Kóanové príbehy a bytie tu a teraz
Mike: kóany sú na čítanie a štúdium, nie na rozmýšľanie v zazene; tri príbehy ukazujú, že sme vždy tu a teraz
Michael Eido Luetchford
Jún 2007 — Padmafarma, 3. prednáška.
Miesto konania: Padmafarma, Bělá u Jevíčka, Česko.
Michael Eido Luetchford · Jún 2007 — Padmafarma, 3. prednáška
Zdroj: zvukový prepis.
Z ústraniaFotkyNahrávky3Kronika
Audio
Padma Farm 2007 - Talk 3.mp3 v priečinku na Google Drive
Čo hovorí prednáška (stručný prehľad) — O týchto prehľadoch
Mike hovorí, že kóanové príbehy nie sú zvláštne príbehy, o ktorých by sa dalo rozmýšľať počas zazenu, aby sme dosiahli nejaký zvláštny stav, a že majster Dógen, ktorý zhromaždil tristo takýchto príbehov, si myslel, že ich čítanie a štúdium nám umožňuje niečomu porozumieť z Buddhovho učenia. Tri príbehy, ktoré číta, podľa neho všetky ukazujú na niečo veľmi jednoduché, že nikdy nemôžeme uniknúť tomu, že sme tu a teraz, a že v strede našich jednoduchých činností leží niečo veľmi cenné; nevšímame si to a keďže je to také jednoduché, považujeme to za veľmi ťažké.
Opisuje tieto príbehy ako rozhovory medzi učiteľom a žiakom alebo mníchom, prípadne laikom, a hovorí, že ak niektorý nedáva zmysel, zvyčajne v ňom niečo chýba, takže si musíme predstavivosťou vytvoriť obraz ľudí, ktorí sa rozprávajú. V dlhších príbehoch vidí štyri štádiá, napríklad keď sa žiak pýta, čo je v budhizme najdôležitejšie, učiteľ sa opýta, či dojedol, a pošle ho umyť misku, čím sa prechádza od abstraktného ku konkrétnemu a podľa neho to ukazuje, že to, čo robíme v tomto okamihu, je jediná realita. Byť abstraktný podľa neho nie je zlé, lebo bez abstrakcie by sme nemali žiadnu kultúru, a ide o to všímať si, čo sa deje v tomto okamihu. V čísle osemdesiattri majster Gensa Shibi nakreslí vo vzduchu kruh, keď prichádza majster Kozan Shinan, a Kozan povie, že sa z toho nikto nemôže dostať von, čo Mike chápe ako dvoch ľudí, ktorí sa hravo rozprávajú o realite prítomnosti. Nikto nikdy nebol nikde inde ako tu, hovorí, lebo aj ten, kto si spomína na minulé životy alebo si predstavuje dovolenku o tri týždne, to robí teraz, a rád by odmenil každého, kto by dokázal, že nie je tu a teraz. Mike číta Gensu tak, že vie, že slová nedokážu zachytiť našu skutočnú situáciu, no nemáme nič iné, preto povie to isté znova, a Kozan to nedokáže pochopiť. Ak si pamätáme, že to, v čom sme teraz, je náš život a že neexistuje iný život, hovorí, môžeme tomu čeliť a urobiť krok vpred, hoci mnoho ľudí chce uniknúť tomu, čo majú pred sebou.
