Nerobiť z praxe nič výnimočné

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Nemám žiadnu tému, takže je to na vás. Malý český rybníček.

Pavel: Malý český rybníček.

Mike: Ešte raz?

Pavel: Malý český rybníček.

Mike: Malý český rybníček. Je to na vás. Môžeme hovoriť o čomkoľvek. Kto bude dosť odvážny, aby riskoval, že —

Boris: Položiť otázku.

Mike: Áno, riskovať, že ho všetci budú považovať za hlupáka.

Boris: Presne tak, áno.

Mike: Áno. Komunizmus padol v roku 1993. Teraz sa môžete oslobodiť. Môžete sa ozvať, nikomu to nepoviem. (smeje sa)

Účastník: Prídu ma zatknúť.

Boris: Možno to povieme nahlas, aby všetci vedeli, čo hovoríme.

Účastník: Neviem isto.

Mike: Tento nie. Nie.

Otázka: Takže, Mike, ako sa necítiť výnimočne v tom, čo robíme? Lebo tá neustála vec —

Mike: Ešte raz? Ako…?

Otázka: Necítiť sa, akože, výnimočne v tom, čo robíme? Chcem povedať, z mojej skúsenosti je tou neustálou vecou to, ako si tieto veci pokazím: dobre, robím to, sedím, sedím zazen, však? A potom na seba len kričím, prestaň sedieť zazen, alebo, viete, myslím na budhizmus, ale, no... Nejako mi to, viete, nejako mi to nevonia.

Mike: Myslíte na budhizmus veľa?

Otázka: Nie, ale myslím si, že mi to bráni naozaj to pochopiť v živote, keď som začal myslieť na budhizmus, alebo…

Mike: Áno, áno, to je problém.

Otázka: Myslieť si, že je to výnimočné, ako budhizmus alebo sedenie alebo čokoľvek, alebo takíto ľudia či čokoľvek. Ako sa tomu vyhnúť?

Mike: Rozumiem.

Účastník: Ja nerozumiem. Môžete objasniť, ako výnimočne? Výnimočne v porovnaní s čím? S kým?

Otázka: Chcem povedať, že život sa niekedy zdá neprehľadný, neusporiadaný a neuspokojivý, takže mám taký príjemný, hrejivý pocit: dobre, sedím tu alebo čítam túto budhistickú knihu, alebo som sa stretol s týmito milými ľuďmi, a, viete, je to tak trochu

Účastník: výnimočné v porovnaní s ľuďmi, ktorí…

Otázka: Len s každodenným životom, neviem.

Mike: Je to problém, lebo sa stalo to, že, určite pri tibetskom budhizme a zene, sa to dostalo na Západ, ktorý má inú kultúru, a ľudia to začali robiť ako nejakú novú, nezvyčajnú prax, a často v inom oblečení, ako je toto, viete. Toto je ako stredoveký Číňan. Ale on je vlastne iba stredoveký Slovák.

Boris: Veľký čínsky majster… zabudol som meno. To je ten dôvod.

Mike: Áno. A ľudia si myslia, že je to niečo výnimočné. A tak idú do skupiny a robia tieto obrady, a tie obrady sa im páčia, napríklad spev, klaňanie, zapaľovanie vonných tyčiniek, všetky tieto veci; viete, aj my spievame pred jedlom. Takže ľudia majú pocit, ach, viete, je to dobré, upokojuje ma to. Mám priateľku, kolegyňu, Gabriele, niektorí z vás sa s ňou stretli, a ona má dojo v Drážďanoch.

