Dógenove slová ako naše vlastné
Mike: Dógena nevidíme, a tak jeho slová skúšame vlastnou skúsenosťou a hľadáme vlastné slová
Michael Eido Luetchford
August 2012 — Dibbavana, 4. prednáška.
Miesto konania: Dibbavana, Mariánske Lázne, Česko.
Michael Eido Luetchford · August 2012 — Dibbavana, 4. prednáška
Zdroj: zvukový prepis.
Z ústraniaFotkyNahrávky4Kronika
Audio
20120924-Sedliste-Questions.mp4 v priečinku na Google Drive
Čo hovorí prednáška (stručný prehľad) — O týchto prehľadoch
Na otázku, prečo pôsobil pri výklade toho, čo Dógen učil, menej istým ako zvyčajne, Mike odpovedá, že nemyslel to tak, že je pružný v tom, čo Dógen myslel, ale že všetko, čo je napísané, napísala jedna osoba, takže písanie je vždy aj písaním o pisateľovi. Keďže Dógen je mŕtvy a existujú len možno dva jeho obrazy, Mike hovorí, že si musíme predstaviť, aký to bol človek, a až potom môžeme pochopiť, prečo povedal napríklad to, že treba opustiť rodinu. Mike, ktorý si váži Dógenovo učenie, ale nehodlá opustiť vlastnú rodinu, hovorí, že musíme hádať alebo intuitívne vycítiť, čo Dógen myslel, a že máme uvažovať o jeho slovách a vyskúšať si ich na vlastnej skúsenosti.
Na otázku, či opustenie rodiny mohlo byť myslené len symbolicky, Mike odpovedá, že opustiť ju emocionálne nefunguje, lebo rodine sa to nebude páčiť. Domnieva sa, že Dógen, aristokrat a sirota, ktorý nikdy nepocítil teplo, zmätok ani objatie rodiny, mohol hovoriť mužom, ktorých od praxe zdržiavali rodiny, alebo ľuďom, ktorí rodinu nepotrebujú, ako jeho sestra, a hovorí, že sa máme pýtať, či nás naša vlastná rodina naozaj zdržiava od praxe. Pochybuje o návrhu jedného z účastníkov, že Dógen mohol myslieť človeka, ktorého najvyššou prioritou je dieťa, lebo Dógen žil v aristokratickej spoločnosti a potom v chrámoch, zatiaľ čo Boris dodáva, že v 13. storočí bol život pravdepodobne ťažký, ľudia pracovali dvadsať hodín denne, kým dnes možno žiť v rodine a popritom robiť zazen. Na príklade Dógenových slov „majte malú túžbu“ Mike hovorí, že mladí ľudia majú silné túžby, ktoré niekedy nedokážu ovládať, že starší ľudia môžu stále cítiť silnú túžbu, ale dokážu ju ovládať, a že každý musí uvažovať o tom, čo malá túžba znamená v jeho vlastnom živote. Kto niečo veľmi chce, napríklad nové auto, pri vyjednávaní zle obstojí, hovorí, a najlepšie je nechcieť to až tak veľmi. Dodáva, že keď Dógen píše, aby sme praktizovali zazen, akoby nám horeli vlasy, musíme premýšľať o tom, čo Dógen myslí, lebo Mike sa pýta, ako si môže človek všimnúť, kto je, keď praktizuje prudko, a že ak to má vydržať dlho, je lepšie to nerobiť príliš silno. Mike hovorí, že musíme interpretovať, čo hovorí akýkoľvek učiteľ, aj on sám, lebo inak je to len kopírovanie slov, a že opakovanie vety „zazen je pokojná brána a celý vesmír praktizuje s vami“ znie ako príbeh, ak si nenájdeme svoje vlastné slová.