V čísle šesťdesiatdeväť mních, ktorý vyčistil polia, prosí o veľké učenia a majster Hyakujo Nehan len rozpaží ruky, hoci podľa Mikea mnísi očakávali niečo intelektuálne alebo duchovné. V čísle deväťdesiatšesť majster Unmon Bunen hovorí o poklade ukrytom v ľudskom tele, ktorý sa nachádza vstupom do Buddhovej siene s lampášom. Mike sa pýta, či môžeme nájsť poklad v nesení lampáša na palici, v chôdzi zo zenda do jedálne, v nalievaní vody na kávu alebo v tom, že ideme robiť samu. Poklad musí byť podľa neho prítomný v takýchto jednoduchých činnostiach a ako príklad uvádza jednoduché šťastie, keď ideme ku kávovaru, lebo potrebujeme prestávku; síce ho cítime, ale nevšímame si ho. Tieto tri príbehy sa zdajú také jednoduché, že chceme odpovedať: áno, samozrejme, a pýtať sa, prečo o tom treba hovoriť, no tým, že na takéto veci ukazujú, nám umožňujú všimnúť si základ nášho skutočného života, o ktorom si radi myslíme, že je veľmi zložitý a plný plánov a povinností. V tej zložitej situácii, hovorí, budhizmus upozorňuje, že priamo v strede je veľmi jednoduchá činnosť, ktorú robíme znova a znova, a hovorí, že presne to učili budhistickí učitelia v starovekej Číne. Účastník hovorí, že si nie je istý, či by bez Mikeovho komentára k nim z príbehov veľa pochopil. Mike hovorí, že štúdium a preklad týchto príbehov počas osemnástich rokov mu ukázali, že všetky hovoria niečo veľmi podobné, takže keď ho zložité knihy o budhizme uspávajú, môže si pripomenúť, že ľudia v minulosti učili niečo veľmi jednoduché. Nazýva to akýmsi potvrdením, že to, čo ho učil jeho učiteľ v Japonsku, je to isté, čo sa učilo v stredoveku, a hovorí, že ho nezaujímajú zložité budhistické teórie.
Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch
Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.
[recitácia, 00:00:02–00:00:22]
Dnes ráno som chcel hovoriť o kóanových príbehoch. Myslím, že mnohí z vás ste už počuli o kóanových príbehoch. Niektorí z vás ste ich možno čítali alebo ste o nich diskutovali. V niektorých školách budhizmu sa kóanové príbehy používajú počas zazenu, počas meditácie. To je akýsi spôsob, ako prestať myslieť logicky a urobiť akýsi skok do stavu mimo logiky, alebo kensho. Ale podľa mňa tie príbehy, ktoré používajú, a spôsob, akým o kóanovom príbehu premýšľajú, keď sedia v zazene, aby sa oslobodili od nejakého myslenia, je absolútne smiešny. Nechápem, ako sa môžete dostať do nejakého slobodného stavu tým, že rozmýšľate o príbehu. Ale mnoho ľudí to robí. Je tu veľmi slávny kóanový vtip: Aký je zvuk jednej tlieskajúcej ruky? Mnoho ľudí to pozná, ak sa učia o zene. A ja si myslím, že je to smiešne. Je nemožné tlieskať rukami, ak máte iba jednu ruku. Takže naozaj nechápem ten účel. Našťastie za čias majstra Dógena bola situácia podobná a tiež cítil, že kóanové príbehy nie sú nejaké zvláštne príbehy, o ktorých môžete rozmýšľať počas zazenu.
Zhromaždil tristo príbehov a boli napísané po čínsky. Uchoval ich a keď zomrel, tieto príbehy sa zachovali. Preložili sme tristo príbehov do angličtiny a urobili z nich knihu. Takže príbehy, ktoré sú na listoch, sú vybrané z tejto knihy. Majster Dógen si nemyslel, že by sme mali rozmýšľať o kóanových príbehoch, aby sme získali nejaký zvláštny stav. Ale myslel si, že ak ich čítame, ak ich študujeme, môžeme niečomu porozumieť z Buddhovho učenia. V stredovekej Číne, v deviatom a desiatom a jedenástom storočí, nebolo také ľahké tlačiť knihy a získať prístup k budhistickej literatúre. Takže tieto príbehy sa možno odovzdávali ústne, ako spôsob odovzdávania Buddhovho učenia.
A všetky sú to príbehy o rozhovoroch medzi budhistickým učiteľom a žiakom alebo mníchom, alebo niekedy laikom. Niektoré sú pomerne dlhé. Na liste, ktorý máte, je číslo osem pomerne dlhý príbeh a číslo deväťdesiatšesť vpravo hore je veľmi krátke. Ale všetky obsahujú niečo o budhistickom učení. Takže ak ich čítame a diskutujeme o nich, môžeme získať nejakú predstavu o tom, čo je budhizmus. Ak nájdete nejaké príbehy, ktoré nedávajú zmysel, zvyčajne je dôvod ten, že v príbehu niečo chýba. Ak nahráte rozhovor medzi sebou a svojím priateľom, ak si ho zapíšete a dáte ho niekomu inému, môže povedať: Nedáva to zmysel. Pretože rozprávame mnohými rôznymi spôsobmi.
