MMK 2: Neoddelenosť

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Skôr než začnem, len pár slov o zazene. Po dni a pol zazenu sa niekedy začnú objavovať bolesti alebo sa začneme cítiť trochu unavení – možno sa to ešte nestalo, ale chcem povedať: prosím, preberte zodpovednosť za svoje vlastné sedenie. Samozrejme, keď spolu formálne sedíme v miestnosti, máme pocit „nesmiem sa hýbať“ alebo „musím to vydržať“ a samozrejme je to užitočné; je to akási disciplína spoločného sedenia. Ale zároveň, prosím, nemajte pocit, že vás tá situácia väzní. Ak sa pohnete, pretože vašu pozíciu treba upraviť, nikoho to neruší, naozaj nie. Môžete vidieť, že keď sa niekto vedľa vás pohne, pretože ho bolia nohy alebo niečo také, vôbec to neruší. Takže ak chcete, so svojou situáciou niečo urobte; nemajte pocit, že ste uväznení v nejakom pekle. Nehľadáme nebo a nehľadáme ani peklo a niečo také: „Dúfam, že čoskoro zazvoní zvon, dúfam, že čoskoro zazvoní zvon…“ Alebo ak ste sa naozaj, naozaj zle vyspali a nedokážete sa udržať hore a myslíte si: „Ech, musím tam ísť a zase sedieť“ – nechoďte. Choďte sa radšej prejsť. Nenabádam všetkých, aby sa šli prejsť namiesto zazenu, pretože naozaj nie sme tu kvôli tomu. Ale, prosím, preberte zodpovednosť za svoje vlastné sedenie. Cíťte sa zodpovední sami za seba a nemajte pocit, že vás formálna situácia väzní; je to dôležité.

Dlho mi trvalo povedať, že kapitola 1 je o niekoľkých základných podmienkach. Nagardžuna odmieta tradičný výklad Abhidharmy a hovorí, že sú niektoré základné veci o skutočnosti, že sú štyri, nie päť ani šesť ani sedem, a dáva im mená, ale podrobnejšie o nich nehovorí.

Takže prejdem na kapitolu 2, ktorá je veľmi zvláštnou kapitolou s názvom „Skúmanie toho, čo sa pohlo, a toho, čo sa nepohlo“.

V podstate hovorí, že nič také ako pohyb neexistuje. (Uchechtne sa.) Okamžite si pomyslíme: „Á, áno, ako políčka vo filme. Všetky políčka sú nehybné obrázky, ale keď ich pustíte, hýbu sa.“ Ale v skutočnosti nie sme vo filme; takže je pre nás veľmi ťažké nájsť skutočný význam toho. Hovorí však celkom jasne, že to, čo vidíme a zažívame ako pohyb, nie je pohyb. Môžeme sa na to pozrieť na rôznych úrovniach. Ktokoľvek, kto vie niečo o kvantovej fyzike, sa na to môže pozrieť z tejto úrovne, pretože kvantová fyzika celkom jasne hovorí, že častice sa nepohybujú z jednej energetickej polohy do druhej. Zmiznú z jednej polohy a objavia sa v inej polohe. V atómovej fyzike existuje celá oblasť, ktorá sa zaoberá tým, ako sa to vôbec môže stať, a veľa teórií. Samozrejme, je to iba teória, ale má to určité paralely.

Ďalší spôsob je pozrieť sa na to z budhistického hľadiska, podľa ktorého je všetko len v tomto okamihu, len v tomto okamihu, a medzi okamihmi si vytvárame akýsi plynulý scenár. Ale nech sa na to pozeráte akokoľvek, je dosť ťažké naozaj cítiť a veriť, že to, čo vidíme ako pohyb, nie je pohyb; samozrejme, že je – ale nie je. Takže to je tá kapitola. Je dosť ťažké ju preložiť pre spôsob, akým je vyjadrená v sanskrte, pre rôzne slovesné tvary, ktoré sú si veľmi podobné.

Kapitola 3 je skúmaním orgánov zraku – to znamená očí, predpokladám – a z toho odvodene aj ostatných zmyslových orgánov. Skúma zrak a hovorí, že to isté platí o všetkých ostatných zmysloch. V podstate sa pozerá na zrak a akosi ho skúma. Bežne si myslíme, že sa pozeráme von na niečo. Môžeme mať pocit, že z nášho oka vychádza akýsi lúč. Ale akékoľvek skúmanie fyziky, teórie svetla, vám povie, že všetko, čo v skutočnosti robíte, je, že nasmerujete sietnicu tým smerom a lúče svetla sa vracajú do oka. Takže niečo prijímate, ale nepripadá vám to ako prijímanie; pripadá vám to ako pozeranie. Hovorí o tom, či je niekto, kto vidí, a či je niečo videné; takže to zahŕňa otázku, ktorej sa dotýka v mnohých kapitolách, a to je rozdiel medzi subjektom a objektom alebo rozdiel medzi mnou a tým druhým.

