Prajñā: rozhodovanie pred myslením

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Keď sa niekto pokúša vysvetliť Buddhovo učenie, zvyčajne máme pocit, že chceme byť schopní pochopiť všetko z jediného vysvetlenia. Ale to nie je možné, pretože to, čo sa snažíme opísať, sa nedá vysvetliť z jedného hľadiska. Potrebuješ mnoho hľadísk. Pripomína mi to moje zážitky z lezenia po horách, keď som bol mladý. Ak sa na horu pozeráš iba z jedného hľadiska, nemôžeš o nej vedieť nič.

Keď ideš hore na horu a pozrieš sa nahor, myslíš si: „Dobre, pôjdem tamto hore a už o kúsok budem na vrchole.“ Potom ideš tridsať minút a znova sa pozrieš: „Aha, je tu veľké údolie, ktoré som nevidel.“ Potom ideš ďalších tridsať minút a vidíš: „Aha, najvyšší bod je tamto, nie tamto.“ A potom ideš ďalších tridsať minút a zasa sa to zmení. To je teda niečo, čo som sa naučil za čias, keď som chodil do hôr, akési ponaučenie pre mňa, pre život: niečo nemôžeš pochopiť z jedného hľadiska.

Samozrejme, každý si myslí, že dokáže pochopiť z jedného hľadiska. A my chceme pochopiť z jedného hľadiska. Ale v skutočnosti je to nemožné. Ďalšia vec, ktorú som sa naučil — teda prvá vec, ktorú som sa naučil, bola, že v horách sa zastavíš a pozrieš sa a potom sa rozhodneš, ktorou cestou je najlepšie ísť. Potom sa musíš znova zastaviť a pozrieť a zmeniť názor, zmeniť plán. Potom urobíš ďalší plán a uskutočníš ho, a zastavíš sa a pozrieš sa, a ono sa to zmenilo, takže urobíš ďalší plán.

Je to teda ako neustále prehodnocovanie, prehodnocovanie, prehodnocovanie. A myslím, že život je taký. Lenže to, čo často chceme, je držať sa prvého pohľadu. A potom, keď sa všetko zmení, povieme: „Ajaj, niečo nie je v poriadku. Takto to nemalo byť.“ Máme teda, ako ľudské bytosti, sklon držať sa svojho hľadiska. Ale v horách ho musíš zahodiť. Musíš ho pustiť, pretože ide o skutočnú situáciu. Ale pri chápaní, najmä pri chápaní toho, o čom je život, je niekedy ťažké pustiť svoje hľadisko. A naše hľadisko sa ustáli.

Potom niekto iný zdieľa naše hľadisko a tiež ho ustáli. A potom ďalší ľudia zdieľajú a ustália to isté hľadisko. Potom to nazývame presvedčením. Budhistický filozof Nagardžuna z druhého storočia v poslednom verši svojho slávneho diela Mulamadhyamakakarika, ktoré je o strednej ceste, hovorí: „Chválim Buddhu, pretože zo svojho súcitu nám poradil pustiť všetky hľadiská.“ Lenže to neznamená: „Nemám žiadne hľadisko, nemám žiadny názor, nemám nič.“ Pustiť ich všetky.

Znamená to: každú chvíľu pusti, pretože v ďalšej chvíli bude hora vyzerať inak. Zasa pusti; v ďalšej chvíli bude hora vyzerať inak. Niekto, kto to robí, sa môže zdať dosť čudný, pretože to nevyzerá normálne. Normálne sa od nás očakáva, že budeme mať hľadisko, o ktorom sa môžeme hádať, dokonca zaň bojovať, a brániť ho proti iným hľadiskám. Byť schopný meniť svoje hľadisko každú chvíľu teda znie trochu slabo. V skutočnosti to však slabé byť nemusí.