Napríklad: Ideš zajtra? Nie, nejdem zajtra. Ja... Kam? Takže to nepotrebujeme zapisovať. A tieto príbehy sú niekedy také. Takže musíme použiť svoju predstavivosť, aby sme si urobili obraz dvoch ľudí, ktorí sa rozprávajú, alebo niekedy iba jedného človeka. Dlhšie príbehy, zdá sa, majú vždy štyri štádiá. Niekedy tieto štyri štádiá nevieme jasne nájsť a niekedy ich vidíme celkom jasne. Chcel by som vám povedať, aké sú tie štyri štádiá.
Prvé štádium: žiak, alebo človek, ktorý sa pýta učiteľa, položí veľmi intelektuálnu otázku, napríklad založenú na predstavivosti. Takže napríklad: Čo je najdôležitejšie v budhizme? Potom učiteľ povie niečo konkrétne. Takže nie vznášať sa tu, ale... Napríklad keď sa človek opýta: Čo je najdôležitejšie v budhizme? učiteľ odpovie: Dojedol si svoje jedlo? Takže prvá otázka je dosť intelektuálna a učiteľova odpoveď je praktická: Dojedol si svoje jedlo? Áno, odpovedá žiak. Takže učiteľ povie: Choď si umyť misku. Takže v tom príbehu sú štyri štádiá. Prvé je veľmi abstraktné, duchovná otázka. Možno žiak očakával, že sa dozvie, že dôležitá vec o budhizme je veľmi ťažká. Musím ti to vysvetliť veľmi podrobne, zložito. Ale učiteľ povedal: Čo robíš? Dojedol si? Takže od abstraktného ku konkrétnemu. Potom z konkrétnej situácie žiak odpovedal, konkrétna odpoveď: Áno, dojedol som. Takže učiteľ povedal: Choď si umyť misku. Keď žiak ide umyť svoju misku, má celý budhizmus. Pretože budhizmus učí, že to, čo robíme v tomto okamihu, je jediná realita.
Dosť zábavný príbeh. Ale vidíme, ako sa zostupuje z vysokého neba dolu na zem, a toto robíme neustále v bežnom živote. Muž povie žene: Poďme sa pozrieť na tento film. Je veľmi zaujímavý a má veľmi zložitý príbeh, o ktorom ti chcem povedať. Blah, blah, blah, blah, blah. A žena povie: Teraz ťa nemôžem počúvať, musím prebaliť bábätko. Alebo takéto situácie. Takže nemyslím, že je zlé byť abstraktný. Bez abstrakcie by sme nemali žiadnu kultúru. Takže nejde o to prestať myslieť alebo prestať byť abstraktný. Ide o to všímať si, čo sa deje v tomto okamihu.
Pozrime sa na číslo osemdesiattri. Je to príbeh medzi majstrom, ktorý sa volá Gensa Shibi, a mníchom, ktorý sa volá Kozan Shinan. V príbehoch je to niekedy trochu mätúce, pretože všetci sa volajú majster. Takže musíme niečo vedieť o histórii, ak chceme pochopiť, kto je učiteľ a kto je žiak. Takže majster Gensa Shibi je učiteľ. Prepáčte, majster Kozan Shinan je učiteľ a majster Gensa Shibi je žiak. Možno naopak. Uvidíme.
Majster Gensa Shibi sa pozeral, ako prichádza majster Kozan Shinan. A prstom nakreslil vo vzduchu okrúhly kruh.
Takže keď mních vchádza, potom robí takto...
Majster Kozan povedal: Pre nikoho nie je možné dostať sa z toho von. Majster Gensa povedal: Úplne si to uvedomujem. Energické úsilie, ktoré vynakladáš, smeruje do vnútra osla, do konského brucha. Majster Kozan povedal: A čo ty sám, majstre? Aká je situácia s tebou? Majster Gensa povedal: Pre nikoho nie je možné dostať sa z toho von. Majster Kozan povedal: To hovorí majster Gensa a to som povedal aj ja. Prečo je teda pre mňa nemožné to pochopiť? Majster Gensa povedal: Ja to môžem pochopiť, ty to nemôžeš pochopiť.