Keď sa Boris pýta, či chce, aby sa pýtali, prečo praktizujú zazen, Mike odpovedá, že taký zámer nemá, len že slová znejú pekne a máme si ich urobiť svojimi, a že sme slobodní robiť čokoľvek, aj prestať so zazenom a pozrieť sa, čo sa stane. Robert sa pýta, ako dlho by sa muselo prestať, aby bol vidieť výsledok, Boris hovorí, že veta o slobode robiť so životom čokoľvek v ňom vyvolala hrôzu, a Mike odpovedá, že nikomu nehovorí, aby prestal, že sa dá dlho rozmýšľať a odpoveď nezistiť a že sa aj on bál a úplne prestal na mesiac, keď ho bolelo bedro, a potom začal znova. Mike hovorí, že sa bojí slobody, že sloboda je len jedna osoba sama a že sa niekedy väzní myšlienkami ako „musím toto urobiť“ alebo „nemôžem toto urobiť“ a potom sa zase pustí von. Roman hovorí, že ho dva voľné mesiace vystrašili a že mu pomáha, keď ho obmedzuje rozvrh priateľky, jeden z účastníkov hovorí, že človek môže byť obmedzený a predsa slobodný, ak situáciu prijme, a Mike odpovedá, že nerozumieme tomu, čo je sloboda, lebo možno byť slobodný vo väzenskej cele a zároveň závislý od iných, takže problém je, ako byť závislý a slobodný súčasne, a to je ústredný problém vo vzťahoch. Boris opisuje slobodu ako pocit priestoru, ktorý sa zužuje, keď sme príliš sami sebou, Mike hovorí, že niekto, kto je naozaj vo väzení, by s takou rečou mohol nesúhlasiť, a navrhuje, aby sme prestali hovoriť „toto môžem urobiť“ alebo „toto nie som schopný urobiť“.
Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch
Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.
Roman: Něco, co by se mohlo později hodit. Můžete si to přečíst v protokolu. Já jsem— někdo říká vtip nebo příběh.
Mike: Poznáte vtip o zenovom majstrovi, ktorý prišiel k stánku s hot dogmi? Možno sa nedá preložiť. Povedal: Urobte mi jeden so všetkým. A tak pán od hot dogov urobil hot dog s cibuľou, paprikou, omáčkou a všetkým. A zenový majster dal pánovi od hot dogov stokorunovú bankovku. A čakal na svoje peniaze. A po nejakom čase povedal: Kde sú moje drobné (change)? Pán od hot dogov povedal: Zmena (change) musí prísť zvnútra.
Boris: Rovnaké slovo, iné slovo, po anglicky rovnaké slovo.
Roman: Change, change. Je to stejné slovo.
Boris: Je to jediný vtip, ktorý poznám.
Roman: A můžeme se ptát na všelijaké otázky? Nebo je to pro vás příliš vyčerpávající?
Mike: Jasné. Tak do toho.
Roman: Chtěl bych se zeptat: obvykle, pokud si pamatuji, mluvíte velmi jasně o tom, co učil Dógen. Říkal jste to a to, dokonce jsme rozebírali některé jeho kapitoly.
Mike: Áno.
Roman: Větu po větě. A nemyslím si, že je to arogantní, ale říkáte jasně: já to umím vysvětlit a někdo jiný to vysvětlit neumí. Jsou učitelé, kteří— způsob, jakým vykládají Dógena, není to, co Dógen učil, že? Takže o tom mluvíte s jistotou. Ale dnes to znělo tak, jako: kdo ví, co Dógen učil, a vy jste působil velmi pružně. Může to znamenat to nebo ono. Ale nemyslím si, že jste ztratil jistotu v porozumění Dógenovi.
Mike: Nie, nemyslel som to tak. Nemyslel som tým, že som pružný v tom, čo Dógen myslel. Chcem povedať, že všetko, čo je napísané, napísala jedna osoba. Takže nemôžeme písať objektívne. Vo svojom písaní píšeme o sebe. A žiaľ, Dógen je mŕtvy. Takže ho nemôžeme vidieť. Dokonca existujú len možno dva jeho obrazy. Nemôžeme vidieť, akú mal postavu, aký mal úsmev, aký bol jeho hlas. Takže si to musíme predstaviť. Potom môžeme pochopiť, prečo povedal, napríklad, že musíte opustiť rodinu.
