmus a skutočnosť, predstavuje najdôležitejšiu teóriu budhizmu, teóriu, ktorú môžu ľudia kdekoľvek používať ako spôsob, ako sa pozerať na svoj život a svoju úlohu v spoločnosti a usmerňovať ich.

Konkrétnym príkladom idealistu je človek, ktorý ustavične trpí frustráciou z toho, že nedokáže dosiahnuť svoje ideály. Materialista trpí tým, že vo svojom živote nedokáže nájsť nijaký zmysel okrem zmyslových pôžitkov. Môžeme povedať, že idealista by urobil dobre, keby skúmal svet okolo seba svojimi zmyslami, a materialistovi by prospelo, keby sa stal trochu idealistickým. Takto obaja môžu nájsť syntézu medzi týmito dvoma stavmi, a to je budhistický stav. Keď ľudia nájdu realistický postoj k životu, ktorý budhizmus hlása, môžu sami myslieť, cítiť, konať a žiť realistickým spôsobom. Ich život bude potom uspokojivejší ako život idealistu alebo materialistu.

V oblasti vedy budhizmus verí v súlad medzi vedou a náboženstvom. Až do konca stredoveku mali duchovné náboženstvá veľmi silnú moc. No v modernej dobe viera v duchovné náboženstvá stále viac slabla, porazená objavmi modernej vedy. To nie je stabilná situácia. Vedecké poznanie je, pravdaže, pre náš život nevyhnutné. Nemalo by nás však viesť k tomu, aby sme popierali to, čo veda ešte len musí objaviť. Väčšina ľudí si tento fakt neuvedomuje; myslia si, že veriť vo vedu aj v náboženstvo naraz nie je dôsledné.

Budhizmus nám dáva veľmi dobré riešenie tohto problému: v budhistickej teórii štyroch hľadísk je duchovné náboženstvo prvým krokom vo vývoji ľudského myslenia a veda je druhým krokom. V oblasti intelektuálneho myslenia si tieto dve štádiá zásadne protirečia. No budhizmus hovorí, že tieto dve štádiá sú iba rozličnými tvárami jednej a tej istej skutočnosti. Neexistuje nijaký zásadný dôvod, prečo by vedec nemohol veriť aj v náboženstvo. Budhistické hľadisko hovorí, že ľudia by mali hľadať nové náboženstvo, ktoré neprotirečí presvedčeniam vedy. Ak to posúdime realisticky, je možné nájsť vieru, ktorá syntetizuje duchovné náboženstvo a vedeckú pravdu. Táto viera je nové náboženstvo. Aby sme toto nové náboženstvo ustanovili, praktizujeme zazen.

V našom každodennom živote nám Štyri hľadiská môžu veľmi pomôcť pri riešení skutočných problémov. Predpokladajme napríklad, že ako podnikatelia chceme postaviť novú továreň. Ak najprv preštudujeme projekt na teoretickom základe, zo správ iných ľudí a z príručiek, získame predstavu, ideálnu predstavu našej továrne, akou ju chceme mať. Keby sme sa hneď pustili do toho a postavili továreň iba na základe svojej idey, veľmi pravdepodobne by sme neuspeli. Je to preto, že naša ideálna predstava toho, čo chceme, nezodpovedá skutočnej situácii.

Mali by sme prejsť k objektívnejšiemu a praktickejšiemu zváženiu súvisiacich problémov. Koľko bude stáť pozemok? Ako je to so zásobovaním vodou a elektrinou? Aká je situácia s pracovnou silou v tejto oblasti? Aká je priemerná mzda v tejto oblasti? Ako môžeme získať dostatočný kapitál? Odpovede na tieto praktické otázky nám dajú realistickejší obraz nášho projektu.

S našou predstavou teraz môžeme prejsť k vytvoreniu realistického plánu konania; syntézy našej pôvodnej idey a nášho konkrétneho prieskumu. Náš plán konania môže byť od našej pôvodnej idey veľmi vzdialený. No je to pravdepodobne najpraktickejší plán, ktorý má šancu v praxi fungovať. Zároveň je to iba plán; nie je to samotná továreň.

Napokon musíme urobiť krok; musíme vykročiť a začať stavať svoju továreň. Keď to urobíme, zistíme, že skutočná každodenná práca sa od našich plánov úplne líši a prináša mnoho nepredvídaných problémov. Je to preto, že aj náš starostlivo pripravený plán stále patrí do oblasti myslenia. Továreň, ktorú staviame, patrí do skutočného sveta. V skutočnom svete musíme prejsť mnohými skúškami a ťažkosťami. A práve cez tieto pokusy a omyly sa skutočná továreň pomaly buduje. Rad fáz projektu; idealistická fáza, objektívna fáza, fáza plánovania a samotná praktická fáza, existuje v našom každodennom živote vždy.

Keď rozpoznáme nevyhnutnosť tohto radu štádií vo svojom myslení, zvyčajne môžeme byť úspešní. Ak si tento postup cez štyri štádiá neuvedomujú, tí, ktorí sú veľmi idealistickí, niekedy zlyhajú pre svoje silné a často odvážne ideály. A tí, ktorí sú príliš objektívni a nemajú nijaké ideály, zlyhajú tiež, pretože ich objektívna analýza všetkých možných nástrah ich urobí príliš opatrnými. Môžu váhať zo strachu zo zlyhania. Niektorí ľudia sú teda príliš odvážni, príliš idealistickí. A iní sú príliš opatrní, príliš objektívni. Aby sme neboli príliš odvážni ani príliš opatrní, praktizujeme zazen.

V Shobogenzo majster Dógen hovorí: „Praktizovať zazen je celý budhizmus a budhizmus je len prax zazenu.“ Z konečného hľadiska je teda praktizovanie zazenu cieľom nášho života. Zazen nie je len spôsob, ako nájsť v živote úspech, je to samotné osvietenie. Praktizovať zazen je naša spása. Zazen je miesto nášho odpočinku. Je to život. Je to samotná Pravda. Prax zazenu nám umožňuje spojiť naše ideály, ciele a realistické plány do jedného syntetizovaného celku.

Duch v budhizme I

Budhisti veria vo vesmír. Podľa filozofov, ktorí zakladajú svoje presvedčenia na idealizme, je vesmír miestom ducha. Iní filozofi, ktorých presvedčenia sú založené na materialistickom náhľade, hovoria, že vesmír sa skladá z hmoty, ktorú vidíme pred svojimi očami. Budhistická filozofia zastáva náhľad, ktorý nie je ani idealistický, ani materialistický; budhisti neveria, že vesmír sa skladá iba z hmoty. Veria, že okrem hmoty existuje ešte niečo iné. Tu je však ťažkosť; ak na opis toho niečoho iného okrem hmoty použijeme pojem ako duch, ľudia majú sklon vykladať budhizmus ako nejakú formu spiritualistického náboženstva a myslieť si, že budhisti teda musia veriť v skutočnú existenciu ducha. Preto je veľmi dôležité pochopiť budhistický náhľad na pojem duch.

Dávam si tu pozor, aby som o duchu hovoril ako o pojme, pretože budhizmus naozaj neverí v skutočnú existenciu ducha. Čo je teda toto niečo iné okrem hmoty, čo v tomto vesmíre existuje? Ak si myslíme, že existuje nejaké niečo, čo skutočne existuje okrem hmoty, naše chápanie nebude správne; nič fyzické neexistuje mimo hmoty.

Budhisti veria v existenciu vesmíru. Niektorí ľudia vysvetľujú vesmír ako vesmír založený na hmote. Existuje však aj niečo, čo nazývame hodnota alebo zmysel. Vesmír, ktorý sa skladá iba z hmoty, nenecháva v civilizáciách a kultúrach nijaký priestor pre hodnotu či zmysel. Hmota sama osebe nemá nijakú hodnotu. Môžeme povedať, že vesmír je vybudovaný z hmoty, no musíme tiež povedať, že hmota slúži nejakému účelu.

Pri našom chápaní vesmíru by sme teda mali uznať existenciu niečoho iného než hmoty. To niečo môžeme nazvať duch, ale ak to urobíme, mali by sme pamätať, že v budhizme je slovo duch obrazným výrazom pre hodnotu alebo zmysel. Nehovoríme, že duch skutočne existuje; tento pojem používame iba obrazne.

Máte nejaké otázky?

Sú hodnota a zmysel to isté?

Áno. Používam ich na vyjadrenie takmer toho istého významu. Duch sa používa ako obrazný výraz pre hodnotu alebo zmysel. Idealistické filozofie podporujú presvedčenie o existencii ducha. Budhistická filozofia skúma vesmír z dvoch strán; z idealistickej strany a z materialistickej strany. Dva pojmy duch a hmota sú teda užitočné pojmy, ktoré môžeme použiť, keď vysvetľujeme vesmír z týchto dvoch hľadísk. Slovo duch sa používa vo význame hodnota alebo zmysel.

Ako sa duch prejavuje v budhizme?

Priama odpoveď je, že budhizmus neverí v existenciu ducha. O vesmíre sa zvyčajne uvažuje ako o niečom, čo sa skladá z hmoty. No nie je to iba hmota; v našich civilizáciách a kultúrach je aj hodnota, ktorá z hmoty vzniká. Hmota je jeden z pojmov, ktorými vysvetľujeme, z čoho sa vesmír skladá. Budhisti sa však domnievajú, že vesmír je v konečnom dôsledku neopísateľný; teda presahuje akýkoľvek opis.

Čo máte na mysli hodnotou hmoty?

Hmota má fyzickú alebo ekonomickú hodnotu, ale to nie je konečná hodnota, ktorú hmota má. Konečnou hodnotou hmoty je jej hodnota pre ľudské bytosti. Pre ľudí je jedenie veľmi dôležité. No nikdy sa nemôže stať konečným cieľom života; nemôžeme žiť iba na to, aby sme jedli. Hoci jeme každý deň, samotné jedenie nás neuspokojuje. Náš život závisí od inej hodnoty, ktorá nemá ekonomickú ani fyzickú povahu. Hoci ekonomická či fyzická hodnota je základom všetkých civilizácií a kultúr, z hmoty vzniká okrem jej fyzickej hodnoty aj iná hodnota.

Máte tým na mysli, že ľudské bytosti nemôže deň čo deň uspokojovať iba fyzická hodnota, takže musí existovať nejaká iná hodnota?

Celkom pekný spôsob, ako preskúmať význam hodnoty, je pozrieť sa na dejiny ľudských civilizácií. Ľudské bytosti sa tisíce rokov usilovali niečo vybudovať. Je pre nás nesmierne ťažké jasne opísať, čo je to niečo, čo sme sa usilovali vytvoriť. Keď sa však pozrieme späť na dejiny niekoľkých posledných tisícročí, vidíme, že to niečo, čo sme vytvorili, sa dá nazvať hodnota.

Hovoríte, že budhisti neveria v ducha ako v niečo odlišné od hmoty. Aký je však rozdiel medzi tým, čo vy nazývate „niečo“, a tým, čo niekto iný nazýva „duch“?

Moje niečo je zahrnuté vo vesmíre. Keď sa na vesmír pozeráme z jednej strany, vidíme jeho duchovnú tvár. Keď sa naň pozeráme z druhej strany, nachádzame jeho hmotnú tvár. Nie je teda možné dokázať, že skutočne existuje duch alebo že skutočne existuje hmota. A tí, čo trvajú na tom, že vesmír je iba hmota, strácajú jednu tvár vesmíru. Rovnako aj idealisti, ktorí hovoria, že vesmír je duch. Obe tieto idey sú neúplné. A v tom sa mýlia. V budhistickej filozofii veríme v niečo iné než hmotu; hmota je iba jedna tvár vesmíru. Máme ešte druhú stranu, ktorá nemá meno. Taká je situácia. Existenciu tejto druhej, bezmennej tváre vesmíru nemožno nikdy poprieť.

Je dôvodom, prečo to nenazývame „duch“ alebo duchovná tvár vesmíru, to, že to patrí do oblasti metafyziky?

Je to preto, že vesmír je jednota. Ak trváme na tom, že duch existuje oddelene od hmoty, ľahko upadneme do mylného chápania vesmíru. Preto sa vyhýbame tomu, aby sme si osvojili takýto spôsob myslenia. Budhistická filozofia hovorí, že vesmír je v konečnom dôsledku neopísateľný. Pojmy hmota a duch vo svojich vysvetleniach, pravdaže, používame. No sú iba prostriedkom vysvetľovania. Nie sú konečnou povahou vesmíru. Budhizmus hovorí, že môžeme veriť v existenciu samotného vesmíru. To je pre budhistické myslenie základné.

Dógen používa slovo „myseľ“ v zmysle ducha, však? Nemyslíte si, že myseľ je takmer totožná s duchom?

No, myseľ je ďalší pojem, ktorý sa používa pri vysvetľovaní; majster Dógen povedal v Shobogenzo, že myseľ je jedno oko, ktorým sa môžeme pozerať na vesmír, a preto to slovo vo svojich vysvetleniach používal. No myseľ neexistuje ako samostatná entita sama osebe. Majster Dógen preto povedal: „Myseľ večných buddhov, to sú jednoducho ploty, steny, škridly a kamienky.“ Je to veľmi dôležitý pojem a samotné tieto slová sú veľmi známe. Nepotvrdzoval existenciu mysle samej osebe. Myseľ existuje iba vtedy, keď je postavená proti vonkajšiemu svetu. Myseľ a vonkajší svet nikdy nemôžu existovať ako oddelené entity. To je základný postoj budhistickej filozofie. Slovo myseľ teda v Shobogenzo nachádzame ako vysvetľujúci pojem.