Ďalšia vec, ktorú som sa v horách naučil, bola, že rozhodnutie, ktorou cestou ísť, treba urobiť akousi intuíciou. Viacerí z vás viete, že o tejto intuícii som už hovoril: prajñā. To budhistické slovo je dosť pekné, pretože pra znamená pred a jñā znamená myšlienka alebo myslenie. Takže pra-jñā: pred myslením. Buddhovo učenie teda trvá na tom, že je niečo, čo je pred myslením, a že je to veľmi dôležité. Často sa to prekladá ako múdrosť.

Pre mňa múdrosť naznačuje veľa vedomostí, ale význam slova prajñā pre mňa nie sú vedomosti, ale niečo, čo prichádza pred myslením, a keďže to prichádza pred myslením, nevieme, čo to je. Čakám, kým Robert niečo povie. Dobre, neskôr. Takže v horách táto prajñā — horolezci to nenazývajú prajñā, ale je to veľmi dôležité, pretože ak pôjdeš touto cestou, možno prežiješ. Ak pôjdeš tamtou cestou, možno zomrieš. Ak pôjdeš touto cestou, možno zomrieš. Ak pôjdeš touto cestou, možno prežiješ.

A ako sa rozhodneš? Pozrieš sa do mapy, prečítaš si knihu? Koho sa spýtaš? „Bože, prosím, pomôž mi“? Vo vysokých horách sa niet koho spýtať, ktorou cestou ísť. Pred pár dňami som si pozrel video o veľmi slávnom horolezcovi menom Reinhold Messner, možno najslávnejšom horolezcovi vôbec. Má narodeniny v ten istý deň ako ja.

Účastník: Áno.

Mike: Naozaj.

Účastník: Rok? Ty?

Mike: Ten istý rok? Áno, rovnako starý: 76. Dôvod, prečo je ešte nažive, je ten, že má vynikajúcu prajñā. Ale ak sa ho spýtate, čo to je — „Prečo si nažive?“ —, povie: „Šťastie.“ No čo je šťastie? Niekedy sa zdá, že šťastie je niečo, čo nám je dané, ale možno je to niečo, čo budhistické učenie nazýva prajñā. V horách ju teda môžeme používať. Možno ju môžeme používať aj v živote.

Dnes ráno som spomínal, že neurovedci zistili, že sa možno rozhodujeme skôr, ako o niečom jasne a logicky premýšľame, že rozhodnutie padne predtým a že myslenie akoby vytvára príbeh alebo vytvára akýsi — ako sa to povie —

Účastník: Antonymá? Antonymá?

Mike: argument pre naše rozhodnutie. Samozrejme, nikto to jasne nevie, ale dôkazov pribúda, pretože neurovedcov naozaj zaujíma mozog a ľudské správanie a sú medzi nimi vynikajúci ľudia. Lenže nehovoria o tom, čo je to, čo rozhodujeme. Ako sa rozhodujeme skôr, ako premýšľame? Pozerajú sa na mechanickú stránku, fyzickú stránku, čo je veľmi užitočné. Ale v budhistickom učení sa o tom hovorí ako o akejsi zručnosti alebo schopnosti, ktorá sa volá prajñā. A odkiaľ prajñā pochádza? Podľa Dógena sa prajñā rozvíja praktizovaním zazenu a ďalšími činnosťami, ktoré nás privádzajú do rovnováhy.

Ak praktizujeme zazen alebo praktizujeme rovnováhu a rozvíjame svoju prajñā, potom sa rozhodujeme skôr, ako o tom premýšľame. Sú tie rozhodnutia správne, alebo nesprávne? Nedá sa to vedieť. Ale podľa Dógenovho učenia na tej úrovni, ak sme v rovnováhe, máme prajñā. Ak máme prajñā, potom rozhodnutie, ktoré urobíme, je vyvážené. Celá jeho morálka je teda založená na tom: nie na abstraktnej morálke, nie na myslení, nie na tom, že povieme, že niečo je dobré, a urobíme to, niečo je zlé, a neurobíme to, a tak ďalej. Znie to príliš ľahko.