Pretože hoci Dógen napísal: Musíte opustiť rodinu, a hoci si vážim jeho učenie, nehodlám opustiť svoju rodinu. Takže také niečo.
Účastník: A nemal on tým na mysli, keď sa už bavíme o tom, že treba opustiť rodinu — áno, v duchu? Hej, že tie základné princípy rodiny sú, že sa musíš postarať o ženu a svoje deti, o svoj dom, o toto, aby toto nebolo prioritou toho človeka, ale tá cesta.
Mike: Možno. Nemôžeme sa ho opýtať.
Roman: Myslíte, že je možné opustit rodinu jen symbolicky, takhle, a přitom žít v rodině?
Mike: Nie, myslím, že ak opustíte rodinu emocionálne, vašej rodine sa to nebude páčiť. Viete, ste vo svojej rodine, ale ste budhista. Viete, vaše deti, oco, oco. Nie, nefunguje to. Ale niečo tým myslel. Takže úprimne chcel niečo povedať. Takže musíme hádať. Aj keď rozumiete stredovekej japončine, nevidíte, prečo to povedal. Napísal len tú vetu. Takže musíte hádať. Alebo musíte intuitívne vycítiť. Vycítiť. Takže si musíte povedať, dobre, je to 13. storočie. Aký človek? Bol to aristokrat a bol to sirota. Nikdy nepocítil teplo rodiny. Alebo zmätok rodiny. Alebo objatie rodiny. Takže zo svojej pozície mohol vidieť množstvo ľudí, pravdepodobne mužov, ktorí chceli praktizovať, ale, viete, ach, nemôžem prísť, moja rodina ma potrebuje. Nemôžem s vami žiť v chráme, lebo ma moja rodina potrebuje. Možno si myslel, možno to videl, a možno si myslel, myslím, že je lepšie praktizovať zazen, ako byť v rodine. Alebo možno hovoril ľuďom, ktorí rodinu nepotrebujú.
Napríklad moja sestra nikdy nemala partnera, nikdy nemala vzťah, nikdy nemala rodinu. Nepotrebovala to. Takže možno hovorí týmto ľuďom. Nechoďte do rodiny, ak rodinu nepotrebujete. Príďte a nájdite pravdu. Alebo nám nemá čo povedať. Len o tom musíme premýšľať. A uvažovať. Takže, bráni mi moja rodina? No, ako mi bráni v praxi? A tak ďalej. Potom môžeme nájsť nejaký zmysel v tom, čo Dógen napísal.
Účastník: Možná to taky může být myšleno jako když známe člověka, který klade třeba své děti úplně na první místo, že to je nejvíc na světě prostě. Já to nemyslím tak, že by dítě zavrhl, ale prostě že to je ten největší cíl toho člověka.
Mike: Áno, možno. Áno, možno, ale je to pochybné, pretože nežil v spoločnosti. Žil v aristokratickej spoločnosti a potom žil v chráme. Potom žil v Číne. Potom žil v chráme.
Účastník: Ale v podstate on sa snažil vysvetľovať Buddhovo učenie a Buddha tiež vlastne opustil rodinu. Išiel do bezdomovectva a prinášal tú odpoveď na tú základnú otázku. Takže možno, že toto je ten odkaz tam.
Boris: Áno, možno, lebo to bolo 13. storočie, iné časy.
Robert: Jasné.
Boris: Keby žil dnes, mohol by žiť v rodine a ráno vstať o hodinu skôr
Robert: Aha.
Boris: a čas od času robiť zazen.
Robert: Hej.
Boris: Ale v 13. storočí to bol pravdepodobne ťažký život.
Robert: Hej.
Boris: Človek pracujúci 20 hodín denne.
Robert: Hej.
Boris: Čas nie—
Robert: Hej.
Boris: Takže nebolo možné sedieť v zazene.
Robert: Hej.
Boris: Takže si vyberte túto cestu alebo túto.
Mike: Áno.
Boris: Alebo možno tým myslel opustiť rodinu počas sedenia v zazene.