V podstate budhizmus verí v jednotu tela a mysle. Keď naše telo zomrie, nenájdeme po mysli nijakú stopu. Táto myšlienka je celkom odlišná od brahmanských myšlienok, ktoré v Indii prekvitali pred Gautamom Buddhom. Mnohí ľudia ťažko rozlišujú medzi brahmanizmom a budhizmom.

Vo vesmíre je toho tak veľa, čomu zatiaľ nedokážeme porozumieť. Ale raz porozumieme, ak dokážeme zmeniť svoj spôsob myslenia. Toto sa mi zdá byť základným problémom...

Súhlasím s vami. Všetci máme svoje vlastné presvedčenia a svoje vlastné náboženstvá. No náboženské idey nikdy nemôžu byť absolútne, pretože naše idey sa v priebehu tisícročí vyvíjajú a menia. Ale môžeme veriť v nejakú pravdu – môžeme veriť vo svoju vlastnú pravdu.

Nie je však možné, že sa zmenia aj idey v budhizme? Keď náboženstvo starne, musí sa meniť...

No, myslím si, že existujú tri druhy náboženských presvedčení; duchovné, hmotné a napokon budhistické. Tomu verím ja. Verím v túto myšlienku, a preto prednášam o budhistickej filozofii. Každý má slobodu veriť vo svoje vlastné náboženstvo. Zároveň však v dejinách môžeme nájsť prúd postupného vývoja náboženstva. V dávnych dobách a v stredoveku ľudia verili v duchovné náboženstvá. V modernej dobe sme začali veriť v materialistické náboženstvá a vo vedu. No v polovici devätnásteho storočia vstúpili dejiny náboženstva do novej fázy. Myslím si, že dnes hľadáme tretie náboženstvo; také, ktoré nie je ani idealistické, ani materialistické; náboženstvo strednej cesty; náboženstvo samotnej skutočnosti.

Spomedzi týchto troch druhov si môžeme slobodne vybrať, v ktoré náboženstvo budeme veriť. Ja som si vybral budhizmus. Nemám nijakú možnosť dokázať jeho absolútnu pravdivosť ani opak, ale verím, že je to konečná pravda. Preto vám vysvetľujem svoje presvedčenia. Situácia závisí od viery. A otázka viery presahuje rámec diskusie: ja verím tomuto – vy veríte tomuto – niekto iný verí tamtomu. Taká je situácia. Ak poviete, že nemôžete veriť mojim ideám, nemôžem na tom trvať. Máte právo na vlastný názor. Náboženské presvedčenia sú týmito činiteľmi viazané. Ja však verím v idey majstra Dógena.

Ale to bolo pred siedmimi storočiami! To je dlhá doba...

Áno. Ale pomyslite na svetlo, ktoré vidíme z hviezd: samotné svetlo opustilo hviezdu pred miliardami rokov. V porovnaní s takou časovou mierou nie je časový rozdiel medzi majstrom Dógenom a nami až taký veľký.

Áno, ale niekedy svetlo, ktoré vidíme, pochádza z hviezdy, ktorá už neexistuje...

Čas je teda naozaj veľmi relatívny. Idey majstra Dógena sú však veľmi moderné idey. Keď som po prvý raz čítal Shobogenzo, keď som bol ešte chlapec, s úžasom som zistil, že obsahuje idey, ktoré boli až priveľmi moderné. Keď som čítal ďalej, začal som jeho ideám veriť. A teraz tieto idey nepretržite študujem už viac ako štyridsať rokov. A teraz už o jeho ideách vôbec nepochybujem. Myslím si preto, že pravda dokáže prekonať časové rozdiely. Pravda si zaslúži, aby sa študovala.

Ak veríme v Neopísateľné, môžete vysvetliť, prečo je potrebné študovať intelektuálnu a hmotnú tvár skutočnosti?

V dejinách filozofie vznikli dva systémy myslenia; idealizmus a materializmus. Idealisti zakladajú svoje myšlienky na existencii ducha a materialisti zakladajú svoje myšlienky na hmote. Aby sme vysvetlili tretí systém myslenia, ktorý používa budhizmus, môžeme využiť tieto dva existujúce systémy. Preto študujeme tieto dve tváre skutočnosti.

Je to proces, ktorý musí pokračovať? Napríklad keď niekto verí v budhizmus, číta slová budhizmu a rozhodne sa, že sa stane budhistom. Je potom potrebné, aby študoval duchovnú a hmotnú tvár vesmíru?

Áno. Je to metóda vysvetľovania. Nie je nevyhnutné vedieť vysvetľovať, ale tieto dva filozofické systémy nám umožňujú pochopiť a vysvetliť budhistickú teóriu. Preto tieto dva systémy používame ako fázy v našej teórii štyroch hľadísk.

Napísal majster Dógen Shobogenzo preto, aby obrátil ľudí na budhizmus, alebo aby ho čítali budhisti, ktorí už veria v Neopísateľné? Kázal budhistom, alebo chcel obrátiť ľudí na budhizmus?

Majster Dógen povedal, že budhizmus je viera vo vesmír a že vesmír čiže Dharma zahŕňa všetko. Budhizmus preto objíma celý vesmír. Majster Dógen teda veril, že nikto nemôže poprieť pravdu budhistickej filozofie. To bolo jeho presvedčenie. Nesnažil sa usilovne obracať iných ľudí na budhizmus. Veril, že keďže budhizmus je viera vo vesmír, viera vo všetko, je pre nás prirodzené veriť v budhizmus, veriť v skutočnosť. Taká je situácia.

Keď som začal študovať budhizmus, čítal som knihu Shunryu Suzukiho, kňaza školy Soto. Zdalo sa, že hovorí, že dôležité je iba praktizovať zazen a že študovať idealizmus a materializmus nie je dôležité. Keď som vám to povedal, odpovedali ste, že s jeho názorom nesúhlasíte. Stále nechápem prečo.

Dôvod, prečo sa púšťame do idealistických a materialistických myšlienok o svete, je ten, že ľudské bytosti rady myslia. Tisíce rokov sme vynakladali veľké úsilie, aby sme našli pravdu pomocou intelektuálneho myslenia. To je fakt. Ľudské dejiny vytvorili mnoho filozofických systémov. Keď sa pozrieme na nejaký problém, máme sklon o ňom premýšľať. Najlepšie je teda pri štúdiu budhizmu využiť náš sklon myslieť. Používanie filozofických ideí je iba prostriedok.

Takže to nie je potrebné?

Nie, nie je to potrebné. To je pravda. Ak praktizujeme zazen každý deň, nepotrebujeme nijaké filozofie; nepotrebujeme nijaké teórie. Keď dosiahneme pravdu, môžeme zistiť, ako žiť. Potom môžeme nájsť cieľ svojho vlastného života a usilovať sa ho dosiahnuť. Nájsť základ života je teda tou najdôležitejšou úlohou, akú máme. Preto vás naliehavo vyzývam, aby ste praktizovali zazen a dosiahli pravdu.

Ale myslím si, že máme sklon najprv o probléme premýšľať, skôr než zistíme, že nám zazen môže pomôcť.....

No, vysvetlím situáciu takto: myslenie, cítenie aj praktizovanie zazenu, to všetko existuje vnútri vesmíru. A keď praktizujeme zazen, zažívame vesmír zvnútra. Naproti tomu intelektuálne myslenie sa pozerá na vesmír zvonka, akoby z odstupu. A cítenie je vnímanie či prijímanie podnetov zo sveta mimo nás. Máme teda tieto tri spôsoby alebo postoje, ktorými zažívame niečo, čo nazývame vesmír. V skutočnosti však nie je možné povedať myseľ existuje tu; s nejakou konečnou istotou nie je možné povedať ani som tu. Niečo jestvuje, a tak ľudia hovoria toto je moja myseľ alebo toto som ja. No to sú iba spôsoby, ako vysvetliť existenciu....niečoho. Nikdy nemôžeme dokázať, či sú tieto idey pravdivé, alebo mylné. To je skutočná situácia. Aby sme tento fakt objavili, praktizujeme zazen. Počas zazenu nedokážeme nájsť myseľ ani telo. Jednoducho sedíme – alebo skôr niečo jednoducho sedí. V budhizme sa situácie tohto druhu nazývajú neopísateľné. Preto hovoríme, že to niečo je Neopísateľné. Môžeme povedať, že praktizovať zazen znamená hľadať Neopísateľné. Je to iste veľmi zvláštny stav vecí, no je to skutočná situácia v našom živote.

V budhizme niet nijakého ja, a teda, pravdaže, niet ani mysle. Ale povedali ste, že vesmír zahŕňa niečo, čo nie je hmota. Prestane to niečo v okamihu smrti tiež existovať?

Nie, myslím si, že po mojej smrti vesmír pokračuje vo svojej existencii. Neverím, že po mojej smrti sa vesmír skončí.

A čo život pred narodením?

Budhizmus potvrdzuje situáciu v prítomnom okamihu. Podľa budhistickej filozofie nie je možné objaviť počiatky tohto sveta. To je základný postoj budhizmu. Preto keď sa Gautamu Buddhu jeho učeníci spýtali, či mal tento svet počiatok, neodpovedal. Iba sa usmial. To bol jeho postoj, pretože vedel, že takéto problémy presahujú intelektuálne schopnosti ľudí. Ten istý fakt potvrdil aj nemecký filozof Immanuel Kant. Dospel k záveru, že takéto metafyzické otázky presahujú schopnosti intelektu. Gautama Buddha tento fakt poznal, a preto na tieto otázky neodpovedal. Je to veľmi zaujímavý postoj.

Myslíte si, že aj majster Dógen bol veľmi intelektuálny?

Áno, bol. No zároveň rozpoznal existenciu iného sveta, než je svet intelektu. Hodnota budhizmu je v tom, že objavil svet oddelený od sveta intelektu. Ľudia v modernej dobe sú veľmi inteligentní. Zvyčajne si myslia, že žijú vo svete, v ktorom existujú ich myšlienky. No budhizmus naznačuje, že popri svete našich myšlienok existuje iný svet. To je veľmi dôležitý bod. Majster Dógen bol teda veľmi bystrý, veľmi intelektuálny. Ale našiel iný svet. Myslím si, že možno práve preto, že bol taký intelektuálny, musel nájsť iný svet, aby prežil. Rovnako aj moderný človek je veľmi intelektuálny. A preto potrebuje nájsť existenciu sveta popri svete intelektu. Taká je, myslím, situácia v dnešnom svete.

Ak nepraktizujeme zazen, je pre nás také ťažké nájsť nejaké meradlo, však?

Áno. Zazen nás učí všetko. Taká je situácia. Preto pochopiť budhistickú teóriu nie je to najdôležitejšie; dôležité je okúsiť budhizmus. Chceli by ste zafu?

Existujú rôzne druhy ľudí; niektorí sú pokojní a niektorí nervózni. Navrhli by ste pre týchto rôznych ľudí rôzne veci; napríklad rôzne dlhý čas praxe?

Smutným faktom je, že zazen praktizujú iba ľudia, ktorí veria v budhizmus. To je skutočná situácia. Naliehavo vás vyzývam, aby ste praktizovali zazen, ale môžete sa slobodne rozhodnúť, či to urobíte, alebo nie. Úprimne vám to odporúčam.

Ďakujem.

Duch v budhizme II

V minulej prednáške som vysvetľoval budhistickú predstavu ducha. Mám pocit, že v mojom vysvetlení bola istá nejasnosť, a preto by som chcel tento pojem vysvetliť znova. Myslím si, že nejasnosť vznikla z dvoch vecí; jednou bolo, že som povedal, že budhisti neveria v existenciu samotného ducha, no zároveň som slovo duch často používal. Druhou je, že som vo svojom vysvetlení nevyužil budhistický systém štyroch filozofií. Myslím si, že bez využitia logiky štyroch filozofií nie je možné budhistickú teóriu úplne vysvetliť. Dnes by som preto chcel problém pojmu duch vysvetliť pomocou štyroch filozofií.

Z idealistického hľadiska ľudia veria, že myseľ skutočne existuje. To je pre idealistické filozofie základné. Idealisti majú tiež sklon veriť, že duch existuje ako entita sama osebe. Môžeme povedať, že pojem duch je stredobodom idealistických filozofií. V budhizme sa pojem myseľ používa vo vysvetleniach bez akéhokoľvek presvedčenia o existencii mysle alebo ducha ako samostatnej entity. Tieto pojmy sa používajú výlučne ako prostriedok na vysvetlenie filozofických problémov tohto sveta. Ľudia, ktorí veria v existenciu ducha, nie sú budhisti. V prvom štádiu logiky štyroch filozofií, v idealistickom prístupe, budhizmus používa pojmy ako myseľ a duch na účely vysvetlenia, ale existenciu ducha ako skutočnej entity popiera.

Z materialistického hľadiska ľudia veria v existenciu hmoty. Materialistické filozofie sú založené na hmote. V budhizme sa však hmota používa ako pojem na vysvetlenie sveta; budhisti neveria v existenciu hmoty ako samostatnej entity samej osebe. Materialisti vysvetľujú myseľ ako súčasť fyzického sveta. Existenciu ducha však neuznávajú. V druhom, materialistickom kroku logiky štyroch filozofií ani budhisti neveria, že duch existuje.

Z tretieho hľadiska uvažujeme o probléme na základe skutočného konania a skúsenosti. Konanie sa tu vysvetľuje ako kontakt medzi mysľou a vonkajším svetom. Konanie nemožno rozdeliť na myseľ a hmotu. Keď konáme, nemáme čas uvažovať o tom, či je konanie rozdelené na myseľ a hmotu, alebo nie. V tretej fáze teda niet miesta pre presvedčenie o existencii ducha.

