Prázdne ozdoby odovzdania dharmy

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Keď som včera večer ležal v posteli a ešte som nespal, zrazu mi napadlo: „Vlastne som vôbec nevysvetlil, čo je chrámová brána.“ Niekto chcel vedieť, ako chrámová brána vyzerá, a ako som tam ležal, pomyslel som si, že si asi všetci myslia, že chrámová brána je brána. Ale chrámová brána je veľká stavba, povedali by sme „bránová budova“, z dreva, zasadená v chrámovom múre, s dvoma veľkými bočnými časťami a s obrovskou presahujúcou strechou. V strede sú dvere, ktorými sa do chrámu vchádza a z chrámu odchádza, a v dvoch bočných pilieroch, ktoré sú duté, bývajú sochy budhistických božstiev, niekedy dvoch veľmi hrozivých strážcov budhizmu s veľkými zlovestnými tvárami a vyplazenými jazykmi. Ak sa pozriete na ten smiešny obrázok mnícha, ktorý som vám včera dal, uvidíte strop chrámovej brány – a je veľký – takže na strope, kam sa nedočiahnete, je veľký hák, na ktorý sa vešia lampáš. – Toto všetko som mal vysvetliť už včera a v posteli som si pomyslel: „Aha, už to mám“ – a mních by išiel s lampášom na konci palice, pretože sa nedočiahne. Urobí takto a zavesí lampáš na hák v chrámovej bráne. Takže keď Yunmen kráča po chrumkavom štrku, lampáš na palici poskakuje hore-dolu a v kruhu svetla lampáša sa k nemu brána približuje; potom zdvihne palicu a lampáš takto (gestikuluje), takže sa zdá, že brána prichádza na lampáš – to som mal povedať včera. Rozumiete tomu?

Účastník: Áno, už to nie je mätúce.

Mike: Nemal som pre svoj talk názov, kým som pred chvíľou nevošiel do miestnosti a Barbara mi dala pekný názov. Ako ste to povedali?

Účastník: „Ísť po svojej duchovnej ceste aj s batožinou.“

Mike: Vysvetlím vám, ako som išiel po svojej duchovnej ceste aj s batožinou. Ľudia si často myslia, že budhizmus je duchovná cesta, a keď si prečítate niektoré opisy v pálijských sútrach, naozaj by sa zdalo, že je to duchovná cesta. Lenže v pálijských písmach nájdete aj Buddhove výroky, že to, čo učí, nie je ani duchovné, ani materiálne, ale je to učenie o strede. Otázka teda znie: aká je tá cesta, po ktorej idete a ktorá je v strede?

No, v mojom prípade, ako mnohí z vás viete, som šiel do Japonska po mnohých rokoch fanatického lezenia a horolezectva. V lezení som našiel útočisko pred svojou rozbehnutou mysľou; pretože keď sa venujete lezeniu alebo horolezectvu či nejakej inej intenzívnej fyzickej činnosti, ktorá nemusí byť vonku, ale je to niečo, na čo sa sústredíte, môžete nájsť peknú rovnováhu, fyzickú a duševnú rovnováhu. Môžete sa cítiť celiství a nie takí ustarostení – pretože ja som bol veľmi ustarostený mladý muž. Do Japonska som šiel bez akýchkoľvek znalostí o budhizme a stretol som toho smiešneho malého japonského mnícha menom Nishijima a prax zazenu. Zistil som, že keď praktizujem zazen, mám ten istý pekný stav, niekedy, aký som zažíval pri horolezectve.

Takže môj vstup do budhizmu nemal nič spoločné s duchovnom. Nepamätám sa, že by som bol čítal nejaké budhistické knihy – prečítal som pár kníh o TM, o indických učiteľoch a tak ďalej. Takže som počúval toho starého – vlastne nebol veľmi starý, bol mladší, ako som teraz ja – Nishijimu, ako hovorí o budhizme stále dookola dvanásť rokov, každý deň som s ním praktizoval zazen a počúval jeho reči – niekedy hovoril veľmi naliehavo a nahlas a skoro až dosť agresívne, ale ja som jednoducho ďalej počúval a potom po dvanástich rokoch sme sa s Yoko rozhodli vrátiť do Anglicka.

Predtým, ako sme odišli do Anglicka, som zašiel do jeho kancelárie a povedal som mu: „Môžem dostať shiho?“ – Viete, čo je shiho? Shiho je to, čo ľudia volajú „odovzdanie dharmy“. Vlastne keď čítate Shobogenzo, je tam kapitola, ktorá sa volá „Shisho“, v Knihe 1, a znie fantasticky. Je tu také zvláštne odovzdávanie mimo písiem, ktoré môžete dostať od budhistického majstra, a potom sa stanete majstrom zenu.

