Bez hierarchie osvietenia

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Na začiatku talku zarecitujme Kaikyoge, verš na otvorenie sútier. Tento spev je celý napísaný po čínsky, takže aj keď ho spievajú Japonci, nie je ľahké porozumieť jeho významu. A každé slovo má rovnakú dĺžku, takže ho spievame s rovnakou, vyrovnanou dĺžkou. Ale spev, ktorý robíme po talku, Fueko: prvé tri riadky sú japonské.

Prepáčte, prvé štyri riadky sú japonské. A tak majú trochu iný rytmus. Myslím, že mnohí z vás ten spev už poznáte. Posledné tri riadky sú znova čínske, takže sú pomalšie a vyrovnané. Takže aj Japonci spievajú zmes čínštiny a japončiny. Ale znie to pekne. Takže zaspievajme Kaikyoge.

[recitácia, 00:02:05–00:02:57]

Chcel by som hovoriť o rozdiele medzi učením zenového majstra Dógena a tým, čo sa mi zdalo byť učením iných budhistických skupín. Samozrejme, s inými budhistickými skupinami nemám až toľko skúseností, takže sa možno niekedy mýlim alebo urobím nejaké chybné poznámky. Ale aspoň o učení majstra Dógena viem, takže tam sa nepomýlim. Nie.

V meste, kde žijem, je veľa budhistických skupín, aj v rôznych častiach Anglicka. A za posledných desať rokov, odkedy som sa vrátil z Japonska, som si všimol, že niektoré z nich sú veľmi úspešné a plné elánu. Najmä skupiny, ktoré založili tibetské skupiny, sa zdajú byť veľmi úspešné a robia veľa dobrej práce. Tieto skupiny si často môžu dovoliť kúpiť veľký dom a urobiť z neho budhistické centrum, a dve sú celkom blízko môjho domu.

Jedno je aj v Glasgowe, kam často chodím, pretože glasgowská zenová skupina praktizuje budhizmus majstra Dógena v jednej miestnosti ich centra. Sú veľmi úspešní v budovaní komunít. A myslím si, že v Európe, odkedy kresťanstvo zoslablo, niektorým ľuďom chýba komunita cirkvi. Tisíce rokov budovali kostoly tu a tam malé komunity. Keď som bol dieťa, na vidieku v Somersete, chodili sme do kostola dvakrát denne a deti ešte do nedeľnej školy, a každý poznal každého.

Boli priateľskí a navštevovali sa navzájom doma a tak ďalej. Takže to bola dôležitá časť života. Ale dnes tie komunity z veľkej časti zmizli, aspoň v Anglicku, pretože ľudia prestali chodiť do kostola. Moji rodičia prestali chodiť do kostola, ale nikdy som sa ich nespýtal prečo. Takže úloha komunity, ktorú môžu náboženské skupiny vybudovať, je veľmi dôležitá. A tieto skupiny, úspešné komunity vybudované okolo budhistických skupín, majú veľa aktivít, pre dospelých aj pre deti.

Majú oslavu Buddhových narodenín a majú aktivity na oslavu iných dôležitých dátumov. Jedna konkrétna skupina, ktorá je obľúbená vo Veľkej Británii, organizuje víkendy pod stanom, kde sa môžete aj naučiť meditovať. Takže tieto druhy skupín sú veľmi obľúbené. Ľudia sa k nim radi pridávajú a nachádzajú si nových priateľov a radi sa zapájajú do aktivít. Ak sa však pozrieme z hľadiska budhizmu, z hľadiska Dógenovho učenia, môžeme nájsť isté rozdiely. Hoci aj sám Dógen založil kláštor a napísal veľmi podrobné pokyny pre ľudí, ako žiť v kláštore. Myslím, že to boli iba muži, žiadne ženy.

A ľudia, ktorí prišli žiť do Dógenovho kláštora, museli prísť z mnohých rôznych dedín a mestečiek, väčšinou z vidieka, v trinástom storočí. A prišli spolu žiť do kláštora, do chrámu. Ak si prečítate Dógenove pokyny pre život v kláštore, je tam veľmi veľa pravidiel. Niektoré z týchto pravidiel sú pre základnú hygienu: hygienu pri umývaní tela, pri chodení na záchod, pri praní šiat alebo rúch a tiež pri príprave jedla.