Ako môžeme ignorovať celý vývoj ľudskej etiky a morálky? Ignorovať ho nemusíme. Stále o ňom môžeme premýšľať, hovoriť o ňom, písať o ňom, diskutovať o ňom, súhlasiť, nesúhlasiť. Ale skutočnosť môže byť iná. Naše činy, morálnosť našich činov, nemusia súvisieť s naším chápaním morálky. Určite sú niektorí náboženskí ľudia, ktorí učili morálku alebo morálny kódex, a potom zistíme, že ich vlastné činy v skutočnosti až také morálne nie sú. Stáva sa to znova a znova. V učení, ktoré prichádza cez Dógena, sú teda dve veci.

Jedna je pustiť svoje hľadiská v každej chvíli a druhá je, že naše rozhodnutia robí prajñā a prajñā sa dá rozvinúť alebo posilniť, alebo dokonca odkryť praktizovaním rovnováhy alebo praktizovaním zazenu. Nič z toho som nevedel, kým som sa nestretol so svojím učiteľom Nishijimom, ale iným spôsobom som si uvedomil, že som to vedel. Uvedomil som si to pri horolezectve. Uvedomil som si potrebu meniť hľadisko. Uvedomil som si potrebu, dôležitosť prajñā. Tie slová som nepoznal. Nikdy som o tom nepremýšľal.

Ale keď som stretol Nishijimu, to, čo hovoril, nejako zapadlo do niečoho vo mne, o čom som nevedel. Vedel som o tom zo svojej skúsenosti, ale nevedel som o tom v hlave. Mal som teda veľké šťastie, že som stretol tohto človeka, ktorý mi dal slová a teórie, aby som mohol hovoriť o niečom, čo som už vedel. Nešiel som do Japonska hľadať budhizmus. Budhizmus ma nezaujímal. Neštudoval som u iných učiteľov. Nič také som nerobil.

Len som hľadal niečo, čo by som cez víkend robil v cudzej krajine, a stretol som tohto malého človeka a to, čo hovoril, bolo ako: „Aha, dobre, počkaj chvíľu. Sedieť na vankúši s prekríženými nohami? Skúsim to.“ Niečo zapadlo. Tak som sa dostal k učeniu. Iní ľudia mávajú, zdá sa, iné skúsenosti. Keď boli mladí, mysleli si: „Hm, o čom je tento svet?“, a potom si prečítali nejaké knihy — „Aha, to znie zaujímavo“ — a potom sa tomu chcú venovať viac a hľadajú, kam môžu ísť, aby sa dozvedeli viac, a tak ďalej.

Je teda mnoho spôsobov, ako sa priblížiť k hľadaniu pravdy. Môj spôsob je len jeden. Pre mňa je to šťastná situácia, pretože bez akéhokoľvek úmyslu študovať budhizmus som ho napokon študoval. Ak máš silný úmysel študovať budhizmus, aj to môže byť problém, pretože toho chceš toľko. Ak čítaš knihy a píše sa v nich o osvietení a podobne, chceš ho dosiahnuť, a veľa ľudí prichádza s takýmto pocitom. Ale ja som mal veľké šťastie. Prišiel som bez takéhoto pocitu.

Je aj tretí druh človeka, ktorý prichádza k budhistickému učeniu, pretože má v živote skúsenosti, ktoré si nevedome cení. Potom stretne učiteľa a to, čo učiteľ hovorí, zodpovedá niečomu, čo vo svojom živote zažil, čomu nerozumel a o čom predtým nehovoril. To sú teda tri spôsoby. Prvý spôsob, číslo jeden, je, že premýšľaš o budhizme, čítaš o ňom, chceš niečo získať, prídeš, študuješ a hľadáš učiteľa. Druhý spôsob je ten, ktorým som prišiel ja, z mojich telesných skúseností.

Nevedome som si zo svojich skúseností vypracoval nejaké hodnoty a potom som stretol niekoho, kto vyjadril slovami niečo, čo som si už cenil; to je ten druhý spôsob. A tretí spôsob je zmesou oboch.