Dógen píše: „Buddhovia bez výnimky prijímajú dharmu od buddhov; od buddhu k buddhovi, a patriarchovia (‚patriarchovia‘ je trochu sexistické, ale namiesto ‚patriarchov‘ si môžete čítať ‚predkov‘), patriarchovia bez výnimky prijímajú dharmu od patriarchov, od patriarchu k patriarchovi. Toto je skúsenosť Buddhovho stavu. Toto je odovzdávanie z jedného na jedného, a preto je to najvyšší stav bódhi. Nie je možné osvedčiť buddhu bez toho, aby sme boli buddhom. A nikto sa nestane buddhom bez osvedčenia od buddhu, ale kto iný ako buddha si môže tento stav vážiť ako najctenejší a uznať ho za najvyšší. Keď prijmeme osvedčenie od buddhu, realizujeme ten stav nezávisle, bez majstra, a realizujeme ten stav nezávisle, bez nás samých.“

Znelo to dobre a je to jedna z kapitol, ktoré som pomáhal prepisovať. Takže som mal predstavu, že existuje nejaké osvedčenie, že by som sa mohol stať buddhom. Nevedel som celkom, čo to znamená, ale keď som sa chystal späť do Anglicka, spýtal som sa Nishijimu a on povedal: „Ale áno, sám som sa vás chcel spýtať.“ Tak sme sa dohodli, že mi dá „odovzdanie dharmy“.

Tí z vás, ktorí počúvali Brada, vedia, ako o tom hovorí. Hoci ja o tom takto nehovorím, môj pocit je rovnaký. Prešiel som obradom, ktorý bol pekný, ktorý som absolvoval a dotiahol až do konca, ale nezdalo sa, že by naozaj niečo spôsobil. Ale dostal som pár vecí, ktoré si môžem brať na cesty. (Začne vybaľovať kufor s pomôckami zenu Soto.) Dostal som palicu; ľudí ako Daido Loori s takými palicami často vídať. Volá sa kotsu a drží sa takto, ak ste budhistický majster, alebo sa o ňu niekedy môžete takto oprieť, a má veľmi duchovnú kvalitu, vlastne má svoj vlastný život. (Hodí ju na koberec pred seba.) Vstaň! (Smiech.) Aha, myslel som, že má… V skutočnosti je to kus dreva, a hoci niektorí budhistickí učitelia používajú kus dreva ako symbol svojej autority, je dôležité uvedomiť si, že je to iba kus dreva s nejakými strapcami na konci. Mohli by ste si ho urobiť sami. Ten tvar má, myslím, preto, lebo, určite v Tibete, sa za starých čias používala ľudská stehenná kosť a horný koniec stehennej kosti má tvar stočeného zvitku. Takže toto je akási štylizovaná podoba ľudskej stehennej kosti. Prečo by mal mať budhistický učiteľ ľudskú stehennú kosť? No, asi preto, že je to niečo veľmi holé; je to kosť zbavená všetkého mäsa a všetkého života. Je to niečo veľmi základné a holé a dosť prísne. To je to, čoho je toto symbolom.

A potom som dostal niečo ešte lepšie. Vie niekto, ako sa toto volá? Je to hossu. Veľký budhistický majster má hossu a je to akýsi symbol čoho? Niektorí ľudia z neho robia akýsi symbol zvláštnej autority. Ale opäť, je to iba kus dreva. V Japonsku si ich môžete kúpiť cez katalógy, pretože japonskí mnísi ich radi majú pri svojich recitačných obradoch. Ak máte veľmi pekné hodvábne rúcho a jedno takéto, viete, obyčajní ľudia si jednoducho musia myslieť, že ste naozaj skvelí. A pritom, myslím, sú to asi pravé konské žíne a je to dosť pekne urobené a utkané, ale – John má tiež jedno…

Účastník: Nie také pekné ako toto…

Mike: Nie? Myslel som, že vaše je krajšie ako toto.

Účastník: Nie, vaše je krajšie.

Otázka: Môžem si ho požičať na muchy?

Mike: Áno, môžete, lebo samo osebe je to iba kus dreva a nejaké konské žíne; nemá vlastný život; nie je v ňom žiadny duch.

Myslím, že je dôležité zdôrazniť, že tieto ozdoby, ktoré ľudia spájali napríklad s budhistickými majstrami, všetko od tohto až po tamtie veci (ukazuje na rôzne ďalšie pomôcky v kufri, ktorý si priniesol), nie sú ničím iným ako symbolmi a my tým symbolom prikladáme nejaký význam. Keď si muž alebo žena oblečie pekné rúcho a drží tie symboly a tie symboly sú nám známe, cítime akúsi úctu. Rovnako ako keby ste napríklad boli veľmi zanietený futbalista a niekto by vám dal kopačky, ktoré nosil Maradona, nejako by ste cítili, viete: „Toto sú Maradonove kopačky.“ Je to dobrý príklad? A niečo by ste do nich vložili, a pritom sú to iba kopačky. So všetkými ozdobami takzvaných majstrov zenu je to rovnaké.