Mike: Obával som sa, myslíte to tak? Môžeme špekulovať. Nemyslím tým, že si môžeme vytvoriť vlastný význam jeho slov. Môžeme manipulovať s jeho písaním. Chcem povedať, že potrebujeme uvažovať o jeho písaní. Hovorí: uvažujte o týchto slovách. Vyskúšajte si ich na vlastnej skúsenosti. Takže, napríklad, jeho slová hovoria: majte malú túžbu. Takže to potrebujeme vyskúšať. A keď sme mladí, myslím, že máme dosť veľkú túžbu v mnohých ohľadoch. Máme veľmi silné fyzické túžby, keď sme mladí, a aj naša idealistická — naša schopnosť vytvárať myšlienky. A keď sme veľmi starí, naša túžba je menšia. Musíme... Nie, nie je. Máte pravdu. Ale je menšia. Áno, pretože keď sme mladí, niekedy nedokážeme ovládať svoju túžbu, ale keď sme starší, možno je túžba silná, ale dokážeme ju ovládať.
Ale musíme uvažovať o vlastnom živote, aby sme mali malú túžbu. Čo to znamená?
Účastník: Malá touha znamená, že se lehčeji vzdám, kdyby mi to náhodou nevyšlo.
Mike: Nemyslím túžbu iba v sexuálnom zmysle.
Boris: Myslel som skôr na túžbu byť niekým. Priať si byť Anna by bolo sexuálne, ja—
Mike: Je to ako, viete, keď niečo veľmi, veľmi chcete. Veľmi silno. Ale napríklad, ak uvažujeme, ak niečo veľmi chcete, napríklad nové špeciálne auto, chcete toto. Naozaj ho chcete, takže idete do predajne. A pozriete sa, sadnete si doň a idete na jazdu. A potom si poviete, dobre, musím si našetriť. A potom sa vrátite o dva mesiace. A chcete ho a predavač povie, dobre, cena je teraz vyššia. A kvôli vašej silnej túžbe sa nevyjednáva tak ľahko. Možno sa pokúsite vyjednávať, ale poviete: Ale nie, chcem ho, chcem ho. Dobre, je to v poriadku, je to v poriadku.
Takže ak sa o niečom vyjednáva, najhoršia situácia je, ak to chceme veľmi. A najlepšia situácia je, ak to nechceme až tak veľmi. Toto je, myslím, pravidlo vyjednávania. Ak môžete povedať, viete, je to príliš drahé, dobre, a odídete. Áno, presne.
Roman: Tak Andrew říká, že jste byl taky ve vztazích?
Boris: Áno, je to pravda. Čokoľvek na vyjednávanie.
Roman: Když randíte se ženou, vždycky neuspějete, když to chcete příliš, když ji chcete tak moc. Ach, jsi tak úžasná. Ale když si pomyslíte, hm, nejsem si jistý, tak přijde.
Boris: To je moja skúsenosť.
Roman: Kde?
Účastník: Máme už štatistiku, vlastne to bolo v americkom kasíne v Las Vegas a tak ďalej, vlastne tam. Najhorší klienti sú tam veľmi bohatí dôchodcovia.
Boris: V poriadku. Moja angličtina je peklo mimo miesta, akože už nie som ten pravý.
Účastník: V podstate, kvôli čomu? Vlastne tí ľudia majú, majú to zabezpečené, nepotrebujú až tak peniaze. Takže vlastne idú tam, nemajú veľké túžby, ale proste prídu tam, a keby vyhrali, že vlastne aj tá veľká túžba bola prekážkou toho, aby sme niečo dosiahli. Ale vlastne oni tie túžby až také veľké nemajú a vlastne štatisticky sa potvrdilo, že vlastne… Hrajú v kasínach a vždy vyhrávajú, nikdy nestratili svoje peniaze. Aby sme sa držali tej časti, viete.