Tak to je. Žiť život založený na prajñā trvá dlho, pretože spoločnosť nás neučí ceniť si niečo, čo je za myslením, pred myslením. V skutočnosti nám hovorí, aby sme robili opak: mysli skôr, ako konáš. Neviem, či to ľudia hovoria aj po česky.

Účastník: Áno.

Mike: Keď som bol dieťa, počúval som to znova a znova, najmä keď som urobil niečo hlúpe: „Musíš myslieť skôr, ako konáš, Michael.“ Takže trvá dlho, kým si uvedomíš: „Hm, dobre, tomu neverím, tak to budem robiť inak.“ Ale robiť to inak si vyžaduje akúsi dôveru. Je to akýsi pokus. Takže žiť život, ktorý je pokusom: „Dobre, budem žiť tak, že žiadne z mojich rozhodnutí nebude založené na myslení.“ Samozrejme, je to sen. To nedokážeme. Ale potvrdiť, že môžeme žiť takýmto spôsobom.

Samozrejme, že myslíme; samozrejme, že potrebujeme premýšľať o svojich rozhodnutiach, aby sme sami sebe dali vysvetlenie, dôvod, prečo sme sa tak rozhodli, aby sme to povedali iným ľuďom a aby sme mali akúsi dôveru v seba. Ale uvedomiť si, že sa môžeme rozhodnúť bez toho všetkého, trvá dlho, pretože to pôsobí hlúpo. A pretože to pôsobí hlúpo, môj učiteľ si zobral meno Hlúpy ako svoje budhistické meno: Gudo, Gudo Nishijima. Gudo znamená hlúpa cesta.

Účastník: Naozaj?

Mike: Áno.

Účastník: To je úžasné.

Mike: Ale hlúpou cestou myslel cestu prajñā, život, v ktorom nasledujeme niečo pred naším myslením. A na to si treba vybudovať akúsi dôveru, metódou pokusu a omylu, ak chcete. Mnohým ľuďom by to prišlo priveľa. Športovci si to často vyvinú. Ja som si to všimol pri horolezectve; to sa deje v horách. Ak si v horách takýto spôsob bytia nevyvinieš, môžeš byť veľmi rýchlo mŕtvy. Takže by som chcel všetkým odporučiť tento spôsob života: nasledovať prajñā. To je všetko, čo k tomu mám. Tak čo si o tom myslíte?

Pýtajte sa ma alebo mi povedzte veci, s ktorými nesúhlasíte. Povedzte mi svoje názory. Čo si myslíte, aké sú vaše hľadiská?

Účastník: Každý má názory.

Mike: Každý?

Účastník: Áno.

Mike: Ale nie.

Účastník: Vo svete je teraz toľko názorov.

Štepán: Mám v sebe jednu pálčivú otázku. Nepopieram, že je niečo dôležité pred myšlienkami, pretože keď sedíme v zazene, myšlienky prichádzajú a odchádzajú. Sú len ako… Neviem, ako to opísať, ale niečo tam je. Zároveň, vieš, keď sa dostanem k svojej racionálnej mysli, je jedna superslávna kniha, ktorá sa volá Myslenie, rýchle a pomalé (Thinking, Fast and Slow).

Mike: Áno.

Štepán: A hovorí sa v nej, vieš, o dvoch systémoch. Jeden je racionálny a ten druhý je táto každodenná intuícia, napríklad keď prídeme do miestnosti a: „Tento chlapík sa mi páči. Tento sa mi nepáči. Tento pôsobí zastrašujúco.“ Ale na tom druhom nie je nič superzvláštne.

Mike: Nie, nie je zvláštny.