Dostal som tieto veci a dostal som aj takzvané osvedčenie, a keďže som ten istý obrad shiho dal Johnovi a Johnovi, aj oni majú takéto osvedčenie. Ale moje je z hodvábu. Je z hodvábu, pretože Nishijimovo bolo z hodvábu. A jeho bolo z hodvábu, pretože osvedčenie jeho učiteľa bolo z hodvábu, a je zabalené do tohto zvláštneho bieleho washi, japonského ručného papiera, takže podľa toho, ako ho rozbalíte, ho môžete urobiť viac alebo menej posvätným. (Vytrasie ho z obalu.)

Tu je napísané „Osvedčenie budhistického patriarchu o autentickom odovzdaní, odovzdané patriarchovi Eido“ – takže som patriarcha (moje budhistické meno je Eido).

Otázka: Po anglicky?

Mike: Áno, po anglicky.

Otázka: Platí to?

Mike: To je naozaj veľká otázka… A má to obrovskú pečiatku s množstvom vlnitých čiar. Takže je to krásne, však? A vzadu je napísané „Majster Dogen Sangha, starý kňaz Gudo“ (Gudo je Nishijimovo budhistické meno). Ale to je iba vonkajšok; to je obal na obal. A vnútri skutočného obalu je samotné osvedčenie a rád by som vám ho ukázal, pretože je presne také isté ako Dógenovo osvedčenie, ktoré sa uchováva v chráme Eihei-ji.

Vnútri je tento kus látky, naozaj ako obrus. Rozkladá sa pozdĺžne a rozkladá sa takto a je na ňom akýsi diagram. Vidíte? Skopíroval som Nishijimovo, ktoré bolo presne také ako toto, a osvedčenia oboch Johnov sú také isté ako toto; ale použili sme iný materiál, však, pretože písať na hodváb je veľmi ťažké. Tento kruh tu sú všetky mená mojich predkov až späť k Šákjamunimu Buddhovi. V strede pozdĺž tej čiary je napísané „Šákjamuni Buddha Bodhi“ a potom tu dolu vedie červená čiara, na ktorej je napísané „Mahákášjapa Buddha Bodhi“, a potom čiara ide dookola: „Ánanda Buddha Bodhi“, „Sanavasin Buddha Bodhi“, „Upagupta Buddha Bodhi“, „Ditika Buddha Bodhi“, „Mishaka Buddha Bodhi“, „Vasumitra Buddha Bodhi“… takže toto sú všetci ľudia v tej línii a ide to ďalej a ďalej. Tu sa to dostane k niektorým známym menám ako „Bodhidharma“ a potom k čínskym majstrom, ktorí sú napísaní v čínskej, nie v japonskej výslovnosti. Potom je tu niekde Dógen: „Dógen Buddha Bodhi“ a jeho nástupca bol „Ejo Buddha Bodhi“ a potom to ide dookola až sem, kde sa to dostane k „Rampo Niva“. Bol to učiteľ môjho učiteľa a stal sa hlavou sekty Soto; zomrel asi pred pätnástimi rokmi. A potom som tam ja a potom sa čiara vracia hore tadiaľto a akoby všetkých prepája.

Tomu ľudia hovoria „odovzdanie“. A tu dolu je napísané: „V živote a krvi a cievach budhistických patriarchov sa realizácia stavu odovzdala tu a teraz. Eido (to som ja) prijal odovzdanie tu a teraz. Japonsko 1990, Dogen Sangha, Gudo. Veľa ľudí z toho robí niečo veľmi zvláštne, skoro tajné, a skúmajú, či niekto „prijal odovzdanie dharmy“, a podobne. Napríklad v organizácii, ktorá sa volá „International Zen Association“, ich učiteľ Deshimaru zomrel bez toho, aby svojim žiakom vystavil osvedčenia – čo spôsobilo veľa problémov, pretože nemali pocit, že sú autentickí. Ale čo znamená „autentický“? No, je to zoznam, pripíšete svoje meno na koniec a odovzdáte ho ďalšiemu človeku a ten pripíše svoje meno na koniec a odovzdá ho ďalšiemu človeku. Takže komu ho odovzdáte? Odovzdáte ho niekomu, koho učíte zazen, alebo o kom si uvedomíte, že praktizuje zazen ako súčasť svojho života. O tom to celé je.

