Karma, príčina a následok

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Zarecitujeme Kaikyoge?

[recitácia, 00:00:07–00:00:46]

Dnes nemám tému, o ktorej by som hovoril, tak prosím, nech niekto navrhne tému. Nemusí byť pravdivá.

Účastník: Och.

Mike: Bolo by pekné, keby bola.

Otázka: Nuž, mňa by vlastne zaujímalo, keby ste mohli povedať niečo o čine a následku, teda o príčine a následku, pretože sa zdá, že celý budhizmus, populárny budhizmus, je založený na takejto teórii, a karma a tak ďalej. Ale myslím si, že váš pohľad, alebo Dógenov pohľad, je trochu iný. Takže chcem… Vlastne to už poznám od vás, ale stále je to pre mňa dosť záhadné, takže keby ste mohli povedať pár slov o vzťahu medzi príčinou a následkom, činom a následkom, a karmou.

Mike: Slovo karma v sanskrte, pôvodný význam, alebo jednoduchý význam, je čin. Ale v budhizme nadobudlo význam výsledku činu.

To sa stáva dosť často. Ak sa pozriete do veľkého sanskrtského slovníka, nájdete význam slova a potom pod ním je napísané: v budhizme, a uvádza sa iný význam. Takže v jednoduchej sanskrtčine je význam čin, ale v budhistickom kontexte to začalo znamenať výsledok nášho činu. A ešte viac než to, pretože budhistické spisy sa zmiešali s mnohými inými myšlienkami z iných primitívnych náboženstiev.

Napríklad brahmanizmus. Karma sa často chápe ako akýsi osud, ktorý je výsledkom našich minulých životov, alebo ako akési nahromadenie všetkých našich činov za mnoho a mnoho rokov, ako akési bremeno. Chápe sa aj ako akýsi fatalizmus. Napríklad sa mi niečo stane a ja poviem: Och, to je kvôli mojej karme. Takže si myslím, že je to dosť mätúce, keď sa pozrieme na Dógenove spisy a jeho myslenie.

Dógen hovorí, že po smrti znova nežijeme. Hovorí, že v prítomnom okamihu môžeme byť slobodní, ale hovorí aj, že vždy dostávame výsledky svojich činov. Takže Dógen zjavne neverí v predstavu karmy z minulých životov ani v karmu ako akýsi determinizmus.

Jadrom jeho učenia je, že v tomto okamihu môže byť náš čin slobodný. Skutočný je iba tento okamih. Všetky naše spomienky na minulosť a všetky následky minulosti sú teraz v tomto okamihu. Skutočné udalosti, ktoré sa stali v minulosti, sú preč; výsledky našich činov v minulosti sú tu teraz. Budúcnosť ešte neprišla, ale naše myšlienky a pocity o budúcnosti existujú v prítomnosti. Takže pre Dógena prítomnosť obsahuje nekonečno, alebo večnosť. No napísal aj dve alebo tri kapitoly, v ktorých hovorí: Nikdy neunikneme príčine a následku. Keď urobíme nejaký čin, je tu výsledok alebo následok. Niekedy si ten následok všimneme hneď. Niekedy si ho všimneme po chvíľke.

Niekedy si následok všimneme po dlhom čase. A niekedy nevieme nájsť, kde je výsledok, ale niekde tam je. Príčinu a následok nie je možné prelomiť.

Keď premýšľame v mysli, príčina a následok sú spojením medzi minulosťou a prítomnosťou. Napríklad som vypil trochu čaju, takže som sýty. Pohádal som sa s partnerom, takže sa cítim nahnevaný. V mysli spájame príčinu a následok s lineárnym časom. Zmieriť tieto rozdielne pohľady je nemožné. Zmieriť (reconcile) znamená dať časti dokopy.

Ak je minulosť preč, prečo výsledok nášho činu v minulosti prichádza do prítomnosti? Ak tu budúcnosť nie je, prečo má náš čin teraz následok v budúcnosti? Takže Dógenove dva pohľady do seba nezapadajú a dôvodom je, že aj život je hádanka. V skutočnej realite napríklad vedci skúmajú príčinu medzi jednou udalosťou a druhou udalosťou.