Štepán: Takže to nemôže byť toto, alebo aspoň to nemôže byť celkom táto prajñā. Tento systém pred myslením máme, ale každý ho jednoducho neustále používa. Je to… neviem. V knihe sú príklady úžasných situácií, keď je niekto vysoko trénovaný a vyzerá to ako zázrak. Kniha sa to snaží vysvetliť racionálne. Môžeš to prijať, alebo nie. Je to ako…

Mike: Áno, je to veľmi dobrá kniha. Nepáči sa mi názov, pretože hovorí myslenie rýchle alebo pomalé. Takže myslenie nemôže vynechať; musí ho tam dať. Mohol by ju nazvať Myslenie a nemyslenie, ale to by nikto neurobil.

Účastník: Vlastne to nazýva systém jeden a systém dva.

Mike: Systém jeden a systém dva, áno. Dobre, ale o systéme jeden vieme všetko. Systém dva sa len pokúša opísať, ale v skutočnosti je systém dva neznámy. Je nevysloviteľný. Ako môžeme vedieť o niečom, čo je pred naším myslením? Len cez našu skúsenosť.

Robert: Systém jeden, ten podobný prajñā, je ten, ktorý…

Mike: Systém jeden je intuícia, áno?

Robert: Áno, áno.

Mike: Dobre.

Robert: Zabudol som, čo som chcel povedať. Nevieme to vysvetliť. Je to automatické. Je to teda len dobrý pocit. Ale čo sa týka toho horolezectva, myslím, že nejakú horolezeckú prajñā si môžeš vyvinúť túrami, chodením do hôr.

Mike: Áno, môžeš, áno.

Robert: Ale nemôžeš prekračovať oblasti. Takže ak budeš len sedieť v dojo, čo ja viem, dvadsať rokov a potom pôjdeš do hôr, nebudeš mať túto horolezeckú prajñā. Budeš mať prajñā z dojo.

Mike: To je tvoj záver? Po dlhých experimentoch a tvojich vlastných…

Robert: Veľa ľudí robí experimenty, áno. Je to aj z môjho života, ale samozrejme, ja som ich nerobil. Zo svojho života vidím, že oblasti sa prekračovať nedajú. Naučíš sa jednu oblasť: niekto hrá na husliach, naučí sa to veľmi dobre a vyvinie si niečo, čo jednoducho nie je racionálne myslenie, je to možno pod ním. Ale potom ten huslista môže ísť hrať tenis bez tejto zručnosti, pretože tá zručnosť funguje iba s husľami.

Mike: Dobre. Je to teória, ktorú predkladáš, alebo je to dokázaný fakt?

Účastník: Zdá sa, že je niečo prenosné, aj v tomto systéme. Ak má niekto za sebou nejakú vážnu skúsenosť, napríklad nejakú krízu alebo, vieš, horolezectvo alebo nebezpečnú situáciu, a potom príde nejaká kríza, ako tu, zdá sa, že reaguje lepšie. Takže aj bez myslenia je niečo prenosné, nie?

Mike: Zručnosť nie je prenosná. Zručnosť zazenu sa nedá preniesť na hru na husliach, ani zručnosť hry na husliach sa nedá preniesť na tenis. To je telesná zručnosť, nie?

Robert: Nie je to len telesná zručnosť, je to…

Mike: Je to činnosť.

Robert: Je to telo-myseľ. Nie je to len telo. Keď hráš tenis alebo keď hráš na husliach, nie je to len telo, je to celá telo-myseľ.

Mike: Keď hráme, je to celá telo-myseľ, áno.

Účastník: Pretože ju treba trénovať.

Robert: Áno. Čo sa týka toho, či je to dokázaný fakt, to je ťažké. Robilo sa veľa experimentov. Ja som ich nerobil, čítal som o nich, a samozrejme, prežívam svoj život a veci vo svojom živote a niektoré z nich dávajú zmysel. Ale nemôžem povedať, že je to dokázaný fakt. Toto je veľmi…

Mike: Celkom nerozumiem, čo je to, čo nie je prenosné. Zdá sa, že hovoríš, že je niečo a že to niečo sa nedá preniesť z huslí na tenis. Ale to niečo neexistuje. Je to len moje slovo. Je to pojem, o ktorom som hovoril, aby som opísal niečo, čo sa deje, udalosť, ktorá sa deje pred myslením. Nemá vlastnú existenciu. Nie je nejaká vec, ktorá sa volá prajñā — ja ju mám, ty ju nemáš, ty ju máš — a to niečo sa dá preniesť alebo nedá preniesť.