A to svoje dojo urobila ako malé japonské miesto, a chodia tam ľudia, Nemci, ktorí majú radi niečo veľmi usporiadané, s množstvom pravidiel a podobne. Neznášam to, lebo ak chcete rituál, poviem vám, aké sú skutočné rituály: ráno vstať, ustlať si posteľ, umyť si tvár, vyčistiť si zuby, naraňajkovať sa, ísť do práce. To sú rituály. A ak sa pridáme ku skupine a všetky tie rituály robíme vnútri tejto škatule, ktorá je výnimočná, potom sa ľudia pýtajú: Ako môžem urobiť budhizmus súčasťou svojho života? No, odpoveď znie: opustite skupinu, zahoďte to a jednoducho žite. To, čo učil pôvodný Buddha, nemalo nič spoločné s týmito obradmi a skupinami. Neučil o rituáloch. Učil, ako žiť. Na základe vlastnej skúsenosti zistil, ako žiť, a povedal to iným ľuďom. A ľudí to zaujímalo, lebo videl veci zvonku spoločnosti, keďže žil s jogínmi, a všimol si, ako nás spoločnosť väzní, a tak ďalej. Každopádne si myslím, že je pre mňa dôležité nerobiť z ničoho niečo výnimočné.

Pred jedlom spievame hlavne preto, že keď som sa vrátil z Japonska a mali sme sesshin, bolo to pre mňa prirodzené. Robil som to, tak som v tom pokračoval, a všetci ostatní v tom pokračovali tiež. Ale ak sa to ľuďom nepáči alebo s tým chcú prestať, v poriadku. V tomto zmysle to nie je dôležité. A, viete, máme zvončeky, a tie naozaj nie sú dôležité. Najdôležitejšie je praktizovať rovnováhu každý deň. Hoci len desať minút alebo pol hodiny, ak to zvládnete. To je najdôležitejšie. Zvyšok nie je dôležitý.

Ani skupiny nie sú dôležité. Veľkú skupinu vo Francúzsku založil japonský mních menom Deshimaru, myslím, že s tým bol nejako spojený aj Kaisen, a odtiaľ vzišlo veľa učiteľov v Európe. Neviem, či to hovoria aj teraz, ale kedysi hovorili: Radšej nesedieť doma, seďte v dojo. Musíte prísť sedieť do skupiny, lebo keď sedíte spolu, je to výnimočné. Nie je, nie je. Keď robíte čokoľvek so skupinou ľudí, je tam príjemná atmosféra. Či už idete na prechádzku, spievate, idete do kostola, je tam atmosféra.

Takže, samozrejme, keď sedíme spolu, je tu príjemná atmosféra. Ale najdôležitejšie je praktizovať každý deň. Takže keď hovoria svojim žiakom: Nepraktizujte doma, mohli by ste mať psychotickú epizódu alebo niečo také, je to úplný nezmysel. Takže je na vás, aby ste z toho nerobili niečo výnimočné. Ja sa snažím nerobiť z toho niečo výnimočné, lebo sa necítim výnimočný. A myslím si, že, žiaľ, za tých 2 000 rokov od pôvodného učenia Gautamu Buddhu sa učenie veľa odovzdávalo, posúvalo ďalej. A samozrejme, ako všetko, odovzdávalo sa rôznymi spôsobmi.

Možno niektorí ľudia nerozumeli tomu, čo učil, ale páčilo sa im, ako veci robil. A tak si v priebehu rokov niektoré skupiny, ktoré učenie praktizujú, myslia, že rituál má v sebe niečo posvätné. Áno, má. Čistenie zubov má v sebe niečo posvätné. Chodenie na záchod má v sebe niečo posvätné. Takže to, čo ľudia na rituáli považujú za dôležité, je prítomné v našom bežnom živote. Len si to nevšímame. Ak chodíte každý týždeň do zvláštnej miestnosti v japonskom štýle, robíte tieto zvláštne rituály a myslíte si: Ach áno, tak vám uniká podstata.

Lepšie je do istej miery urobiť taký svoj vlastný život. Nemusíte to preháňať. Nemusíte si čistiť zuby takto. Ale, viete, keď jete, jedzte poriadne. Tu dole jeme spolu a veľa sa nerozprávame. No, v skutočnosti je celkom zdravé veľa sa pri jedle nerozprávať, lebo to pomáha tráveniu. Takže všetky tieto veci sú v bežnom živote. Nie je na tom nič výnimočné, ale ľudia urobili, typicky ľudské bytosti robia z vecí niečo výnimočné.