Je to téma, ktorá sa veľmi sústavne tiahne mnohými kapitolami. Skúma orgány zraku a potom hovorí, že sluch, chuť a všetky ostatné sú na tom rovnako. A v skutočnosti to vychádza z toho, že hovoríme: „Ochutnal som čokoládu a čokoláda chutila dobre.“ Ale k čomu sa chce dopracovať – a Dógen robí to isté –, je, že „chuť čokolády“ a „dobré“ sú v skutočnosti všetko jedna vec. Nemôžeme o nich hovoriť bez toho, aby sme povedali „je tu chuť“ a „je tu čokoláda, ktorá chutila“. Je tu môj jazyk a je tu niečo, čo je dobré, ale v skutočnosti je skúsenosť iba jedna. Skúsenosť ochutnávania čokolády, ktorá je dobrá, nemožno mať bez ochutnávača, čokolády a „dobrého“, ale nie sú to oddelené veci. To neznamená, že čokoláda a môj jazyk sú akási pevná hmota, znamená to, že situácia je nedeliteľná. Ak odstránite jazyk, čokoláda a „dobré“ nefungujú; ak odstránite čokoládu, jazyk a „dobré“ nefungujú. O takejto téme hovorí veľa.

Budem pokračovať ďalej a potom nám z času na čas zostane viac priestoru na otázky.

Kapitola 4 je skúmaním skandh. Niektorí z vás už o skandhách počuli. Je ich päť a rôzne sa prekladajú ako „agregáty“ (aggregates), čo je pre mňa naozaj čudné slovo, tie „agregáty“. Aggregates je predsa niečo, čo sa mieša do betónu, nie?

Otázka: Veci, ktoré sa dajú zhromaždiť?

Mike: Áno, myslím, že to je význam slova „agregáty“ a v tomto zmysle to myslí, ale nie je to veľmi bežne používané slovo. Iný preklad je „zložky“, časti niečoho. Prechádza piatimi agregátmi alebo piatimi zložkami, piatimi skandhami, a skúma tradičný výklad, podľa ktorého sú agregáty spôsobené zdanlivými príčinami, ktoré ich privádzajú do existencie, a tieto agregáty potom spôsobujú veci vo svete. Hovorí napríklad o tom, že ak fyzická forma má príčinu, t. j. niečo, čo fyzickú formu spôsobilo, priviedlo ju do existencie, potom nie sú oddelené. Takže veľká časť tohto skúmania sa točí okolo témy „nie oddelené“. Dôvod, prečo sa sústreďuje na túto tému „nie oddelené“ – či už ide o príčinu a následok, o oko a to, čo je videné, alebo o konateľa a konanie –, je ten, že náš jazyk delí svet na kúsky a potom tie kúsky skladá do teórií. Hovorí, že je to jediný spôsob, ako o tom môžeme hovoriť, ale že v skutočnosti to tak nie je vždy.

Prechádza rôznymi skandhami, je ich päť. Vie niekto, aké sú? Existujú rôzne preklady, ale jeden preklad je „forma“ (t. j. fyzická forma), „pocit“ (t. j. zmyslový pocit, nie emocionálny pocit), „myslenie“ (t. j. vnímanie) a pojmové konštrukcie.

Otázka: Je to vôľa?

Mike: Áno, sú to rôzne preklady. Ak sa pozriete na samotné sanskrtské slová, je veľmi ťažké ich presne od seba odlíšiť. Takže prvá je fyzická a ostatné sú, zdá sa, mentálne. Existuje aj iný, úplne odlišný výklad piatich skandh, ktorý je celkom fyzický. Ale tým sa on nezaoberá. Ak sa pozriete do slovníkov starých budhistických spisov, je veľmi ťažké päť skandh úplne presne vymedziť. Rôzne preklady dávajú trochu odlišné slová a tak ďalej. Ale v každom prípade jeho téma nezávisí od významu skandh; závisí od toho, či existujú veci nazývané skandhy, ktoré spôsobujú, že sa veci dejú, alebo spôsobujú, že veci nastávajú. To je tá téma.

Ak si myslíte, že by som sa mal zastaviť pre otázky, mali by ste ma zastaviť.

Kapitola 5 je skúmaním šiestich prvkov. Opäť sú to kategórie z Abhidharmy. Šesť prvkov je: zem, voda, oheň, vietor, priestor, vedomie a v dávnych časoch sa používali na vysvetlenie povahy skutočnosti. Nagardžuna opäť berie jeden z nich – priestor – a pozerá sa naň. Hovorí o tom, čo priestor naozaj je. Dógen robí to isté. V Shobogenzo je príbeh, v ktorom jeden mních hovorí druhému: „Čo je priestor?“ („ku“ po japonsky). „Ukáž mi, čo je priestor.“ A druhý mních urobí takto (pokúša sa chytiť hrsť vzduchu). Prvý mních hovorí: „Nie, to nie je.“ Tak druhý mních hovorí: „No, tak mi ukáž, čo to je?“, a tak prvý mních chytí prvého mnícha za nos a hovorí: „To je priestor!“ (publikum sa uchechtne) – Ako môže byť nos priestorom? Ale nech je to akokoľvek, to je ten príbeh.

Takže čo je priestor? Veda hovorí, že priestor je, samozrejme, plný energie. Takže máme priestor, alebo nemáme priestor? Nagardžuna sa na to pozerá z mnohých hľadísk, zo svojej pozície v druhom storočí.

Kapitola 6 je skúmaním emócie a človeka, ktorý je emocionálny: „emocionálneho“. Opäť je to skúmanie toho, ako slovami oddeľujeme veci, ktoré sú v skutočnosti jedno. O „hneve“ konkrétne nehovorí, ale je to celkom dobrý príklad, aby ste získali predstavu o tom, na čo sa pozerá. Často máme pocit, že existuje niečo, čo sa volá „hnev“, a že „hnev“ naozaj niekde existuje. Takže hovoríme: „Ak ho nevypustíš von a necháš ho v sebe, bude sa hromadiť“ a tak ďalej. Začneme veriť, že naozaj existuje nejaká látka nazývaná „hnev“ alebo nejaká látka nazývaná „láska“ alebo nejaká látka nazývaná „nechuť“, ktorá naozaj existuje a prúdi okolo nás. Nagardžuna hovorí, že emócia, ktorú cítime, a „my“, ktorí ju cítime, sú neoddeliteľní, a to je základ tej kapitoly. Takže opäť je témou neoddelenosť v skutočnosti.