Je to len to, o čom hovorím slovami. Tým, že hovorím slovami, vytváram neexistujúcu vec. A tú neexistujúcu vec samozrejme nemožno nikam preniesť, pretože neexistuje. Ale to, na čo slovo prajñā ukazuje, čomu nemôžeme rozumieť slovami, pretože je to pred naším myslením, to je niečo, čo môžeme rozvíjať. A keď to rozvíjame, stáva sa to súčasťou našej telo-mysle, ak chcete, či už jeme, serieme, hráme tenis, alebo hráme na husliach.

Takže máš pravdu, nie je nič, čo by sa dalo preniesť. A dôvod je ten, že to nie je niečo. A oblasť, v ktorej veci neexistujú, sa nazýva prázdnota. Berieme veci z prázdnoty, robíme z nich objekty a potom o nich diskutujeme, čo práve robím. Takže vás zavádzam. Ak sa pozriete na budhistické učenie, je v ňom mnoho slov: samádhi, prajñā, satori. Poznám len tie japonské a pár sanskrtských, ale ďalších sú stovky: paramita a tak ďalej a ďalej. Nič z toho neexistuje. Nie sú to veci. Sú to spôsoby, ktorými klameme sami seba, aby sme pochopili.

Robert: Sú to hrubé opisy, aj nepresné opisy, ale existujú. Niektoré… nie niektoré.

Mike: Opisy existujú, áno.

Robert: Áno, ale opisuješ niečo, čo je skutočné. Takže…

Mike: Áno, ale to, čo je skutočné, nie je ten opis.

Robert: Z toho opisu si niečo vyvodil, ale opisuješ niečo, čo je skutočné. A, dobre.

Mike: Áno, na jednej úrovni je to pravda. Veríme, že taký je svet.

Robert: Možno myslíš to, že aj keď je…

Roman: Prajñā, o ktorej nemôžeme premýšľať — o tom sa môžeš učiť. Prajñā, ktorá je niečo, čo nevieme opísať, akási predpodmienka, neprotirečí tomu, že sa môžeš učiť rôzne veci, varenie alebo horolezectvo. Takže tu si to možno neprotirečí. Je pôvodný stav, v ktorom sa nemôžeme rozhodovať, ale jednoducho niečo robíme, a potom to môžeme využiť na učenie, možno účinnejšie, pretože sme slobodní od myslenia. Príklad: keď som sa učil jazdiť na motorke, bolo to veľmi ťažké. Ale vďaka mojej skúsenosti so zazenom… Viete, je to ťažká motorka a ja si myslím, že som chudý, citlivý chlapík, a dosť som sa bál. A inštruktor hovorí: „Proste jazdi na tej motorke. Ideme z Veleslavína do Dejvíc.“ A moje myslenie hovorilo: „To je šialené. Toto nedokážem. Zabijeme sa.“ Ale moja prajñā povedala: „Nemysli, proste to urob.“ Bez tej prajñā by som bol stále bez vodičského preukazu. Bol by som utiekol. A jazdil som na tej motorke a myslenie hovorilo: „To je šialené,“ ale tá časť, ktorou je prajñā, povedala: „Neboj sa, proste to rob, proste choď.“ A potom sa s takýmto postojom môžeš pomaly naučiť tie zručnosti. Ale bez prajñā je veľmi ťažké naučiť sa čokoľvek, pretože si myslíš: „Nie, to je nemožné, to je príliš ťažké.“ Takže si nemyslím, že je to protichodné. To, čo hovorí Robert, neprotirečí tomu, čo hovorí Mike.

Mike: Nie, neprotirečí.

Roman: Áno. Takže, samozrejme, v horách sa učíš zručnosti alebo návyky, ale prajñā ti pomáha učiť sa a byť pružný.