Konečné hľadisko presahuje všetky filozofie. Žijeme v skutočnosti a spoliehame sa na prax zazenu, aby sme si tento fakt stále uvedomovali. Praktizovaním zazenu zakúšame stav v samotnej skutočnosti. A táto skúsenosť toho, čo je skutočnosť, tvorí základ budhistickej viery. V konečnej fáze teda veríme v skutočnosť v tomto vesmíre. Nikdy nemôžeme dokázať, že to, čo zažívame, je skutočnosť; nijaké slová túto skúsenosť nedokážu vysvetliť. Naším jediným postojom k existencii skutočnosti je prostá viera. Z tohto konečného hľadiska je budhizmus druhom metafyziky, druhom náboženstva. Mať túto vieru v skutočnosť vesmíru znamená byť budhistom. Veríme v existenciu skutočnosti, ale nedelíme ju na dve časti; na myseľ a hmotu alebo na ducha a formu. V konečnej fáze teda budhisti nemôžu veriť v existenciu ducha; existenciu ducha popierame.

Máte nejaké otázky?

Skutočnosť, ktorá tvorí základ vašej viery; tvorí táto skutočnosť základ vašej viery až potom, ako ju zažijete v zazene, alebo je tu viera už predtým?

Viera pochádza zo zazenu, zo skutočnosti, ako ju zažívame v zazene. Praktizovanie zazenu je teda pôvodom viery budhistu v skutočnosť.

Môžete vysvetliť, čo človeka psychologicky alebo duchovne priťahuje k zazenu?

Áno. Pôvodnou pohnútkou, prečo niekto začne praktizovať zazen, je často pocit, že v jeho živote nie je nič hodnotné; nič, na čo sa dá spoľahnúť. Takáto nálada v živote človeka je jedným z dôvodov, prečo môže začať veriť v budhizmus a praktizovať zazen. Od toho okamihu začne pohnútku poskytovať samotná skúsenosť zazenu.

Na vysvetlenie pôsobenia zazenu na naše telo a myseľ zvyčajne používam teóriu autonómneho nervového systému. Autonómny nervový systém má dva podsystémy; sympatický systém a parasympatický systém. Tieto dva systémy sú utvorené tak, aby pôsobili proti sebe. Keď sú tieto dva systémy v rovnováhe, cítime sa pokojní. To je náš prirodzený stav. Zvyčajne však žijeme s istou mierou napätia v dôsledku nerovnováhy v prospech sympatického nervového systému. Keď pracujeme, sme zvyčajne v stave napätia. Toto napätie však nie je naším prirodzeným stavom. Ak chceme žiť prirodzene, mali by sme sa vrátiť do svojho prirodzeného stavu. Praktizovanie zazenu to robí; umožňuje, aby sa tieto dva systémy vyrovnali, a tak sa vraciame do svojho prirodzeného stavu. Keď sedíme v tomto prirodzenom stave, môžeme celým svojím telom a mysľou cítiť celý vesmír čiže skutočnosť. To je zmysel zazenu.

Je skutočnosť, ktorú jeden človek vníma praktizovaním zazenu, tá istá skutočnosť, ktorú vníma iný človek?

Áno. Môžeme povedať, že skutočnosť je univerzálna. Preto môžeme skutočnosť nazvať vesmírom.

Potom teda nie je relatívna voči ľudskému duchu?

Na vysvetlenie našej skúsenosti niekedy používam slovo myseľ, ale, ako som povedal, nerád používam slovo duch, pretože to naznačuje, že verím v existenciu samotného ducha. V budhistickej filozofii sa myseľ používa na vysvetľovanie; niektorí ľudia používajú slovo duch v podobnom význame ako myseľ, ale myslím si, že v diskusiách o budhistickej filozofii je slovo myseľ lepšie.

Môžete nám povedať niečo o význame mysle v budhizme?

Myseľ je druh zrkadla, ktoré odráža vonkajší svet. V tretej fáze budhistickej filozofie, vo filozofii konania, sa myseľ chápe ako totožná so samotným vonkajším svetom. Inými slovami, myseľ a vonkajší svet sú jedna neoddeliteľná jednota. No v prvej fáze budhistickej filozofie, kde o probléme uvažujeme zo subjektívneho hľadiska, sa pojem mysle používa ako prostriedok na vysvetlenie tohto sveta zo strany subjektu. Niekedy myseľ označuje aj naše vedomie. Taký je budhistický náhľad.

Povedali by ste nám o svojich skúsenostiach v zazene?

Aha, chcete vedieť o takzvanom osvietení?

No, môžete sa s nami podeliť o svoju skúsenosť zazenu?

Dobre. Poviem vám, čo sa deje v mojom prípade, keď praktizujem zazen. Na začiatku zvyčajne myslím bez toho, aby som si vedome uvedomoval, že to robím. Potom po niekoľkých minútach rozpoznám, že som o niečom premýšľal, ak chcete, prežúval som to. Potom sa začnem usilovať zastaviť svoje myslenie. V tomto stave niekedy myslím a niekedy nie. Tieto dva stavy sa znova a znova striedajú. Potom, zvyčajne asi po tridsiatich minútach, vstúpim do iného stavu; v tomto stave už nemusím vynakladať nijaké úsilie, aby som myslenie zastavil. Jednoducho sedím. Je to veľmi príjemný, pokojný a prirodzený stav.

Najprv teda nevedome myslím. Potom rozpoznám, že myslím. Potom sa začnem usilovať myslenie zastaviť. A potom napokon vstúpim do stavu, v ktorom nemusím vynakladať nijaké úsilie, aby som myslenie zastavil. To sú štyri obvyklé stavy v mojom zazene.

Keď vstúpite do posledného stavu, máte nejakú túžbu vrátiť sa do bežného stavu?

Konečný stav je veľmi bežný stav. Cieľom zazenu je vrátiť sa do tohto prirodzeného stavu. Stav, v ktorom sme, keď o niečom premýšľame, nie je vždy naším prirodzeným stavom. Faktom je, že stav, v ktorom konáme, je naším prirodzeným stavom. To je základná podstata budhistickej filozofie. Ctíme si samotné konanie.

V našom každodennom živote nás zachraňuje naše konanie; keď sa niečím trápime, náš stav nie je pokojný; keď prijímame podnety zo sveta okolo nás, nie vždy sme šťastní. Ale keď sme ponorení do svojho konania, sme šťastní a v pokoji. To je základný fakt života. Budhistická filozofia preto hovorí, že by sme sa mali venovať konaniu; je to základ budhizmu.

Ako človek prenesie svoju skúsenosť zo zazenu do svojho každodenného života?

Myslíte tým, ako môžeme vstúpiť do prirodzeného stavu, keď nepraktizujeme zazen?

No, ak je niekto veľmi svedomitý v praktizovaní zazenu, doma aj v chráme, ak chceme túto skúsenosť čo najviac preniesť do času, keď nepraktizujeme.....

Áno. Pri praktizovaní zazenu je najdôležitejšia pravidelná každodenná prax. Praktizovať zazen každý deň, hoci aj krátko, je najlepší spôsob, ako uskutočniť presvedčenia budhizmu. Aj keď sme veľmi zaneprázdnení, mali by sme si nájsť nejakú krátku chvíľu, keď môžeme praktizovať zazen. Je to základný východiskový bod budhistického života.

Ale keď praktizujeme každý deň, môžeme niečo urobiť, keď nepraktizujeme zazen, aby.....

Ukážem vám situáciu na príklade. Keď praktizujeme zazen hneď ráno, naše telo a myseľ vstúpia do prirodzeného stavu. Raňajkujeme teda v prirodzenom stave. Pracujeme v kancelárii v prirodzenom stave. Študujeme a čítame v prirodzenom stave. Po praktizovaní zazenu môžeme všetko robiť v prirodzenom stave; je to účinok praktizovania zazenu. Preto vás naliehavo vyzývam, aby ste praktizovali zazen pravidelne, každý deň.

Opísali ste svoju vlastnú skúsenosť v zazene a hovorili ste o tom, ako si uvedomíte, že myslíte, a začnete sa usilovať prestať. Myslím si, že pre niekoho, kto so zazenom začína, znie to úsilie trochu záhadne. Nevieme, ako sa usilovať prestať myslieť. Ako to robíme?

Potrebujete sa vo svojom zazene usilovať prestať myslieť?

Myslím, že áno, ale tá technika.... zvyčajne si myslíme, že musí existovať nejaký spôsob, ako to urobiť. Keď poviete „usilovať sa“, nevieme presne, aký druh úsilia máte na mysli. Ako to urobíme, aby sme nemysleli?

Počas zazenu mávam v mysli zvyčajne nejaké obrazy, a to je istý druh myslenia. Keď teda rozpoznám, že mám v mysli obrazy, usilujem sa ich zbaviť. Máte obrazy, keď praktizujete zazen?

Áno, mám. Ale problémom nie sú tie obrazy, ide o to, že niekedy nechápeme, ako sa ich zbaviť. Existuje nejaká konkrétna metóda, ako sa ich zbaviť?

No, myslím si, že váš stav počas zazenu je veľmi prirodzený a pokojný. Prirodzený stav máte od začiatku svojej praxe.

Ale keď hovoríte o úsilí prestať myslieť, zvyčajne, keď sa usilujem prestať myslieť, myslím na niečo iné. Myslím na to, ako sa usilujem, alebo mi myseľ len poletuje od jednej myšlienky k druhej. A v skutočnosti vôbec neprestanem myslieť. Iba sa zapletiem do iného druhu myslenia.

No, v takom prípade zvyčajne zameriam svoje vedomie na to, aby som udržal spodnú časť chrbtice rovnú a zvislú. Sústredím myseľ na to, aby som si vyrovnal chrbticu. Toto úsilie zastaví moje myšlienky.

Takže v istom zmysle je to vaša metóda, vaša technika?

Áno, presne tak.

Zisťujem, že ak si polohu svojho tela neustále neuvedomujem, neskôr si uvedomím, že moje telo sa posunulo do nesprávnej polohy. Je teda možné, aby človek po mnohých rokoch praxe už nemusel na svoje telo myslieť?

Po mnohých rokoch praktizovania zazenu sa naše svaly zdokonalia. Preto sa nemusíme ustavične sústreďovať na to, aby sme udržali správnu pozíciu. Zvyčajne však potrebujeme zameriavať svoje vedomie na to, aby sme držali chrbticu rovno a zvislo.

Usilujeme sa na začiatku zámerne nemyslieť? Je možné usilovať sa nemyslieť a zároveň udržiavať telo v správnej pozícii?

Myslím si, že sústrediť sa na udržiavanie chrbtice rovnej a zvislej je najlepší spôsob, ako sa zbaviť myšlienok. To je moja metóda.

Často počúvam, ako nám ľudia odporúčajú sústrediť sa na dýchanie. Ak sa sústredím na chrbát, začne ma bolieť chrbát. Ak sa sústredím na dýchanie, telo je viac pod kontrolou.

Áno, niektorí ľudia nám odporúčajú sústrediť sa na dýchanie; pozorne sledovať, ako dýchame. No nijaká moja skúsenosť mi neukazuje, že by som potreboval svoje dýchanie regulovať. Moje dýchanie je počas zazenu našťastie vždy plynulé, takže ho nemusím regulovať. Neviem, čo je základom teórie o regulovaní dýchania.

Niektorí ľudia odporúčajú, podobne ako vy hovoríte, že si uvedomujete chrbticu, uvedomovať si dýchanie. Nejde teda o to regulovať dýchanie, ale iba sústrediť myseľ na dýchanie.

Neodporúčam metódu, pri ktorej počítate nádychy. Je to istý druh myslenia a takéto myšlienky narúšajú našu prax zazenu. Keď sa počas praxe potrebujem zhlboka nadýchnuť, zhlboka sa nadýchnem. Raz alebo dvakrát stačí.

Nerozumiem, čo je tretia fáza, filozofia konania.

Filozofia konania je jedinečná pre budhizmus. Nemožno ju nájsť nikde inde v dejinách filozofie. Európske filozofie obsahujú mnoho skvelých ideí na materialistickom a idealistickom základe, ale filozofia konania tam nie je.

Gautama Buddha zistil, že žijeme v skutočnosti. Skutočnosť nie je iba duševná stránka života, ale aj hmotná stránka. Usúdil preto, že uvažovať o základe sveta iba z jednej strany, či už z idealistickej, alebo z materialistickej, nestačí. Našiel iné hľadisko, iné filozofické stanovisko; filozofiu konania. Konanie je kontakt medzi mysľou a vonkajším svetom. Pomocou pojmov myseľ a vonkajší svet môžeme vysvetliť svet čiže skutočnosť. No skutočnosť nie je iba taká, akou sa javí zvnútra, a nie iba taká, akou sa javí zvonka. Na vysvetlenie skutočnej situácie potrebujeme tretie hľadisko, tretie filozofické stanovisko.

Toto tretie hľadisko je tajomstvom budhizmu; je to to cenné na budhizme. Aby sme toto tretie hľadisko našli, musíme študovať budhizmus. No tretie hľadisko stále nie je samotná skutočnosť; je to stále filozofia. V konečnej, čiže štvrtej fáze teda máme samotnú skutočnosť. Nie teóriu, ale fakt. Je to napríklad prax zazenu.

Tretie štádium sa teda dá vysvetliť, ale štvrté štádium je nevysvetliteľné?

Áno. Je to povaha samotnej skutočnosti. Skutočnosť je neopísateľná. Rozpoznanie neopísateľnosti skutočnosti je v budhizme dôležitou múdrosťou. Ľudia si zvyčajne myslia, že všetky veci sa dajú pochopiť mozgom, ale nie je to pravda. Skutočnosť sa nikdy nedá vysvetliť slovami. To je fakt a to je múdrosť učenia Gautamu Buddhu; rozpoznať, že existuje niečo, čo sa nikdy nedá vysvetliť slovami. Pochopiť to znamená vidieť filozofiu v jej pravom svetle. Filozofia a fakt sú rozdielne. Rozpoznanie tohto rozdielu má veľký význam.