Otázka: Myslím, že je to veľmi zaujímavá téma …ako s tým pracovať, ako to dobre využiť v skutočnom živote, napríklad pri depresii alebo hneve. Mohli by ste nám dať nejaké príklady, ak je možné Nagardžunovu múdrosť využiť?

Mike: Úplne nemožné. (Uchechtne sa.)

Otázka: Nemožné?

Účastník: Nejako sa s tým naozaj stotožňujem. Keď sa nahneváte, úplne vás to pohltí.

Mike: Hneváte sa vy – hnevá sa svet?

Účastník: Nie, môj hnev. Akoby ma ovládol. Nie je to niečo oddelené; nie je to tak, že sa to deje mne; som to ja a hnev, všetko dohromady. Možno by sme si mali uvedomiť, že to nie je oddelené. Práve predstava, že je to oddelené, nám sťažuje vyrovnať sa s tým.

Mike: No, s pokrokom v biológii a podobných vedách, v psychológii a tak ďalej, sa nám vyjasňuje, že naše nálady sú v skutočnosti spôsobené endorfínmi v našej krvi a podobne. Uvedomujeme si, že to, čo cítime, sme my. Nie je to tak, že „my to cítime“, ako to musíme vyjadriť v jazyku, ale „my to sme“. Áno, všimnúť si túto skutočnosť a mať v nej väčšiu jasnosť, to samo je všetko, čo môžeme urobiť. Nemôžeme povedať: „Dobre, teraz to viem, budem to používať vo svojom každodennom živote.“ Preto som povedal, že je absolútne nemožné to aplikovať. Ale jasne si uvedomiť povahu skutočnosti má veľkú silu. Je to nejakým spôsobom katalyzátor. Môžeme to vidieť vo vlastných životoch. Niekedy bez zjavného dôvodu, po období ťažkostí alebo niečom takom, si zrazu v okamihu uvedomíme situáciu. Možno si uvedomíme, akí sme boli hlúpi, alebo niečo také, a samo toto uvedomenie situáciu úplne zmení. Myslíme si, že keď sa niečo naučíme, musíme to naučené potom aplikovať, t. j. premýšľať o myšlienke, uviesť myšlienku do praxe, aby sme vyriešili svoje problémy. Ale pri Nagardžunovom učení alebo pri budhistickom učení to nie je potrebné. Potrebné je jasne vidieť a jasne rozpoznať povahu nás samých. A keď to robíme, čo nie je iba intelektuálne cvičenie, ale cvičenie celého nášho tela a mysle, vieme, kedy si niečo uvedomíme skrz-naskrz. Keď sa to stane, zmení to nás a zmení to svet. Neviem ako.

Otázka: Nedeje sa presne to isté aj vtedy, keď si to neuvedomíme?

Mike: Nie. Ak si to neuvedomíme, neuvedomíme si to. A ak si to uvedomíme, uvedomíme si to.

Otázka: Ale či si to uvedomíme, alebo nie, všetko je stále v neustálom stave zmeny, nie?

Mike: Áno, svet sa ďalej mení, áno. Ale stane sa niečo, čo vyrieši naše problémy. Uvedomiť si, akí sme, rieši naše problémy. Tak často máme pocit, že vyriešiť problém znamená odstrániť ho; ale to nie je vždy pravda. Riešením problému je často porozumieť…; nie, nie „porozumieť“, to naznačuje nejaký druh myslenia, ale „uvedomiť si“, aká je situácia. Toto samo rieši problém.

Otázka: Rozdiel medzi „Ty ma hneváš“ a „Ja sa hnevám“ je dosť hlboký, nie?

Mike: Áno.

Účastník: Je v tom ešte niečo ďalšie. Niektorí psychológovia hovoria, že máme podnet a reakciu, a ak sa na to pozriete z pavlovovského hľadiska, vaša reakcia je určená podnetom. Ale so slobodnou vôľou je medzi podnetom a reakciou priestor a môžete si zvoliť svoju reakciu, môžete sa rozhodnúť nehnevať sa.

Účastník: Môžete sa naučiť nehnevať sa…

Účastník: Áno, presne to Mike hovorí. Že ak rozumiete tomu, ako fungujeme, môžete tento okamih využiť na to, aby ste si zvolili svoju reakciu.

Mike: Áno. Rád by som ešte dodal, že jazyk nás pri vysvetľovaní obmedzuje. Pretože si môžeme vybrať, úplne súhlasím, môžeme si vybrať, ako konať. Ale to naznačuje priestor na premýšľanie a potom na rozhodnutie: „Á, mám…?“ – Nie je to taký druh voľby. Nagardžunova téma oddelenia upriamuje našu pozornosť na skutočnosť, že ľudské bytosti rozdelili život na dvoje. Abstrahovali sme mentálnu stránku. Vyvinuli sme spôsob, ako mentálnu stránku organizovať, a potom ho chceme použiť na ovládanie fyzickej stránky. Tomu hovoríme inteligentné správanie. Ale pozorujte pavúka, ako tká svoju sieť, alebo mravca, ako pobehuje: Ako sa rozhodujú, čo urobia ďalej? Ich správanie, ako správanie každého zvieraťa, je neuveriteľne dômyselné. Pobehujú a myslia si: „Á, včera som sa rozhodol schovať tu nejaké oriešky; tak dnes ich schovám tamto“? Takto o tom hovoria prírodopisné programy: „Teraz veverička pobehuje a zbiera oriešky na zimu.“ „Á, prichádza zima…“ (smiech.)

