Dve veci a zvyšok je móda

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Dnes ráno som chcel hovoriť o Dogen Sanghe. Jedným z dôvodov je, že takmer rok som mal sabatikál. Znamená to ročné voľno. Ale prišiel som do Bratislavy a mal som tam jednodňový retreat. A minulý víkend som bol v Londýne v skupine Andrewa a mali sme jednodňový retreat. A myslím, že to je všetko. Nedával som žiadne talky ani retreaty. Jedným z dôvodov bol môj nový bedrový kĺb, ktorý je veľmi úspešný. Ale asi dva mesiace som nemohol praktizovať zazen.

Jeden mesiac som nemohol sedieť vôbec. A potom v druhom mesiaci som nemohol sedieť s nohami takto. Tak som sedel v seiza s nohami takto. A keď som v druhom mesiaci sedel v seiza, pomyslel som si, že možno už nikdy nebudem môcť sedieť v zazene. Tak som sa trochu obával. Ale niečo sa stalo a teraz môžem sedieť takto. Keď som mal sabatikál a nepraktizoval som zazen, premýšľal som o našich skupinách. A tiež o histórii Dogen Sanghy. O mnohých rokoch v Japonsku. A o mojom učiteľovi, Nishijimovi Roshim. Stále žije a má 93 rokov.

Nedokáže komunikovať s nikým. Je úplne senilný. Celý život mal veľmi výborný mozog. A potom asi pred siedmimi alebo ôsmimi rokmi sa jeho mozog vypol. Takže nekomunikuje so žiadnym zo svojich študentov. Premýšľal som o tej situácii. V roku 1979 mi povedal, mne a ešte dvom ďalším ľuďom, že chce založiť nový budhistický rád. Bol mníchom v Soto Shu v Japonsku, ale Soto Shu sa mu nepáčilo. Jeho učiteľ, jeho majster, bol hlavou Soto Shu. Volal sa Rempo Niwa. A hoci sa Nishijimovi Soto Shu nepáčilo, Rempo Niwa mal Nishijimu veľmi rád. Akýsi rebel. Nishijima bol rebel.

Takže vždy chcel robiť niečo iné ako formálny budhizmus. Vytvoril Dogen Sanghu so mnou, Jeffom Baileym, Larrym Zakim a Mikeom Crossom. A odvtedy sa stalo veľa, veľa vecí. Jeff Bailey a Larry Zaki už nepraktizujú budhizmus. Mike Cross praktizuje budhizmus a ja praktizujem budhizmus.

Ale mnohí ďalší študenti študovali u Nishijimu po tom, čo sme odišli, vrátane Brada Warnera v Spojených štátoch, ktorý sa stal pomerne slávnym. Všetci títo ľudia, ktorí študovali u Nishijimu a niekoľko rokov s ním žili, majú rovnaký postoj. Chceli sme robiť niečo iné ako formálny budhizmus, začať niečo nové, niečo iné. A ak čítate knihy, ktoré napísal Brad Warner, vidíte, že je veľmi odlišný. Niektorí Nishijimovi študenti tiež vytvorili veľké skupiny a chrámy vo Francúzsku. To môže byť pre nich veľmi pekné, ale podľa mňa to nie je rovnaké poslanie. Všetci ľudia, ktorí študovali u Nishijimu, chceli učiť niečo iné, založené na učení Dógena. A preto som prišiel do Anglicka a potom do Českej republiky. Ale keď som sa vrátil z Japonska do Anglicka, mal som veľa japonských tradícií, takže pre mňa bolo prirodzené tieto tradície robiť. Napríklad spievanie a poklony, chodenie v dojo týmto smerom a veľa jednoduchých tradícií, ktorých sa držíme.

A minulý september, keď som sa rozhodol dať si sabatikál, na retreate v Anglicku v Earth Spirit, som ľuďom, ktorí tam boli, povedal: Prestanem na nejaký čas učiť a dúfam, že zistíte, čo je budhizmus. A potom som povedal niečo také, že keď pri jedle spievame, spievame o japonských miskách, ale žiadne japonské misky nemáme. A spievame po japonsky, takže tomu nikto nerozumie. Také veci. A niektorí ľudia si mysleli, že kritizujem, a trochu ich to rozladilo. Ale nechcel som byť kritický.