Keď počas zazenu zápasíme so svojimi myšlienkami a uvoľníme sa, prichádzajú nám iné myšlienky, iné vhľady, než keď ďalej usilovne zápasíme. Prichádzajú vám iné vhľady do vecí, o ktorých ste učili predchádzajúci deň?

Nie. V zazene nemáme nijaké porozumenie. Zažívame skutočnosť. Cítime niečo celým svojím telom a mysľou. Nie je to myslenie; nie je to porozumenie. Je to istý druh cítenia. Je to samotná skúsenosť. Počas zazenu sme vždy pri vedomí, ale toto vedomie nie je myslenie, nie je to vnímanie. To je konečný stav v zazene. Stav mysle počas zazenu sa ťažko opisuje; nie je to vedomie a nie je to ani bezvedomie. Je to stav čistého konania. Nemôžeme si byť istí, či sme pri vedomí, alebo v bezvedomí. To je fakt.

Poďme teda teraz znova praktizovať zazen. Ďakujem vám veľmi pekne.

Hmota v budhizme

Dnes by som chcel hovoriť o budhistickom náhľade na hmotu. V minulej prednáške som vysvetlil budhistický náhľad na ducha, a preto by som chcel prejsť k druhej fáze a vysvetliť hmotu z budhistického stanoviska.

Hovorí sa, že modernú filozofiu založil francúzsky filozof Descartes. Na začiatku svojich štúdií zaujal postoj, že pochybuje o všetkých teóriách a tvrdeniach. No v tomto postoji našiel jeden jednoduchý fakt; zistil, že myslí. Jeho filozofia vychádza z tohto jediného jednoduchého faktu. Jeho slávne slová, citované po latinsky, „Cogito ergo sum“, hovoria „Myslím, teda som“. Podľa Descartovej teórie teda myslenie tvorí základ nášho života. No zároveň veril v existenciu hmoty. Jeho filozofia je založená na mysli čiže myslení, ale veril aj v existenciu hmoty. Jeho filozofia je preto známa ako dualizmus. A tieto sklony v Descartovom filozofickom myslení pokračovali až k moderným idealistickým filozofiám. Napríklad úsilie nemeckého filozofa Immanuela Kanta, ktorý je známy svojím dielom – Kritika čistého rozumu, sa sústreďovalo na skúmanie základu rozumu čiže mysle. Bol idealista. Predpokladal existenciu hmoty, ktorú nazval Ding an sich – čiže veci osebe, ale dospel k záveru, že ľudské bytosti nemôžu existenciu hmoty dokázať. Jeho filozofia bola preto tiež druhom dualizmu, hoci sa mu bežne hovorí idealista.

V modernom západnom filozofickom myslení môžeme nájsť aj iný prúd; je to anglický empirizmus. Empiristi veria iba v to, čo vnímajú zmyslami, a nazývajú to hmota. Túto myšlienku prevzal nemecký filozof Feuerbach, ktorý potom tvrdil, že svet sa skladá iba z hmoty a že okrem hmoty neexistuje nič. Preto ho nazývajú materialistom. Po ňom prišiel azda najslávnejší zo všetkých materialistov, Karl Marx. Všetky problémy a udalosti vysvetľoval na základe materialistickej filozofie.

Myslím si, že veľmi pekný spôsob, ako sa pozrieť na budhistický náhľad na hmotu, je porovnať ho s hmotou, ako ju vidia materialisti, a potom tieto dva náhľady porovnať. Materialisti veria, že svet sa skladá iba z hmoty. Budhisti však veria vo vesmír. Ak by sa vesmír skladal iba z hmoty, teória materialistov by bola správna. Budhisti však neveria, že vesmír obsahuje iba hmotu; veria, že má ešte inú tvár. Napríklad mnohí ľudia, ktorých môžeme v tomto svete nájsť, sa zapájajú do činnosti, ktorá sa nazýva práca. A ľudské bytosti normálne pracujú pre nejaký cieľ. Pracovať pre cieľ je ľudská hodnota. Táto hodnota nie je čisto materialistická; je aj kultúrna. Je to osobitne ľudská hodnota. Okrem hmoty teda vesmír obsahuje aj ľudskú hodnotu čiže kultúrnu hodnotu. Materialisti však tento fakt popierajú a trvajú na tom, že svet sa skladá iba z hmoty a hmotnej hodnoty. Toto presvedčenie je veľmi zavádzajúce, keď začneme uvažovať o zmysle svojho života. Preto budhisti trvajú na tom, že svet nie je iba hmota; obsahuje niečo iné než hmotu – ľudskú hodnotu.

V knihe Shobogenzo majster Dógen hovorí, že príroda je Gautama Buddha, ktorý hovorí, a že hory sú jeho telom. Hovorí, že zvuky vody v údoliach sú hlasom Gautamu Buddhu. Hovorí tu, že príroda nie je iba hmota; má aj nejakú ľudskú hodnotu. To je budhistické hľadisko. Budhisti veria, že hmota je iba jedna tvár vesmíru. Hmota je jedna z metód, ktorými vysvetľujeme vesmír. Budhizmus preto trvá na tom, že povedať, že svet sa skladá iba z hmoty, je mylné.

Máte nejaké otázky?

Rozumiem teda správne, že budhisti veria, že ľudský život má kladnú hodnotu?

Áno. Budhisti veria, že existuje hodnota, ktorá sa líši od hmoty. Budhisti napríklad hovoria, že to, aké jedlo jeme, nie je v konečnom dôsledku dôležité; náš záujem o jedenie je skôr naším úsilím vytvoriť niečo hodnotné. Uvažovať o tom, aké jedlo jesť, nie je cieľom nášho života. Pracovať pre niečo je cieľom ľudského života.

Potom si materialisti možno zamieňajú metódu s cieľom?

Materialisti zakladajú svoje myslenie o problémoch života na logickej analýze hmoty. Ich idey však obmedzujú všetky veci na ich pojem hmoty. Ich analýzy sú veľmi jasné a racionálne, ale z budhistického hľadiska zabudli na niečo veľmi dôležité v našom živote.

Keď hovoríte o ľudskej hodnote, keď začneme myslieť na opak hmoty, myslíme na kultúrnu hodnotu, ako je počúvanie krásnej hudby a podobne. Aký je rozdiel medzi takou kultúrnou hodnotou a tým, čo myslíte ľudskou hodnotou?

Ľudskú hodnotu a kultúrnu hodnotu používam v tom istom význame. Neviem, ktorý z týchto výrazov sa lepšie hodí na vyjadrenie hodnoty. Oba výrazy myslím v tom istom význame.

A čo intelektuálna hodnota?

Intelektuálna hodnota je jedna malá časť kultúrnej čiže ľudskej hodnoty.

Moja otázka je veľmi podobná tej prvej. Ale stále nerozumiem, čo ste mysleli svojou odpoveďou. Nerozumiem, prečo by sa budhizmus mal líšiť od materializmu iba preto, že ľudské bytosti majú hodnotu alebo hodnoty. Je to preto, že tieto hodnoty sú spojené s niečím duchovným?

Nie, to nemyslím. Myslím tým, že hodnota je výsledkom istého druhu duševného úsilia. Nemyslím si však, že je duchovná. Budhizmus verí v existenciu vesmíru a materialisti sa na tento vesmír pozerajú iba z jednej strany. Pozerajú sa iba na jednu tvár vesmíru a túto tvár nazývajú hmota. Potom vyvodia, že vesmír sa musí skladať iba z hmoty. Budhisti však veria, že hmota je iba jedna tvár vesmíru. Celý obsah vesmíru nie je možné opísať slovami, preto v budhistickej filozofii vyjadrujeme vesmír slovom neopísateľný. Materialisti robia chybu, keď vesmír obmedzujú na hranice hmoty. Hmota je však iba jedna z tvárí vesmíru. Chyba, ktorú materialisti robia, spočíva v tom, že vezmú časť vesmíru a pomýlia si ju s celkom.

Čo je tá druhá strana?

Podľa budhistickej teórie sa druhá strana nedá vyjadriť slovami. Preto praktizujeme zazen. Keď praktizujeme zazen, môžeme niečo cítiť. A to niečo je druhá časť vesmíru. Preto sa vesmíru niekedy hovorí jednoducho skutočnosť. A skutočnosť zahŕňa nespočetne veľa stránok. Preto túto druhú tvár vesmíru nedokážeme vysvetliť slovami. Taký je budhistický náhľad na situáciu.

Na vyjadrenie neopísateľného sa používa slovo immo, ktoré pochádza z čínštiny. Toto slovo má veľmi nejednoznačný význam, pretože skutočnosť sa veľmi ťažko vyjadruje slovami. V budhistickej teórii sa hovorí, že samotný vesmír nie je možné vysvetliť slovami. Ale praktizovaním zazenu môžeme tento vesmír zažiť. A táto skutočná skúsenosť je jediný spôsob, ktorý máme, ako rozpoznať, čo je vesmír. Môžeme ho vysvetliť filozofickými pojmami aj vedeckými pojmami, ale tieto vysvetlenia sú vždy jednostranné. Ak teda chceme vesmír uchopiť celkom, musíme ho zažiť svojím konaním. Preto praktizujeme zazen.

Popierajú materialisti možnosť akejkoľvek ľudskej hodnoty, alebo túto hodnotu iba posudzujú na základe materializmu?

Materialisti veria v hmotnú hodnotu. Teda v energiu, silu, kalórie a tak ďalej. To sú však iba hmotné hodnoty. Nemôžeme povedať, že získať tieto druhy hodnoty môže byť cieľom nášho života. V každodennom živote využívame to, čo vnímame ako hmotu, ale využívame to preto, aby sme získali nejakú hodnotu, ktorá nie je hmotná. To je fakt. Ak veríme, že ciele života sú získať hmotné hodnoty ako peniaze, moc v spoločnosti a podobne, stratíme schopnosť vidieť skutočný cieľ života. To je budhistické stanovisko. Vezmite si napríklad ľudí, ktorí vynakladajú všetko svoje úsilie na to, aby zbohatli, ktorí radi jedia a tak ďalej. Aj keď žijú v nádhernom dome a sú obklopení všetkým, čo hmotne chcú, zistia, že sa niekedy cítia neuspokojení. Je to jednoducho preto, že veci, z ktorých urobili cieľ svojho života – peniaze, jedlo, zmyslové pôžitky – nikdy nemôžu poskytnúť konečný cieľ života. To je tajomstvo života. A preto budhizmus trvá na tom, že hoci hmotné veci potrebujeme ako prostriedok na dosiahnutie svojho konečného cieľa, tieto veci samy osebe sa týmto cieľom nikdy nemôžu stať. Materialistické filozofie uznávajú iba hmotné hodnoty. Hovoria, že aby sme zlepšili naše spoločnosti, potrebujeme politickú moc, a na získanie politickej moci potrebujeme revolúciu. To je ich teória spoločnosti. Náhľad materialistu na hodnotu a náhľad budhistu na hodnotu sú však rozdielne.

Trochu sa v tom strácam, pretože hovoríte o materialistoch, ale títo materialisti sú idealistickí, a ak má materialista filozofiu, potom je táto filozofia sama osebe ideou.

Áno. Môžeme povedať, že filozofia sú idey. No materialistické filozofie sú založené na hmote – analyzujú spoločnosti na základe hmoty. Ich záverom je, že na to, aby sme mohli riadiť spoločnosť, je nevyhnutné ovládať výrobné prostriedky. Preto sa usilujú vyrvať moc nad výrobnými prostriedkami z rúk vládnucich tried, buržoázie. Ich teórie sú, pravdaže, idey, ale tieto idey majú korene v hmote.

Potom keď sa materialista pozerá na svet, v skutočnosti musí ľudskú hodnotu zažívať, aj keď si to možno neuvedomuje. Keď niečo robí, musí zo svojho konania získavať nejakú ľudskú hodnotu.

Materialisti spravidla neveria, že ľudské spoločnosti sa môžu postupne zlepšovať. Veria, že situáciu vždy ovláda trieda s väčšou mocou. Myslia si, že na to, aby sme spoločnosť zlepšili, musíme poraziť vládnucu triedu. Trvajú na absolútnej nevyhnutnosti revolúcie. Budhistická filozofia však hovorí, že situácie sa menia v každom okamihu, a preto žiť čo najlepšie v okamihu prítomnosti je v skutočnosti najlepší spôsob, ako zlepšiť naše spoločnosti. Budhisti veria, že žiť každý deň úprimne je postupná revolúcia. Nepotrebujeme drastickú revolúciu, pretože keď žijeme svoj život úprimne v každom okamihu, naše spoločnosti sa musia zlepšovať v každom okamihu. To je teória budhizmu a líši sa od toho, na čom trvajú materialisti.

Materialisti vo všeobecnosti veria, že vesmír je predvídateľný, a budhisti veria, že vesmír je nepredvídateľný. Môžete vysvetliť, čo je podľa budhistov príčinou tejto nepredvídateľnosti?

V druhej fáze budhizmus potvrdzuje materialistické idey, a preto aj budhisti veria v zákon príčiny a následku. Preto aj my veríme, že budúcnosť je predvídateľná. No zároveň budhisti veria, že život je okamihový – že čas medzi prítomnosťou a budúcnosťou je nesúvislý. Hoci teda budhisti veria, že budúcnosť je predvídateľná, veríme aj to, že tieto predpovede sú iba predpovede, nie fakt. Budhisti teda veria, že budúcnosť sa dá poznať, ale nespoliehajú sa na toto poznanie ako na absolútny fakt.

Nikdy nedokážem pochopiť, ako môžete, ak veríte v príčinu a následok, zároveň veriť v ľudskú slobodu.