Takto o tom hovoríme, pretože abstrahujeme mentálne od fyzického. Ale samotný život, neoddelený, obsahuje inteligenciu. Môžeme žiť život bez toho, aby sme ho oddeľovali. Jeden spôsob je oddeľovať, myslieť a potom zariadiť, aby naše činy poslúchali naše myšlienky, a takto sa ľudská spoločnosť vyvinula a je to platné. Pozrite sa na našu civilizáciu – je skvelá. Ale nie je to jediný spôsob. Môžeme žiť bez toho, aby sme abstrahovali myšlienku od konania a od skutočnosti, pretože väčšina sveta to tak robí, a zo správania živých vecí môžete vidieť, že ich správanie je inteligentné. Dokonca hovoríme o bunkách a bunkových membránach a o tom, ako signály prechádzajú z buniek von a dovnútra; neuveriteľne inteligentné správanie. Ale nie je tam žiadny malý mozog, ktorý abstrahuje a myslí si: „Teraz vyšli signály von; dostanem ich späť.“

Takže spôsob, akým uvažujeme o živote, často v skutočnosti nezodpovedá svetu okolo nás. To však neznamená popierať hodnotu myslenia; práve hodnota myslenia vytvorila celú civilizáciu, dobrú aj zlú. Ale toto oddelenie je niečo, na čo chce Nagardžuna poukázať a nasmerovať nás späť do neoddeleného života, to znamená, že samotné naše žitie obsahuje všetko, čo je potrebné. Nemusíme nevyhnutne sedieť a premýšľaním si raziť cestu životom. Ak to robíme, často trpíme a máme to ťažké; nie vždy, aj pri premýšľaní o živote môžeme zažiť pekné chvíle.

Kapitola 7: „Skúmanie sformovaného sveta“ – „sformovaný svet“ je Samskrta; a je aj ďalšia kapitola nazvaná „Samskara“, ktorá je to isté – „sam“ znamená spolu a „skr“ je sloveso „robiť“. Takže hrubý preklad „sam-skr“ je „robiť spolu“ a najlepší spôsob, ako to vyložiť, je „skúmanie sformovaného“.

Čo myslí tým „sformované“? Myslí svet pred nami, ktorý vidíme, ktorý je sformovaný. Stúpenci Abhidharmy totiž mali teóriu o dharmách, ktoré vznikajú, trvajú a potom zanikajú. Hovorili, že celý svet je sformovaný z týchto malých dharm – možno by sme ich mohli nazvať atómovými časticami –, ktoré prichádzajú, existujú, miznú. A všetky tieto miliardy a miliardy vecí, ktoré prichádzajú, existujú a miznú, spôsobujú neustále sa meniacu skutočnosť. To bola ich teória. Ale Nagardžuna ju zbúra tým, že hovorí veci ako: „No, čo spôsobuje, že vznikajú?“, a ak to, čo spôsobuje, že vznikajú, je niečo neexistujúce, kde to potom je a čo spôsobuje, že vzniká tá vec, a čo spôsobuje vec, ktorá spôsobila, že vznikla tá vec, a máte nekonečný regres. Takže to, o čom tu hovorí, je niečo podobné tomu, o čom dnes vo vede diskutujeme v súvislosti s pôvodom vesmíru. Ibaže my sme sa dostali späť k veľkému tresku. Čo spôsobilo veľký tresk? Nič ho nespôsobilo. Tak odkiaľ sa to stalo? No, nestalo sa to z ničoho. No, čo tam bolo predtým, čo tam predtým nebolo? Takže je to ten istý problém. Teória stúpencov Abhidharmy je svet spočívajúci na vysvetlenom ničom a on hovorí, že taká situácia byť nemôže. A prechádza tým veľmi obšírne.

Otázka: Aký je jeho záver?

Mike: Na záver: proces vznikania dharm, ich trvania v existencii a zanikania je ilúzia. Sú také neskutočné ako mesto Ghandarva. Mesto Ghandarva bolo legendárne mesto niekde v Indii a bolo plné bohov, myslím.

Otázka: Takže nejde až tak o to, že máme vysvetlenie príčiny vesmíru, ako skôr o nesúhlas, ktorý úplne dekonštruuje názor, ktorý by bol prevzal?

Mike: Áno, a do istej miery odmieta kauzálne vysvetlenie. Ale tu musíme byť opatrní, pretože neodmieta príčinu a následok. To by bolo hlúpe a budhizmus príčinu a následok neodmieta. Ale odmieta kauzálne vysvetlenie, pretože nemôžete nájsť prvotnú príčinu.

Otázka: Takže hovorí, že sa to neobjavilo a ani to nezmizlo?

Mike: Áno, tak hovorí, áno.

Účastník: Je to aj objavovanie, aj miznutie.

Mike: A ani objavovanie, ani miznutie.

Otázka: Príčina a následok sú … [nepočuteľné] sú to isté, ten istý okamih – je to tak?

