Obrady a každodenný život

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Zarecitujeme Kaikyoge?

[recitácia, 00:01:35–00:02:15]

Obrady a tradícia. Niekedy sa zdá, že budhizmus sa celý skladá z obradov. Ľudia, ktorí chodia do rôznych budhistických skupín, aby zistili, čo je budhizmus, prechádzajú z jednej skupiny do druhej a stretávajú sa s veľmi rozličnými druhmi obradov a veľmi rozličnými druhmi tradície. Preto je pre nich veľmi ťažké pochopiť, čo je za obradmi, čo tradície predstavujú. A mnohí ľudia sa snažia poskladať dohromady svoju skúsenosť z rôznych obradov a tradícií.

Preto si myslím, že je dôležité, určite pre tých ľudí, ktorí sú zmätení, pre nových ľudí, ktorí sa zaujímajú o budhizmus, aby sme vedeli povedať niečo o tom, čo obrad predstavuje a prečo nasledujeme určité tradície. Samozrejme, nie vždy je potrebné mať vysvetlenie. A jednoducho nasledovať určitý spôsob, ako sa veci robia, bez kladenia otázok je veľmi príjemné. Ale moja skúsenosť so skupinou v Anglicku, ktorá má takýto prístup, je taká, že noví ľudia najprv veľmi radi nasledujú nový spôsob, ako robiť veci, nový druh tradície, nové druhy obradov, a dokonca aj nové spôsoby obliekania. Je prirodzené mať pocit, že sa pridávate ku skupine podobných ľudí.

Takže keď som prišiel do dojo v Bristole v Anglicku, ktoré vychádzalo z tradície Deshimarua, obliekol som si čierne koromo. Keď všetci nosia čierne koromo, cítia sa ako súčasť jednej a tej istej skupiny, ktorá robí to isté. A keď sa k našej skupine pridá niekto nový a my mu vysvetlíme: keď vstúpite do dojo, ukloníte sa, potom prejdete takto dookola, najprv je trochu zmätený. Ale keď to urobí raz alebo dvakrát, spozná formu obradu, druh tradície. A vďaka tomu sa cíti dobre a cíti, že k skupine patrí. Stal sa členom skupiny.

Čo som si však všimol v skupine, do ktorej som chodil v Bristole, je, že ľudia po nejakom čase chcú vedieť: čo ďalšie tu je? Ide len o to pridať sa ku skupine a obliekať sa ako japonský mních, alebo nie? A sedieť na poduške? Ak ľuďom nevieme vysvetliť niečo o tom, čo je za touto tradíciou a týmito obradmi, ľudia nie sú spokojní. Človek, ktorý založil tradíciu, ktorú nasledujeme, sa volal Dógen. A učil, že jednoducho robiť zazen je všetko. A v istom zmysle má pravdu.

Ale napísal aj, že by sme mali vysvetľovať, čo je budhizmus. Kritizoval ľudí, ktorí iba robili obrady, hoci len praktizovali zazen a bez akéhokoľvek vysvetlenia robili obrady. Bohužiaľ, ľudia v neskorších obdobiach v Japonsku nedokázali jeho slová jasne počuť. A kvôli situácii na konci 19. storočia, o ktorej som hovoril včera, keď bol pôvodný budhizmus v Japonsku takmer zničený, ľudia, mnísi a mníšky, stratili schopnosť vysvetliť, čo robia. Tak sa sústredili na robenie: takto sa drží kadidlo. Nie, nie takto, takto. Takto sa udiera do zvona, takto. Nie takto, nie tak, tak.

A takýto druh tradície je v Japonsku veľmi silný dodnes. Japonská kultúra je veľmi silná v robení vecí, v učení sa robiť veci tým, že ich robíme, a nie veľmi silná vo vysvetľovaní. Vo všeobecnosti sú ľudia v Japonsku veľmi poslušní. Takže vo všeobecnosti s prijímaním nebol problém. A tak sa budhizmus v Japonsku stal náboženstvom obradov. Ľudia sa naučia obrady a nasledujú tradíciu. Potom sa cítia ako členovia skupiny. Potom sa cítia príjemne, ako keby sedeli vo vani s teplou vodou. Kým z nej nevyleziete, je to veľmi príjemné.