A všetky tieto pravidlá boli veľmi dôležité, pretože Japonsko bolo v 13. storočí veľmi nehygienické miesto. Muži, ktorí prichádzali zostať v kláštore s majstrom Dógenom, asi neboli zvyknutí žiť spolu s inými mužmi. Niektorí z nich asi boli dosť tvrdohlaví a drsní, iní zas dosť jemní. Takže bez takých pravidiel, aké Dógen spísal, by bolo ťažké vytvoriť nejakú úspešnú komunitu. Počul som, že v Európe sú nejaké kláštory, napríklad vo Francúzsku, kde sa snažili žiť podľa pravidiel, ktoré Dógen napísal pred osemsto rokmi.

Ale myslím si, že taká snaha je pomýlená, pretože v modernom svete je situácia iná. Takmer každý si čistí zuby aspoň raz denne. Môžeme sa osprchovať alebo okúpať, kedykoľvek chceme. Máme lekárov a nemocnice. Nepotrebujeme mať také pravidlá, aké vytvoril Dógen.

Ale niektorí ľudia si myslia, že pravidlá, ktoré Dógen vytvoril, sú nejako budhizmus. A možno niekedy aj sú. Ale ak si veľmi silno myslíte, že pravidlá, ktoré Dógen spísal pre život, sú budhizmus, môžete sa vydať zlým smerom. Ak sa vrátime k tým komunitám v Európe, o ktorých hovorím, aj ony majú veľa pravidiel. A ak máte veľké centrum, je potrebné mať pravidlá, mať štruktúru. A ak máte štruktúru, musíte mať niekoho na vrchole. Vieme, že v bežnom podnikaní je to tak. V podnikovej organizácii teda máme na vrchole manažérov, vedúcich pracovníkov, potom manažérov pod nimi, potom pracovníkov pod nimi a potom možno ľudí na voľnej nohe pod nimi. Pretože bez štruktúry nemôžete naplniť účel podnikania. Lenže budhistické centrá, ktoré v Európe vznikajú, nemajú rovnaký účel ako podnik. Takže ich štruktúra má trochu iný účel. Účelom ich štruktúry je vytvoriť hierarchiu. A ak máte hierarchiu, človek, ktorý je na vrchole, by mal vedieť všetko, a ľudia smerom od vrcholu nadol vedia stále menej a menej, až noví ľudia na spodku nevedia nič.

Toto je štruktúra, ktorá je zavedená v mnohých budhistických centrách. A z budhistických učení za tie tisíce rokov vložili do tejto štruktúry akýsi mocenský základ, základ moci. Človek na vrchole velí, je múdry, je osvietený, nemá žiadny problém, je vždy pokojný, nikdy nestráca nervy, nikdy nemá sexuálnu túžbu, so všetkými zaobchádza rovnako. Vo všeobecnosti je to úžasný človek.

Toto je celkom bežná situácia. Ale je to celé ilúzia. A táto ilúzia vytvára nedorozumenia o budhizme. Veľmi osvietený človek na vrchole, ďalší ľudia, ktorí sa tam motajú už dlho a sú takmer na cieli, a tak ďalej, až po nových ľudí, ktorí sa takto rozhliadajú: Čo mám robiť? A tak ďalej. A myslím si, že tí noví ľudia sú veľmi dôležití. Sú úprimní a nemajú žiadny bezprostredný cieľ. Učenie majstra Dógena takú hierarchickú štruktúru nemá. Samozrejme, ako som povedal, mal veľmi prísny súbor pravidiel.

Ale tie pravidlá neboli hierarchiou múdrosti ani hierarchiou osvietenia. Jeho skupina taká nebola. A tak fungovali primerane demokraticky. Dógenovi nasledovníci: tých prvých ľudí nepoznám, zomreli predtým, ako som sa narodil. Ale o Kodo Sawakim som počul od svojho učiteľa. A sám môj učiteľ nemal žiadnu hierarchiu moci. Samozrejme, môj učiteľ je veľmi tvrdohlavý a mocný človek, ale tento druh štruktúry našej skupine nikdy nevnucoval. Ak ste sa s ním chceli porozprávať, mohli ste jednoducho ísť a porozprávať sa s ním.