Mike: Môžete to tak povedať, ale musíme byť opatrní, pretože je nám všetkým zrejmé, že veci, ktoré sa nám dejú, majú príčinu. Veci spôsobujeme a potom musíme zažiť následok, a to je základ vedy. Takže keď hovoríme veci ako „príčina a následok sú to isté“, musíme byť veľmi opatrní a vysvetliť, čo tým myslíme. Treba povedať, že existuje iné hľadisko: Jedno hľadisko hovorí, že všetko, čo robíme, má príčinu a všetko, čo teraz robíme, spôsobuje niečo iné, a to je základ celého nášho sveta a základ nášho života. Takže to, čo robíme teraz, je príčina, následok nastane niekedy v budúcnosti.

Budhizmus však verí, že tento svet je len tento okamih; budúcnosť v skutočnosti neexistuje. Je to potenciál. Jediné, čo existuje, je prítomnosť, ktorá sa stále objavuje. Ak prijmeme toto hľadisko – čo je naozaj zvláštny spôsob, ako sa na veci pozerať –, potom to, čo sa deje teraz, je následkom niečoho, čo sa stalo v minulosti, a je to aj príčinou niečoho, čo sa stane v budúcnosti. Takže môžeme povedať, že príčina a následok sú to isté, alebo by sme mohli povedať, že príčina a následok v skutočnosti nedávajú zmysel. Ale to neznamená, že neexistujú. Je to iné hľadisko.

Účastník: A Nagardžuna povedal, že je to perspektíva. Presadzuje povahu skutočnosti; takže tie dve veci môžu existovať spolu, príčina a následok, a sú okamžité.

Mike: Áno, presne tak. Je to paradox; je to filozofický paradox. Je to paradox medzi determinizmom a slobodou, ktorý tu je už tisíce rokov. Ale je to aj, hoci to tak nevnímame, veľmi skutočný a dôležitý problém v našich životoch: či sme určení tým, čo robíme, a kde je naša sloboda. Takže je to skutočné. Znie to trochu ako niekde v oblakoch a filozoficky, ale v skutočnosti sme všetci v tej situácii, v tom paradoxe.

Účastník: Takže je to naozaj presne ako u Dógena; celkom zásadne.

Mike: Áno.

Otázka: Hovorí v konečnom dôsledku, že ak veríte, že ktorýkoľvek z týchto spôsobov vysvetľovania, ktorýkoľvek z týchto názorov v konečnom dôsledku predstavuje skutočnú situáciu, alebo že skutočnú situáciu môžete zobraziť, potom jednoducho nesprávne chápete povahu…, eh,… ak sa snažíte porozumieť povahe skutočnosti tým, že ju chápete, tým, že vymýšľate rámce a perspektívy…

Mike: Tým, že vytvárate modely…

Účastník: Že vytvárame modely, áno, a model nikdy nemôže byť to isté ako skutočná vec.

Mike: Nie, ale model je veľmi užitočný, ak je dosť blízko tomu, čo budeme robiť, ak ho ten, kto ho vytvoril, založil na svojej skutočnej skúsenosti. Takže ak niekto napíše knihu o plávaní, očakávate, že vie plávať. Ak niekto nikdy neplával, ale videl ľudí plávať, a napíše knihu o tom, ako plávať, je to trochu podozrivé. A ak si prečítate knihu o tom, ako plávať, neznamená to, že viete plávať. Ale vojdete do vody a potom poviete: „Aha, rozumiem… Je to úplne iné, ako ste písali, ale bolo dosť užitočné si tú knihu prečítať.“

Otázka: Nie je tu nebezpečenstvo, že tieto pojmy len tak prijmeme, pretože zmierňujú naše utrpenie?

Mike: Ktoré pojmy zmierňujú naše utrpenie?

Účastník: Mohli by sme sa držať akéhokoľvek pojmu, ak zmierňuje naše utrpenie.

Mike: Snažím sa vymyslieť pojem, ktorý zmierňuje moje utrpenie. Zvyčajne mi spôsobujú utrpenie; všetky moje pojmy mi spôsobujú utrpenie, aj tie pekné, pretože snívam o pekných veciach, ktoré tu nie sú, a chcem ich. Moje najšťastnejšie chvíle sú, keď nemyslím na pojmy a zdá sa, že som jednoducho celkom šťastný v prítomnosti, ako dieťa. Vtedy som najspokojnejší.

Otázka: Takže jednoducho odstraňuje všetky pojmy? Stúpenci Abhidharmy zjavne … [nepočuteľné]

Mike: Áno, pojmová kategorizácia skutočnosti je to, čo je Abhidharma. Nagardžuna hovorí, že skutočnosť nie sú tie kategórie.

Účastník: Neponúka riešenie; vyvracia to druhé…

Mike: Áno, a keďže to vyvracia, veľa ľudí hovorilo, že bol nihilista, že len hovoril „všetko je nezmysel“. Ale on nehovorí „všetko je nezmysel“, hoci to tak vyzerá. Hovorí: „Nie, nie tá myšlienka, nie, nie toto, nie, nie toto, nie… je to niečo tu – skutočné.“ Takže nie je nihilista, hoci ho tak označili pre jeho neustále popieranie. A to isté môžete vidieť u Dógena. Dógen je trochu osobnejší; hovorí o ľuďoch s myšlienkami, nielen o myšlienkach. Hovorí, že sú ako „psy na ulici“ alebo „blázni“ alebo „sú nejakí otrhaní mnísi, ktorí robia to a to“. Ale robí to isté: „Nie, toto nie, nie, nie je to tá teória; skutočnosť nie je teória.“

Účastník: Ak sa vrátime k skoršiemu bodu, zdá sa, že naznačujete, že keď si myslíme, že si premýšľaním razíme cestu životom, je to celkom v poriadku alebo to v našej civilizácii funguje…

Mike: Vytvorilo to našu civilizáciu.