A potom z toho výnimočného stavu majú výnimočných ľudí, a potom ešte výnimočnejších ľudí, a potom máte hierarchiu a tu hore je guru. Viete, a on je výnimočný, supervýnimočný. A potom dole sú ľudia, ktorí hovoria: Ach, ja nie som výnimočný. Som len obyčajný človek, ale môj guru je výnimočný. A to je, viete, to je naozaj koniec všetkého. Ak sa dostanete do takej situácie, veľa šťastia. Tomu sa hovorí klam. A deje sa to stále. Na internete, na YouTube sú všetci tí ľudia, ktorí sa prezentujú ako veľkí učitelia. A nabádajú vás, aby ste si mysleli, že sú výnimoční.

Majú výnimočný stav alebo výnimočný život. No, podľa mňa to nepomáha, lebo si myslíme: Ten človek je výnimočný. Ja nie som výnimočný. Chcem byť ako on. A možno budem musieť zaplatiť, ale to nevadí. A výnimočný človek sa stáva ešte výnimočnejším, ako Osho, a, viete, stovky príkladov. Takže nie je nič výnimočné. Takže nerobte z toho nič výnimočné. A spôsob, ako z toho nerobiť nič výnimočné, je sedieť každý deň. Nesedieť len dvakrát do roka. Ak sedíte každý deň, nie je to nič výnimočné. Sedíte, keď ste unavení, keď ste ospalí.

Sedíte a musíte vstať a ísť na záchod, lebo ste zabudli ísť. Sedíte a vaše deti robia hluk. Robíte, čo najlepšie viete. Nikde nie je dokonalosť. Takže nedovoľte ľuďom zavrieť učenie do škatule, lebo to chcú urobiť a boli v tom veľmi úspešní. Takže sa stretávame ako skupina a máme meno, Dogen Sangha, lebo sangha znamená skupina a od Dógena pochádza naše učenie. Ale Pavel pred niekoľkými rokmi povedal: Ona neexistuje.

Keď sa stretneme, Dogen Sangha existuje, a keď ideme domov, už neexistuje. To sa mi veľmi páči. Takže pre mňa je lepšie nemať organizáciu. To je moja osobná preferencia. Ale čiastočne je to preto, že sa chcem vyhnúť tomu, aby sa z niečoho stalo niečo výnimočné.

Boris: V prvom talku ste spomínali, ako Buddha odišiel do lesa k askétom, aby dosiahol nejaký zvláštny stav. A potom ste opísali nejakú deviatu, ôsmu úroveň vedomia a tak ďalej.

Mike: No, to je to, čo som čítal, áno.

Boris: Odkiaľ pochádzajú tieto teórie? Z hinduizmu, alebo

Mike: Z jogovej tradície, myslím.

Boris: Dobre.

Mike: Myslím, neviem... Možno niekto, možno vy to viete.

Účastník: Myslím, že áno, lebo pred Buddhovým osvietením v Indii nič nebolo; hlavným prúdom bol hinduizmus, joga.

Boris: Možno by ste našli nejaké budhistické knihy, myslím. Nie som si istý tými stavmi alebo niečím takým.

Mike: No, áno.

Boris: Ale aj toto je nezmysel. Nemá to nič spoločné s budhizmom ani s Buddhovým učením.

Mike: No, skončil s tým. Vzdal to. To je to dôležité. Neviem, či si myslel: Ach, to bola dobrá skúsenosť. Tých osem rokov sa mi páčilo, ale teraz chcem robiť niečo nové. Ale podľa príbehu, ktorý máme, sa zdá, že si musel pomyslieť: Toto nie je to, čo hľadám. Vzdávam to. Ale je to len dohad. Nemal som príležitosť sa s ním porozprávať.

Boris: A všetci tí bódhisattvovia a mnohé z týchto vecí, odkiaľ pochádzajú? Sú budhistické?

Mike: Áno. Nie, myslím, že po Buddhovej smrti...

Boris: Kresťania to majú tiež takto: najprv ste bódhisattva a potom ste mních a niečo také.