Chcel som, aby ľudia sami zistili, čo je dôležité. Na Západe, najmä v Európe, sa zen stal akýmsi hraním alebo divadlom.

Boris: Móda.

Mike: Móda, dobre, móda, áno. Takže som chcel, aby ľudia odložili módu a zistili, čo zostane. Aj pre mňa: chcel som zistiť, čo zostane, ak prestanem učiť. Takže vám chcem povedať, čo zostáva. Dve veci. Jednou vecou je, že budhizmus je hrozné slovo. Keby sme sa ho mohli zbaviť, bolo by to oveľa jednoduchšie. Stalo sa symbolom akéhosi zvláštneho druhu náboženstva. Ale v Českej republike a na Slovensku je ľahké zapamätať si slovo bud. Máte sloveso. A to je význam slova bud. Prebuď sa. To je všetko. A máme dva spôsoby, ktoré sú dôležité. Jedným je, že praktizujeme zazen, čo je prebúdzanie sa a potom spánok. A keď sa prebudíme, všimneme si: aha, spal som, alebo som rozmýšľal. Takže si všimneme, že život nie je myslenie. Život je veľmi jednoduchý a prísny (severe). Takže keď praktizujeme zazen, niekedy vidíme povahu života. Ak je náš život veľmi rušný, vidíme možno desať percent. Prebudíme sa. Deväťdesiat percent rozmýšľame. Nevidíme miestnosť. Nevidíme stenu. Nevidíme nič. Ale keď sa v zazene prebudíme, všimneme si: aha, ja som tu.

Môžete to povedať. Áno, v sanskrte. Je to ako—sanskrt. Zo sanskrtu, áno. Vaša gramatika je rovnaká ako sanskrtská gramatika. Takže toto je jedna vec: všimnúť si, prebudiť sa a všimnúť si, čo je spánok. Nehovoriť, že je to hrozné, že musíme prestať. Ale všimnúť si, čo to je. Takže keď si všimneme, čo je myslenie a čo je bytie, vidíme ten rozdiel jasne.

A druhá dôležitá vec je nejaký spôsob, ako pochopiť. Takže máme budhistickú teóriu. A budhistická teória je obrovská. Napísali sa milióny kníh. Ale vlastne potrebujeme len takú teóriu, ktorou môžeme pochopiť život. Takže musíme rozmýšľať alebo počúvať, ako to vysvetľujú iní ľudia, a musíme zhodnotiť a rozhodnúť. Hm, tomuto neverím. Hm, možno toto je správne. A spochybňovať. Inak nikdy nezistíme, akému vysvetleniu môžeme veriť. Môžeme veriť vysvetleniu, ktoré hovorí, že umierame a potom sa vraciame do iného života, a potom sme o niečo lepší, a potom zomierame a zase sa vraciame? Môžeme veriť nejakému vysvetleniu, že musíme byť ku všetkým veľmi láskaví? Funguje to v našom živote? A tento proces hľadania nejakého vysvetlenia, ktorému môžeme veriť, pokračuje navždy. Nezastaví sa. Takže musíme vždy rozmýšľať o tom, ako môžem pochopiť svoj život, ako môžem pochopiť svojho partnera, ako môžem pochopiť svoju prácu, ako môžem pochopiť všetko.

Takže dve veci. Jednou je praktizovať prebúdzanie. Druhou je chápať život. To je všetko. Všetko ostatné je móda. Toto je môj pocit. Takže móda, to je šum. Nemusíme módu zahodiť. Ale nemusíme sa jej ani držať. Takže môže byť pekné nosiť čierne koromo. Alebo modré koromo. Alebo červené koromo. Modré, višňové, červené koromo. Ale na tom nezáleží. Nezáleží na tom, čo nosíme na praktizovanie zazenu. Ale radi nosíme niečo pekné, alebo niečo pohodlné. A je pekné spievať pred jedlom, pretože to nejako vytvára skupinu. Ale je to len vedľajšie.