Veľmi jednoduchý príklad: môžem si dať do čaju cukor, potom ho môžem zamiešať, potom ho môžem ochutnať. Málo cukru. Potom pridám trochu viac cukru, potom ho zamiešam, potom ho ochutnám. Ach, to je lepšie. Takže ak som vedec, môžem skúmať túto príčinu a následok. Môžem sa pozrieť na zloženie cukru a zloženie čaju a na chémiu, ktorá prebieha, keď dám do čaju cukor, a na to, čo sa stane, keď sa čaj dostane na môj jazyk. A môžem to skúmať čoraz podrobnejšie. Keďže som do čaju dal cukor, čaj sa zmení na niečo trochu iné. A keď sa ten iný čaj dotkne môjho jazyka, signál, ktorý ide do môjho mozgu, je trochu iný, trochu silnejší. Takže takto môže veda skúmať príčinu a následok vo veľmi malých, podrobných krokoch.

Takže veríme v príčinu a následok. Všade okolo nás veda objasnila príčiny a následky mnohých rôznych vecí. Ak pijete špinavú vodu, ochoriete. Ak si po cestovaní autobusom umyjete ruky, nenachladnete. A vedia nám povedať dôvod: na našich rukách sú veľmi malé choroboplodné zárodky a dostanú sa na miesta v autobuse, a potom si dáme ruky k ústam, a tak sa zárodky dostanú do nášho tela. Takže tomu môžeme absolútne veriť. Veda vysvetlila príčinu a následok.

Ale ak sa na vedu pozrieme veľmi, veľmi zblízka, napríklad na atómovú fyziku, vedci sa snažia pozrieť na najmenšie kúsky hmoty, ktoré sa nazývajú atómy a elektróny, a kvarky a neutróny, a tak ďalej. A úžasné je, že keď sa pozerajú na príčinu a následok v týchto veľmi, veľmi, veľmi malých krokoch, nevedia, ako sa realita dostane od jednej príčiny k jednému následku. Taký je stav modernej atómovej fyziky. Uvedomili si, že krok od jednej udalosti k druhej udalosti je záhada.

To je veľmi dôležité, pretože si môžeme všimnúť, že hoci príčina a následok vysvetlené vedou sú pre nás veľmi mocné… Sú mocné preto, že rozkladajú procesy na kroky, a potom rozkladajú krok na menšie kroky, a potom rozkladajú krok na menšie kroky, a potom rozkladajú menší krok na menšie kroky. Ale pri najmenších krokoch, ktoré ľudské bytosti dokážu vidieť…

Nevedia vysvetliť, ako niečo spôsobuje následok. To neznamená, že príčina a následok sú akási ilúzia, ale znamená to, že to, čo považujeme za príčinu a následok, je akési presvedčenie o procese. Takže je to spôsob, ako chápať svet, ktorý funguje takmer stále. Ale nevieme, ako sa dostaneme z posledného okamihu do prítomného okamihu. Nevieme, ako prejdeme z prítomného okamihu do ďalšieho okamihu. Je to záhada.

Záhada znepokojuje, a tak ju vysvetľujeme vedou. Takže v tomto zmysle Dógen hovorí, že naše vysvetlenie nazývané príčina a následok, ktoré je založené na procese, opisuje realitu. No samotná realita prechádza z jedného okamihu do ďalšieho neznámym spôsobom. Takže v tomto okamihu máme slobodu; v ďalšom okamihu máme slobodu. To je jeho pohľad. Sú dva spôsoby, ako sa na to pozerať. Dáva to zmysel?

Účastník: Áno, ale je veľmi ťažké to pochopiť.

Mike: Áno. Áno. Je to pochopenie. Takže pochopiť realitu je nemožné. Ale vytvárame veľa modelov a veľa vysvetlení a niektoré z nich sú veľmi mocné. Najmocnejšia je veda. Pred dvesto, tristo rokmi bolo veľmi mocné náboženské vysvetlenie. Hovorili: Och, máš na ruke červenú škvrnu, je to výsledok hriechu.

Alebo: všetci obyvatelia Brna dostali chorobu a umierajú, je to Boží súd. Všetci tomu úplne verili. Teraz máme vedu, ktorá vysvetľuje veci veľmi mocnou metódou. Je silnejšia než náboženské vysvetlenie. Môžeme povedať: Nie, to nie je z hriechu, to je preto, že máš alergiu. Ak prestaneš jesť toľko sušienok, zmizne to. Ale hoci je veda silná, veľa ľudí stále verí v náboženské vysvetlenie.

Ale volajú to spiritualizmus New Age. Nuž, povedal by som skôr spiritualizmus New Age.