Ak ste ho chceli navštíviť doma, mohli ste mu zavolať a ísť ho navštíviť. Takže bol veľmi otvorený a neštruktúrovaný. Takže budhizmus, ktorý som sa naučil ako Dógenov budhizmus, nemá hierarchiu múdrosti. Niektorí ľudia sú múdri a niektorí nie sú až takí múdri. Niektorí ľudia, ktorých nazývame hlúpymi, sú múdri. Niektorí ľudia, ktorých nazývame múdrymi, sú hlúpi. Niektorí ľudia sú dnes múdri, zajtra hlúpi, a tak ďalej. Takže štruktúra našej skupiny odrážala túto skutočnú situáciu: dnes niekoho počúvať, zajtra s ním nesúhlasiť. Ktokoľvek, kto posledných pár rokov sledoval internetové blogy sústredené okolo môjho učiteľa, môže vidieť túto otvorenú situáciu.

Vyzerá to trochu chaoticky. Ale keď som si všimol povahu štruktúrovaných centier v Európe, dávam prednosť nášmu štýlu. Čo je pravda? Nevieme. Teraz to viem, teraz som to zabudol. Aby sme teda našli pravdu, potrebujeme svoju slobodu. Ak sa pridáme ku skupine, kde je niekto, kto pozná pravdu, a iní ľudia, ktorí ju nepoznajú, potom nastúpime na akýsi bežiaci pás, ktorý ide nahor k večnej blaženosti.

Nemôžem povedať, či je to pravda alebo nie, ale nikdy v živote som takú skúsenosť nemal. Takže z toho, čo som pozoroval, si myslím, že mať veľkú štruktúrovanú skupinu je do istej miery v poriadku. Ale potreba mať veľké štruktúrované skupiny nie je v modernom svete až taká silná. V Dógenových časoch ste museli opustiť rodinu, aby ste mali nejakú slobodu praktizovať zazen.

Ak ste zostali doma, museli ste sa zapojiť do rodinného života, do zaobstarávania jedla. Dni boli dosť dlhé. Nebolo veľa voľného času. Ale v moderných časoch si môžeme vziať štvrtok, piatok, sobotu, nedeľu, áno, a praktizovať budhizmus. Takže funkcia týchto budhistických centier, vytvárať komunitu, môže byť pekná, pretože mnoho ľudí v moderných veľkomestách a mestách je osamelých. Takže pridať sa k veľkému klubu, ktorý je založený na súcite a milujúcej láskavosti, znie úžasne.

Ale myslím si, že mne sa zdajú takmer presne ako kostol, do ktorého som chodieval, keď som bol dieťa. Skupina, s ktorou som študoval, Dogen Sangha, a ľudia v nej: myslím, že nám ide o to učiť ľudí, ako praktizovať zazen, tých, ktorí chcú, a nájsť spôsob, ako to robiť. Najlepším spôsobom sa zdá byť robiť veľa malých stretnutí: rôzni ľudia prichádzajú v rôznych časoch, praktizujú zazen doma, vymieňajú si skúsenosti. Takže toto je moja predstava o tom, ako šíriť Dógenov budhizmus.

Je založený na ústrednom presvedčení, že každý, kto praktizuje zazen, je Buddha, a či je nový alebo starý, nie je dôležité. Toto hovorí Dógen. Takže to som chcel dnes dopoludnia povedať a teraz sa o tom môžeme porozprávať, ak chcete.

Mike: Uspal som vás všetkých?

Otázka: Je to Kaisenov spôsob, vytvoriť štruktúru?

Mike: Čo je to?

Účastník: A myslím si, že to robí preto, aby vytvoril čo najviac žiakov, aby sa zen šíril medzi ďalších ľudí. Ale v určitom momente sa mi zdá, že sa to potom začína brzdiť alebo stroskotávať, nefungovať, na tej hierarchickej štruktúre. Takže je to veľmi dobrý príklad.