Účastník: Na Slovensku máme takú veľmi zaujímavú perličku z… Na Trenčianskom hrade je studňa vykopaná priamo do skaly, na ktorej hrad stojí. Studňa je strašne hlboká. A podľa legendy ju kopal nejaký Omar, aby zachránil z otroctva svoju vyvolenú Fatimu, štrnásť rokov. Takže to musela byť obrovská túžba pokračovať—
Mike: Ak chcete v niečom pokračovať dlhý čas, je lepšie to robiť nie príliš silno. Ak to robíte príliš silno, po pár týždňoch ste vyčerpaní. A, viete, Dógen píše: Praktizujte zazen, akoby vám horeli vlasy. Takže myslí tým, viete, že by ste mali praktizovať stále, nič, nemali by ste sa pozerať von, nemali by ste jesť? Niektorí ľudia to totiž robia. Niektorí ľudia sa snažia praktizovať zazen tak, akoby im horeli vlasy. Prudko, prudko. Ale ak praktizujete zazen prudko, ako si môžete všimnúť, kto ste? Takže čo tým myslí? Musíme o tom premýšľať. A pokúsiť sa vytvoriť nejaké skutočné vysvetlenie pre seba.
Účastník: Ale mne to funguje, alebo je to tak, že často mám tendenciu praktizovať, trochu polevovať, akože priveľmi formálne. A keď si prečítam niečo také, dáva mi to kompenzáciu — nie — na vyrovnanie môjho nedostatku záujmu o prax. A on hovorí, akoby— takže potom nájdem strednú cestu, takže len praktizujem. Ale dáva to zmysel?
Roman: Říká, že u něj to funguje také tak: tohle by mohl být poslední zazen, takže si ho chci užít, protože by mohl být poslední.
Mike: Dobre. Hm.
Účastník: Dobre. Je to rovnováha, keď si nastavíte takú, takú, toto je posledný zazen? Neviem. Nemám to vyskúšané.
Mike: Ale v každom prípade, čo chcem povedať, je, že musíme interpretovať nielen Dógena, ale to, čo niekto učí o tom, čo ja učím. Musíte interpretovať. Musíte sa na to pozrieť. Čo to znamená pre mňa? Inak je to len kopírovanie slov. A môžete ísť k niekomu, kto učí budhizmus, a môžete počúvať jeho slová a potom môžete ísť a povedať tie isté slová niekomu inému, ale nie sú to vaše slová. Ale ak zistíte, čo tie slová znamenajú pre vás, potom môžete povedať vlastnými slovami. Ak čítate v Shobogenzo, kde hovorím: zazen je pokojná brána a celý vesmír praktizuje s vami. Ak sa vás niekto opýta, čo je zazen, ktorý praktizujete?
Ak im poviete, zazen je pokojná brána a celý vesmír praktizuje s vami, znie to ako akýsi príbeh. Takže musíte nájsť svoje vlastné slová.
Účastník: Moja skúsenosť s Dógenom je, že je príliš komplikovaný, takže sa ho väčšinou vzdám.
Mike: Áno, to je pravda.
Účastník: Koncentrovať sa. [nepočuteľné] Nachádzam to. Takže sa snažím niečo tu nasať, alebo sa poučiť zo svojej skúsenosti, ale Dógen je jednoducho príliš ťažký. A čo vy, Romane, nepremýšľate o tom, že by ste preložili viac Shobogenzo do češtiny?
Roman: Teď mám čas to dělat. Ne Shobogenzo, ale Mike před asi pěti lety navrhl, abychom přeložili Bendowu.
Boris: Naozaj?
Roman: Pár textů od Mikea, takže jsme to udělali. A v červnu mi Mike poslal Gakudo Yojinshu, což je takový úvod do toho, jak následovat cestu, Dógen, a má to asi deset stran a teď na tom pracuji. Ale přeložit celé Shobogenzo do češtiny je velká výzva pro někoho v budoucnu, myslím. Shobogenzo do češtiny— ti lidé to překládali do angličtiny, pracovali s japonským učitelem, takže to bylo z japonštiny do angličtiny. Ale měl bych já překládat z japonštiny do češtiny? Nemůžu.
Boris: Môžem teraz začať z iného súdka? Dobre som pochopil Mikeove talky, aj predošlý, aj terajší, že nám chce naznačiť a ukázať, aby sme si položili otázku, prečo sedím v zazene?