Povaha európskych spoločností však taká nie je. Preto musíme vysvetľovať. Musíme vedieť ľuďom vysvetliť, čo robíme. Aj keby sa niekedy zdalo, že slov je priveľa, a aj keby sme mali pocit, že je to zbytočné, mali by sme sa snažiť.

Toto napísal sám Dógen. Hoci napísal mnoho, mnoho pokynov a podrobností o svojej budhistickej praxi, nakoniec povedal: Toto sú len slová. Sú zbytočné. Takže by sme mali robiť tieto zbytočné veci. Dôvod, prečo máme v budhizme obrady, nie je ten, že by mali nejaký posvätný význam. Rozumiete? Napríklad keď stojíte pred sochou Buddhu a takto sa veľmi hlboko ukloníte, od sochy Buddhu nič nedostanete. Je to len socha. Nie je to skutočný človek.

A keď nosíte určitý druh vecí, aké mám teraz na sebe ja, neurobí to z vás svätých. Nedostanete do hrude nejakú zvláštnu silu. Je to len kus látky. Ľudské bytosti však šatám a podobným veciam dávajú symboliku. Takže keď to nosím, pripomína mi to: ach, mal by som sa správať slušne.

A túto symboliku tu vkladám do tohto rakusu, alebo keď nosím rúcho pri praktizovaní zazenu: je to akýsi symbol vďaky človeku, ktorý vynašiel budhizmus. Mám pocit, akoby ma obklopoval stan budhizmu. Ale je to len rúcho z látky. Ak si ho vyzlečiete a pustíte na zem, nebudete potrestaní.

Hoci ľudia hovoria, že rúcho by ste nikdy nemali klásť na zem, môj učiteľ si rúcho zvykol vyzliecť a pustiť na zem. Napríklad keď chcel ísť na toaletu, vyzliekol si rúcho a jednoducho… Takže nie je to tak, že by tieto budhistické symboly nemali nijakú hodnotu. Ale hodnotu do nich vkladáme my. Veci samy osebe nie sú posvätné. A nie sú ani obyčajné. Sú to len predmety. A hodnotu do nich vkladáme tým, že z nich robíme symboly.

Takže keď z tejto miestnosti urobíme dojo, čo je ten štýl, máme pocit, že je to akési dôležité miesto alebo nejaké posvätné miesto. Ale teraz sme oltár presunuli tamto a sedíme inak, a je to len obyčajná miestnosť. Takže by sme si mali všímať tieto fakty. Nemali by sme sa snažiť robiť z budhistických predmetov alebo budhistických vecí, budhistických obradov či častí budhistickej tradície niečo sväté alebo posvätné. A, samozrejme, sú dôležité, takže môžeme cítiť, že naše rakusu je dôležité alebo že veci, ktoré v budhizme používame, sú dôležité. Ide o to, že všetko má dve stránky. Jedna stránka je dôležitá alebo posvätná a druhá stránka je obyčajná. Všetko je zároveň posvätné aj obyčajné.

Keď sa v budhizme učíme obrad, napríklad niektoré skupiny majú po zazene obrad a recitujú Hannya Shingyo a niektoré ďalšie texty. A tam je dôležité správne sedieť a správne recitovať spolu s ostatnými a správne udierať na mokugyo. Ak všetci spolupracujú, je to veľmi zjednocujúca činnosť. Ale nezískate z toho nijakú zvláštnu zásluhu. Alebo možno nejakú zvláštnu zásluhu získate zo všetkého, čo je recitovaním alebo spevom. Možno rovnaká zásluha pochádza z toho, že sa pridáte k zboru. Takže pridať sa k zboru a spievať Matúšove pašie má pre budhistu rovnakú zásluhu ako recitovať Hannya Shingyo. Takže dôvod, prečo máme obrady, je, že sa učíme správať slušne alebo pekne.