Mike: Aha.

Otázka: Ako to spojiť?

Mike: Nech sa to rozpadne. Ale pokračujte v praktizovaní a pokračujte v udržiavaní kontaktu. A myslím si, že nie je potrebné získavať veľké množstvá ľudí. Takže som sa nikdy nesnažil nikoho získať. Ale raz, keď niekto, kto chodil štyri alebo päť rokov, povedal, že už nechce chodiť, bol som veľmi smutný, tak som mu zavolal a povedal: „Je mi ľúto, niečo vám nie je dosť dobré.“ Ale okrem toho, ak ľudia neprídu, nevadí mi to.

Ak prídu, nevadí mi to. Takže som sa nikdy nesnažil vytvoriť skupinu. Pavel stále chodil a nemohol som ho zastaviť. Takže som si po desiatich rokoch uvedomil… Ten spôsob sa zdá byť akosi príliš ľahkovážny. Ale nie je. Nerobím však nič z myšlienky niečo vybudovať.

Čiastočne preto, že nie som veľmi dobrý v organizovaní. Ak začnem niečo organizovať, nedokážem odhadnúť ten chaos. Takže nechávam veci prirodzene sa vyvíjať. Alebo nie. Vlastne v Bristole, kde žijem, máme skupinu a možno pred šiestimi alebo siedmimi rokmi k nám chodilo pätnásť ľudí. Nedávno iba štyria. Takže sa ju nesnažím zväčšovať. Aj keď sa čo len jeden človek naučí, ako praktizovať zazen každý deň, je to skvelé.

Účastník: On tým ľuďom dáva pocit zásluhy za to, koľko tých žiakov budú mať alebo nazbierajú. Čiže to je veľká zásluha.

Mike: Dáva žiakom zásluhu za… žiakov a nových študentov. Dáva im zásluhu?

Účastník: Pocit zásluhy. To je veľmi dôležité. To je najdôležitejšie zo všetkého.

Mike: Rozumiem. Áno.

Účastník: Mali by ste opustiť seba a svoju moc, svoje… všetko… všade.

Mike: Rozumiem. Čím viac ľudí privediete, tým ste lepší, alebo tak nejako. Rozumiem. Nie. A myslím si, že Dógen to nerád robil, takže mal veľmi malú skupinu. Na niekoľko rokov dokonca prišiel o svoj kláštor a žil v malej chalupe. A Eiheiji založil, pretože ho veľmi bohatý sponzor povzbudil, aby ho postavil.

A potom k nemu zrazu prišlo veľa mníchov z inej skupiny. Ale ja som nerobil žiadne evanjelizačné… áno, získavanie iných. Môj učiteľ mal nás štyroch možno pätnásť rokov. Potom sme odišli a prišli nejakí iní ľudia, ale tých pár ľudí je teraz v rôznych krajinách a niečo sa deje. Ale či je to úspešné, alebo nie, na tom nezáleží. V budhizme je jedno základné pravidlo, o ktorom môžem neskôr hovoriť viac.

Buďte veľmi opatrní, kam teraz kladiete nohu, ale netrápte sa tým, kam idete. Alebo, ako napísal vo svojej knihe slávny budhistický autor Brad Warner, ak strieľate šíp, buďte veľmi opatrní, ako mierite, ale netrápte sa tým, kam váš šíp letí. Takže toto je veľmi dôležitý budhistický postoj. V modernom svete to znie dosť hlúpo.

Roman: Tieto théravádové a tibetské školy neustále hovoria a učia o obrovskom množstve rôznych úrovní osvietenia a čistoty mysle a stále to zdôrazňujú. A tiež o hierarchii bytostí, od nejakých červov až po nebeské bytosti.

Mike: Nadľudské… naozaj? Takže ak tomu veríte, potom…

Roman: Nie. Nechápem to: stále tvrdia, že toto učil Buddha, a stále citujú, čo Buddha povedal, že keď urobíte toto, dostanete sa na tú úroveň. A vyzerá to, akoby v dejinách existovali dvaja Buddhovia: jeden, ktorý praktizoval zazen a nesnažil sa dosiahnuť žiadne úrovne, a druhý, ktorý viedol k tým théravádovým a tibetským školám.