Mike: Nie, nemám žiadny zámer. Len hovorím, že slová znejú pekne. Ale urobte si ich svojimi. Takže sedíte v miestnosti a počúvate, ako vás bavím. Myslel som, že sa zasmejete. Môžete tu sedieť, alebo môžete spať, alebo môžete povedať: ‚Aha, áno.‘
Boris: Takže vás bavím.
Robert: Ale Rodner často hovorí, že jeho študenti od neho očakávajú, že ich bude baviť.
Roman: Kdo?
Robert: Brat berie svojho syna za študenta kúzelníka.
Boris: One man show, áno. A myslím, že je to dosť dobrá formula. Je to veľmi dobré riešenie na chvíľu. Ale musíte—
Mike: Nielen počúvať slová, musíte so svojím životom niečo urobiť. A ste slobodní robiť čokoľvek. Najlepšie začnite. Nie, môžete, napríklad, ak si poviete, ach, Mike stále hovorí, že šport je to isté ako zazen, takže prestanem so zazenom, budem robiť šport. Dobre, urobte to. Alebo ak si možno poviete, neviem, robím zazen, ale prečo robím zazen? Ak prestanem, zaujíma ma, aké to je. Vyskúšajte to. Takže, nie je to nebezpečné.
Robert: Toto je otázka, ktorú si kladiem. Ako dlho by som to nemal robiť, aby som naozaj zažil výsledok? Alebo aby som videl. Lebo neviem. Hej, hej, no, dobre, že my sme tak, že okej, cvičíme zazen a teraz si myslíme, že to má nejaké následky na nás, alebo nejaké účinky, ale nevieme, akí by sme boli, keby sme necvičili. A tak vlastne správna otázka je, že necvičiť zazen a teraz uvidíme, čo to s nami urobí. Ale ako dlho necvičiť, aby sme videli tie výsledky, či pol roka, alebo... Práve som preložil, že toto bolo—
Boris: Ale vážne, napríklad tá veta, ktorú povedal, že si slobodný, urob si so svojím životom, čo chceš, začni, vo mne vyvolala normálne až hrôzu. Takže len aby som dokončil myšlienku, možno by sme to pokojne mohli otestovať, ale ja som sa trochu bál urobiť taký experiment, možno necvičiť zazen pol roka, a čo to so mnou urobí. Nie je to príliš veľké?
Robert: Nemusím to robiť, viem. Pravdepodobne to neurobím, ale len ako myšlienka. Lebo neviem, ako si zariadiť čas. Neviem ho rozdeliť, ale je to dobrá— toto je dobrá otázka.
Boris: Mali by ste učiť stop. Možno Romana, lebo sa bojí. Mali by ste povedať stop.
Účastník: He, he, he, ale ja by som—
Mike: No, neobviňujem už. Toto.
Účastník: Áno, obávam sa.
Mike: Hej, hej, hej. Nehovorím, aby ste prestali so zazenom. Hovorím, že ak chcete poznať hodnotu zazenu a rozmýšľate, či by to niečo zmenilo, keby ste prestali, potom sa môžete dlho pýtať. Ale odpoveď nezistíte. Vôbec.
Boris: Áno.
Robert: Ale ja sa trochu bojím to vyskúšať.
Mike: Áno, aj ja. Aj ja som sa bál.
Robert: Hej.
Mike: Keď ma bolelo bedro, prestal som úplne na jeden mesiac.
Robert: Dobre, nemali ste inú možnosť.
Mike: Nie, bolo to v poriadku.
Robert: Takže potom,
Mike: Áno,
Robert: dobre. Keď nemáte možnosť, tak nie je výber, takže—
Boris: Nie. Báli ste sa?
Mike: Mal som obavy, áno. Ale nič sa nestalo. Nezmenil som sa na monštrum. Myslím, že som sa stal trochu podráždenejším. Ale každopádne som začal znova. Prečo som začal znova? Jednoducho som začal.
Boris: A mohli by ste sa vyjadriť k strachu z úplnej slobody robiť, konať — slobody, ktorej sa bojíte?
Mike: Áno. Aj ja. Bojím sa slobody.