Mike: No, áno, môžete v tom vidieť nejaký zmysel, nejakú hodnotu. Snažili sa opísať, čo sa deje s ľuďmi, keď sa pridali k jednej z tých skupín v starovekej Indii. Napríklad sa zdá, že sú ľudia, ktorí prichádzajú k budhistickému učeniu, lebo čítali a premýšľali, aký je môj život, a zaujíma ich náboženstvo a tak ďalej. Takže v mysli mali veľa otázok a prichádzajú k budhistickému učeniu, aby našli odpovede. To je jeden druh človeka. Iný druh človeka, ako ja, prišiel kvôli niečomu telesnému.

Viete, pri horolezectve som si všimol príjemný stav alebo situáciu, a takmer akoby náhodou som v Japonsku stretol toho malého chlapíka, ale to, čo hovoril, zodpovedalo tomu, čo som zažil. Ale nemyslel som na budhizmus. Nehľadal som budhistické učenie. Nečítal som žiadne budhistické knihy. Takže je tu akási telesná cesta. Je tu akási intelektuálna cesta a telesná cesta, a potom sú ľudia, ktorí sú niekde zmiešaní medzi nimi. Takže to chceli nejako pomenovať.

Radi veciam dávame mená. Takže niekoho, kto je tak trochu zmiešaný a žije v každodennom živote, nazveme bódhisattvom, a niekoho, kto prichádza len od intelektu, nazveme šrávakom, a tak ďalej. A tak sa všetky tieto slová nahromadia a ľudia potom veria slovám.

Radi si vytvárame modely, a keď si model vytvoríme, veríme modelu a zabúdame na skutočnosť. Vo vede, v náboženstve, vo všetkom, naše mozgy sú také mocné. Takže pomaly, a 2 000 rokov je dlhý čas, pomaly, pomaly, sa toto všetko nabalilo na učenie, ktoré bolo realistické a priamočiare. A, viete, ľudia robili, čo najlepšie vedeli. Takže, viete, minulý týždeň som bol s tým chlapíkom zo severu Indie na tom štíte a on hovoril o skutočnosti a o praktizovaní dhyāna.

Nepamätám si, čo hovoril, ale ja si to zapíšem, a potom si to zapíše on a odovzdá to niekomu ďalšiemu a ďalšiemu, a pomaly sa to mení. A tak máme ten obrovský vynález budhizmu, tibetský budhizmus, zenový budhizmus a tie ďalšie, ktorých mená som zabudol. Théravádový budhizmus, ten ďalší?

Účastník: Yogacara.

Mike: Budhizmus Yogacara.

Účastník: Madhyamaka.

Mike: Áno. Dógen, chlapík, o ktorom viem najviac, povedal, že je len jeden. Bol teda veľmi veľkorysý. Povedal, že všetky sú rovnaké. V skutočnosti nemyslel tým, že všetko, čo ľudia robia, je rovnaké. Myslel tým, že keďže je len jedno učenie, všetci sa musia snažiť učiť to isté, lebo to pochádza od tej istej osoby. Ale v skutočnosti to, čím sa učenia stali, niekedy znie veľmi odlišne. Ale musí byť v nich niečo spoločné. Takže to je to, čo Dógen povedal v 13. storočí. Ale samozrejme —

Boris: Kde to je? V Shobogenzo?

Mike: V Shobogenzo, áno.

Boris: Dógen povedal, že každé učenie budhizmu má niečo...

Mike: Nie, nie, povedal, že je len jeden budhizmus. Takže ak poviete, že je len... Takže opisuje... Samozrejme, žil v Japonsku, takže nevedel o všetkých indických či juhoázijských učeniach. Ale povedal, že je veľa siekt, zenových siekt v Japonsku, sekta Obaku, Rinzai, bla bla bla bla. Ale povedal, že je len jeden budhizmus. Takže z toho musíte pochopiť, čo sa snažil povedať. Nehovoril: Je len to, čo hovorím ja. Hovoril, že je len jedno učenie, ale dostalo sa na rôzne miesta.