Ale ak po odchode z obradu prídeme domov a ľahneme si na zem a zapneme televízor, a naše držanie tela je veľmi zlé, a tri hodiny pozeráme film, kým nie sme veľmi unavení a ospalí, potom sa naše pekné správanie predtým a naše lenivé správanie potom môžu navzájom zrušiť. Ľudia, ktorí prídu napríklad na budhistický sesshin, kde sa snažíme správať veľmi korektne a veľmi ústretovo, a po sesshine sa potom správajú inak, nechápu, o čom je budhizmus, pretože mimo sesshinu sú iné obrady, ktoré sú dôležitejšie ako obrady na sesshine.

Napríklad vstať z postele a otvoriť kohútik a nabrať si vodu a umyť si tvár a vziať si uterák a utrieť si tvár a vziať si zubnú pastu a dať ju na kefku a dať si ju do úst: to je dôležitejší obrad. A sadnúť si na stoličku pred stôl s jedlom, položiť si jedlo na stôl a potom jesť nožom a vidličkou. Nie príliš pomaly, nie príliš rýchlo. A ak je to možné, nečítať pritom knihu. Je to akýsi obrad. Lenže si to nevšímame. Nevšímame si jeho dôležitosť. A tak obrady vo svojom živote ignorujeme. Hovoríme: Nemám čas na raňajky. Jem obed, jem večeru pred televízorom. A tak ďalej a tak ďalej, ad infinitum. A potom, keď ideme do dojo alebo na sesshin, správame sa veľmi pekne. A potom, keď odídeme, vrátime sa k svojim ostatným zvykom.

Samozrejme, v každodennom živote v spoločnosti nie je ľahké nájsť čas na to, aby sme zo svojho života urobili obrad. Ale musíme si uvedomiť, že je to veľmi, veľmi dôležitá vec. Obrady môžeme v budhizme robiť dôležitými, keď sme preč z domu, na sesshine, pretože nie sme pod nijakým tlakom. Ale keď sme doma a je tu tlak práce, och, o desať minút musím byť v práci, je to veľmi ťažké. Alebo máme deti a nevieme nájsť čas robiť veci pomaly. Je to veľmi ťažké. Základom budhizmu je však urobiť z nášho obyčajného života obrad. Nie nejaký posvätný rituál, ale jednoducho venovať pozornosť jednoduchým veciam, ktoré robíme, ako základu nášho života. To je v modernom živote veľmi dôležité, pretože rôznym činnostiam dávame rôznu hodnotu.

Napríklad hovoríme: Och, moje raňajky nie sú také dôležité ako stretnutie s mojím šéfom. Alebo: ísť pozorne po ulici nie je také dôležité ako dostať sa čo najrýchlejšie tam, kam idem. Takže keď žijeme v modernej spoločnosti, všetkému dávame hodnotu: dôležitejšie, menej dôležité. Ale tieto hodnoty sú často falošné hodnoty. Keď hovorím falošné, myslím tým, že nám v konečnom dôsledku v živote nepomáhajú. Ak nežijeme svoj život pravidelne, potom dostaneme výsledok.

Ak 15 hodín denne veľmi, veľmi usilovne pracujeme pred počítačom štyri, päť, šesť rokov, bez toho, aby sme pripisovali nejakú hodnotu svojmu držaniu tela, bez toho, aby sme pripisovali nejakú hodnotu prestávke, po piatich či šiestich rokoch dostaneme výsledok. A výsledok dostane aj spoločnosť. Tým výsledkom môže byť nejaká telesná choroba, alebo je mnoho rôznych druhov výsledkov nášho správania.

Obrad v budhizme je pre nás akýmsi modelom, aby sme si všimli obrady vo svojom živote. Keď sme preč z domu na sesshine, môžeme robiť veci trochu pomalšie, trochu starostlivejšie a tešiť sa z nich. Jednoduché veci: krájanie póru alebo krájanie cibule, alebo štiepanie dreva. Potom, keď sa vrátime do svojho bežného života, si môžeme spomenúť, že jednoduché veci v našom bežnom živote sú hodnotné. A hodnoty, ktoré musíme v našom rušnom živote prikladať rôznym veciam, sú niekedy falošné.