Boris: Áno, to je citát od Ducky Williams.
Mike: Áno. Takže sa väzním sám.
Boris: To je legendárne som ja.
Mike: Hovorím si, musím toto urobiť, lebo to odo mňa niekto chce, alebo to odo mňa niekto očakáva. Myslím, že sloboda je dosť strašidelná. Pretože sloboda je len jedna osoba sama. Takže myslím, že je to desivé, áno.
Roman: Zažil jsem to na začátku těchto letních prázdnin. Jako učitelé máme dva měsíce prázdnin. A na začátku jsem byl velmi— protože jsem se rozešel s přítelkyní. Byl jsem sám doma a řekl jsem si, dva měsíce prázdnin. A bál jsem se, ale mohl jsem dělat cokoli. Tak jsem požádal někoho ze Švýcarska, aby přijel ke mně a strávil se mnou týden a nesmírně mi pomohl. Vzdal jsem se své svobody a musel jsem se týden řídit rozvrhem s touto ženou. A několikrát jsem řekl, děkuji moc, děkuji moc, dalo mi to tolik radosti, že jsem tu svobodu ve skutečnosti neměl.
Účastník: Ste budhista, takže je normálne, že sa cítite stratený.
Roman: Musím spát na podlaze, protože jsem chtěl být gentleman. Tohle je tvoje postel, tohle je moje podlaha. A to nepohodlí, jako Mike byl u Mikea, a...
Robert: Dobre, dobre.
Roman: A řekl jsem, ale lidé nechápou, čím méně pohodlí mi dáváte, tím jsem šťastnější.
Boris: Budhista. Ale—
Účastník: Někdy. Když to přijmeš sám pro sebe, když jsi svobodný, i kdybys byl jen sám se sebou. Svoboda je také— svoboda a samota. A můžeš být omezený, ale zároveň svobodný, protože tu situaci přijmeš natolik, že když jsi omezený, když se staráš o děcka v Africe, máš strašné podmínky, tak to přijmeš a jsi v tom svobodný.
[nepočuteľné, 00:40:54–00:41:04]
Boris: Ha, ha, ha.
Roman: Řekl pro mě, takže mi pomáhá, když mě omezuje přítelkyně, protože je tu rozvrh, musím dělat tohle a tamto, a když mám svobodu dělat cokoli, cítím se hrozně. Cítím se ztracený kvůli svobodě.
Mike: No, vlastne.
Účastník: Takže nejde až tak o slobodu. Myslím, že v malom je tu úplne iná— Aj ja mám takú depresiu na začiatku prázdnin, ale vysvetľujem si to tak, že strácam sociálny kontakt v práci, do práce. Ale tiež mám radšej tri alebo štyri dni, ktoré majú nejakú štruktúru.
Roman: Začal jste něco říkat.
Mike: Vlastne, nerozumieme tomu, čo je sloboda. Môžete byť slobodní vo väzenskej cele. Môžete byť slobodní mnohými rôznymi spôsobmi. Ale sme tiež vzájomne závislé bytosti. Žijeme v skupinách. Takže ako môžeme byť závislí a zároveň nezávislí? A tento problém je ústredný problém vo vzťahoch. Ako môžem byť so svojím partnerom a zároveň slobodný? Je to—
[nepočuteľné, 00:43:40–00:43:47]
Mike: Je veľa odpovedí.
Účastník: Myslím, že to znamená, že to chce naozaj vedieť o sebe, kto som, čo som a čo mám robiť vo svojom živote.
Boris: Myslím, že ide o to snažiť sa zistiť, kto naozaj sme, a čo sme, aké sú naše ciele, čo chceme dosiahnuť a čo je pre nás dôležité. A keď toto všetko máme troška zvládnuté, alebo aspoň poznáme to smerovanie, tak mnohé tieto otázky sú pre nás jednoduchšie zodpovedateľné.
Mike: Áno, je to pravda.
Účastník: Máme tenhle dost pevný rozvrh, kde máme kung fu a zazen a tak dále.