Takže ak sa vrátim k pôvodu, myslím, že Nishijima chcel vytvoriť Dogen Sanghu založenú len na týchto dvoch veciach. A tak bol rebel, pretože iní ľudia zo Soto hovorili: Ach, on nevie, čo má robiť správne. Nevie, ako držať kadidlo. A tak ďalej. A Nishijima miloval módu. Bol to starý japonský mních. Takže každý deň chodil do práce v čiernom obleku. A s kravatou. Košeľa. Veľmi elegantný. Ale pri budhistických aktivitách rád nosil koromo a niekedy klobúk, čo vyzeralo veľmi smiešne. Dávalo mu to slobodu. Takže ho nosil aj v Tokiu. A keď sa na to spätne pozerám, myslím, že jeho postoj je veľmi pekný. Narodil sa pred druhou svetovou vojnou a vyrastal v japonskej spoločnosti. A tak bol súčasťou japonskej spoločnosti.

Takže napríklad, hoci veľmi nahlas hovoril, že muži a ženy sú rovní, vo svojom živote ich rovnými urobiť nedokázal. Jeho manželka sa o neho starala, varila a upratovala a všetko, a vychovala deti. Takže mu bolo ťažké skutočne nechať mužov a ženy byť rovnocennými. A keď som žil v Japonsku, myslel som si: ach, on je pokrytec. Ale teraz si uvedomujem, že pokrytec nebol. Bol len človekom svojej doby. A ja som rovnaký. Takže hovorím o tom, ako byť v okamihu, a o prebúdzaní sa. Ale pamätám si, že minulý rok tu som väčšinu času premýšľal v hlave o svojom vzťahu, pretože to bol môj problém. Takže všetci sme ľudia svojej doby. Ale hoci sme ľudia svojej doby, môžeme povedať, čomu veríme, aj keď to nedokážeme robiť. Takže dúfam, že vám dám obraz malej skupiny, ktorú Nishijima založil v Tokiu v roku 1979 a ktorá sa teraz rozšírila veľmi hrubým spôsobom, nie príliš prepracovaným, na rôzne miesta. A my sme jednou z nich.

A jedna dôležitá vec, ktorú Nishijima povedal, je: nesnažte sa vytvoriť skupinu. Ale nebráňte sa skupine, ak vzniká. Takže inými slovami, nechajte veci diať sa prirodzene. Nevytvárajte veľkú organizáciu. Ale pre ľudí, ktorí radi praktizujú zazen, je veľmi radostné prísť spolu. Takže môžeme povedať, pamätám si, že Pavel minulý rok povedal: Dogen Sangha sa objaví, keď máme stretnutie alebo session. Potom zmizne. A v Anglicku je to rovnaké. V Anglicku je v Londýne skupina ľudí a stretávajú sa každý týždeň, v stredu večer. Vtedy tam je Dogen Sangha. Potom sa to skončí a sú preč. Nie je žiadna Dogen Sangha. Nie je žiadna kancelária. Nie sú žiadni funkcionári. Nie je žiadna uniforma.

To je vlastne to, čo sa mi páči. A ako som už povedal, nemám rád hierarchiu. Nishijima nemal rád hierarchiu. Ale vždy bol na vrchole. Dali sme ho na vrchol. A napríklad jeho japonskí študenti ho dali na vrchol, lebo je to súčasť ich kultúry. Takže ho volali sensei. Sensei. Ach, sensei. Takže ja ťa zdvihnem hore a ja idem dole. Kvôli tomu sa s ním nemohli rozprávať ako človek s človekom. Takže sa s ním rozprávali asi takto: Ach, sensei, položím vám otázku. Smiem? Prosím, ďakujem pekne. Ďakujem. Ďakujem. To je japonská kultúra. A nie je to potrebné. A vlastne to nie je ani produktívne, pretože ak sa k niekomu nevzťahujete ako človek k človeku, nemôžete vedieť, kto to je. Takže hoci som vytvoril skupinu Dogen Sangha v Anglicku a potom sa rozšírila sem, vždy sa snažím uniknúť z toho, aby som bol na vrchole.