Účastník: Áno, ale v skutočnosti je to ilúzia, pretože si môžeme myslieť, že si premýšľaním razíme cestu životom. Ale ak sa pozriete na to, čo v skutočnosti robíme, všimnete si, že nech hovoríme čokoľvek – či hovoríme, že si premýšľaním razíme cestu životom, alebo nie –, v skutočnosti to tak nerobíme.

Mike: Áno, to je to, čo hovorím. Dobrým príkladom je, že všetci rozprávame, ale odkiaľ prichádzajú slová? Vedú nás k tomu, aby sme verili, že premýšľame o tom, čo povieme, a potom to povieme, ale robíme to veľmi, veľmi zriedka. Možno máme nejaké neurčité, prchavé niečo a potom vyjdú slová. Nepremýšľam o tom, čo poviem, a potom to poviem; hoci to, čo hovorím, snáď dáva nejaký zmysel, neprichádza to z myšlienok o slovách, ktoré vytvorím. Tak odkiaľ to prichádza? Čo to poskladá tak, že to dáva zmysel? Hovorím, že samotné hovorenie obsahuje štruktúru hovorenia; samotné žitie obsahuje štruktúru žitia. Ľudská civilizácia to rozdelila na dvoje a povedala: „Musíme veci usporiadať abstraktne a potom veci prispôsobiť abstraktnému poriadku, ktorý sme vytvorili.“ A veríme, že to je to, čo robíme, a učia nás, aby sme sa o to snažili; „Najprv mysli, potom konaj“ a tak ďalej. Hovorím, že to nie je nevyhnutne nevyhnutné.

Otázka: Keď hovoríte, nie je to, čo to štruktúruje, akási sociálna skutočnosť toho, v čom ste vyrastali; jazyk a všetko sa akosi nevedome prejavuje. Takže to je dosť iné ako myslieť a potom hovoriť.

Mike: Áno, existujú zaujímavé moderné teórie o tom, ako vzniká jazyk, od ľudí, ktorí študujú umelú inteligenciu; jeden dosť slávny výskumník menom Daniel Dennett napísal dosť veľa o tom, ako sa snaží zbúrať model, podľa ktorého je niekde v našom mozgu toto riadiace centrum, kam veci prichádzajú (karteziánske divadlo). Takto nás učia veriť, takto sa na seba pozerať: Veci prichádzajú do riadiaceho centra a potom niečo rozhodne, ja rozhodnem a potom ja riadim svoje telo. Hovorí, že to nefunguje, že to neobstojí. Čo je len dobre, pretože to podporuje budhistické učenia Nagardžunu a Dógena. Ale samozrejme, oni to nemôžu vysvetliť rovnakými pojmami.

Kapitola 8: „Skúmanie konania a konateľa“. „Konanie“ je niečo, čo robíme, a „konateľ“ je človek, ktorý to robí. „Zdvihnem knihu“ a on hovorí, že ja a kniha v akte, keď zdvíham knihu, nie sme oddelení. To neznamená, že ja a moja ruka a hnedá kniha splynieme do nejakej lepkavej hmoty; znamená to, že v tom skutočnom akte sme ja, moja ruka a kniha nedeliteľní. Ak poviem „zdvíham veľa kníh“, je to abstrakcia a v tej abstrakcii si môžem predstaviť veľa kníh a seba, ako ich zdvíham. Ale v skutočnosti, bez abstrahovania, keď zdvihnem knihu, je tu niečo skutočné, čo je nedeliteľné. To som ja, moja ruka a kniha; takže ja, moja ruka a kniha sme jedno.

Účastník: Stala sa vec, ktorá zahŕňala celé to dianie.

Otázka: Je to trochu ako povedať, že keď bol svet stvorený vo veľkom tresku, a to, čo robíme teraz, sa všetko stále deje v rovnakom čase?

Účastník: Áno…, dalo by sa povedať…

Účastník: Je to konanie a výsledok.

Účastník: Taká vec príčiny a následku…

Mike: Musíme byť opatrní, pretože veľký tresk je myšlienka; my nie sme myšlienky.

Účastník: Aha, dobre, …[nepočuteľné] Á, zabudnite na to… (Smiech.)

Mike: Mohli by sme povedať toto: Stvorenie sveta, ja a vy, koberec a miestnosť Dragon Room v Earth Spirit, to všetko sa deje teraz. Takže stvorenie sveta nebolo v minulosti; je teraz.

Takže skutočný veľký tresk je v tomto okamihu.

Účastník: Ako keď vidíme hviezdy, ktoré už dávno zanikli; ale ich svetlo stále vidíme.

Mike: Áno.

Účastník: Takže v istom zmysle sú vlastne stále tu, v tomto okamihu, keď vidíme ich svetlo.

Mike: Áno.

Otázka: Je to veľmi zaujímavé, nie?

Mike: Áno; je dosť ťažké o tom premýšľať; človek sa z toho zblázni. Preto po talku praktizujeme zazen. (Smiech) … aby sme o tom prestali premýšľať.

Otázka: [nepočuteľné]… Nakoľko nás obmedzuje to, ako používame jazyk, keď sa snažíme pochopiť, čo sa deje v našej mysli?