Na spodku je napísané: „…realizoval stav.“ Veľa ľudí si myslí, že existuje zvláštny stav, ktorý treba realizovať. Existuje zvláštny stav, ktorý treba realizovať, a hovorili sme o ňom včera. Je to stav, v ktorom dávame prednosť realistickému pohľadu na veci pred duchovným pohľadom na veci alebo prehnane materialistickým pohľadom na veci. Takže keď stretnete niekoho, kto povie: „Aha, on len vešia lampáš“, môžete povedať: „Ten chlapík má ten stav. Nech pripíše svoje meno na koniec zoznamu.“ A urobíte si svoj zoznam a odovzdáte ho ďalej. Nič viac to nie je.

Necítil som sa nijako zvlášť výnimočne, skôr som bol po tom obrade trochu zmätený. Pomyslel som si: „Hmm, dobre. No, tak to je za nami.“ Všetky tieto predmety plus čierne lesklé rúcha s malými rúchami vnútri a veľa obradov, ktorým mnohí ľudia prikladajú veľkú hodnotu, sú naozaj prázdne ozdoby. To neznamená, že by sme ich nemali mať, ale je veľmi dôležité uvedomiť si, čím naozaj sú. Keď si uvedomíme, čím sú – „Aha, je to iba krásne osvedčenie“ –, je to veľmi pekné a niekedy je zábava dávať na to červené pečiatky. Ale je to iba prázdna ozdoba. A predsa sú niekedy prázdne ozdoby samy osebe dôležité. Nemyslím tým, že by sa žiadna z týchto vecí nemala používať a že by sme ich mali všetky vyhodiť, ale je veľmi dôležité uvedomiť si, čím sú, z realistického hľadiska, nie z duchovného hľadiska. Ak nedokážeme odstrániť duchovné stránky budhizmu, budúci rok odídem na dôchodok a budem cvičiť na harmonike, čo je oveľa realistickejšie.

Účastník: Zdá sa, že s jazykom je to rovnaké, aj s tým Roryho vtipom: „Aha, a je to autentické?“ Ľudia si mohli myslieť, že to bola vážna poznámka. Nemám za sebou dvadsať a niečo rokov v Japonsku a tu v tom čítam, spievam tú vec a nemám ani potuchy – chápete, čo tým myslím? Uvedomujem si, že to jednoducho robíte, jednoducho to spievate, ale časť mňa si myslí: „Nerozumiem tomu.“

Mike: Myslíte tým recitovanie Hannya Shingyo?

Účastník: Áno, recitovanie vecí v inom jazyku.

Mike: No, recitovanie je spev a vydávanie hlasu na nás má účinok, nie? Myslím, že zbory sú teraz všade naozaj populárne; minulý týždeň bol v telke program „Ako funguje zbor“ s takým veľmi charizmatickým mladým zbormajstrom, ktorý chodí po rôznych miestach a ľudí rozospieva. Zjednocuje to a je to radostné; spev alebo recitovanie mení váš stav tým, že to robíte s mnohými ľuďmi. Ale v samotnom recitovaní, napríklad Hannya Shingyo, nie je nič, čo by vám dalo niečo duchovné, čo nedostanete inde, keď spievate niečo iné. Spev je spev. Ale existujú určité tradície a je pekné tie tradície praktizovať, pretože tradície nám niekedy dávajú akýsi pocit istoty. Je pekné dodržiavať tú istú rutinu, keď prídeme a praktizujeme zazen, ako je úklona, keď vstupujeme do dojo, obchádzanie stola zozadu, teda obchádzanie stola s Buddhom zozadu namiesto spredu (!), a to všetko a samozrejme. Robíme to, pretože je to akosi celkom pekné, nie? Ale samo osebe to nemá žiadnu hodnotu.