To, ako sa Dogen Sangha rozvíja tu aj v Anglicku, najmä v poslednom roku, keď nerobím nič, ma robí veľmi šťastným. Mali ste session na Padmafarme, poznáte tú session, a potom Vincent a Boris zorganizovali jeden deň v Bratislave, a máte sedenia v Lotus Centre a sedíte vo svojom byte, ako chcete, keď chcete. Ak nechcete, nevadí. A rovnako je to v Anglicku. Takže toto je podľa mňa pekný spôsob, ako veci robiť. Aby som to zhrnul, myslím, že to, čo robíme veľmi hrubým a neformálnym spôsobom, je to, čo Nishijima chcel. Takže to je všetko. To som chcel povedať. Máte nejaké otázky? Takže prosím, hovorte, ak chcete niečo povedať alebo sa opýtať, alebo mlčte.

Účastník: Mohli byste rozvést ten druhý bod, chápání života, a

Mike: Áno.

Účastník: jak se vyhnout návratu k přílišnému přemýšlení, když tomu chceme porozumět?

Mike: Áno. V modernom svete je veľmi ťažké vyhnúť sa príliš veľkému rozmýšľaniu. Máme veľmi idealistickú spoločnosť. Grécka filozofia a kresťanstvo sú založené na myslení a duchovnej oblasti. Ale pomaly, počas stoviek rokov, sa spoločnosť stávala telesnejšou a praktickejšou, s vedou a technikou a medicínou a tak ďalej. A potom v nedávnych časoch sa riešenie problému myslenia objavilo samo od seba. Najprv sa futbal stal veľmi populárnym v mnohých krajinách. A potom ľudia budujú. Zriaďujú kúpele a cvičenie. Ľudia majú viac voľného času, takže robia mnoho rôznych aktivít. Kajakovanie. Tanec. A potom si ľudské bytosti povedali: Ach, tieto aktivity ma prestanú nechať myslieť a robia ma šťastným. Takže keď prídu z kancelárie alebo z práce s veľkým napätím a veľmi rušnou mysľou, plávanie. A to ich vracia z mentálnej oblasti do jednoduchšej oblasti.

A stalo sa to také populárne, že to oslavujeme vo veľkej udalosti, ako sú olympijské hry. Takže hoci olympijské hry oslavujú medaily, oslavujú aj ľudskú schopnosť byť vyvážený, menej intelektuálny, alebo nie až tak v hlave. Takže si myslím, že odpoveď je fyzická aktivita. Prestať len tak veľa rozmýšľať. A zazen je druh fyzickej aktivity. Takže je to akýsi najjednoduchší šport. A môžeme robiť zazen, ktorý je veľmi jednoduchý. Nezáleží na tom, či prší, alebo je horúco, alebo zima. A môžeme robiť aj iné fyzické aktivity, aby sme vyvážili našu veľmi intelektuálnu spoločnosť, kde stále rozmýšľame. Toto je môj nápad.

Účastník: Ďakujem. No, pôjdem tancovať. A súvisí to s tým, ako chápeme život, ako sa učíme o tom, čo život je, tieto aktivity. Môžu nám pomôcť pochopiť, čo život je?

Mike: Áno. Naozaj. Áno, pretože keď praktizujeme napríklad šport, všimneme si, že sa vieme pohybovať bez vedomého rozmýšľania. Takže napríklad ak hráte tenis, môžete si všimnúť, že nerozmýšľate: musím trafiť loptičku sem, teraz musím trafiť loptičku sem. Takže naše konanie je inteligentné bez logického myslenia. A ak robíme veľa športu, môžeme sa naučiť dôverovať svojmu inteligentnému konaniu. Takže, viete, pri iných aktivitách sa učíme okamžité konanie, ktoré je inteligentné. Takže potom sa učíme, že existuje iná oblasť, kde môžeme robiť veci bez logického myslenia. Takže nám to pomáha chápať život.