Na vyriešenie tohto problému musíte pochopiť budhistický náhľad na čas. V budhistickej filozofii uvažujeme o čase dvoma spôsobmi. Jedným spôsobom hovoríme, že čas tvorí súvislú čiaru od minulosti k budúcnosti. Zároveň je však budhizmus veľmi praktická filozofia, ktorá je založená na konaní – na konaní, ktoré sa odohráva v okamihu prítomnosti. Hoci si teda môžeme predstaviť dlhú čiaru času od minulosti k budúcnosti, veríme, že skutočný čas je iba okamih prítomnosti. To je základná budhistická teória o čase. Budhisti veria v zákon príčiny a následku; keď si čas predstavujeme ako dlhú čiaru, môžeme vidieť, ako zákon príčiny a následku pôsobí.

Ak však veríme výlučne v zákon príčiny a následku, musíme sa stať deterministami; nikdy nemôžeme veriť, že ľudské bytosti môžu byť slobodné. Budhizmus verí aj to, že jediný skutočný čas je prítomný okamih. Tento okamih nemá nijaké trvanie; a v prítomnom okamihu s jeho nulovým trvaním môžeme nájsť svoju slobodu. Celkom dobrým prirovnaním je hrášok vyvážený na ostrí žiletky: keďže čepeľ je veľmi tenká, hrášok má rovnakú šancu spadnúť na jednu aj na druhú stranu čepele. Ľudská sloboda má ten istý základný charakter. Keďže naše konanie je v nekonečne krátkom okamihu prítomnosti, niekedy sa vydá jedným smerom, niekedy druhým.

To je budhistický náhľad na ľudskú slobodu. A táto teória nám umožňuje zmieriť zákon príčiny a následku s presvedčením o ľudskej slobode. V západnom filozofickom myslení presvedčenie o zákone príčiny a následku nepripúšťa súčasné presvedčenie o ľudskej slobode, a naopak. To je známy a nevyriešený rozpor západnej filozofie. Za tisíce rokov filozofického vývoja nikto nenašiel riešenie tohto problému. Budhizmus však má teóriu, ktorá dokáže tieto dve veci zmieriť: presvedčenie o príčine a následku a presvedčenie o slobodnej vôli. Budhistická teória času je teda veľmi dôležitá; nazývame ju Okamžitosť vesmíru. Budhistická teória hovorí, že vesmír sa v každom okamihu objavuje a mizne; čas je rozdrobený čiže nesúvislý. Skutočne existuje iba okamih prítomnosti. A práve táto teória času umožňuje vyriešiť rozpor medzi slobodnou vôľou a príčinou a následkom.

Ak veríme v okamžitosť prítomného okamihu a konáme úprimne, prečo je potrebné, aby sme verili v zákon príčiny a následku?

Je to preto, že máme schopnosť premýšľať o svojej situácii svojím intelektom. Keď uvažujeme o problémoch na intelektuálnej úrovni, musíme uznať, že existuje zákon, ktorý riadi naše činy, zákon príčiny a následku. Tento zákon nám umožňuje porozumieť skutočným situáciám v našom živote a nájsť v nich zmysel. Zároveň však tento zákon nikdy nemôže vysvetliť všetko; na život sa potrebujeme pozerať aj z iného hľadiska, než je deterministické hľadisko kauzality. Budhizmus nás povzbudzuje, aby sme sa na život a na to, ako vesmír funguje, pozerali mnohými rôznymi spôsobmi. Zákon príčiny a následku je jedným z týchto spôsobov; jedným zo spôsobov, ako vysvetliť vesmír.

Myslím si, že zen nemá jednoznačný názor na platnosť zákona kauzality; v Shobogenzo je časť, kde sa istý kňaz pýta, čo je správne, zákon kauzality, alebo sloboda.....

Aby sme úplne pochopili vzťah medzi ľudskou slobodou a zákonom príčiny a následku, mali by sme použiť teóriu štyroch hľadísk. Z prvého hľadiska môžeme veriť, že ľudské bytosti majú úplnú slobodu, pretože toto hľadisko sa pozerá na skutočnosť schopnosťami mysle. Druhým náhľadom je, že vesmír sa riadi príčinou a následkom, pretože tento náhľad sa pozerá na skutočnosť z vonkajšieho, objektívneho a hmotného hľadiska. Tieto dve hľadiská – sloboda a kauzalita – si protirečia. Na vyriešenie tohto rozporu má budhizmus tretie hľadisko – filozofiu konania. Je to filozofia prítomného okamihu. Budhistická teória času hovorí, že vesmír je okamihový. Táto teória nám umožňuje povedať, že v okamihu prítomnosti sme slobodní, a zároveň, že sme viazaní príčinou a následkom. Aby sme tieto tri hľadiská uskutočnili, praktizujeme zazen, pretože počas zazenu môžeme tým, že ticho sedíme, zažiť, aká je skutočnosť naozaj. Aby sme teda uskutočnili platnosť teórie štyroch hľadísk, musíme konať, zažiť niečo skutočné. A praktizovanie zazenu nám dáva túto skúsenosť veľmi jednoduchým a priamym spôsobom. Takže teraz je čas znova praktizovať zazen. Ďakujem.

Konanie v budhizme I

Dnes by som chcel hovoriť o filozofii konania. Predstavujem si, že keď ľudia počujú tento výraz, určite sa čudujú, čo znamená!

V predchádzajúcich prednáškach som vysvetlil význam mysle a hmoty v budhizme a budhistický postoj k idealistickým a materialistickým filozofiám. Keď počujeme o idealizme a materializme, celkom ľahko pochopíme, čo sú, pretože v západnom myslení môžeme nájsť toľko príkladov idealistických a materialistických filozofií. V starovekom Grécku nájdeme filozofie Platóna a Aristotela, o ktorých sa hovorí, že patria k idealistickej myšlienkovej škole. Zároveň tam nájdeme filozofa Démokrita, ktorý bol typickým materialistom.

V stredoveku nájdeme teológie kresťanského pôvodu, ktoré sa delia do dvoch odlišných prúdov; realizmu a nominalizmu. V modernej terminológii patrí nominalizmus k materialistickej škole a realizmus patrí k idealizmu.

V nedávnych dejinách západného myslenia môžeme nájsť mnoho príkladov idealistických aj materialistických filozofov; napríklad idealistov Kanta a Hegela. Alebo Feuerbacha a Marxa, ktorí sú materialisti. Keď premýšľame o tom, prečo tieto dve filozofické školy prevládli v západnom myslení nad všetkým ostatným, musíme dospieť k záveru, že keď o ľudskom údele uvažujeme iba intelektom, musíme byť buď idealistom, alebo materialistom; inej voľby niet. Môžeme povedať, že ľudské bytosti dokážu o filozofických problémoch uvažovať iba z jedného z týchto dvoch hľadísk. Zdá sa to ako prirodzený záver, keď si uvedomíme, že o probléme normálne najprv uvažujeme vo svojej mysli, ako o myšlienkovom tvrdení, skôr než ho preskúmame vo vzťahu k vonkajšiemu svetu hmoty. Ľudský sklon prikladať hodnotu intelektu zvyčajne znamená, že o problémoch uvažujeme najprv idealisticky a potom hmotne.

Keď zažijeme oblasť mimo oblasti myslenia čiže intelektu, objaví sa celý nový svet. Je to vonkajší svet čiže svet hmoty. Môžeme teda rozlíšiť dva odlišné svety; svet mysle a svet hmoty. Takto máme sklon pozerať sa na svet zo svojej mysle; cítime, že vnútri našej hlavy je duševný svet a vonku fyzický svet. Západné civilizácie sú vysoko intelektuálne a na základe týchto dvoch náhľadov v nich vznikli dva odlišné a vynikajúce filozofické systémy; idealizmus a materializmus.

Zároveň sú však tieto dva filozofické systémy odsúdené na to, aby boli navzájom vždy v konflikte. A ľudstvo hľadá odpoveď na tento konflikt už tisíce rokov. Ukázalo sa však, že filozofi nedokážu nájsť cestu odlišnú od idealizmu aj od materializmu, ktorá by im umožnila uvažovať o problémoch nášho života z iného, nekonfliktného hľadiska. Ľudstvo teda trpí dôsledkami konfliktu medzi idealizmom a materializmom a nedokáže nájsť riešenie.

Presne ten istý konflikt existoval v starovekej Indii. Idealistické náboženstvo bráhmanizmu a materialistické učenia šiestich nebudhistických učiteľov spolu ustavične bojovali. Gautama Buddha túto situáciu jasne videl a robil si starosti. Robil si starosti, ako by ľudské bytosti vôbec mohli nájsť riešenie tohto ustavičného konfliktu – ako by vôbec mohli nájsť pokojný stav, v ktorom by žili svoj život. Základným problémom je, že vnútri svojej hlavy môžeme byť presvedčení, že pravdou sú naše idey – alebo naopak, že pravdou sú naše vnemy. Nie je možné dokázať, ktoré z týchto dvoch stanovísk je pravdivé; či sú naše idey vždy správne, alebo či sú skutočnosťou naše vnemy sveta.

Gautama Buddha našiel riešenie tohto odvekého problému. Našiel filozofiu konania. Jediné jasné vysvetlenie filozofie konania nájdeme v knihe, ktorú napísal budhistický kňaz z 13. storočia, majster Dógen. Shobogenzo som začal študovať ako mladý muž a spočiatku som nerozumel takmer ničomu. No po mnohých rokoch, keď som Shobogenzo úplne pochopil, zistil som aj to, prečo sa zdá také ťažko pochopiteľné – je napísané o filozofii konania. Filozofiu konania nemožno pochopiť, ak sa riadime svojimi zvyčajnými myšlienkovými návykmi, a preto sa zdá nesmierne ťažká. Ale ak pochopíme, čo je filozofia konania, môžeme vyriešiť konflikt medzi idealizmom a materializmom. Dnes by som vám preto chcel filozofiu konania načrtnúť.

V západnom myslení môžeme nájsť osobitnú metódu uvažovania, ktorá je známa ako dialektika. Grécky filozof Platón túto metódu používal v mnohých svojich knihách tak, že o probléme, ktorý chcel vyložiť, viedli diskusiu dvaja ľudia. Túto metódu – túto dialektiku – považoval za veľmi užitočnú pri predkladaní zložitých filozofických problémov, a podobne aj mnohí ďalší až po moderného filozofa Hegela. Hegelovo použitie dialektiky je známe ako dialektický idealizmus. Aj Karl Marx používal dialektiku na vysvetlenie materializmu. Jeho filozofická metóda je známa ako dialektický materializmus.

Dialektické uvažovanie sa teda používalo na podopretie záverov idealistických aj materialistických filozofov. Pri čítaní Shobogenzo som však zistil, že dialektiku možno použiť aj na to, aby ukázala riešenie konfliktu medzi idealizmom a materializmom. V Shobogenzo kladie majster Dógen veľký dôraz na naše činy – na to, aké je naše skutočné správanie – a prikladá im veľkú hodnotu. Idealistické aj materialistické filozofie patria do oblasti intelektu; existujú v našom mozgu. No samotný život neexistuje ako intelektuálne myslenie – je veľmi skutočný. Ak teda chceme naozaj nájsť, aký je zmysel nášho života, musíme opustiť intelektuálnu oblasť. To je tajomstvo budhistickej filozofie. Ak chceme študovať budhizmus, musíme intelektuálne myslenie nechať za sebou.

Uvažovať o tom, čím naše činy samy osebe naozaj sú, uvažovať o praxi a správaní, je pri riešení tohto konfliktu medzi idealizmom a materializmom veľmi dôležité. To je filozofia, ktorú majster Dógen predkladá v Shobogenzo. Je to filozofia založená na našich činoch. Konanie je stretnutie mysle a vonkajšieho sveta. V tomto zmysle je teda konanie zároveň subjektívne aj objektívne. Idealizmus je filozofia subjektu, materializmus je filozofia objektu a filozofia konania je filozofia subjektu aj objektu. Konanie je kontakt medzi duševným svetom a fyzickým svetom, a preto jestvuje iba v okamihu, vždy v prítomnej chvíli.

V mysli máme obraz času ako čiary, ktorá sa tiahne od minulosti cez prítomnosť k budúcnosti. Ale keď skúmame, čo je konanie, máme vždy do činenia s prítomným okamihom. Čas konania je teda teraz a jeho miestom je jednoducho miesto, kde sme v tejto chvíli – tu. V Shobogenzo majster Dógen používa na naznačenie tohto miesta čínske slovo shali a na vyjadrenie prítomného okamihu japonské slovo nikon. Svoju filozofiu konania buduje na základe tu a teraz. Vysvetľuje, že náš život nie je iba duševná skúsenosť, nie iba fyzická skúsenosť, ale niečo skutočné samo osebe.

Keď skúmame filozofické problémy z intelektuálneho hľadiska, zisťujeme, že nie je možné nájsť nijaké riešenie konfliktu medzi idealistickým čiže duchovným hľadiskom a materialistickým čiže vedeckým hľadiskom. Majster Dógen však používa dialektickú metódu, aby tieto dve odlišné hľadiská syntetizoval. Bez použitia oboch týchto protikladných hľadísk nie je možné filozofiu konania vysvetliť; potrebujeme idealizmus aj materializmus. Potrebujeme aj dialektickú metódu.

Stručne povedané, ak sa na problémy pozrieme z hľadiska idealistu aj materialistu a potom použijeme dialektickú metódu, aby sme tieto dva protikladné náhľady syntetizovali, môžeme nájsť filozofiu konania. Potom môžeme pochopiť pravý zmysel nášho života. Ak teda chceme pochopiť filozofiu konania, a ak chceme uskutočniť budhistický stav, štúdium idealizmu a materializmu v západnom myslení nadobúda ústredný význam. Aby sme pochopili skutočný zmysel života, potrebujeme filozofiu konania. Aby sme zistili, čo je táto filozofia, musíme použiť dialektickú metódu na zjednotenie protikladných náhľadov idealistu a materialistu. Preto študujeme Shobogenzo; aby sme študovali, čo je filozofia konania, a aby sme ju ako budhisti použili na riešenie problémov svojho života.