Mike: Sloboda to nie je. Ona vás drží. Nie, môžete byť slobodný, keď ste závislý. Môžete byť slobodný, keď ste nezávislý. Môžete byť slobodný vo väzení. Môžete byť slobodný mimo väzenia. Takže sloboda je veľmi zvláštny stav.
Boris: Je to pocit priestoru. Potom môžeme cítiť, lebo niekedy cítime veľmi úzky priestor a niekedy veľmi otvorený priestor. Myslím, že ak je priestor príliš malý, tak sa necítime tak slobodní, lebo je príliš úzky.
Roman: Fyzický prostor?
Boris: Nie, myseľ. Áno. Myslím, že myseľ, ak som príliš sám sebou, príliš ja, tak je to úzke.
Mike: Áno.
Boris: Ak nie som tak príliš sám so sebou, tak je to suchšie.
Mike: Áno.
Boris: Slobodnejšie. To je moja skúsenosť.
Účastník: Mám toľko vecí na práci. Mám toľko záujmov, toľko. Sloboda alebo dovolenka, to je pre mňa fantastické vzrušenie, nádej.
Účastník: Brať veci také, aké sú, toto sa mi zdá byť také najslobodnejšie. Ako všetko tak, ako je. Snažím sa to vidieť stále tak, ako to je, neriešiť nič. Ale keď sa pozrieš na seba, že čo so sebou, tak tam je tá hrôza.
Mike: Ale ak takto hovoríme niekomu, kto je naozaj vo väzení, myslím, že nebude súhlasiť.
Robert: Viktor Frankl, psychológ alebo psychiater alebo čo, bol v koncentračnom tábore, v takých podmienkach, a povedal, myslím, že je to dosť známe, niečo ako: Môžeš byť slobodný kdekoľvek, a tak ďalej. Neviem presne, čítal som, ale také niečo, že môžeš byť slobodný všade. Čiže, hej, hej, hej, jasné.
Mike: Je to pravda.
Robert: Môže to byť výnimka.
Mike: Je to pravda, ale nechcel by som to skúšať. Áno, a z jeho skúsenosti.
Robert: Áno, bol v dosť ťažkej situácii. Áno, povedal: Môžeš byť slobodný kdekoľvek.
Mike: Áno, ale ak idete k niekomu, kto je naozaj vo väzení, a poviete mu, Môžete byť slobodný tam vnútri, myslím, že nebude súhlasiť.
Účastník: To je veľmi individuálne, záleží na povahe konkrétneho človeka. Konkrétnejšie. Konkrétne meno.
Mike: Mohol by som, keby sme mohli uzavrieť.
Účastník: Concrete znamená betón. Takže.
Mike: Nemohol by som uzavrieť. Rád sa dávam do väzenia, psychologicky, a potom po chvíli sa pustím von a cítim, wow. A znova sa uväzním. Takže sa môžem neskôr pustiť von. A veci, ktorými sa väzním, sú veľmi zvláštne, ako, ach, mal by som toto urobiť, musím urobiť toto, nemôžem urobiť toto.
Boris: Myslím, že je to rovnováha, ktorú vytvárame v tomto príklade.
Mike: Áno.
Boris: Niekedy sa zatvárame a potom sa otvárame.
Mike: Áno.
Boris: Ten istý stav, ako...
Mike: Áno.
Boris: A nemôžeme to robiť opačne,
Mike: Nie.
Boris: lebo je to mŕtve, možno.
Mike: Áno.
Boris: Áno.
Mike: Myslím, že by sme mali prestať hovoriť takéto veci, ako, toto môžem urobiť alebo toto nie som schopný urobiť.
Boris: [nepočuteľné, 00:51:25–00:51:45]
Roman: Neexistuje žádný ideální stav, takže někdy ideální stav hledáme a pak někdy můžeme najít... Chvíli jsme otevření a pak jsme uzavření a otevřeme se.
Účastník: Presne. Naším cieľom je byť rozdelení.
Roman: Ale je lepší být si toho vědom, ale nevytvářet to.
Mike: Stačí to? Skončíme?
Účastník: Dobre.
Mike: Ďakujem vám za váš čas.