Roman: Všiml jsem si, když jsem cestoval po Francii, že když jsem přestal přemýšlet... no, jel jsem do Francie s pár kamarády a oni se rozhodli, že budeme spát venku, pod širákem. Je mi jen čtyřicet pět let a dělal jsem to v osmnácti, říkal jsem si, že to je úplně šílené, ale když oni něco najdou, tak tam taky lehnu. A uvědomil jsem si, že kdybych o tom přemýšlel, bylo by to šílené a vůbec bych nevěděl, kde spát. Ale když jsem o tom nepřemýšlel a jen se snažil najít nejlepší místo, jak jedeme v autě a hledáme ten kopec a tu pěšinku a to správné místo, kde není moc kamenů, vždycky jsme našli způsob, jak se vyspat. A ráno jsem si uvědomil, že se nemusím trápit, protože jsme prostě jednali. Prostě jsme hledali a pak jsme to místo našli a vyspali jsme se i s komáry a fungovalo to. Kdybych o tom přemýšlel, tak to v životě nikdy neudělám. Takže to byly takové jednoduché činy bez přílišného přemýšlení, které je dělaly svobodnými.

Mike: Ale takto nemôžeme žiť sami. Ale rád by som o tom hovoril viac. A Robert našiel veľmi peknú knihu na túto tému. Ak sa ho opýtate, určite vám to povie. Znie to veľmi zaujímavo. Ale hodnotu inteligentného konania sa môžeme naučiť napríklad zo športu, ale aj z varenia, alebo z maľovania, alebo z mnohých iných aktivít. Takže potom môžeme začať chápať, že život nie je len tu. Pretože som tu taký unavený. Chcem prestávku. Ach, v poriadku, dajte si potom prestávku.

Boris: Chtěl bych se zeptat na slovo „severe“. Vy meditující používáte toto slovo,

Mike: Áno, používam.

Boris: ale ja si myslím, že to je tiež len určitý spôsob nálepky. Keď na život dáte slovo „severe“…

Boris: Áno, je to zaujímavé. Keď ste mi povedali, že život je „severe“, nemyslíte to naozaj ako krutý. Je to skôr... Život je „severe“. Môžete to slovo vymedziť? Čo presne znamená „severe“?

Mike: Ale potom to znie ako... krutý.

Boris: Krutý, krutý. Vidíte, vy ste nemysleli krutý. Životu je to jedno.

Mike: Nie. Nie. Nie. Aj keď niečo veľmi chcete, životu je jedno, že to chcete. Aj keď niečo veľmi nechcete, životu je jedno, že to nechcete. Život má svoje pravidlá. Takže hovorím „severe“.

Boris: Poznám dosť veľa ľudí, ktorí veria, že keď požiadajú život, keď veria, tak im život vždy niečo dá. Niekedy krutú lekciu, ale vždy dáva.

Mike: Áno, možno. To je pekné. Môžeme mať mnoho postojov k životu. Je to len postoj. Môžeme povedať, že všetko je skvelé. Ach, porezal som si ruku. Ach, to je dobre, pretože teraz mám voľno. Je to postoj. Takže sa to môže pošmyknúť a spadnúť. Možno pekné. A každý človek je trochu iný. Niektorí ľudia sú trochu pesimistickí, niektorí trochu optimistickí. A niektorí sa kolíšu.

Boris: Ach, je to retreat. Musím vstať a praktizovať zazen. Takže dnes možno takto? Zajtra možno, aha, pekne. Alebo zazen dnes ráno, možno.

Mike: Zazen dnes popoludní, možno.

Účastník: Takže hovoríte, myslím, o bdení a spánku.

Mike: Áno.

Účastník: A myslím, že existuje tretí, ako to nazvete, spôsob. Je to bdenie, spánok a snívanie o niečom. A neviem. Podľa mojej skúsenosti je snívanie vždy veľmi hodnotné, pretože si myslím, že všetka moja práca je o snoch. Nie sú to skutočné veci, ale to, čo som videl. A myslím, že jeden spôsob, ako byť celistvý, alebo je to možno umenie, možno film, pretože je to, neviem, ak chcete, niečo ako maľba, alebo ja veľmi milujem operu. Je to čistý pocit a cítim, že je bez mňa. Nie je v tom myseľ, nikto, je to len čistý pocit. Takže možno je to tiež spôsob. Neviem. Ale pre mňa je veľmi hodnotné mať tieto dva extrémy: snívanie a bdenie. Takže sme veľmi, veľmi hlboko v spánku a veľmi, veľmi hlboko bdelí. Ale myslím, že nemôžem žiť bez jedného.