Filozofia konania sa ľuďom v modernom svete zdá ako zvláštny pojem, ale jej pochopenie nám môže pomôcť pochopiť pravý zmysel nášho života.

Máte nejaké otázky?

Čo máte na mysli pod metódou dialektiky?

Niektorí idealisti veria, že duch skutočne existuje; že ak sa staráme o svoju duchovnú bytosť, budeme vždy šťastní. No v skutočnom svete, hoci sa môžeme starať o svoju duchovnú stránku, ak nemáme čo jesť, nebudeme šťastní. Iní zisťujú, že nedokážu veriť vo zvrchovanosť ducha; zaujímajú materialistický náhľad na skutočnosť; veria, že hmota je základom skutočného sveta. Niektorí teda veria vo zvrchovanosť ducha a iní veria, že hmota je koreňom všetkého. Tieto dve hľadiská sa nikdy nemôžu stretnúť. Medzi nimi niet kompromisu.

No ak o probléme premýšľame z hľadiska realistu, keď nemáme čo jesť, nemôžeme ďalej žiť. Ale keď niečo zjeme, aby sme utíšili hlad, cítime sa lepšie a potom môžeme cítiť niečo, čo ľudia nazývajú duch. Ak to teda posudzujeme čisto z akademického hľadiska, odpoveď neexistuje, ale ak to posúdime realisticky, zistíme, že dilema sa vyrieši v priebehu nášho každodenného života. Musíme pracovať, aby sme mali čo jesť. Zároveň sa jedenie samo osebe nemôže stať cieľom života. V tom, čo robíme, hľadáme hodnotu. Jedenie nám túto hodnotu, tento cieľ, nedá. Ale ak nejeme, nikdy nemôžeme dospieť k svojmu cieľu dosiahnuť niečo hodnotné. Skutočnosť nie je celkom duchovná a nie je ani celkom hmotná. Najdôležitejšia vec v živote nemá ani duchovnú, ani hmotnú povahu. Najdôležitejšou vecou je samotná skutočnosť, v ktorej žijeme.

Predpoklad, že existuje niečo, čo sa nazýva duch, je téza. Popretie tézy, že existuje niečo, čo sa nazýva duch, je antitéza. Realistické hľadisko je syntézou týchto dvoch hľadísk. Podobný predpoklad, popretie a syntézu môžeme urobiť o existencii hmoty. Trojuholníkový vzťah medzi tézou, antitézou a syntézou je dialektika. V západnej filozofii používali dialektickú metódu Platón, Hegel aj Marx. Táto metóda je veľmi užitočná pri skúmaní filozofických problémov.

Napríklad každý má vo svojom živote konflikt, pokiaľ ide o mravy; čo je dobré a čo je zlé. Mravy sú v štádiu tézy. Sú to ideály, ktoré by sme sa mali snažiť dosiahnuť, aby bol život dobrý. No samotná morálka nemôže urobiť spoločnosti dobrými. V skutočných spoločnostiach ľudia nie sú vždy dobrí. Správanie mnohých ľudí je zlé, a preto spoločnosti vytvárajú zákony. Ľudia, ktorí porušujú zákony, sú potrestaní. Zákony sú antitézou mravov; viažu nás a nedávajú nijakú slobodu. Ale ak sa spoločnosti riadia zákonmi príliš prísne, strácame svoju ľudskú dôstojnosť; nemáme nijakú slobodu, v ktorej by sme mohli nasledovať svoj mravný kódex. Politika spoločnosti syntetizuje mravy a zákony. Jednotlivci si môžu slobodne voliť svojich zástupcov a títo zástupcovia tvoria zákony. Spoločenská politika teda dáva ľuďom slobodu a zároveň umožňuje, aby sa spoločnosť udržiavala pokojným spôsobom.

Túto trojuholníkovú dialektickú metódu môžeme použiť na skúmanie všetkých filozofických problémov. A jej použitie nám umožňuje vyriešiť konflikt medzi protikladnými náhľadmi idealistov a materialistov. Idealizmus vytvára tézu. Materializmus stavia antitézu. A filozofia konania vysvetľuje, ako tieto dve strany syntetizovať. Taký je vzťah medzi tromi hľadiskami a taký je zmysel dialektickej metódy.

Ako nájdeme to tretie hľadisko? Prečo nemôžem na tretie miesto dať inú filozofiu?

Aby sme sa zbavili intelektuálneho myslenia, musíme konať, niečo zažiť. Budhizmus nám hovorí, aby sme praktizovali, aby sme zažívali. Preto budhizmus odporúča prax zazenu. Praxou a skúsenosťou môžeme nájsť popri intelektuálnej oblasti ďalšiu oblasť. To je tajomstvo, ktoré v sebe budhizmus nesie. Preto praktizujeme zazen.

Hovoríte, že dialektická metóda je trojuholníková metóda myslenia. Ale ťažko chápem, kde sa objavuje ten tretí bod. Je dialektická metóda proces, ako dospieť k tretiemu bodu, alebo....?

Potrebujeme štyri hľadiská. Môžeme to znázorniť diagramom. Najprv máme idealistické filozofie. A na tej istej úrovni existujú materialistické filozofie. Dialektickú metódu používame na to, aby sme dospeli k tretej filozofii, filozofii konania. No všetky tri tieto filozofie patria do intelektuálnej oblasti. Na to, aby sme dospeli k filozofii konania, potrebujeme idealizmus a materializmus. Je to preto, že filozofia konania vychádza z konfliktu medzi idealizmom a materializmom pomocou dialektickej metódy.

Samotná skutočnosť však existuje mimo oblasti intelektu, v inej oblasti než ktorákoľvek z týchto troch filozofií. No pomocou troch hľadísk, troch filozofií, môžeme naznačiť existenciu samotného sveta, ktorý je mimo intelektuálnej oblasti. Preto budhizmus používa na vysvetlenie skutočnosti štyri hľadiská. Ak to teda zhrnieme: dve základné filozofie, idealizmus a materializmus, môžeme s pomocou dialektickej metódy použiť na to, aby sme vstúpili do filozofie konania. Potom pomocou týchto troch hľadísk môžeme odzrkadliť niečo, čo sa líši od ktoréhokoľvek z týchto troch hľadísk; teda samotnú skutočnosť. Svojím intelektom nikdy nemôžeme skutočnosť úplne zachytiť. Ale tromi hľadiskami môžeme skutočnosť naznačiť.

Toto naznačenie však stále nie je samotná skutočnosť. Preto potrebujeme praktizovať zazen. Keď praktizujeme zazen, sedíme v samotnej skutočnosti. Táto skúsenosť je veľmi dôležitá pre uvedomenie si zmyslu nášho života. Taký je vzťah medzi štyrmi hľadiskami.

Vo svojom vysvetlení hovoríte, že do tretieho štádia prejdeme konaním, alebo, úplnejšie povedané, zazenom. Nazvali ste to aj skutočnosťou. Neprešli ste teda do štvrtého štádia?

Áno. Zazen patrí do štvrtého štádia. Filozofia konania je vysvetlením zazenu; nie je to samotný zazen. Zazen patrí k samotnej skutočnosti. Taký je vzťah medzi filozofiou konania a skutočnosťou.

Stále tomu nerozumiem, pretože ste povedali, že do tretieho štádia sa dostaneme konaním.

Povedal som, že filozofiu konania možno vysvetliť dialektickým myslením pomocou dvoch základných filozofií. Toto vysvetlenie však stále patrí do oblasti intelektu; aj filozofia konania je iba filozofia – nie je to skutočnosť. Môže však naznačiť existenciu skutočnosti, a tak štúdiom filozofie konania môžeme nájsť vôľu praktizovať zazen.

Konanie v budhizme II

Dnes by som chcel ešte raz predniesť prednášku o filozofii konania a jej vzťahu k dvom základným filozofiám, idealizmu a materializmu. V minulej prednáške som vysvetlil vzťah medzi tromi filozofiami pomocou dialektickej metódy, ale keďže teória dialektiky je dosť ťažko pochopiteľná a niektorí z vás moje vysvetlenia nepochopili, chcel by som dnes filozofiu konania vysvetliť znova.

Metóda dialektiky je pri vysvetľovaní filozofie konania nevyhnutná, preto mi dovoľte, aby som najprv podrobnejšie vysvetlil, čo dialektická metóda vlastne je. Slovo dialektika pochádza z gréckych slov dia, čo znamená dva, a lect, čo znamená diskusia alebo spor. Dialektika teda pôvodne znamenala diskusiu medzi dvoma ľuďmi. Naznačuje, že výsledkom diskusie medzi dvoma ľuďmi je záver, ktorý nie je celkom názorom jedného z účastníkov ani celkom názorom druhého. Pre tento jednoduchý fakt si filozofi myslia, že diskusia umožňuje účastníkom dospieť k novým ideám, ktoré predtým nemala ani jedna strana.

Dialektická metóda existovala v gréckej filozofii. Najslávnejším z gréckych filozofov, ktorí používali dialektickú metódu, bol Platón. Napísal mnoho kníh, ktoré obsahujú diskusie o filozofických problémoch. Platón používal diskusiu ako spôsob, ako predložiť svoje vlastné idey. V tom bol prvým filozofom, ktorý používal dialektickú metódu. Potom v osemnástom a devätnástom storočí veľmi účinne používal dialektickú metódu pri vysvetľovaní svojich teórií slávny nemecký filozof Friedrich Hegel. Jeho filozofia sa niekedy nazýva dialektický idealizmus alebo dialektický spiritualizmus, pretože jeho idey boli založené na mysli čiže duchu. Môžeme povedať, že bol idealista.

Dialektickú metódu používal aj Karl Marx, slávny materialistický filozof. Jeho filozofia je známa ako dialektický materializmus.

Rád by som vám dialektickú metódu ukázal na príklade diskusie medzi dvoma ľuďmi. Jeden účastník diskusie je idealista a druhý je materialista; nazvime ich pán I a pán M. Keď pán I a pán M o niečom diskutujú, ich názory si vždy protirečia. Napríklad keď diskutujú o probléme morálky, pán I vysvetľuje mravy na základe svedomia. To je bežné stanovisko idealistov. Hovoria, že ak budeme počúvať svoje svedomie, naše správanie bude správne, a tak hovoria, že o našej morálke alebo jej nedostatku rozhoduje existencia nášho svedomia.

Pán M naopak nesúhlasí s tým, že mravy sú vecou svedomia; mravy vysvetľuje na základe okolností a dejín. Materialisti si zvyčajne myslia, že naše správanie je určené dejinnými okolnosťami.

Keď počúvame diskusiu medzi týmito dvoma, niekedy máme pocit, že pravdu má pán I, a niekedy si myslíme, že pravdivý je názor pána M. Aby sme sa mohli na diskusiu medzi týmito dvoma ľuďmi pozrieť, naozaj potrebujeme, aby bola prítomná tretia osoba. Táto tretia osoba bude schopná dospieť k záveru, ktorý sa líši od oboch názorov, ktoré predkladajú pán I alebo pán M. Takto dospievame k realistickému hľadisku budhizmu.

Keď budhisti uvažujú o probléme mravov, vidia tento problém na základe našich činov. Naše činy často vedie naše svedomie, no zároveň naše činy do istej miery ovládajú dejinné okolnosti. Z budhistického hľadiska je teda problém mravov vždy problémom toho, ako konať. Názor pána I je čiastočne pravdivý, no zároveň je pravdivé aj stanovisko pána M, pretože konanie obsahuje dva činitele; jedným je naše svedomie čiže náš úmysel a druhým sú okolnosti. Konanie je vždy syntézou svedomia a okolností.

Budhisti prikladajú hodnotu obom týmto činiteľom, pretože spôsob, akým v skutočnosti konáme, určujú oba činitele. Pre budhistu sú mravy samotnými našimi činmi. O našej morálke alebo jej nedostatku rozhoduje spôsob, akým konáme; nie iba spôsob, akým myslíme, ani iba vonkajšie okolnosti.

Metóda použitá v tejto krátkej diskusii vyššie je dialektická metóda – metóda, ktorá syntetizuje protikladné hľadiská, aby dospela k tretiemu hľadisku. Filozofia konania je vybudovaná na základe tejto metódy myslenia. Je to metóda, ktorá sa opiera o dva protikladné názory, aby z nich vytvorila syntézu ako tretie a radikálne nové hľadisko.

V starovekej Indii existovala typická idealistická filozofia nazývaná bráhmanizmus a v opozícii voči nej existovala aj materialistická myšlienková škola založená na učeniach šiestich nebudhistických učiteľov. Gautama Buddha dokázal tieto dva protikladné filozofické systémy syntetizovať do filozofie konania. A tak sa filozofia konania stala stredobodom budhistickej filozofie; aby sme pochopili budhizmus, je potrebné pochopiť filozofiu konania. Rád by som s vami hovoril o filozofii konania a o jej vysvetlení na základe dialektickej metódy.

Máte nejaké otázky?

Ak pochopíme filozofiu konania, zmení to naše činy?