Účastník: To je zaujímavé. Dhammadipa hovorí, že je len jeden budhizmus.

Mike: Áno. No, ak to nie je len jeho, súhlasím. Rozprával som sa s ním len pol hodiny a mal som pocit, že si myslí, že je to len jeho, lebo mi hovoril o viere. Povedal, že viera je veľmi dôležitá.

Boris: Viera?

Mike: Viera. Viera. Presvedčenie. A ja som sa ho spýtal: A čo pochybnosť? A potom mi dal prednášku o zenovej pochybnosti. Tak som si pomyslel, dobre, takže pravda pochádza od Dhammadipu.

Boris: Zenová pochybnosť? Ale čo je to?

Mike: Zenová pochybnosť. Pochybnosť v zene. Neviem. Musíte sa spýtať Dhammadipu.

Boris: O tom pochybujem.

Pavel: No, myslím si, že je to celkom zaujímavá otázka, viera a pochybnosť v zene.

Mike: To je. Áno.

Boris: Môžete to vysvetliť?

Pavel: No, napríklad by ste si to mali vytvoriť sami. Ale tak či tak, musíte mať vieru, lebo inak by ste si nesadli na zadok.

Boris: Nie, prosím, povedzte mi o svojej skúsenosti s pochybnosťou v zene.

Pavel: Veď o tom práve hovorím. Prepáčte. Musíte mať dosť silnú vieru, aby ste chodili do meditačnej miestnosti a sedeli na zadku päť hodín denne, v zazene alebo v metóde alebo v učení.

Boris: Viera?

Pavel: Faith, viera.

Boris: Ja v toto vieru nemám.

Pavel: Máte, inak by ste tu neboli.

Boris: Nie, to nie je viera.

Pavel: Čo je to?

Boris: Skúsenosť.

Mike: Dobre. Takže možno zvyčajne používame slovo viera na označenie nejakého mentálneho presvedčenia. Ale Pavel myslí niečo, čo nie je iba mentálne. Takže v našom tele, prostredníctvom našej skúsenosti, sa na niečo spoliehame.

Pavel: Dôvera, dôvera, dôvera je to správne…

Boris: Dobre, dôvera je lepšia.

Mike: Dôvera. Dobre, dôvera, áno.

Pavel: Ale je to synonymum. Viera, dôvera je v tomto synonymum.

Boris: Pre mňa je dôvera niečo úplne iné ako viera, ale dobre.

Účastník: Je to zásadný rozdiel. Rozhodne.

Účastník: To je dobré.

Účastník: Áno, je.

Pavel: Ale povedal by som, že aj pochybnosť môže byť zavádzajúce slovo. Takže napríklad keď o tom premýšľam, namiesto pochybnosti zvyčajne používam akúsi zvedavosť, neustálu zvedavosť voči veciam.

Boris: Zvedavosť. Dobre.

Pavel: Zvedavosť.

Boris: Po česky „zvídavost“.

Robert: „Zvídavost“, to je dobré.

Pavel: Myslím si, že je veľmi dôležité, keď čítam nejaké slovo v preklade alebo v Shobogenzo alebo hocikde, nájsť význam tohto slova alebo pojmu alebo čohokoľvek vo vlastnej skúsenosti, vo vlastnom živote. Takže môžete čítať o viere a pochybnosti, ale čo to vlastne znamená pre mňa, v mojom živote, v mojej skúsenosti? Pre mňa je to dôvera a zvedavosť. To vo mne napríklad rezonuje oveľa viac. Ale Dógen píše o tejto viere a pochybnosti.

Mike: Áno, áno, ale neviem vám povedať kde. Moja pamäť nie je dosť dobrá.

Účastník: Áno, ale je určite pravda, že Dógen spomína arhatov. Je tam kapitola s názvom Arhat. Takže musel vedieť o théravádovej praxi a, pokiaľ tej kapitole rozumiem, prejavuje úctu ľuďom, ktorí praktizujú, a nazýva ich budhistami, nehovorí, že sa mýlia. Takže si myslím, že tej praxi prejavoval úctu, aj keď mala iný štýl. Ale hovorí, že je to budhizmus. A ďalšia vec je, že hovorí, že zen je nezmysel. Zen je nejaký vynález a je to nezmysel. Takže nerešpektoval kategóriu zen. V Bendowe, myslím, hovorí, že žiadny zen neexistuje.