Mike: To je teraz pre vás skvelé. Ale ak máte tri deti, nemáte čas snívať. Musíte byť hore.

Boris: Myslím, že je to dobrá vec.

Mike: Takže život je iný v inom čase a pre iného človeka.

Boris: Nemusí mať tri deti, stačí, keď zaklope na dvere majiteľ bytu a príde si pre nájomné.

Boris: Áno. Ale snívanie je dôležité. Snívate o veľmi hlbokej láske, alebo snívate o veľmi dobrom jedle.

Účastník: A není to možná váš skvělý cíl? Je to trochu... Myslím, že lidé potřebují snít. Snění je jako alkohol a lidé ho potřebují.

Roman: Smím se vás zeptat? Jak jste říkal, vznikají různé malé skupiny a máte z toho radost. A všiml jsem si, že když jste organizoval příští retreat v říjnu ve Walesu—

Mike: Nie ja.

Roman: organizují ho jiní lidé. A všiml jsem si, že i když lidi povzbuzujete a nechcete učit, nebo si chcete dát sabatikl, stejně chtějí— skoro každý řekl: Chci, aby mluvil jen Mike, a nebudu poslouchat nikoho jiného, protože by mi to vadilo. Jaký je váš názor na to?

Mike: Je to ako v rodine. Keď ste dieťa, myslíte si, že váš otec a matka sú dokonalí. Všetko vedia. Takže sa ich pýtate: Ach, mamička, čo je toto? Kedy? Prečo toto? Prečo? Prečo tamto? Čo mám robiť? Čo mám robiť tu? Čo mám robiť tam? Ale potom, ako starneme, uvedomíme si: ach, sú to len moji rodičia. Potom sa rozhodujeme sami. Niekedy niekto povie: Ach, nemusíme počúvať Mikea.

Účastník: Ona vám len povie, že nemusíte počúvať Mikea.

Účastník: V České republice je teď v některých skupinách docela populární sen, že není potřeba jíst fyzické jídlo.

Roman: Můžeme dostat to jídlo? Oni ho nechtějí.

Boris: Len získať publicitu.

Mike: Mali by ísť do chudobnej krajiny, kde ľudia hladujú, a môžu ich to učiť. Môžu ich to učiť— znamená to, že chudobní ľudia môžu učiť týchto ľudí. Hladujúci ľudia by ich mohli učiť.

Roman: Karim říká, že hned po tom, co mluvíte, lidé možná čekají, že budete mluvit pořád. A všiml si, že bylo příjemné být na Padmafarmě bez vás. Bylo příjemné slyšet mluvit jiné lidi; od těchto lidí nečekal nějakou absolutní pravdu, ale všiml si, že i mezi obyčejnými lidmi je nějaká moudrost.

Účastník: Áno. Áno. Múdrosť davu. Toto je moderný dav.

Účastník: Áno, ako ste povedali, moderná múdrosť davu.

Mike: Nie, myslím, že som strávil mnoho rokov v Japonsku a pracoval som v zamestnaní, ale vo zvyšnom čase som študoval Dógena a budhizmus. Takže som si vytvoril v mozgu nejakú štruktúru na rozprávanie, na vysvetľovanie vecí. A zistil som, že je pekné, ak môžem niečo vysvetliť, robí ma to šťastným. Takže je to len moja povaha.

Roman: A taky si myslím, že talky na Padmafarmě jen odrážejí to, co jsme se od vás hodně naučili. Nebylo to jen...

Mike: Naučili ste sa to odo mňa? Ja som sa to naučil od vás. Nie, naozaj, život sa učíme zo života, nie od človeka, ale zo života. Takže som len dobrý v tvorbe slov na vysvetľovanie, pretože ma to baví. Takže vysvetľujem, čo už viete. Keď vysvetlím, čo viete, pomyslíte si: aha, áno, áno. Hotovo. Dobre.