Toto je kóanový príbeh. Takže má byť zvláštny. Čo to môže znamenať? Títo dvaja ľudia sa zjavne poznali, takže vedú akýsi vtipný rozhovor. Keď majster Gensa nakreslí prstom vo vzduchu kruh, majster Kozan mu povie: Nikto sa z toho nemôže dostať. Čo myslíte, že to znamená? Je to veľmi zaujímavé, pretože význam je veľmi jednoduchý. Keď majster Gensa nakreslil kruh a majster Kozan povedal: Pre nikoho nie je možné dostať sa z toho von, hovoria o realite prítomnosti. Nikdy nerozmýšľame veľmi jednoducho o prítomnosti. Nikdy nerozmýšľame veľmi jednoducho o tom, kde teraz sme. Ale ak rozmýšľame jednoducho týmto spôsobom, môžeme si všimnúť, že sme vždy tu.
V dejinách sveta nikto nikdy nebol na inom mieste, než je toto. To znie ako dosť hlúpe tvrdenie, ale je to pravda. Niekedy počujeme o tibetských lámoch, ktorí sa vracajú do minulých životov, alebo o ľuďoch, ktorí sa vracajú do minulosti a vidia, aké životy žili. Ale aj človek, ktorý sa vracia do svojich minulých životov, to robí v prítomnosti. Aj keď sedíme a rozmýšľame o svojej dovolenke o tri týždne a do najmenších podrobností rozmýšľame, čo budeme robiť, robíme to teraz. Takže budhizmus hovorí, že nikdy nemôžeme uniknúť tomu, že sme tu a teraz. Je to absolútne nemožné. A ak mi dokážete, že nie ste tu a teraz, rád by som vám dal odmenu. Znie to ako veľmi hlúpe tvrdenie, pretože je veľmi jednoduché. Ale v skutočnosti na to zabúdame. Zabúdame na to, pretože sme tu a teraz a nikdy nie sme nikde inde. Pretože sme tu a teraz. A nikdy nie sme nikde inde.
Čo bude ďalej? Takže títo dvaja majstri, Gensa Shibi a Kozan, sa, ak chcete, hrajú jeden s druhým. Takže z tejto reality sa nemôžete dostať, hovorí majster Gensa. Prepáčte, hovorí majster Kozan. A majster Gensa hovorí: Áno, áno, je to pravda, ale to, čo vysvetľuješ, je úplná strata času. Zvláštny výraz, energické úsilie, ktoré vynakladáš, smeruje do vnútra osla, je akýsi bežný výraz v stredovekej čínštine. Znamená to, že to, čo hovoríš, je úplná strata času. Máte v češtine nejaké podobné výrazy? Úder. Existuje krásny výraz ako tento. Takže tento výraz, ktorý znie tak zvláštne, znamená iba: Rozumiem, čo hovoríš. Nemusíš vynakladať toľko úsilia. Plytváš slovami. Keď to majster Kozan počuje, povie: Tak čo teda hovoríš ty? A potom majster Gensa vlastne povie to isté. Takže majster Kozan povedal: To hovoríš ty. To hovorím ja. Prečo to nemôžem pochopiť? Majster opäť povedal: Ja to môžem pochopiť. Ty to nemôžeš pochopiť. Čo myslíte, že tým myslí?
Účastník: Je to realita. Ja to môžem pochopiť, ty to nemôžeš pochopiť, a tak ďalej. Nič viac na tom nie je.
Mike: Prečo nemôže?
Účastník: Je to ako: ja som vysoký, ty si nízky, to je všetko.
Mike: Prečo nemôže ten druhý človek?
Otázka: Je toto vaša situácia v tej chvíli?
Mike: Prečo to nie je skutočná situácia toho druhého človeka?
Účastník: Pretože majú rôzne skúsenosti.
Mike: Majú? Takže každý má inú skúsenosť. Zažívame inú miestnosť?
Účastník: Áno.