Mike: Dobrá otázka…

Účastník: Pretože v angličtine nie je slovo – v jazykoch, ktoré ľudia v tejto miestnosti ovládajú, možno je –, ktoré by opisovalo – „vec“ by tu nebolo to pravé slovo – to, o čom sme hovorili pri príčine a následku… V angličtine nie je nič, čo by mi umožnilo to vyjadriť… teda zakotvené v mojej mysli…

Mike: Nie, pretože sa to nedeje vo vašej mysli. Takže abstrakcie budú vždy abstrakciami. Skutočnosť nemôžeme vložiť do svojej mysle. Naša myseľ je súčasťou skutočnosti, ale skutočnosť nie je súčasťou našej mysle.

Účastník: Chcem nový jazyk.

Mike: Dobre. (Zakikiríka – smiech.)

Účastník: Oveľa lepšie.

Mike: Alebo vám Pavel bude hovoriť po česky alebo Henrik po švédsky… Ralph k vám bude hovoriť poéziou – to je ďalší jazyk.

Takže to bolo „Skúmanie konania a konateľa“: Niektoré z týchto kapitol sú dosť krátke.

Ďalšia kapitola je „Skúmanie toho, čo predchádza“; myslí tým „to, čo predchádza prítomnému okamihu“. Táto kapitola je kritikou, vyvrátením teórie, ktorá existovala o našich skúsenostiach. Myslíme si o sebe a o svojich skúsenostiach, že sa nám dejú. Takže hovorí, že si myslíme, že ak má človek skúsenosť, potom podľa toho, ako o tom hovoríme, človek, ktorý existuje, ktorý tú skúsenosť má, musí byť človekom, ktorý tú skúsenosť ešte nemal. A skúsenosť, ktorú ten človek má, musí existovať ako skúsenosť bez toho, aby ju niekto mal; a potom to akosi dekonštruuje. Dekonštruuje náš jazyk a opäť môžete vidieť tú tému: človek a jeho skúsenosť sú… „vzájomne závislé“ nestačí … sú jedna vec. Hoci nás jazyk núti hovoriť „niečo zažívam“, v skutočnosti je skúsenosť, ktorú mám, neoddeliteľná skutočnosť. Znie to abstraktne, ale v skutočnosti je to pravda a o to ide. Myslím, že John predtým povedal, že štúdium starých diel od ľudí spred dvoch tisíc rokov alebo spred ôsmich storočí nás niekedy núti pozerať sa na veci inak, spôsobom, ktorým nás neučia na veci pozerať, a možno sa v našej konkrétnej spoločnosti alebo kultúre na veci takto vôbec nepozerá.

Rovnakú skúsenosť môžete získať, keď idete žiť do úplne inej kultúry a zistíte, že ľudia robia veci úplne inak. Keď som prvýkrát išiel žiť do Japonska, prvý rok som bol veľmi nahnevaný, pretože títo ľudia všetko robili zle! A pomaly som si uvedomil, že to vôbec nebolo zle, bolo to len inak.

Kapitola 10: „Skúmanie plameňov a horiaceho dreva“. Tak ako Dógen, aj Nagardžuna rozoberá veľa aktuálnych tém budhistického sveta svojej doby. „Plamene a horiace drevo“ sa používali ako akási metafora príčiny a následku; Ak máte poleno, na ktorom sú nejaké plamene, čo je prvé, plamene, alebo horiace poleno? Môže plameň existovať bez horiaceho polena, horí poleno bez plameňa? A tak ďalej a tak podobne… Opäť sme pri tom istom: neoddelenosť skutočnej situácie. Dosť to zdôrazňuje, pretože bolo toľko analýzy takého typu, aký je v Abhidharme, že sa teórie vymkli spod kontroly. Takže chcel preťať všetko toto teoretizovanie a vrátiť skutočnosť do stredu vysvetlení.

Ak čítate veľa budhistických kníh, ktoré napísali učenci, ktorí nepraktizujú zazen alebo ktorí možno nepraktizujú vôbec nič, rozoberajú veci v teoretickom, abstraktnom svete, ktorý má vo vedeckej tradícii veľmi prísne pravidlá; rozoberajú veci na základe abstrakcií. Ale celá teória veľkých budhistických majstrov, ako sú Nagardžuna a Dógen a mnohí ďalší, hoci je to teória, sa pokúša opísať ich skutočnú skúsenosť, samotnú skutočnosť, nie na základe ich myšlienok o skutočnosti, ale na základe ich skutočnej skúsenosti; a ich skutočná skúsenosť sa zakladá na praktizovaní zazenu, čo je iba jeden zo spôsobov, ako skutočnosť zažiť. Aj Dógen hovorí, že je ešte mnoho, mnoho tisíc ďalších spôsobov, pretože ju zažívame neustále, ale zazen je obzvlášť jednoduchý a hlúpy, takže skutočnosť nemôžeme minúť. No áno, môžeme, ale musíme sa dosť snažiť.

Veľkí majstri rozvinuli svoje teórie z tejto veľmi jednoduchej skúsenosti. Nagardžuna teda chcel preťať všetko toto teoretizovanie, ktoré sa zakladalo iba na teórii a na jej náhradách. Jeho teórie sú založené na skutočnosti, ako ju zažil. Svet môže posúdiť, či to, čo zažil, je niečo, čo môžeme prijať ako skutočné, alebo nie. Iba my to môžeme posúdiť.