Účastník: Asi sa zdá, že sú dvaja Buddhovia: jeden, ktorý je veľmi idealistický a povzbudzuje ľudí, aby sa snažili dosiahnuť vyššie a vyššie úrovne a snažili sa znovu nenarodiť ako červy alebo kravy, a to je základ théravádového alebo tibetského budhizmu. A potom je Dógenov zen, ktorý učí o Buddhovi, ktorý bol veľmi jednoduchý, veľmi praktický a realistický a neučil o žiadnej hierarchii ani o žiadnych úrovniach. Ako to, že je medzi týmito dvoma školami taký obrovský rozdiel?

Mike: Môžete si všimnúť, že my ľudské bytosti radi bývame dôležití. Takže ak sa staneme dôležitými a potom uveríme, že sme dôležití, potom žijeme tak, akoby sme boli dôležití. Potom začneme veriť, že existujú veľmi dôležití ľudia a nie až takí dôležití ľudia. A to je jeden výsledok duchovného vývoja civilizácie. Takže je to vlastnosť ľudských bytostí, že veria veciam. A keď niečomu uveríme, snažíme sa žiť podľa toho presvedčenia. Takže ak veríme, že ľudské bytosti sa môžu stať nejakou zvláštnou dokonalou bytosťou, potom chceme byť takí.

Účastník: Áno, ale tvrdia, že toto učil Buddha, úrovne osvietenia, úrovne pokoja. Stále hovoria, že toto bolo Buddhovo učenie.

Mike: Nuž, pálijské sútry, ktoré sú jediným záznamom Buddhovho učenia, sú, žiaľ, dosť zmiešané: veľa veľmi duchovných myšlienok a tiež veľmi hlbokých a jednoduchých myšlienok, všetko pomiešané dohromady. Takže predpokladám, že ľudia vidia veci rôznymi spôsobmi. Niektorí ľudia zapísali to, čo si mysleli, že Buddha povedal, a iní ľudia zapísali to, čo si mysleli, že Buddha povedal, ale tí ľudia mali iné porozumenie. Takže napríklad úrovne osvietenia v meditácii existovali už pred budhizmom. Bolo to to, čo Buddha praktizoval v jogínskej tradícii.

A v indických filozofických textoch si môžete prečítať o deviatich úrovniach vedomia učiteľov jogy a tak ďalej. Ale z príbehov o Buddhovi je jasné, že strávil osem rokov v lese a snažil sa dosiahnuť najvyššiu úroveň vedomia, sediac v lotosovej pozícii. A aby to dosiahol, jogíni učili, že by ste nemali veľa jesť, mali by ste si odopierať fyzické veci, aby ste sa stali nadľudskou bytosťou. Ale po ôsmich rokoch Buddha z lesa odišiel a potom si sadol v tej istej pozícii. V tom čase už vzdal snahu stať sa nadčlovekom.

Takže potom si všimol, že je človek. A byť normálny a ľudský je v poriadku. Takže si myslím, že ani nezáleží na tom, či nedokážeme pochopiť, prečo niektorí ľudia idú touto cestou a prečo niektorí ľudia idú tamtou cestou. Ak to chcete študovať, je to v poriadku. Ale najdôležitejšie je: ktorou cestou idete vy? Učenci môžu robiť veľmi podrobné štúdie a pomôcť nám porozumieť, ale aj bez porozumenia si stále musíme vybrať. Nepotrebujeme rozumieť, aby sme si vybrali. Mnoho ľudí chodí do mnohých rôznych budhistických skupín a potom premýšľajú, ku ktorej sa pridať. To je pomalá cesta. Môžete jednoducho povedať: „Ach, urobím to.“

Takže Buddhov príbeh o odchode z lesa je príbehom niekoho, kto odhodil svoju nádej stať sa dokonalým, nadľudským, a stal sa jednoduchým. A to je cieľ Dógenovho učenia. Aby sme sa teda stali jednoduchými, musíme sa vzdať veľmi silného intelektuálneho cieľa. A potom môžeme ľahšie nasledovať skutočnosť.