Vlastne mne je jedno, čo recitácie znamenajú. Paul sa ma pýtal, čo znamenajú recitácie pri jedle: môžeme ich preložiť a hovoria veci ako „Ďakujeme veľmi pekne za vaše úsilie pri príprave jedla“ a tak ďalej, ale v skutočnosti na tom nezáleží. Keď recitujeme, nevysielame akosi svoju duchovnú vďaku niekam nejakým farmárom. Teda, viete si predstaviť, kam by ste ju museli vysielať, dolu celými distribučnými reťazcami; Kellogs sa vyrábajú v Írsku, všetky naše duchovné myšlienky sa vznášajú tak široko, že keď tam dorazia, asi z nich pre nikoho veľa nezostane. Takže o to nejde; ide o samotnú činnosť, ktorú práve teraz naozaj robíme tu a teraz, a to je ono: stav tu a teraz, pretože o tom je celý budhizmus. Je to uvedomenie si, že za tým, kde sme, nie je nič, nad tým, kde sme, nie je nič, v tom zmysle niet čo dosiahnuť, ale musíme zostúpiť na zem a zostúpiť na zem znamená zavesiť lampáš na bránu, nie „vykopnúť naše kliny, vytiahnuť klince a nechať celú stavbu zrútiť sa“. Ale jednoducho robiť naše bežné veci a dôvod, prečo budhizmus ctí bežné veci, je ten, že nič iné nie je, pretože budúcnosť ešte neprišla. Jediné, čo naozaj môžeme urobiť, je pustiť sa do ďalšej veci. Hoci sa možno nedokážeme prestať trápiť zajtrajškom – trápiť sa zajtrajškom teraz nijako nemení zajtrajšok. Ale to, čo urobíme v nasledujúcej sekunde, zajtrajšok mení. Budhizmus je o tom, aby sme si to stále pripomínali, a všetci učitelia, ktorí sú na tom zozname, si to stále pripomínali a pripomínali si to tak, že to nahlas hovorili iným ľuďom. Keď hovoríte veci nahlas iným ľuďom, nakoniec to počujete aj sami. To je všetko. Zvyšok sú ozdoby a tie ozdoby majú samy osebe hodnotu v ľudskej spoločnosti, ale nemali by sme sa báť ich niekedy nerobiť alebo ich niekedy zmeniť, alebo čokoľvek. Ak si neuvedomíme, čo je stredom budhizmu, ale zachytíme sa v ozdobách, potom je lepšie hrať na harmonike… Mohli by sme mať harmonikovú kapelu.

Účastník: Harmonika je vlastne dosť ťažký nástroj. Mám s tým skúsenosť spred mnohých rokov. Áno, potrebujete dobrú koordináciu, pretože máte všetky tie gombíky, na ktorých hráte melódiu, ale potom musíte ťahať túto časť…

Mike: A ešte sú tu ohľady na bezpečnosť a ochranu zdravia, ak sú nablízku deti, pretože by ste im mohli privrieť prsty do mechu.

Takže toto je budhizmus, ktorý som sa naučil, a vidíte ho aj v dosť neúctivom postoji Brada, ktorého talky niektorí z vás počuli. Snaží sa iným spôsobom robiť to, čo sa snažím aj ja, totiž povedať: „Netrápte sa všetkými tými ozdobami, nedegradujú vás, ani nedostanete negatívne zásluhy, ak sa nepokloníte pred sochou Buddhu, alebo dokonca ak pred sochou Buddhu poviete ‚fuck‘. Buddhovi to neprekáža, pretože je mŕtvy, a tamto vnútri (ukazuje do miestnosti na zazen, kde je socha Buddhu na malom oltári) je iba kus dreva. Ale keď sa symboly a ľudské bytosti stretnú, potom sa niečo deje.

Takže recitácia v skutočnosti nemá žiadny význam, aj keď tie recitácie pri jedle odrecituje Japonec, nerozumie, čo znamenajú, pretože sú napísané stredovekou čínštinou. Recitácia sama osebe je bezcenná, ale keď ten človek recituje, v stretnutí tých dvoch je niečo skutočné a to niečo skutočné má hodnotu. Ale tá hodnota je v tom, čo sa deje teraz, nie v nejakej duchovnej projekcii alebo v stúpaní po stupnici k osvieteniu či v niečom takom.

To je to, čo je na tomto osvedčení. Takže ak chcete jedno z nich, získajte ten stav a potom napíšte, prosím, svoje meno do prihlášky a môžete ho mať.

Otázka: Koľko kópií prihlášky?

Mike: Dvestopäťdesiat, ale nie, deväťdesiatjeden, jednu za každého z tých ľudí.

Účastník: Ale život má vo svojom jadre úplné tajomstvo. Takže tá myšlienka úcty a bázne – keď tam v noci stojím a len hľadím na hviezdy, ako sme to robili včera večer, a vidím dve padajúce hviezdy, cítim úctu, cítim bázeň a cítim, že život je úplné tajomstvo.

Mike: Ale tá úcta a bázeň a tajomstvo je tu pre každého. Malé deti to často cítia. Nepotrebujeme budhizmus, aby nám povedal, že život má úctu a bázeň. Stačí spomaliť a prestať sa zachytávať v štruktúrach, ktoré si budujeme. Ale áno, je to pravda; každý to niekedy zažije.

Otázka: Viac než to z toho ale robiť nepotrebujeme, však?

Mike: Nie.

Účastník: Ale často robíme to, že povieme: „Aha, áno, to znamená niečo iné, čo nemáme,“ a potom z toho, že to nemáme, robíme veľkú vec, namiesto toho, aby sme len povedali: „Hm, tamto… [nepočuteľné].

Mike: „Nie je ten mesiac tam vonku fantastický?“

Účastník: Jednoducho to nechať tak.