Takže zmeniť svoj život trvá mnoho rokov. Postupne si môžeme svoje hodnoty preusporiadať. Je to veľmi ťažké. Je to zápas. Už len praktizovať zazen každé ráno je veľmi ťažké vtesnať do nášho rozvrhu. Takže sa dnes, hlúpo, usilujeme vážiť si jednoduché veci vo svojom živote. A potom zajtra robíme to isté. A potom nasledujúci deň zabudneme a sme veľmi zaneprázdnení a nevyrovnaní. A deň nato si znova spomenieme. Keď takto prechádzame životom deň za dňom, týždeň za týždňom, rok za rokom, náš život sa pomaly mení. To je budhistický spôsob. Pomalá revolúcia. Tu skončím. Je veľa vecí, ktoré som nepovedal, takže teraz sa môžeme rozprávať.

Účastník: Rakusu a kesa pri praxi: čo vlastne rakusu a kesa predstavujú a ako môže človek získať právo nosiť rakusu a kesu?

Mike: Rakusu vymysleli v Japonsku, alebo možno v Číne. Je to miniatúrne cestovné rúcho. Ale vyvinulo sa na symbol prijatia budhistických predpisov. Takže keď si ušijete rakusu, alebo niekedy rakusu dostanete, a váš učiteľ, ktorý vám dáva predpisy, napíše na jeho zadnú stranu vaše budhistické meno a podobne, potom ho dostanete pri obrade, a to je akýsi formálny vstup, ktorým sa stávate budhistom. A potom sa, samozrejme, stáva dôležitým.

Takže toto rakusu je pre mňa veľmi dôležité, pretože má na zadnej strane napísané veľmi dôležité veci. Vlastne nie je, pretože som si ho kúpil v obchode. Nie, pre mňa nie je dôležité. Ale mám ďalšie, ktoré som dostal od svojho učiteľa. Ale je už dosť staré a rozpadá sa. Takže som si kúpil toto, aby som ho nosil namiesto neho. Ale ak toto stratím, nevadí to. Takže možno vyzerá veľmi dôležito a veľmi vznešene. Pre mňa na tom vlastne nezáleží. Takže každý človek má k svojmu rakusu vlastný vzťah. A, samozrejme, ak dostanete rakusu od svojho učiteľa so svojím menom napísaným na zadnej strane, potom sa pre vás stáva cenným. Ale nerobte z neho niečo posvätné. Nerobí ho to svätým.

Účastník: Myslíte, že nosenie rakusu môže ľuďom dať falošný dojem, že vo vnútri existuje akási hierarchia?

Mike: Áno. Napríklad rúcho je mocnejšie ako rakusu. Je väčšie. Ale s rúchom je to rovnaké: je to symbol niečoho. Ale ten symbol vytvárame my. Takže hoci môj učiteľ zvykol púšťať rúcho na zem, jeho rúcho bolo preňho aj tak dôležité, keď ho nosil. Ale z rúcha by sme nemali robiť nejaký hierarchický symbol. Rúcho si môže ušiť ktokoľvek, aj keď nie je budhista. Takže ak príde s rúchom niekto, kto predtým nikdy nepraktizoval zazen, nevadí mi, ak ho nosí. Tradične najprv dostanete rakusu a potom si rúcho ušijete, kúpite alebo ho dostanete. Majster Dógen povedal, že rúcho si môžete ušiť z mnohých rôznych vecí: z papiera alebo z kože alebo zo starej látky a podobne. A akákoľvek farba je v poriadku, ale nie jasná farba. A farby nemajú nijaký význam.

V Japonsku sa však rozhodli, že čierne rúcha sú pre mníchov a mníšky vo výcviku. Takže ak v Japonsku nosíte čierne rúcho, ste vo výcviku. A keď výcvik dokončíte, môžete mať farebné rúcho. Ale tento systém je len akýsi japonský vynález. Keď som asi pred šiestimi rokmi išiel na sesshin, ktorý viedol Philippe Coupey (je jedným z učiteľov AZI), ľudia sa mu sťažovali, že nosím zelené rúcho. Tak mi povedal: Nemáš rúcho inej farby, ktoré by si mohol nosiť? Nechápal som, prečo chcel zmeniť farbu môjho rúcha.