Robert: Ale hovoríš, že ak budeš len sedieť v zazene a len byť v miestnosti a potom pôjdeš do hôr, budeš mať túto horolezeckú prajñā?

Mike: Nie. Ak dlho sedíš v zazene a pôjdeš do hôr, musíš sa naučiť, ako byť v horách. Ale naučiť sa, ako byť v horách, dokážeš ľahšie, pretože je ľahšie to jednoducho robiť. Ale tú zručnosť sa naučiť musíš.

Účastník: Len hlúpa otázka, ale ako to rozlíšiť? Aký je rozdiel medzi prajñā a, vieš, základnými pudmi? Aj tie sú… bez základných pudov máme, ako…

Roman: Pudy? Pud, ako nejaké sklony?

Mike: Myslíš ako…

Roman: Aha, impulz.

Účastník: „Toto vyzerá dobre, chcem to zjesť.“ „Nenávidím ho.“ Vieš, toto máme.

Mike: Teda ľudia to nazývajú intuíciou, ale normálne ľudia povedia, vieš, intuícia. Ale môže to byť len náhly pocit, podľa ktorého chceš konať. To nie.

Účastník: Áno, pretože Buddha ľuďom zjavne neradil: „Ak uvidíš niečo, čo sa ti páči, jednoducho si to vezmi.“

Mike: Nie. Takže je to niečo iné, nie?

Účastník: Je, ale… vieš, je to karma.

Mike: No, ak chceš, musíš, ako hovorí Dógen, zistiť to vo svojej skúsenosti. Nemôžeš to zistiť tak, že sa budeš pýtať mňa alebo kohokoľvek. Ak chceš zistiť rozdiel medzi svojimi pudmi a tým, čo ja nazývam prajñā, potom musíš ďalej žiť a pozorovať sa a uvidíš, kam dospeješ. Je to na tebe. Je to lekcia skúsenosti. Nemôžeš sa najprv naučiť všetko a potom žiť. Musíš žiť a potom, keď žiješ, začneš premýšľať o tom, ako žiješ, a potom hľadáš dôvody, prečo si taký, aký si, prečo je tvoj život taký, aký je. A potom začneš budovať teóriu a učenia a názory. Ale východiskom všetkého musí byť samotná skúsenosť.

Ak hovoríme o veciach, ktoré sme nezažili, potom len diskutujeme na intelektuálnej úrovni, čo môže byť dôležité, ale je to veľmi odlišné. Diskutovať o plávaní s niekým, kto nikdy neplával, ale čítal knihu o plávaní: ak si sám plával a človek, ktorý čítal knihu o plávaní, povie: „Najprv dáš ruku do vody takto,“ a ty povieš: „Nie, nie, nie, takto to v skutočnosti nie je.“ „Potom dáš hlavu nabok.“ „No, to áno, ale v skutočnosti to tak nie je,“ pretože máš tú skúsenosť. Takže bez skúsenosti je lepšie mlčať. Ale to nedokážeme.

Pozeráme v televízii reláciu o Haiti a potom ľuďom hovoríme: „Vieš, na Haiti je to takto a zavraždili prezidenta,“ a tak ďalej. Nikdy sme tam neboli. Nevieme nič okrem obrázkov na kúsku skla a zvukov, ktoré vychádzajú spoza neho. Ale veríme, že vieme, pretože tak je naša spoločnosť postavená. Takže „vieme“ v zmysle spoločnosti znamená, že máme vedomosti. Ale „vieme“ v zmysle budhistického učenia znamená mať skutočnú skúsenosť.

A v mnohých čínskych kóanoch, príbehoch medzi majstrom a žiakom alebo medzi dvoma majstrami, nájdete, ako jeden hovorí druhému: „To by si nemal hovoriť, pretože si to nikdy nezažil.“ A to je dosť dôležité. Lenže žijeme vo svete, v ktorom neustále hovoríme o veciach, ktoré sme nezažili. Takže kým si to všímame, niekedy môžeme zmĺknuť.