Mike: Aká je vaša miestnosť? Napríklad ja ju vidím z tohto uhla, vy ju vidíte z toho uhla. Je vaša miestnosť iná ako moja? Áno. Ako môžu byť spolu...
Účastník: v tej istej miestnosti? Vec má dva aspekty, takže je rovnaká aj odlišná.
Mike: Čo je rovnaké?
Účastník: Naozaj neviem, čo vy zažívate. Sme v tej istej miestnosti, ale v skutočnosti je miestnosť pojem. Stáva sa abstraktnou myšlienkou, keď poviete, čo je rovnaké a čo je odlišné.
Mike: A myslíte si, že to je to, čo to znamená v tom príbehu?
Účastník: Áno, myslím... Ja to môžem pochopiť, ty to nemôžeš pochopiť. Takže ty zažívaš niečo iné, ja zažívam niečo iné.
Mike: To je jedna interpretácia. Čo majster Gensa povedal, bolo, že strácate čas pokusom opísať ten fakt. Takže hoci majster Kozan hovorí, že nie je možné uniknúť z prítomného okamihu, majster Gensa hovorí: Áno, áno, viem, ale je to strata času hovoriť o tom. A potom majster Kozan povie: No, čo by si povedal ty? Majster Gensa povedal: Nie je možné dostať sa z toho von. A potom majster Kozan povedal: Prečo hovoríš to isté čo ja? Prečo to nemôžem pochopiť?
Takže môžeme povedať, že majster Gensa si uvedomuje, že slová sú úplne zbytočné na opísanie našej skutočnej situácie. Ale hoci sú úplne zbytočné, nemáme nič iné, takže povedal to isté. Ale majster Kozan nemohol pochopiť. Ak o tom rozmýšľate, zdalo by sa, že hovoriť slová na opísanie reality, ktoré sú úplne zbytočné, je strata času, takže by sme to nemali robiť. Ale majster Gensa si uvedomuje, že hoci je to strata času, toto je náš život. Včera sme na poliach zbierali kamene a dnes sme na poliach zase zbierali kamene. Čudujem sa, prečo zbieram kamene? Zdá sa, že tam je veľa kameňov. Takže náš život je séria činností, a ak sa ich pokúsime opísať slovami, nemôžeme tú situáciu zachytiť. Ale hoci tú situáciu nemôžeme zachytiť, máme len slová. To je teda zmysel toho príbehu. Znie to ako strata času, však? Myslíte si, že v tom príbehu je nejaký zmysel? Má nejakú hodnotu povedať, že realita je iba tu a teraz, že z nej nikdy nemôžeme uniknúť? Vidíte v tom nejakú hodnotu?
Účastník: Ale môžeme byť šťastní práve teraz, pretože toto je jediná realita, ktorú máme. Nemôžeme hľadať nič iné.
Mike: To je pravda. Takže ak si pamätáme, že to, v čom sme teraz, je náš život, a že neexistuje iný život, nemôžeme uniknúť tomu, v čom sme teraz. Potom tomu môžeme čeliť. A ak čelíme tomu, v čom sme teraz, môžeme urobiť krok vpred. Ale mnoho ľudí chce uniknúť tomu, čo majú pred sebou, a my všetci chceme niekedy uniknúť tomu, čo máme pred sebou. Takže si prajeme, aby bol náš život iný, ale v skutočnosti je nemožné byť na inom mieste. Takže veľmi, veľmi jednoduché učenie nám môže veľmi pomôcť čeliť situácii, v ktorej sme.
Dole, číslo šesťdesiatdeväť.
Majster Hyakujo Nehan raz prehovoril pred mnohými mníchmi: Vy, mnohí mnísi, keď pre mňa dokončíte čistenie pôdy, rád by som vám kázal veľké učenia. Jeden mních povedal: Vyčistil som všetky polia, majstre. Prosím, kážte veľké učenia. Majster rozpažil obe ruky.
Veľmi dobre. Mnísi očakávali, že keď dokončia čistenie polí, majster im dá nejaké veľmi intelektuálne alebo duchovné učenie. Ale namiesto toho rozpažil ruky. Aké je to učenie?