Takže hoci je veda veľmi, veľmi silná a musíme jej veriť, pretože funguje, v realite nie je nič, čo by sa volalo proces. Je iba teraz. Ale je nemožné pochopiť, že je iba teraz. Takže v mozgu premýšľame o minulosti, prítomnosti a budúcnosti a o veciach, ktoré prechádzajú procesom. A tento spôsob myslenia funguje veľmi dobre, takže mu veríme takmer absolútne. Ale o dvesto rokov môžu byť veci iné.

Ak celá spoločnosť niečomu absolútne verí, stane sa to pre ňu skutočným. V stredovekej spoločnosti ľudia absolútne verili v Božiu moc. Takže všetci absolútne verili, že Boh zachránil Brno pred Švédmi. Nebolo to iba: Áno, ja tomu verím, on tomu neverí, možno. Všetci verili, že je to pravda. Všetci verili, že hriech je výsledkom toho, že robíme zlo. Akýsi Boží trest. Tomu už veriť nedokážeme, ale absolútne veríme vedeckému vysvetleniu.

Nevieme si predstaviť inú situáciu. Takže je ťažké to pochopiť.

Účastník: Je veľmi ťažké to pochopiť. Myslím si, že existujú dva pohľady: procesný a bezprostredný, ak to tak nazvem. Takže si myslím, že všetci fungujeme iba v procesnom pohľade a bezprostredný pohľad nedokážeme rozpoznať ani pochopiť.

Mike: Nie. Ale žijeme bezprostredne. Ale ak žijeme bezprostredne bez toho, aby sme jasne premýšľali o procese, cítime niečo bez smeru. Len robíme jednu vec, len robíme jednu vec, len robíme jednu vec. Ten pocit nemáme radi alebo sa ho obávame.

Účastník: Dokážem to pochopiť, ale procesný pohľad spôsobuje ľuďom aj veľa problémov.

Mike: Áno, spôsobuje. Hoci je veľmi silný a mocný, spôsobuje aj všetko naše nešťastie. Áno, veľmi jednoduchými spôsobmi.

Účastník: Zdá sa mi, že väčšina popularizovaného budhizmu je založená na procesnom pohľade. Nehovorí o bezprostrednom.

Mike: Nie.

Účastník: Čo je zvláštne.

Mike: Áno.

Účastník: Možno budhizmu jednoducho vôbec nerozumeli.

Mike: Myslím, že áno. Napríklad tibetský budhizmus vykladá slávne slovné spojenie… to slávne spojenie… Áno, to je ono: podmienené vznikanie (dependent origination). Podmienené vznikanie znamená, že všetko je navzájom prepojené. A je to pravda a najmä v dnešnej dobe cítime, že je to pravda. Zisťujeme, že spoločnosť Shell Oil Company, ktorá spaľuje ropu v Afrike, vytvára oblaky znečistenia v Estónsku.

Zisťujeme, že všetko na svete je navzájom prepojené, a tak sa veľmi obávame, že ľudská civilizácia ničí svet. Ale nemyslím si, že na to, aby sme k tomu došli, potrebujeme vôbec veriť v podmienené vznikanie. Ak budhizmus učí iba toto, potom je veda lepšia, myslím si. Veda dokáže veľmi jasne objasniť spojenie medzi naším konaním tu a výsledkom tam. Takže budhizmus je viac než toto.

Otázka: Čo si myslíte o súčasných moderných vedcoch, matematikoch alebo fyzikoch, ktorí stále veria v Boha? Napríklad môj riaditeľ je matematik. Myslím si, že je to mimoriadne inteligentný človek. Je katolík; verí v Boha. A hovorí, že veda Boha nepopiera, pretože napríklad nikto nevie, čo bolo pred veľkým treskom. Alebo astronómovia?

Účastník: Astronómovia, áno. Je tu jeden slávny český astronóm, vlastne astrofyzik. Je veľmi populárny a tiež verí v Boha. A hovorí: Vieme, čo sa stalo nepatrný zlomok času po veľkom tresku, alebo to veda dokáže zistiť, ale nikdy nedokážeme zistiť, čo sa stalo presne v okamihu veľkého tresku.

Otázka: A verí v Boha. Takže ste sa určite stretli s niektorými modernými vedcami, ktorí tvrdia, že veria v Boha.

Mike: Áno, počul som o tom veľa a naozaj záleží na tom, čo tým myslia. Ak veríte v niekoho mimo vesmíru, kto všetko riadi, myslím si, že je nemožné tomu veriť.