Mike: Presne.

Otázka: Ale Nishijima sa učil aj od Kodo Sawakiho, a pritom tam jeho meno nie je. Takže to niečo vypovedá, nie? Nie je to celý príbeh, však?

Mike: No, áno, je to pravda. Koncom šesťdesiatych rokov devätnásteho storočia nastala akási kultúrna revolúcia, pretože Japonsko sa otvorilo po tristo rokoch, keď bolo uzavretou krajinou, a prišli všetky tie cudzie myšlienky a Japonci si mysleli, že budhizmus je dosť primitívne sedliacke náboženstvo, viete, prax s tvárou k stene a tak ďalej, a žiadne také prepracované duchovné filozofie, aké videli vo veľkých západných cirkvách. Mali malé drevené chrámy; mysleli si: „Radšej sa toho zbavíme a zaobstaráme si niečo zo západných vecí.“ Tak sa pokúsili budhizmus zničiť a vyhnali mníchov z chrámov, veľa chrámov vypálili a pokúsili sa zničiť ten dosť jednoduchý pôvodný budhizmus, ktorý bol v Japonsku stovky rokov. Ľudia, ktorí ho učili, ho pritom prestali učiť a prestali učiť ľudí, ako ho učiť. Takže mali chrámy a obrady, ale nikto nevedel, o čom to celé je. Preto sa začali sústreďovať na to, ako držať vonnú tyčinku a akej farby rúcho nosiť, pretože nič iné nevedeli. Ale našli sa jeden či dvaja ľudia, medzi nimi Kodo Sawaki, ktorí prenikli za formu a učili, o čo v tom naozaj ide. Môj učiteľ u neho študoval, keď bol mladý; tam sa to preňho celé začalo.

Otázka: Ale táto vec, nedáva vám autoritu učiť?

Mike: Nedáva mi nič okrem toho kusa hodvábu; ja do neho premietam autoritu, o ktorej si ja myslím, že mi ju dáva.

Účastník: Len ma zaujímalo, čo si myslíte o ľuďoch, ktorí učia a toto odovzdanie nedostali.

Mike: Vôbec mi to neprekáža. Dôležité je pre mňa to, čo hovoria, alebo vlastne to, čo robia. Nepotrebujete osvedčenie, na ktorom je napísané: „Realizoval som, že skutočnosť je to, čo mám pred sebou.“ Milióny ľudí na svete realizovali to, čo majú pred sebou, a nájdete ich všade, v umení, v hudbe, vo vede, v športe, v každodennom živote, v podnikaní. Realizovali, čo je skutočnosť; sú to vyrovnaní ľudia, ale tie fakty neučia tak jasne, ako to robí budhizmus.

Účastník: Len ma zaujímala hodnota tejto veci z hľadiska línie učenia. Máte na to nejaký názor, na to, že učenie je tradícia? – Myslím, že svojím spôsobom sa každý môže nazvať budhistickým učiteľom.

Mike: Áno, môže. Ale skutočnou skúškou je, aký ten človek je. Takže aj keď jedno z nich dostanete (ukazuje na osvedčenie o odovzdaní), neznamená to, že ľudí presvedčíte alebo že ich naučíte niečo hodnotné. Neviem.

Otázka: Neexistuje žiadna skutočná kontrola kvality, však?

Otázka: A prečo predpokladáte, že každý, kto dostane odovzdanie, musí byť dobrý človek?

Účastník: Nie, ale ak učiteľ, či už muž alebo žena, dokáže vidieť pravdu, potom by naozaj mal vedieť prekuknúť druhého [nepočuteľné], ak rozumiete, čo tým myslím.

Mike: Krásne povedané; ibaže – myslíte si, že niekto, napríklad ja, kto má svoje meno na zozname, by mal vedieť prekuknúť ľudí? Myslíte si, že ja dokážem prekuknúť ľudí?

Účastník: No, myslím, že…

Mike: Dokážete vy prekuknúť ľudí?

Účastník: Dúfam, že by sa mi to darilo…

Mike: Sú chvíle, keď to nedokážete?

Účastník: To určite sú.

Mike: Aj u mňa.

Otázka: Nakoniec by ste tých ľudí odhadli, nie?

Mike: Nakoniec áno.

Otázka: Ale môžete niekoho zo zoznamu vyškrtnúť?

Mike: V japonskej tradícii zjavne nie. Oficiálne nemôžete, nie.