Pozrime sa na ten na vrchu stránky, číslo deväťdesiatšesť.
Majster Unmon Bunen kázal zhromaždeniu: Vo všetkých smeroch a vo vnútri celého vesmíru je jeden poklad, ktorý je ukrytý v ľudskom tele. Tento poklad je vo vstupe do Buddhovej siene s lampášom v ruke.
Áno, ako veľká sieň v chráme so sochou Buddhu.
A v bráne chrámu privedenej do svetla lampáša.
O čom to hovorí? Hovorí, že v ľudskom tele je poklad a je ukrytý, čo naznačuje, že si ho nevšímame. A tento poklad je, keď vstúpime do Buddhovej siene s lampášom v ruke a keď brána chrámu vstúpi do svetla lampáša. Takže hovorí niečo veľmi, veľmi jednoduché. Hovorí, že zo všetkých vecí vo vesmíre rozhodne, že jedna vec je najdôležitejšia, a je niekde vo vnútri nás. A keď vchádza do Buddhovej siene s lampášom na konci palice, aby mohol lampáš zavesiť na hák, a keď prechádza cez nádvorie v tme s lampášom na vrchu palice, aby ho mohol zavesiť na bránu chrámu, nájde svoj poklad.
Čo môže byť ten poklad? Nájdete nejaký poklad v nesení lampáša na konci palice? Nájdete nejaký poklad v chôdzi zo zenda, kde praktizujeme zazen, do jedálne? A v nalievaní vody do hrnčeka, aby ste si pripravili šálku kávy? Nájdete nejaký poklad v tom, že dnes ráno idete robiť samu? Poklad, o ktorom hovorí majster Unmon, vo vnútri nás, musí byť prítomný v našich jednoduchých činnostiach. Dokážete ho nájsť? Včera sme hovorili o zazene, napríklad o zbavovaní sa stresu.
Účastník: Áno.
Mike: A hovoril som o tom, že ak máme veľmi rušný deň, napríklad pri práci s počítačmi alebo keď niečo veľmi pozorne študujeme, keď cítime, že už máme dosť a chceme si oddýchnuť, môžeme vstať a ísť chodbou ku kávovaru. Keď to urobíme, cítime niečo šťastné. To jednoduché šťastie v prítomnom okamihu je to, o čom hovorí majster Unmon. Hovorí o nosení lampáša v chráme, pretože to bol jeho život. Ale myslí tým, že v strede všetkých našich veľmi jednoduchých činností je niečo veľmi cenné, ale my si to nevšímame. Čo hovorí? Toto kázal. Takže tieto tri príbehy sa zdajú také jednoduché. Majú niečo podobné. Všetky hovoria niečo veľmi jednoduché. Chceme povedať: No, áno. Áno, samozrejme, sme vždy tu. Nemôžeme sa odtiaľto dostať. Áno, samozrejme.
Áno, samozrejme, v našej malej činnosti je niečo dôležité. A v tom poslednom, keď majster rozpažil ruky, môžeme povedať: Áno, samozrejme, celá realita je tu. Ale prečo o tom potrebujeme hovoriť? Takže budhizmus hovorí o niečom, o čom nepotrebujeme hovoriť. Hovorí o niečom takom jednoduchom, že si myslíme: Áno, to som už vedel. Ale tým, že ukazuje na veľmi jednoduché veci, môžeme si všimnúť základ nášho skutočného života. Niekedy si myslíme, že základ nášho života je veľmi zložitý. Náš život sa skladá z našich plánov do budúcnosti a mnohých zložitých vecí, ktoré držíme v hlave, mnohých povinností, ktoré musíme robiť, a moderný život je veľmi zložitý. V tej veľmi zložitej situácii budhizmus hovorí, že priamo v strede je veľmi jednoduchá činnosť, ktorú robím znova a znova. A to je najdôležitejšia vec. To si povedal ty, ale prečo to nemôžem pochopiť?
Takže všetky tieto príbehy sú také. Ale ak ich čítate, môžete si všimnúť, že v starovekej Číne budhistickí učitelia učili vždy takto: Pozrite sa na veľmi jednoduché veci, ktoré robíme, a všimnite si základ nášho života. A to je všetko. Ale pretože je to také jednoduché, považujeme to za veľmi ťažké.