Áno. Môže to zmeniť naše činy, pretože keď pochopíme filozofiu konania, môžeme prekročiť idealistické a materialistické filozofie a vo svojom každodennom živote nasledovať filozofiu konania. Pochopenie filozofie konania má silu zmeniť naše správanie. Zároveň by sme si mali jasne uvedomovať rozdiel medzi ideami o konaní a samotným konaním. Filozofia konania je idea, a hoci tejto idei môžeme rozumieť, naše fyzické telo sa niekedy nedokáže pohnúť podľa filozofie konania, pretože si neuvedomujeme, že filozofia konania nie je samotné konanie. Môžeme teda povedať, že pre každodenný život založený na budhizme je dôležité, aby sme filozofii konania rozumeli, no zároveň potrebujeme aj praktickú schopnosť konať podľa filozofie konania. Aby sme túto schopnosť konať získali, praktizujeme zazen. Praktizovaním zazenu môžeme získať schopnosť konať podľa filozofie konania. Taký je vzťah medzi naším správaním v každodennom živote a filozofiou konania.

Ak neštudujeme filozofiu konania, ale jednoducho praktizujeme zazen, je naše konanie iné?

Pri praktizovaní zazenu môžeme zažiť samotné konanie. Hoci teda naše idey nie sú sformulované do filozofie ako takej, zažívame aj filozofiu konania. V našom modernom živote, ktorý je založený na intelektuálnej analýze, je dôležité mať aj nejaký systematický postup, ktorým by sme vysvetlili svoje skúsenosti. No aj keď možno nemáme nijaké formálne pochopenie filozofie konania, môžeme viesť budhistický život. Zároveň, keď filozofii konania aj rozumieme, ľahšie nasledujeme teoretické učenie budhizmu.

Diskusia medzi pánom I a pánom M je mi veľmi dobre známa; situácia, v ktorej niekedy cítime, že pravdu má pán I, a niekedy pán M, takýto pocit neistoty dobre poznám. Ale len zriedka sa dostanem za takýto pocit neistoty a vo svojom vlastnom myslení nedokážem nájsť bod syntézy. Preto by ma zaujímalo, či máte nejakú radu pre takéto situácie v našom bežnom živote.

Áno. Mali by sme rozpoznať, že tieto dve idey patria k intelektu a že konanie je skutočné. Konflikt medzi týmito dvoma ideami nás zvyčajne znepokojuje, ale v našom skutočnom živote, keď konáme, toto znepokojenie odhodíme. Rozpor medzi týmito dvoma ideami môžeme v skutočnom živote prekročiť konaním. To je tajomstvo nášho života a to je tajomstvo samotného budhizmu. Konanie nás teda zachraňuje. To je múdrosť Gautamu Buddhu. Keď konaním prekročíme intelektuálny konflikt, vstúpime do sveta, ktorý sa líši od oblasti intelektu. V tejto situácii môžeme nájsť filozofiu, ktorá sa líši od idealizmu aj materializmu. Syntetizovať dve intelektuálne filozofie znamená konať; teda vstúpiť do iného sveta, než je svet intelektu. Intelektuálny svet môžeme prekročiť konaním.

Povedal som, že filozofia konania je stredobodom budhizmu; skutočným stredobodom budhizmu je, pravdaže, samotná prax zazenu, pretože zazen je štandardná forma konania. No stredobodom budhistickej filozofie je filozofia konania. Preto nám Gautama Buddha povedal, aby sme konali. Konanie nás môže zachrániť. To je učenie Gautamu Buddhu.

Môžeme to chápať tak, že ku konaniu sa nedostaneme racionálnym myslením, ale zazenom? Ako sa budhisti dostali k tretiemu štádiu, ku konaniu? Uvažovaním?

Nie. Praktizovanie zazenu nás učí, čo je konanie. Praktizovať zazen znamená študovať samotné konanie. Pravý význam konania nepochádza z nášho racionálneho myšlienkového procesu; skúsenosť konania môže pochádzať iba z konania.

V tom prípade niet rozdielu medzi štvrtou fázou a konaním?

Môžeme povedať, že filozofia konania prichádza v tretej zo štyroch fáz a samotné konanie patrí do štvrtej fázy.

Zisťujem, že o slove konanie sa veľmi ťažko premýšľa. Mám sklon myslieť si, že konanie znamená určitý druh činnosti. Znamená konanie jednoducho robiť niečo? Mohli by ste to vysvetliť znova?

Áno. Je to ťažký problém, takže mi nevadí vysvetľovať ho znova a znova. Stavbu štyroch filozofií môžeme opísať ako trojbokú pyramídu. Najprv môžeme východiskový bod nášho myslenia považovať za jeden bod na základni pyramídy. To je myseľ. Svojou mysľou vstupujeme do oblasti idealizmu. O filozofických problémoch zvyčajne premýšľame intelektuálne.

Môžeme však zistiť, že nie sme iba myseľ; máme aj fyzické telo – jeme, pozeráme sa na svet, vidíme farby, obrazy; počujeme svet. Túto oblasť vnímania – sféru nášho fyzického tela – môže predstavovať druhý bod na základni pyramídy, čím dostaneme čiaru. Pri obvyklom priebehu nášho myslenia sa po tejto čiare pohybujeme sem a tam, keď o problémoch uvažujeme z protirečivých hľadísk idealizmu a materializmu.

Táto čiara a dve hľadiská, ktoré na nej ležia, patria do oblasti intelektu. Naša civilizácia je založená na ľudskom intelekte. To je skutočnosť moderného sveta. Ľudské bytosti po tejto čiare medzi dvoma hľadiskami postupujú vpred aj ustupujú späť. A rovnakým spôsobom sa aj naše civilizácie pohybujú sem a tam; od idealizmu k materializmu a späť. Tieto pohyby vytvorili naše civilizácie. Existencia týchto dvoch protirečivých bodov je teda veľmi dôležitá. Pre ľudské bytosti však protirečivé situácie vyvolávajú veľké utrpenie. Je to preto, že sme nedokázali nájsť uspokojivé riešenie tohto rozporu. Vytvorili sme nádherné civilizácie, ale zároveň z týchto protirečivých situácií priamo vzniká veľké utrpenie ľudstva.

Niekedy však v našom každodennom živote tento duševný konflikt prekročíme konaním. Môžeme napríklad premýšľať o biede ľudského života. Ale ak konáme – okúpeme sa, niečo zjeme, ideme na prechádzku – môžeme sa týchto bolestných myšlienok zbaviť. Konanie nám umožňuje prekročiť rozpory v našej mysli. Konanie nám môže pomôcť. To je veľmi jednoduchý a zrejmý fakt.

Gautama Buddha nám odporúčal praktizovať jednu formu konania; teda zazen. Keďže zazen je forma konania, môžeme povedať, že tak, ako je budhizmus založený na praxi zazenu, je budhistická teória založená na filozofii konania. Použiť filozofiu konania na premýšľanie o probléme znamená vyňať našu filozofickú analýzu z čiary, na ktorej existuje konflikt idealizmus – materializmus, a pridať tretí bod, aby vznikla dvojrozmerná rovina; rovina, na ktorej uvažujeme o realistických riešeniach. No ani realistická filozofia nás nemôže zachrániť, pretože napokon je to iba pohyb elektrických prúdov v našom mozgovom tkanive!

Filozofia nikdy nemôže byť konaním. Aby sme si uvedomili, čo je konanie, musíme tieto tri filozofie prekročiť. A na to praktizujeme zazen. Prax zazenu nám umožňuje nájsť pevný, trojrozmerný svet. Tri filozofie existujú na plochej rovine; zazen, ktorý je štandardom samotného konania, mení našu rovinu na pyramídu. Aby sme študovali skutočný život, aby sme študovali skutočné konanie, praktizujeme zazen.

Ak si vezmeme niekoho ako Hegel, boli jeho filozofické stanovisko a jeho skutočný život v súlade?

Hegel začal svoj filozofický výklad od zmyslového vnímania, ktoré vysvetľoval z hľadiska ľudskej mysle. Jeho filozofické stanovisko teda vychádza z mysle, putuje k zmyslovému vnímaniu a znova späť. Jeho hľadisko kmitá po tejto čiare. Myslel si, že používa dialektickú metódu, ale v skutočnosti sa iba pohyboval sem a tam medzi protikladnými bodmi. To znamená, že jeho filozofické myšlienky a závery zostali vždy v intelektuálnej oblasti; nedokázal svoje náhľady syntetizovať do tretieho, realistického hľadiska. No ľudia nepovažujú za zvláštne, že jeho závery sú v oblasti intelektu. Myslia si, že je úplne prirodzené, aby závermi našich myšlienok boli opäť myšlienky.

Marx naopak začína svoju filozofickú analýzu z materialistického stanoviska. Ľudskú myseľ vysvetľuje na základe hmoty. Je to presný opak Hegela, ale napriek tomu sa aj Marx iba pohybuje sem a tam po čiare medzi mysľou a hmotou. Aj on si myslel, že používa dialektickú metódu. Keďže Marxove závery boli vedecké a objektívne, založené na svete hmoty, ktorý všetci vnímame pred svojimi očami, ľudia majú pocit, že Marxove závery majú praktickosť, ktorá Hegelovým záverom chýba – že Marx je objektívny. V skutočnosti však Hegel aj Marx nechali svoje filozofické závery v intelektuálnej oblasti. Ich závery boli vypracované teoreticky, intelektuálne.

Gautama Buddha našiel pevnú oblasť; zistil, že riešením konfliktu je samotné konanie. A filozofia konania je teoretický základ, ktorý nám naznačuje, že riešenie je mimo oblasti intelektu. Idey Gautamu Buddhu sa teda líšia od Marxových a Hegelových; Gautama Buddha zostrojil teleso tam, kde Marx a Hegel postavili iba čiaru na rovine. Pomocou štyroch filozofií môžeme toto teleso zostrojiť aj sami a pri hľadaní skutočných riešení prekročiť intelektuálnu oblasť. Prekročiť intelekt je v budhizme zásadne dôležité; bez tohto prekročenia zostaneme vždy uväznení v riešeniach vo svojej mysli, aj keď použijeme dialektickú metódu. Zostávame na dvojrozmernej rovine.

My však v skutočnosti žijeme v trojrozmernom pevnom priestore. To je veľmi jednoduchý fakt, ktorý je veľmi dôležité si uvedomiť. Žijeme v skutočnom svete, ktorý nie je to isté ako svet našich subjektívnych ani objektívnych myšlienok. Aby sme tento fakt rozpoznali, praktizujeme zazen.

Teória, o ktorej som tu hovoril, je filozofia konania. Je dosť ťažké ju pochopiť, ale je stredobodom budhizmu. Aby sme pochopili budhizmus, musíme teda pochopiť túto základnú teóriu. Mali by sme prekročiť oblasť intelektu a vstúpiť do sveta konania.

Mali by sme konať.

Skutočnosť

V posledných niekoľkých prednáškach som hovoril o troch filozofických systémoch; o idealizme, materializme a o ťažko uchopiteľnej filozofii konania. Dnes by som chcel pokračovať a hovoriť o konečnej fáze budhizmu. Medzi tromi doteraz preberanými filozofiami a konečnou fázou je, pravdaže, spojenie a práve toto spojenie by som chcel vysvetliť najprv.

Vysvetlil som, že idealizmus je v budhizme prvým hľadiskom a že materializmus je druhým. Potom som vysvetlil, ako sa tieto dve protikladné hľadiská môžu syntetizovať do tretieho hľadiska, realistického hľadiska. Touto syntézou sa zaoberá filozofia konania. Tieto tri základné filozofické stanoviská zahŕňajú všetky existujúce filozofické systémy; každý filozofický systém sa zmestí do jednej alebo druhej z týchto troch základných kategórií.

Gautama Buddha bol prvý, kto trval na veľmi jednoduchom, no veľmi dôležitom fakte; že nežijeme podľa filozofických systémov; žijeme v samotnom skutočnom svete. Hoci je to veľmi jednoduchý a zdanlivo samozrejmý záver, mnohí ľudia v skutočnosti veria, že skutočný svet, v ktorom žijeme, je ten istý svet ako svet, ktorý si budujeme vo svojej hlave, alebo svet, ktorý priamo vnímame svojimi zmyslami. Prevažná väčšina ľudí, ktorí žijú na zemi, zaujíma buď jedno, alebo druhé z týchto dvoch stanovísk; teda buď veria v idealizmus, alebo veria v materializmus. Táto situácia je vlastne dosť zvláštna, ale je to fakt.

Presne tá istá situácia existovala v starovekej Indii. Gautama Buddha videl, že je to tak, a dokázal jasne rozpoznať jeden jednoduchý fakt; že všetci ľudia v skutočnosti žijú v skutočnom svete. Videl, že ľudia majú sklon zamieňať si predstavu sveta, ktorú si budujú vo svojom mozgu, so samotným skutočným svetom, alebo si myslia, že svet, ktorý vnímajú svojimi zmyslami, je jediný svet, ktorý existuje. Hoci sa to môže zdať zrejmé, ľudia naozaj veria, že filozofické systémy, ktorými sa pozerajú na svet, sú samotný svet. Materialisti veria, že svet hmoty, ktorý okolo seba vnímame, je jediný svet; idealisti veria, že svet sa riadi ideami.

Gautama Buddha nás naliehavo vyzýval, aby sme videli skutočný svet, v ktorom žijeme; povedal, že je pre nás veľmi dôležité si to uvedomiť, a zasvätil svoj život tomu, aby ľudí učil túto jednoduchú pravdu. Povedal, že ak máme rozpoznať, že žijeme v skutočnosti, musíme prekročiť intelektuálne myslenie, či už je založené na čistých ideách, alebo na vedeckej teórii, pretože oboje v skutočnosti patrí k intelektu. Aj filozofia konania patrí do oblasti intelektu.