Účastník: Niekto hovoril o „kontrole kvality“, a keď sa pozriete na bežný akademický život, tam ju máme. Ale ani to nie je záruka, pretože aj u nás prekĺznu hajzli, ak si môžem požičať tento výraz. Žiadny systém nie je dokonalý [nepočuteľné]. Ale keď niekto urobí veľké chyby, môžeme ho z registra vyškrtnúť. Nedávno bol taký prípad, keď nejaký chlapík sfalšoval všetky [nepočuteľné], prakticky všetko bolo sfalšované. Nakoniec, prečo by ste chceli „kontrolu kvality“; nakoniec aj Nishijima je človek, nie nadčlovek.

Mike: Áno, môže robiť chyby.

Účastník: Vyjadril sa k tomu niekedy Nishijima? Lebo sú učitelia, ktorým dal shiho a pri ktorých teraz možno cíti, že to bola chyba.

Mike: Nishijima sa vyjadril k jednému učiteľovi, áno, lebo mi naposledy, keď som ho videl pred dvoma rokmi, povedal, že tento učiteľ nikdy nebude jeho nástupcom. Netuším, čo tým myslel, ale bol to prejav nesúhlasu. Ale kto môže povedať, že moje meno by nemalo byť na zozname. Ja len robím, čo môžem, a to, či všetci zostanete alebo odídete, je istým druhom dôkazu. Nie je nás veľa a robím svoje už desať rokov; takže nie som až taký úspešný. Zaujíma ma, čo bude o pár rokov.

Otázka: „Nie som úspešný“, povedali ste?

Mike: Nie som úspešný, nie. Mal by som mať stovky ľudí a veľký…

Otázka: Nejde predsa o čísla, nie?

Mike: Jasné. No, som rád, že ste to povedali, Rory.

Účastník: Na chvíľu ste ma znepokojili.

Mike: Ale vidíte všetky tie pasce. Vidíte všetok ten budhizmus, ktorý je okolo, so všetkými tými rôznymi skupinami, ktoré všetky robia rôzne veci, a uprostred toho všetkého nite, ak chcete, podstaty budhizmu, tu a tam naprieč všetkými tými rôznymi formami, a to je to dôležité, jeho podstata.

Účastník: Ale práve preto tam nemáte stovky ľudí, pretože ľudia… [nepočuteľné].

Mike: Ľudia majú radi to všetko.

Účastník: No hej, chcem povedať, je to nesmierne populárne. Keď sa pozriete na ľudí, ktorí [nepočuteľné] náboženstvá a vetvy dokonca aj zenu, ktoré majú to [nepočuteľné], a sú to všetko tie, čo majú všetky tie prídavky a „toto je dôležité, pretože som výnimočný, a toto je kus papiera so zvláštnym významom“ a tak ďalej. Ľudia to vo veľkom kupujú. A preto si jeden učiteľ v Amerike môže za osvietenie za jedno popoludnie vypýtať päťdesiattisíc dolárov. Ľudia tomu naletia.

Mike: Takže som úspešný v tom, že nemám…?

Účastník: Áno.

Mike: Dobre.

John je úspešnejší ako ja.

Účastník: Mám to od jedného mnícha: vraj sa stal mníchom, lebo sa rád preobliekal.

Mike: Áno, je tu všetko možné; a sme ľudské bytosti. Nie sú žiadni nadľudia.

Otázka: Ale povedal, čo sa stalo potom? Či v tom vydržal, lebo sa stále rád preobliekal?

Účastník: Spýtam sa ho, keď ho nabudúce uvidím.

Otázka: Pýtam sa celkom vážne, lebo to môže byť počiatočná fáza, ale čo robí a čo si myslí teraz?

Účastník: Myslím, že to bol napoly žart.

Mike: Dobre. Takže každopádne chcem len jasne povedať jednu vec, ktorú vidíte aspoň v učeniach toho, čomu ľudia hovoria zen, ktoré majú tieto kóanové príbehy a príbehy starých majstrov a rozhovory medzi učiteľmi a žiakmi. Keď sa pozriete a preniknete cez stredoveký jazyk a metafory, uvidíte, že to, o čom hovoria, je niečo veľmi jednoduché, totiž: skutočnosť je práve tu, teraz, nie niekde inde, nie niečo, k čomu sa prebojujete a k čomu ste sa ešte neprebojovali, ale jednoducho to, čo máme pred sebou. A dôvod, prečo je to v modernej spoločnosti také cenné, je ten, že spoločnosť je teraz veľmi virtuálna. Žijeme vo svete, kde veľa myslíme. Naše ekonomické štruktúry, naše obchodné štruktúry, všetko sa teraz stáva čoraz virtuálnejším. Takže je ľahké zameniť si ten virtuálny svet so svetom, v ktorom si viažeme šnúrky na topánkach a čistíme si zuby. Ale ak to urobíme, prídeme o niečo, čo je viac než dôležité, je to životne dôležité. Bez sústredenia na obrad umývania tváre a čistenia zubov a jedenia a udržiavania sa v zdraví nemôžeme žiť poriadne, a to je všetko, čo budhizmus učí.