Účastník: Nemyslím si.
Mike: Môj talk sa zdá byť veľmi hlúpy.
Účastník: Vo vlastnom živote si všímam, keď študujem tieto kóany a vysvetlenia, keď sa snažím pripomenúť si jednoduchosť veľkosti v každom jednom okamihu, keď to neštudujem, potom všetko považujem za samozrejmé a potom premeškám príležitosť tešiť sa z jednoduchosti. Takže si myslím, že toho nikdy nie je dosť. Myslím, že je veľmi dôležité študovať niečo také, aby sme si pripomínali, že toto je ono, toto je tá veľká vec. Nikdy nebude nič lepšie. Pretože vidím sám na sebe, že keď niekedy prestanem študovať budhizmus alebo kóany, tak mi táto celá kniha veľmi pomohla. Takže potom sa všetko stane samozrejmosťou a prestanem si uvedomovať, aké je úžasné, že môžeme byť tu v tomto okamihu, nech zažívame čokoľvek, aj to najjednoduchšie. Človek sa musí učiť to oceniť. Nie je to jednoduchá vec v živote, pretože väčšina ľudí to neoceňuje alebo to berie ako samozrejmosť. Jednoducho majú šťastie, vždy, v tom, že nám to stále pripomína, kde sme a aké je skvelé, že tu sme, že nebudeme nikde inde.
Mike: Tá kniha je veľmi hrubá a môžete ju použiť na to, aby ste ju dali pod stôl. Alebo aby ste do nej vložili kvety. Alebo môžete vytrhnúť stránky a použiť ich na mnoho rôznych účelov.
Účastník: Toto treba okomentovať, pretože keby som to čítal bez komentárov, neviem, či by som z toho mal veľa, veľa porozumenia. Myslím, keď to okomentujete, je to úplne iné než keby som to čítal len...
Účastník: Teda, samotná kniha, neviem, či by som z nej mal veľký užitok alebo...
Účastník: Nie veľmi užitočné.
Účastník: Pretože v mojom štádiu by som tomu až tak nerozumel, alebo možno ja...
Mike: Je to pravda.
Účastník: Nie, nie, keby som čítal iba samotnú knihu a nedostal napríklad tu Mikeov komentár, asi by som si príbeh nevšimol. Alebo áno, asi niečo samozrejme, ale s komentárom je to iné, vedomostne. Pridávate k príbehom niečo, čo v príbehoch nie je, a ja by som nemohol.
Mike: Áno, je to pravda. Takže pretože som tieto príbehy študoval a prekladal osemnásť rokov, uvedomil som si, aha, hovoria o niečom veľmi jednoduchom. A keď sa pozerám na mnoho rôznych príbehov, vidím, že hovoria niečo veľmi podobné. A keď sa pozriem do kníhkupectva a vidím všetky tie rôzne knihy o budhizme, niektoré z nich sú veľmi, veľmi zložité. A keď ich začnem čítať, zaspím. Ale keď som pracoval na tejto knihe, môžem si povedať: Boli ľudia v minulosti, ktorí učili niečo veľmi jednoduché. Takže sa nemusím trápiť všetkými tými komplikáciami. Môžem iba pochopiť niečo veľmi jednoduché. Takže pre mňa to bolo veľmi užitočné.
Účastník: Môžem niečo povedať? Neviem, či, ako, ... vie, že existujú vynikajúce komentáre. Každý kóan má komentáre, ktoré napísal Mike, a každý kóan vysvetlil, však? Tak, ako ste to dnes vysvetlili. Takže tá kniha je úžasná. Odporúčal by som ju, pretože môžete pochopiť, že kóany nie sú nič zvláštne. Sú len...
Mike: Svojím spôsobom je to akési potvrdenie, že to, čo ma učil môj učiteľ v Japonsku, je to isté, čo učili ľudia v stredoveku. Vlastne ma nezaujímajú zložité budhistické teórie. Ale keď sa pozriem po modernom svete, zdá sa, že existuje mnoho veľmi zložitých teórií o budhizme s mnohými zložitými praktikami.