Gautama Buddha na opis skutočnosti, v ktorej všetci žijeme, použil sanskrtské slovo Dharma. No povedal, že túto skutočnosť nie je napokon možné úplne vyjadriť slovami. Idealizmus či materializmus vieme slovami dobre vysvetliť a dokonca vieme vysvetliť aj filozofiu konania. No samotná skutočnosť sa vymyká opisu. To predstavuje nemalý problém. Gautama Buddha tento fakt rozpoznal. Dal nám prax zazenu a povedal, že keď praktizujeme zazen, môžeme celým svojím telom a mysľou rozpoznať skutočnosť, v ktorej sedíme. Povedal, že ľudia, ktorí veria, že svet ich myšlienok je skutočný svet, žijú v klame. Oslobodiť sa od týchto klamov je cieľom budhistickej praxe.

Keď vám ukazujem, ako praktizovať zazen, zvyčajne hovorím, že počas zazenu netreba o ničom premýšľať a netreba cítiť nijaký konkrétny pocit. Keď sedíme v skutočnosti bez myslenia či cítenia, môžeme rozpoznať tento veľmi jednoduchý, prvotný fakt. A práve táto skúsenosť tvorí základ budhistickej filozofie. Študovať budhizmus teda znamená študovať skutočnosť; praktizovať zazen znamená študovať skutočnosť priamo.

Takúto priamu a jednoduchú filozofiu je na tomto svete veľmi ťažké nájsť. Problémy života sa zvyčajne pokúšame riešiť iba svojím intelektom. Takmer všetky dnešné civilizácie sú založené na zvrchovanosti intelektu. Ľudia sa snažia žiť vo svete svojich ideí alebo vo svete svojich zmyslov. Budhizmus nás učí filozofiu konania, ktorá je sama konštrukciou intelektu. Aby sme teda naozaj poznali a zažili skutočnosť tohto sveta, musíme praktizovať zazen. Preto majster Dógen povedal: „Jednoducho praktizujte zazen. Praktizovanie zazenu je budhizmus; budhizmus je praktizovanie zazenu.“ To je jeho učenie a stredobod samotného budhizmu. Keď rozpoznáme povahu skutočného sveta, môžeme byť buddhami. Stať sa buddhom znamená rozpoznať skutočnosť. To je konečná fáza budhizmu.

Teraz by som rád počul vaše otázky. Máte nejaké otázky?

Povedali ste, že aj materializmus je intelektuálne myslenie. Ako to?

Mnohí ľudia si myslia, že materializmus je realistická filozofia. Ja však nesúhlasím. Materializmus je filozofia – a je založený na pojme hmota. Materialisti analyzujú všetky svoje problémy na základe pojmu hmota. Hoci si materialisti myslia, že hmota je samotná skutočnosť, je to iba pojem, ktorý vymyslel intelekt, aby vysvetlil to niečo, čo vidíme tam vonku. Ich myšlienky o svete teda vyvierajú z intelektuálnej predstavy sveta. Táto intelektuálna predstava nie je samotný skutočný svet.

Keď hovoríte, že väčšina ľudí si myslí, že svet ich myšlienok alebo svet hmoty je skutočný svet, znie to ako niečo veľmi vzdialené od každodenného života. Slovo „filozofia“ naznačuje veľmi vznešený a zvláštny druh myslenia. Môžete nám dať praktický príklad? Čo asi robíme, keď si myslíme, že svet našich zmyslov je skutočný svet?

Stredom idealizmu je myseľ. Stredom materializmu je hmota. Hmota je pojem, ktorý pochádza z negácie mysle. Keď premýšľame o filozofických problémoch, zvyčajne o nich premýšľame buď z hľadiska založeného na mysli, alebo z hľadiska založeného na hmote. Ľudia, ktorí sa považujú za materialistov, majú ako základ svojich myšlienok pojem skutočnej existencie hmoty. Vždy si uvedomujú fyzický svet okolo seba. To mám na mysli, keď hovorím, že materialista žije vo svete hmoty. No predstava, že svet, v ktorom žijeme, sa skladá iba z hmoty, ako ju priamo vnímame svojimi zmyslami, je druh ilúzie; je to iba idea v našom mozgu.

Ale keď hovoríte, že si niekto myslí, že žije v hmotnom svete, napríklad keď chcem ísť kúpiť nové auto alebo nový oblek, aký druh myšlienky je to?

Vlastne všetci žijeme v skutočnosti. Ale keď používame svoje intelektuálne schopnosti, aby sme pochopili svoj život, zvyčajne sa vo svojom pohľade staneme buď idealistom, alebo materialistom. Všetci žijeme v tej istej skutočnosti, ale ľudia majú sklon premýšľať o zmysle svojho života. Zvyčajne zistíme, že naše vedomie je naladené na jeden z dvoch svetov; na svet našich myšlienok alebo na svet našich vnemov. Svet, ktorý vnímame svojimi zmyslami, nie je samotná skutočnosť; je to svet, na ktorý sa pozeráme cez istý druh pojmového rámca. A v tomto zmysle je to druh ilúzie. To isté rovnako platí o svete našich myšlienok.

Rozumiem vášmu vysvetleniu idealizmu a materializmu. Platón bol idealistický filozof. Tvrdil, že za každou budovou musí byť myšlienka, ktorá budovu najprv vytvorila, napríklad v mysli architekta. To nie je z hmoty. Je to mimo času a priestoru, a preto to má inú skutočnosť ako materialistický svet. Moja myseľ je v podstate dualistická. Svojou mysľou si neviem predstaviť jednotu. Myslíme na niečo ako na čierne alebo biele. To je jedna vec. Druhá vec je, že moja myseľ je podmienená mojimi minulými skúsenosťami. Keďže skutočnosť musí ležať mimo času aj priestoru a keďže moja myseľ si nevie predstaviť nič mimo času či priestoru, dokážem o veciach myslieť iba v pojmoch minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Ďalej, podmienenosť. Ja ako podmienený človek myslím podmienenou mysľou. Ako sa môžem oslobodiť od svojej podmienenej mysle? Ako môže moja podmienená myseľ pochopiť skutočnosť? Ako sa dostanem za svoju myseľ?

Rád by som odpovedal na vašu prvú otázku. Týka sa dualistickej povahy nášho chápania. Naše dualistické chápanie je produktom našich intelektuálnych procesov; intelektuálna schopnosť vždy delí a rozlišuje. To je jej základná funkcia. Bez tejto základnej schopnosti rozlišovať nedokážeme myslieť. Pri uvažovaní o filozofických problémoch je teda prirodzené deliť; rozlišovať. Naše myšlienky sú svojou povahou vždy dualistické. Je to základná povaha myslenia. To je prvý problém.

Vaša druhá otázka sa týka príčiny a následku. Musíme pochopiť budhistickú teóriu Štyroch filozofií. Gautama Buddha nás učil, že žijeme v skutočnosti, a povedal, že na to, aby sme tento fakt rozpoznali, musíme sa oslobodiť od sveta intelektu. Aby sme to dosiahli, Gautama Buddha povedal, že by sme mali konať. Povedal, že by sme mali konať správne. A aby sme konali správne, povedal nám, aby sme praktizovali zazen. Jeho učenie je teda o mravoch čiže etike; nie o mravných alebo etických problémoch ako filozofii, ale ako o problémoch toho, ako konať, ako prakticky žiť. Povedal, že praktizovať zazen je najlepší spôsob, ako sa oslobodiť od sveta nášho intelektu a konať správne.

Získate praktizovaním zazenu skôr intuitívne pochopenie skutočnosti než intelektuálne?

Áno. Keď začneme praktizovať, okamžite vstúpime do samotnej skutočnosti. Taká je situácia. Budhistická prax je teda veľmi ľahká cesta.

Ako katolík verím, že svet stvoril Boh. No zároveň verím v existenciu hmoty. Myslím si, že budhizmus je druh náboženstva a zároveň aj druh filozofie. Ale bez boha. Myslím si, že intelekt je v budhizme veľmi dôležitý, nielen v zmysle idealistického či materialistického myslenia. Intelekt nám poskytuje istý druh potravy; musíme myslieť, študovať a učiť sa. Pretože bez intelektu tiež nemôžeme realizovať skutočnosť. Nemôžeme to dosiahnuť iba praktizovaním zazenu. Keby ste malé dieťa učili iba praktizovať zazen a neučili ho robiť iné veci, dieťa by nevyrástlo. Myslím si, že prax zazenu nám dáva jednu vec. Každý deň svojho života sa v tejto skutočnosti učíme niečo nové. Ale praktizovanie zazenu je istý druh – ako by som to povedal – náš mozog je druh počítača, ktorý každý deň prijíma veľa informácií. Bez praktizovania zazenu nedokážeme využiť všetky informácie v našom počítači. Bez tejto praxe náš počítač nefunguje veľmi dobre. Zdá sa, akoby niekto alebo niečo uložilo všetky informácie v počítači nášho mozgu na správne miesto. A potom v okamihu, keď musíme konať, vieme, ako konať bez myslenia. Neznamená to, že nemyslíme; myslíme nevedome. Prax zazenu a osvietenie nám dávajú túto možnosť realizovať skutočnosť správnym spôsobom, bez vedomého myslenia.

V odpovedi na to, čo ste povedali, by som chcel povedať niečo o vzťahu medzi Bohom a vesmírom. Ako som povedal, budhizmus si uvedomuje nedokonalú povahu intelektu. Mnohí ľudia veria, že intelekt je absolútny. Gautama Buddha však túto ideu kritizoval. Povedal, že intelektuálna schopnosť nie je absolútna. Naliehavo nás vyzýval, aby sme rozpoznali, že žijeme v skutočnosti. V kresťanstve Boh riadi vesmír. V marxizme nijaký boh nie je. Budhisti hovoria, že vesmír je Boh. To je situácia, ktorú nedokážeme rozpoznať svojím intelektom. Túto pravdu zažívame vo svojom správnom konaní. Budhisti praktizujú zazen, aby zažili, že vesmír je sám Boh; Boh je vesmír. Budhisti neveria, že Boh existuje mimo vesmíru. Okrem toho budhisti popierajú materialistickú ideu, že Boh neexistuje. Taký je vzťah medzi tromi náboženstvami dnešného sveta; kresťanstvom, marxizmom a budhizmom. Ktoré z týchto troch náboženstiev si máme vybrať, je pre dnešných ľudí dôležitý problém. Prečo to však tak musí byť?

Ľudské bytosti majú vrodený sklon chcieť obetovať svoj život v boji za svoje presvedčenia. Idealisti teda cítia, že stojí za to prísť o život v boji proti materialistom. Materialisti zasa cítia, že stojí za to prísť o život v boji proti idealistom. To je skutočná situácia v dnešnom svete. Tento sklon je ľudskej psychike vrodený. Je to trochu smutný, ale pravdivý fakt.

Povedali ste, že náš intelekt je svojou povahou dualistický. Prečo teda nezaradíte popri idealizme a materializme aj dualizmus?

Keď sa na problémy pozeráme intelektuálne, náš záver môže byť niekedy idealistický a niekedy materialistický. To je nevyhnutný dôsledok intelektuálnej analýzy. Intelekt delí všetky veci na čierne alebo biele, dobré alebo zlé, správne alebo nesprávne. Takto náš mozog rozlišuje. Naše myslenie je teda vo svojej podstate dualistické. Budhistická filozofia konania však dokáže tieto dve strany, tieto dve filozofické hľadiská, syntetizovať. Táto filozofia syntézy je však sama iba systémom myslenia. Gautama Buddha nám povedal, aby sme praktizovali zazen, aby sme mohli rozpoznať skutočnosť, v ktorej žijeme v každom okamihu. V oblasti intelektu sme teda vždy dualistickí. Preto netreba zaraďovať dualizmus. Filozofia dualizmu hovorí, že skutočnosť sa skladá z dvoch častí: z mysle a hmoty. To však naznačuje, že myseľ aj hmota skutočne existujú. Budhistické hľadisko hovorí, že myseľ aj hmota sú pojmy, ktoré existujú v našom mozgu; že skutočnosť je nerozdelená. Ľudia, ktorí veria, že myseľ aj hmota existujú ako skutočné entity, žijú z budhistického hľadiska v klame. Budhisti uznávajú existenciu jedinej nerozdelenej skutočnosti, a toto presvedčenie pochádza priamo zo skúsenosti zazenu.

Na vybudovanie filozofického systému však potrebujeme idealistické aj materialistické hľadisko. Bez pravej aj ľavej nohy budhistická teória nemôže stáť. Idealizmus a materializmus sú nohami budhistickej teórie. Samotnú skutočnosť nemožno vysvetliť slovami, ale keďže my ľudské bytosti máme schopnosť a sklon premýšľať o svojom živote a o skutočnosti okolo nás, potrebujeme filozofický systém. Budhistický filozofický systém umožňuje, aby idealistické myslenie a materialistické myslenie existovali vedľa seba. Neverí však, že myseľ a hmota sú dve skutočné entity.

Povedali ste, že základný rozdiel medzi kresťanstvom a budhizmom je v tom, že v kresťanstve máme jedného Boha, ktorý je mimo vesmíru, a v budhizme sú stvoriteľ a stvorené jedno. Keďže teda Boh je všetko, je aj vami a mnou.....

Povedal som, že Boh a vesmír sú zjednotení, ale to samo je iba metóda vysvetľovania. Budhisti preto necítia potrebu veriť v existenciu nejakého určitého ducha alebo podstaty ako objektu. V budhistickej teórii hovoríme, že existuje niečo, čo sa nedá vysvetliť slovami: Neopísateľné. Niektorí to nazývajú vesmír, iní to nazývajú Boh, ďalší to nazývajú hmota, duch alebo duša. No v budhizme hovoríme, že to niečo, čo existuje, sa nedá vysvetliť slovami.

Máte teda na mysli, že nemôžeme poznať, čo je pravda, pretože poznávanie patrí mysli. Pravdou môžeme iba byť?

Áno. A môžeme ju zažívať; môžeme konať. Môžeme praktizovať zazen.