Účastník: Medzi učiteľom a žiakom je akási tichá dohoda. Navzájom sa akosi (dvíhajú) hore. Ak vám dávam vyšší podstavec, to, čo máte povedať, je významnejšie, a keďže to prijímam ja, aj ja mám väčší význam.

Mike: Áno, je. A v zene aj to pochádza z Japonska. Pretože v Japonsku majú tradične tento systém, ktorý je štruktúrovaný vertikálne, takže učiteľ je tu hore a vy ste tam dole, a to sa šíri celým systémom od všetkých škôl až po univerzity, výskumníkov… Viete, v Japonsku vedeckí výskumníci nemôžu publikovať článok pod vlastným menom, kým nemajú asi sedemdesiat. Musia na článok dať meno svojho učiteľa: dvadsať rokov výskumu a napíšete tam meno svojho učiteľa, svojho senseia. Nie je to hrozné?

Účastník: Aj pri hrnčiaroch sú také rebríčky.

Mike: Rebríčky pri hrnčiaroch?

Účastník: Keď si kúpite nádobu, dostanete k nej akoby ich rodokmeň a ich hodnotenie a to, či sú „národným pokladom“.

Mike: Povedať: „Áno, učiteľ môjho učiteľa bol hlavou sekty Soto, to sa odráža aj na mne.“ Takýto druh hierarchie je podľa mňa pre pochopenie toho, čo budhizmus naozaj môže ponúknuť, dosť kontraproduktívny.

Účastník: Keď ma práca prvýkrát zaviedla do Japonska, do Kyota, bola okolo profesora skupina a prichádzali vo veľmi presnom poradí, najstarší, ten, kto bol s ním najdlhšie, sedel vedľa neho a ten, kto prišiel posledný, sedel pri dverách. Teraz sa z toho dostávajú – čo nie je jednoduché, pretože dnes majú aj menej peňazí, takže ľudia nemajú prácu na celý život, a to, samozrejme, spôsobuje veľa ťažkostí…

Mike: Áno, japonská spoločnosť sa pomaly mení.

Účastník: Áno, mení sa, ale jasne, je to ako v tom príklade, vytiahnete všetky klince a väzby a zrazu sa všetko zrúti. Je to v ich myslení príliš zakorenené. Raz sme o tom hovorili s kolegyňou, hovorím jej: „Porozprávam sa s profesorom,“ a ona na to: „Áno, vypočuje vás, lebo ste starší ako on,“ hoci je hierarchicky vyššie ako ja, a mne to bolo len na smiech. Ale tak oni myslia.

Mike: Áno, a takéto myslenie sa sem prenieslo, najmä so zenom; neviem, aké je to napríklad v tibetských skupinách. Myslím, že majú úplne iný prístup, ale určite v zenových skupinách, ktoré tu sú, je táto hierarchia, ktorá sa preniesla z Japonska. Dokonca napríklad najväčšia zenová skupina v Európe je AZI, International Zen Association, a sú naozaj zrastení s hierarchiou a nevedia, ako sa z nej dostať, naozaj.

Účastník: Pred dávnymi rokmi ma raz cesta zaviedla do jednej tibetskej skupiny a v tej skupine mali prinajmenšom hierarchiu aj s nejakými mŕtvymi ľuďmi. Bol tam učiteľ, ktorý bol v nejakej nebeskej sfére a bol už toľkokrát reinkarnovaný. Pýtam sa učiteľa, ktorý tam bol: „Koľkokrát bol váš učiteľ, rinpočhe Taký-a-taký, reinkarnovaný?“ „Ó, trinásťkrát, vynikajúce, veľmi dobré.“ Nebolo mi celkom jasné, čo to robia…

Mike: Ale ak je stredom vášho myslenia a cítenia duchovno, potom to všetko dáva zmysel a je to veľmi príťažlivé. Takže to sa zúži – a dnes popoludní o tom budem hovoriť trochu viac –, zúži sa to na otázku, prečo sme niekedy duchovní. Niektorí ľudia sú veľmi materialistickí a niektorí ľudia sú veľmi spiritualistickí, o čom to celé je? O tom môžeme viac hovoriť nabudúce. Ale teraz skončím.

Dnes popoludní, vo voľnom čase, o pol tretej tu budeme mať obrad prijatia predpisov pre Hala. Bude trvať asi štyridsaťpäť minút a ak chcete prísť, ste vítaní, ale je to iba obrad prijatia predpisov. Môžete prísť a pridať sa, čo znamená len sedieť a počúvať, vlastne. Táto miestnosť je asi najlepšia, pretože je dosť svetlá.

Ďakujem.