Roman: To je teda niečo.

Mike: Myslím, že Západu trvalo dlho, kým sa s budhizmom vyhral: vyskúšať ho, písať o ňom, zažiť ho, ísť žiť do Japonska, ísť žiť do juhovýchodnej Ázie, skúsiť nosiť tieto šaty, skúsiť nosiť iné šaty, skúsiť mať takýto zvonček, skúsiť mať onaký zvonček. Ale nakoniec musíme prísť na to, o čom je budhizmus bez zvončekov a šiat.

Každopádne, hlavu hore. Čoskoro bude obed.

Roman: Súhlasím.

Mike: Nemyslím si, že iné druhy budhistických aktivít sú bez hodnoty. Všetko má nejakú hodnotu. Napríklad budhistické centrum na konci mojej ulice predáva veľmi pekné zafu a majú veľmi veľkú sálu. Takže to je pre mňa pekné. Ale tiež ľudia, ktorí sú v modernom živote osamelí, sa môžu pridať k veľkej organizácii, nájsť si priateľov a tak ďalej. Ale myslím si, že je pre nich takmer nemožné prísť na to, čo je budhizmus.

Otázka: Žijete sám?

Mike: Žijem sám, áno.

Otázka: Áno. Máte deti, alebo?

Mike: Mám dve deti.

Otázka: A máte s nimi dobrý kontakt?

Mike: Áno, bol som u svojej dcéry v Austrálii, kde žije, na mesiac, tesne predtým.

Otázka: A rozumejú vám?

Mike: Neviem. Rozumejú mi? Rozumiem sám sebe?

Účastník: No, to nie je filozofická otázka.

Mike: Vedia, čo robím, áno.

Účastník: Áno, áno. Ale sú… zajedno, nejako,

Mike: Súhlasia s vami nejakým spôsobom, alebo?

Účastník: Nejakým spôsobom, niektorí, nie všetci.

Mike: Nie, nemyslím si. Nie sú proti tomu. Ale vedia, čo robím, a sú radi, že to robím. Ale napríklad keď ku mne príde na návštevu dcéra, nepraktizuje zazen.

Otázka: A nemáte s tým žiadny problém?

Mike: Nie, nevadí mi to.

Otázka: A predtým?

Mike: Predtým?

Otázka: Predtým, napríklad pred desiatimi rokmi, nemali ste žiadny problém s tým, že vaša dcéra nerobí zazen?

Mike: Nie, nie, nikdy. Ale ak praktizuje, je to pekné. Raz praktizovala zazen, keď bola u mňa, a pomyslel som si: „Ach, to je pekné.“

Otázka: Pretože predtým sme hovorili o tejto otázke a spomínam si, že Buddhovmu synovi dali meno Ráhula.

Mike: Áno.

Otázka: Pre túto… pripútanosť. Znamená to pripútanosť.

Mike: Aha. Máte na mysli pripútanosť k mojej rodine, z mojej strany, je to vaša otázka?

Otázka: Možno, áno. Nakoľko siaha táto pripútanosť k deťom, napríklad vo vašom duchovnom živote alebo budhistickom živote, alebo…

Mike: Mám jednu dcéru v Austrálii, takže sme si veľmi blízki, ale nevídam ju tak často. Ale rozprávame sa po telefóne. A mám jedného nevlastného syna v Japonsku a nevídam ho veľmi často a je to veľmi zaneprázdnený lekár. A teraz som sám, pretože moja žena sa chcela rozviesť. Takže nemám žiadnu pripútanosť. Ale každý týždeň jej zavolám a pekne si poklebetíme, porozprávame sa. Takže moja situácia je ťažko pochopiteľná.

Skončíme? Ďalšie otázky? Poznámky?

Dobre, vypnime ozvenu.

[recitácia, 00:56:29–00:57:32]

Mike: Ďakujem veľmi pekne.

Účastník: Ďakujem.