Ale predpokladám, že zelená má nejaký zvláštny význam. Ale chcel by som veľmi dôrazne povedať: ak si myslia, že farba rúcha má zvláštny význam, nerozumejú budhizmu vôbec nič.

Účastník: Myslím, že mám otázku.

Mike: Prečo je tradícia dôležitá? Prečo ich ľudia neprestanú nosiť?

Je dosť zaujímavé, ako sa tradícia vyvíja a mení. Ja nasledujem iba to, čo mi povedal môj učiteľ. Nesnažím sa budovať nejakú tradíciu, ktorú som sa od neho nenaučil, tak, že by som čítal knihy alebo pozoroval iných ľudí a skladal to dohromady. Pretože zmysel tradície v budhizme je to, čo ste sa naučili od človeka, ktorý vás učil. Je to dosť drsný človek. Takže nás nikdy neučil recitovať Hannya Shingyo. A niekedy púšťal rúcho na zem. Ale všetkých nás povzbudzoval, aby sme si šili rúcha a nosili ich. Nenaučil som sa recitovať Hannya Shingyo a robiť obrad s mokugyo, takže to nerobím. Ale ak to niekto chce robiť, rád to robím.

Takže napríklad keď máme sesshin s členmi škótskej skupiny, čo je Stuartova skupina, všetci recitujeme Hannya Shingyo. Ale nepridávam to k tomu, čo robím ja. Takže to, čo robím, má silné a slabé stránky môjho učiteľa. Ale je to len tradícia. Takže tradícia je to, čo sa naučíte od svojho učiteľa, nie to, čo si prečítate v knihe. To nie je tradícia. Tradícia je niečo skutočné, čo sa naozaj naučíte od skutočného človeka.

Vlastne potom, čo som odišiel z Japonska, sa jedna členka skupiny môjho učiteľa vyškolila za mníšku. A keď sa vrátila do skupiny môjho učiteľa, kritizovala ho, že nerecituje Hannya Shingyo. Ale ja som to s ním nikdy nezažil, takže to nie je moja tradícia. Pre mňa to nie je otázka toho, naučiť sa niečo nové, aby som si rozšíril vedomosti o budhizme. Je to jednoducho otázka toho, robiť to, čo mi bolo ukázané. Ale neodmietam ľudí, ktorí chcú robiť niečo trochu inak.

Účastník: Ľudia sa často pýtajú, či si musia ušiť rakusu, aby mohli prijať predpisy.

Mike: Ak sa chcete stať…

Účastník: Hovorím teda, že je to naopak. Otázka je, ako prijať predpisy…

Mike: Ak sa chcete formálne stať budhistom u konkrétneho učiteľa, potom môžete toho učiteľa požiadať o prijatie predpisov. Neviem, ako je to u iných učiteľov, ale keď ma niekto požiada o predpisy, poviem áno. Ale pri jednoduchom obrade je súčasťou obradu odovzdanie rakusu. Takže ak nie je rakusu, nemôžeme obrad urobiť. Ale ak si niekto chce rakusu napríklad kúpiť, neodmietam. Ale myslím si, že ušiť si rakusu sám je pekné, oveľa krajšie, než si ľudia myslia.

Účastník: Je to len môj názor, ale pekné na šití rakusu alebo kesy je to, že ich naozaj nemôžete šiť s myšlienkou na koniec, pretože to zaberie veľa a je to dosť ťažká práca. Ak sa pokúsite ušiť kashaya, veľké rúcho, a myslíte pritom na to, že na konci budete mať rúcho, nedokážete to. Takže jednoducho musíte šiť steh po stehu. Steh. Takže sa z toho stáva vec. Nie je to… nuž, je to symbol budhizmu. Ako symbol budhizmu je to aj veľmi skutočný symbol jedného jednoduchého úkonu za druhým.

Mike: Symbol vašej povahy. Stretávate sami seba. Áno. V budhizme vždy stretávame sami seba. Niekedy je to desivé; sme sklamaní, šťastní, smutní, ustarostení. Takže sa nesnažte stretnúť nejaké iné ja. Jednoducho stretnite to ja, ktorým ste.

Zarecitujeme Fueko?

[recitácia, 00:56:07–00:57:04]