Boris: Takže, ak môžem zažartovať: skúsenosť prajñā by nám mala pomôcť zvládať naše vzťahy. Možno.

Mike: Áno.

Boris: Ale je to dosť ťažké, myslím.

Mike: Život je dosť ťažký a každý z nás má svoju povahu. Naša história je v našom tele, dobre? Boli sme deťmi, zažili sme rôzne veci. Celá tá história je teraz v našom tele a teraz v našej mysli. Takže celá tá história v našom tele a mysli v prítomnosti nás odťahuje od vyváženého rozhodnutia prajñā. A tak skončíme s množstvom problémov a tie problémy sú samotný náš život. Takže im nemôžeme uniknúť.

Áno, pretože všetci máme svoju históriu vstavanú v sebe, v tom, ako hovoríme, ako vyzeráme, akí sme.

Boris: Je to ako horolezectvo. Máš skúsenosti s horolezectvom, možno desať rokov, dvadsať rokov, tridsať rokov, a všetci máme skúsenosti so vzťahmi. Ale s horolezectvom je to možno po dvadsiatich rokoch ľahšie ako so vzťahmi. Väčšinou je to možno po dvadsiatich rokoch horšie ako predtým. Dobre. Nemám žiadnu odpoveď, nemám žiadne vysvetlenie, ale je to zvláštne.

Mike: No, je,

Boris: Nie je to ako príbeh Reinholda Messnera.

Mike: Vlastne je, áno. Mal veľa neúspechov, veľa, veľa problémov vo svojom živote, pri lezení po horách. Veľa, veľa. Áno, mal: veľa neúspechov, veľa ľudí, ktorí boli s ním, zomrelo, veľa takých vecí. Takže to nie je iné.

Boris: Ale vyzerá šťastne, naplnene.

Mike: Vyzerá naplnene, áno.

Boris: V televízii. Dobre. Super. Ale myslím…

Mike: Je ešte jedna vec — zasa vás budem zavádzať —, ktorá pomáha: potvrdzovať to, čo robíme. Často si robíme starosti s tým, čo sme urobili: „Do riti, to som nemal robiť.“ Lenže to, čo robíme alebo čo sme urobili, keď sme to už raz urobili, sa nedá zmeniť. Príčinu a následok nemôžeme obrátiť. Ale ak potvrdzujeme to, čo robíme, veľmi to pomáha.

Účastník: Čo myslíš tým potvrdzovať to, čo robíme?

Mike: „Urobil som to. To som ja. Urobil som to. Beriem za to zodpovednosť. Urobil som to a dúfam, pretože praktizujem zazen, že v mojom rozhodnutí je nejaká neznáma inteligencia, o ktorej neviem, ale verím v ňu. Takže je to v poriadku. Urobil som to.“ A to veľmi pomáha. Takéto potvrdzovanie môžeme rozvíjať sedením, praktizovaním rovnováhy; sedenie je len jeden spôsob. Pretože to, čo sa nám v živote stane, nie je len výsledkom našich vlastných činov. Je to výsledok celého zvyšku sveta a nás.

Je to zložitá interakcia mnohých tiel. A nikdy nemôžeme určiť presné vzťahy príčin a následkov, ktoré prebiehajú. Ale môžeme potvrdzovať to, čo robíme. Takže: praktizujte rovnováhu, žite podľa prajñā, potvrdzujte svoje činy, neustále meňte svoje hľadisko. Štyri veci. To vám môžem odporučiť zo svojej vlastnej skúsenosti. Oplatí sa ich kúpiť. Veľmi ich odporúčam. Všetkým vám môžem dať zľavu. Niečo predávam.

Účastník: Myslím, že ste za to už zaplatili.

Mike: Prosím?

Účastník: Už ste za to zaplatili.

Mike: Ak si to nemôžete dovoliť, môžete platiť po troškách.

Účastník: Myslím, že je veľmi dobrý čas skončiť.

Mike: Čas skončiť, áno.