Vlastne si myslím, že teória veľkého tresku je smiešna, pretože nikto nevie vysvetliť, čo bolo predtým. Ak nevedia vysvetliť, čo bolo predtým, myslím si, že tá teória je smiešna. Takže predpokladám, že o ďalších päťdesiat rokov budeme mať inú teóriu. Ale ak ľudia veria, že tento svet je taký úžasný a taký komplikovaný a taký zložitý, že je to záhada…

Môžu to nazývať Boh, ak chcú. Ale v tom prípade musí Boh obsahovať všetko zlé rovnako ako všetko dobré, všetko zlo rovnako ako všetko dobro. Takže to je v poriadku.

Otázka: Ale prečo nie je možné veriť, že existuje niečo mimo vesmíru?

Mike: Pre mňa nie je možné tomu veriť, pretože v tom prípade musí existovať ďalší vesmír, v ktorom Boh žije. A potom niečo muselo stvoriť vesmír, v ktorom Boh žije, takže musí existovať ďalší vesmír mimo Božieho vesmíru, ktorý stvoril Boží vesmír. A potom musí existovať ďalší vesmír, ktorý stvoril vesmír, v ktorom Boh žije. A to je Nagardžunov argument z druhého storočia. Takže veriť v niečo mimo tohto vesmíru je pre mňa nemožné.

Účastník: Myslím si, že záleží na tom, alebo je dôležité, ako tento vesmír definujete. Ak ho definujete ako tri alebo štyri rozmery, potom toto je vesmír. Neviem, ako to fyzici počítajú, ale trvajú na tom, že rozmerov je viac, možno.

Mike: Hovoria, že z ich rovníc vychádza viac rozmerov. Takže ich rovnice pochádzajú z ich hláv. Ale čakám, kým niektorý z nich strčí prst do iného vesmíru. Potom tomu uverím. Naše zmysly dosiahnu iba tieto tri alebo štyri rozmery. Nebude nikto… Potom si vedci s desiatimi rozmermi môžu svoje rozmery nechať vo svojich hlavách.

Účastník: Myslím, že sme sa vrátili k mojej otázke z minulého víkendu o vzťahu medzi presvedčením a skúsenosťou, pretože tento problém ma v poslednom čase dosť zamestnáva. Neviem prečo, ale zdá sa mi to protirečivé. Môžem veriť v mnoho vecí, ale zaujímalo by ma, či mi to pomáha zažívať realitu iným spôsobom. A páči sa mi, čo hovorí váš učiteľ, že vesmír je Boh a Boh je vesmír. Nejako to zapadá do môjho… Ešte dodám: vesmír je diabol, diabol je vesmír. Nie nahradiť, ale dodať. Takže nejako si to v mysli modelujem: oddeľujem tieto dve veci, presvedčenie a skúsenosť.

Mike: Presvedčenie je veľmi zvláštna vec, pretože veríme mnohým veciam na rôznych úrovniach. Ale na akejsi primitívnej úrovni presvedčenie ovplyvňuje naše činy. Takže ak verím, že ovocie s fialovou šupkou je škodlivé, nejem slivky. Ak verím, že moje ruky dokážu prenášať energiu do iných ľudí, môžem dať do miestnosti posteľ a mať pacientov a dávať nad nich ruky, a ak tomu veria aj oni, zaplatia mi za to peniaze.

Takže to závisí od našej skúsenosti, od toho, čo robíme, a od výsledku. Ale to, čomu veríme, mení aj to, čo si všímame. Ak sme trochu nevyvážení smerom k duchovnej stránke, takto, potom keď niekto povie: Máte okolo hlavy auru a vo vašej aure je medzera, môžem vám ju opraviť, veríme tomu. Takže potom zaplatíme nejaké peniaze alebo pôjdeme niekam, aby nám ju opravili. Ale ak je náš stav trochu naklonený k materialistickej stránke, takýmto veciam nedokážeme veriť. Nedokážeme veriť ničomu, čo nie je fyzické. Takže rôzni ľudia majú vo svojich povahách rôznu rovnováhu medzi duševným a fyzickým.

A tak vidia svoje skúsenosti trochu rozdielne a potom povedia: Áno, tomu verím, to naozaj fungovalo. A ak to tak pokračuje, veria tomu. A ak presvedčenie silnie, dostane sa do nášho tela, nielen do mysle. Takže sa staneme dogmatickými; naše presvedčenie sa stane oveľa silnejším.