Otázka: Takže, Mike, bol by to príklad Nishijimových troch filozofií a jednej skutočnosti? Bol by to príklad tretieho druhu filozofie, však? Je to filozofia, ale filozofia zakorenená v porozumení, že prítomný okamih je skutočnosť, budhistická skutočnosť?

Mike: Áno. Je to dosť zložité, však? Musíme sa na veci pozerať z rôznych hľadísk, aby sme im porozumeli. Zvyčajne radi polarizujeme svoje názory. Tento spôsob pozerania sa na veci je správny; tamten spôsob pozerania sa na veci je preto nesprávny. To sa deje napríklad medzi politickými stranami. „Všetci sa úplne mýlia a ja mám pravdu“ a druhá strana hovorí: „Nie, všetci sa úplne mýlia a ja mám pravdu.“

Ale budhizmus hovorí: „Nie správne alebo nesprávne, ale potrebujeme rôzne hľadiská“, rovnako ako sa potrebujete na veci pozerať z rôznych uhlov. Je jedno staré podobenstvo o množstve slepcov, ktorí stoja okolo slona a snažia sa uhádnuť, aké je to zviera. Potrebujeme sa na slona pozerať z mnohých rôznych perspektív, pretože sme takí zakorenení vo vlastnom konkrétnom subjektívnom pohľade; potrebujeme prijať veľa rôznych pohľadov na skutočnosť. Hľadisko bezprostrednosti alebo prítomného okamihu je nezvyčajné hľadisko. Takže to je jeden z prínosov budhistickej filozofie pre svet filozofie. Čo poviete na toto hľadisko: „Príčina a následok sa dejú v rovnakom čase. Minulosť nie je skutočná, budúcnosť nie je skutočná. To, čo hovoríte, je len teória.“ Čo poviete na takéto hľadisko? – „Uuuch!“ hovoria učenci, „Nie, to je neprijateľné.“ – Tu je ďalšie hľadisko: „To je čierne – nie, nie je – je to biele.“ Učenci hovoria: „Kdeže, nemôžete mať čiernu a bielu spolu. Je to buď čierne, alebo biele.“ Takže budhizmus prináša filozofické hľadisko, ktoré je nezvyčajné a porušuje všetky pravidlá tým, že neodmieta tie ostatné.

Kapitola 11, veľmi krátka kapitola: „Skúmanie počiatočného bodu a koncového bodu“. Vtedy, rovnako ako dnes, sa veľa diskutovalo o pôvode sveta a o tom, či svet bude trvať navždy, alebo či niekedy skončí. Podľa Nagardžunu Buddha hovorí, že svet nemá počiatočný bod ani koncový bod; svet nemá začiatok ani koniec, a ak nie je začiatok ani koniec, nemôže byť ani stred. Končí tým, že nielenže nepoznáme začiatok tohto života, v skutočnosti nepoznáme začiatok ničoho. Nepoznáme začiatok následku, začiatok príčiny, charakteristiky alebo toho, čo je charakterizované, vnímania alebo človeka, ktorý vníma.

To je koniec.

Účastník: Začiatok…

Mike: Koniec začiatku konca.

Tu prestanem; ale už môžete začať vidieť témy, ktoré sa stále vracajú. Hoci témy jeho kapitol sú rôzne, sú tu akési témy, ktoré sústavne rozvíja. Jednou je toto hľadisko prítomného okamihu, ďalšou hľadisko jednoty skúsenosti a tak ďalej, v mnohých rôznych fázach, a rozvíja ich v celej knihe.

Pokračovanie zajtra… Ale máme ešte pár minút, ak sú nejaké otázky.

Otázka: [nepočuteľné]… „Keď zomrieš, svet zomrie s tebou“ – čo o tom hovorí? Pretože pre každého z nás svet existuje iba natoľko, nakoľko ho vnímame, a keď zomrieme, nezostane žiadny svet. Možno je tu pre iných ľudí… [nepočuteľné]

Mike: Nesúhlasím, že po našej smrti nie je žiadny svet.

Otázka: Ako to viete?

Mike: Neviem. Ako to viete vy?

Účastník: Neviem.

Mike: Takže nesúhlasím. „Keď zomrieme, svet zomrie s nami.“ Iste, predpokladám, by sme mohli povedať, že keď sme mŕtvi, nemôžeme nič zažívať. V tom zmysle nie je žiadny svet. Ale zo zdravého rozumu, keď zomriem, som si istý, že všetci ostatní budú ďalej žiť.

Otázka: Ale za predpokladu, že zomrieme, nemôžeme mať ten istý vplyv, nie? Kým žijeme, sme príčinou toho, že sa veci dejú. Ale keď sme mŕtvi, je menej pravdepodobné, že spôsobíme, aby sa niečo dialo.

Mike: Mohli by ste spôsobiť, že na vrchu vášho hrobu budú rásť rastliny, ...

Účastník: To je pravda.

Mike: …spôsobiť, že sa zmení kyslosť pôdy, spôsobiť, že vaša rodina bude plakať, a tak ďalej; takže smrťou môžeme mať dosť silný vplyv. Ale keď zomrieme, svet zmizne; áno, v istom zmysle. Keď zomrieme, svet zostane taký, aký je; áno, v istom zmysle. Čo z toho je správne? Budeme musieť počkať a uvidíme.

Účastník: Jeden švédsky básnik hovorí, že si myslíme, že keď sa život skončí, začne sa smrť, ale keď sa život skončí, skončí sa smrť.

Mike: Áno, dá sa to tak povedať; (zazvoní zvon). Prednáška sa skončila.

Ďakujem veľmi pekne.