Takže naše presvedčenie závisí od nášho stavu, od toho, či sme duchovný človek, alebo materiálny človek, pretože to určuje, ako hodnotíme, čo sa nám deje. A potom toto hodnotenie posilňuje naše presvedčenie. Ale ak nie sme zafixovaní príliš duchovne ani príliš materiálne, ale kolíšeme sa tu, hodnotíme to, čo je pred nami, rozdielne dnes, možno zajtra, dnes ráno, dnes popoludní. Dnes ráno si myslíme: Áno, áno, zazen je pravda a dokonale ma vyvažuje. A potom dnes popoludní sedíme, bolia nás nohy a bolí nás chrbát a myslíme si: Ach, poďme preč. Takže to je pre nás veľmi užitočné, hodnotiť svoje skúsenosti rôznymi spôsobmi. Ale mnohí ľudia radi zafixujú svoju skúsenosť na jednu stranu, svoje hodnotenie na jednu stranu. A potom to vytvára presvedčenie a presvedčenie vytvára hodnotenie a hodnotenie vytvára presvedčenie.

Takže to silnie a silnie. Pre niekoho, kto praktizuje zazen, v nás silnie to, že si všíma: Och, mám inú náladu, vidím veci inak. Aha. Radšej budem veriť tomuto. Radšej nebudem príliš silno veriť svojim pocitom, radšej nebudem príliš silno veriť svojim myšlienkam.

Takže pokračujme. Ak veríme tomuto, veríme v realitu, a toto presvedčenie v nás silnie.

Účastník: Sú ľudia, ktorí praktizujú zazen a veria v Boha.

Mike: Áno. Takže ak budú pokračovať v praktizovaní zazenu, dúfam, že budú svoje presvedčenie stále hodnotiť.

Účastník: V Boha môžete veriť ako v akýsi vesmír, ktorý nám pomáha, alebo môžete veriť v Boha ako v niekoho, kto

Mike: vám dáva odkazy, ako žiť. Takže veľa rôznych prípadov.

Účastník: Zase to vyzerá ako odkaz. Bolo to pre mňa ako v hmle.

Otázka: Myslíte si, že presvedčenie je iba myšlienka?

Mike: Nie, vstupuje do nášho tela a mysle. Ale čo to je, to neviem. Na začiatku je to iba myšlienka, niečo, čo pochádza z toho, čo robíme. Ak táto myšlienka zapadá do našej skúsenosti, potom môžeme… Nie iba myšlienka. Takže dieťa môže veriť, že jeho otec je dokonalý, iba preto, že hodnotí to, aké je byť so svojím otcom, ktorý sa zdá byť veľký, silný a schopný. Takže má akési presvedčenie. A potom, keď sa stane tínedžerom, uvedomí si: Nie, nie je, je to sviniar.

Účastník: Alebo: verím, že Mike sa teraz cíti vyvážene. Nie, nie je to iba myšlienka; zakladá sa to na tom, ako to cítim, viete.

Mike: Nechajte si svoje presvedčenia pre seba. Ja viem.

Účastník: Zakladá sa to na tom, čo vidím, ako zniete, ako vyzeráte, nie? Nie je to iba: verím tomuto, a možno je to úplne mimo reality.

Mike: Áno. Takže v budhizme veriť, že praktizovanie zazenu nás vyvažuje, je presvedčenie. Ale keď prvýkrát praktizujeme zazen, nedokážeme tomu veriť. Takže praktizujeme a počujeme niekoho hovoriť: Si buddha. Ale ak pokračujeme deň za dňom za dňom za dňom za dňom za dňom za dňom za dňom za dňom v praktizovaní zazenu, po dlhom čase, keď hodnotíme z mnohých rôznych perspektív, hodnotíme, keď sa cítime šťastní, hodnotíme, keď sa cítime biedne, hodnotíme, keď sme vzrušení, hodnotíme, keď sme skleslí, hodnotíme, keď cítime túžbu, hodnotíme, keď sme hladní, hodnotíme, keď sme opití, za tie roky si vytvoríme presvedčenie. Potom môžeme na svojom presvedčení ticho trvať. To sa stalo Dógenovi.

To je to najlepšie, čo dokážem. Je čas skončiť: posledné sedenie a potom poklony a záver. Potom sa vrátime a naobedujeme sa. Dobre.

[recitácia, 00:57:41–00:58:47]

Účastník: Ďakujem veľmi pekne.

Mike: Ďakujem.