Mike: Áno, pokračujte.

Účastník: Takže sa vždy snaží vysvetliť, čo je budhistické učenie, čo je budhistická prax, bez ohľadu na to, či ste v Indii alebo v Mongolsku: čo je budhistické?

Mike: Jedna vec, ktorá je podľa mňa celkom užitočná, mne veľmi pomáha. Vzišla z môjho štúdia Shobogenzo s Nishijimom, ale neviem vám povedať, ako vznikla. Je to emergentná vlastnosť. Ľudia môžu učiť len to, čo vedia. Takže ak niekto niečo učí a ja si pomyslím, hmm, poviem si, to je to, čo môžu učiť, lebo to je to, čo vedia. Napríklad ak niekto učí, že zazen je nejaký zvláštny stav, je to preto, že nevie, čo je zazen.

Ak neviete, čo to je, nemôžete učiť, čo to je. Takže, viete, každý robí, čo najlepšie vie. Učia tak, ako rozumejú, a nemôžeme učiť viac, ako rozumieme.

Pavel: Možno je problém aj v tom, že existuje staré indické príslovie o učení. Hovorí: Je to také jednoduché, že by ste tomu neverili. Je to také blízko, že to nevidíte. Takže je to také nejasné alebo jemné, subtílne.

Mike: Subtílne.

Pavel: Musíte to zažiť, a ak to zažijete, potom je veľmi ťažké vyjadriť to pojmami a vlastne o tom hovoriť.

Mike: Áno, áno.

Pavel: Preto sú ľudia dosť často zavádzaní a myslia si, že napríklad rituály, oblečenie alebo čokoľvek iné je učenie.

Mike: Áno. Ale keby mali učiteľa, ktorý by vedel, že nie sú, potom by mohli pochopiť, že nie sú. Takže Dógen hovorí: Hľadajte dobrého učiteľa. Ak nemôžete nájsť dobrého učiteľa, je lepšie nemať žiadneho.

Účastník: Je to stále, viete, Život Briana, tá komédia.

Mike: Život Briana.

Účastník: Áno, áno. Kričal: Musíte myslieť sami za seba, a všetci hovoria: Musíme myslieť.

Mike: Viete, je to veľmi subtílne. Práve včera mi prišiel e-mail od niekoho, kto sa so mnou chce stretnúť, a stálo v ňom: Hľadám seba lomka Boha lomka to, však? Neviem, kto to je. Ešte sme sa nestretli, ale, hľadám seba. Pomyslel som si: Hľadám seba? No, žijete so sebou. Ste stále so sebou. Hľadáte iné ja, ktoré je odlišné od ja, ktorým ste. To robíme. Lebo ja, ktorým sme, je stále s nami. Poznáme samých seba, len sa sami sebe niekedy nepáčime. Chceme lepšie ja.

Ale je zaujímavé, čo hovoríte o subtílnosti. Dnes ráno som plel v záhrade a hľadal som žihľavy. A zvláštne, sú tam všetky tie kvety a zeleň, a tu je žihľava. A potom sa rozhliadam a už žiadne žihľavy nevidím. Potom odídem a vrátim sa, aha, tamto je jedna. Prehliadol som ju. Ako to, že som ju nevidel? Takže celé samu som strávil hľadaním žihľavy, a je to, akoby sa predo mnou dokázali skryť.

Boli priamo predo mnou, ale skrývali sa predo mnou. A musel som sa stále pozerať dozadu a dopredu, kým som mohol povedať: Aha, tamto je ďalšia. Hľadanie seba.

Účastník: Každopádne hovoríte o našej skúsenosti. Moja skúsenosť je s Kaisenom, so skupinou Kaisena: učil ma, ukázal mi zazen po prvý raz. A pre mňa je to stále vzácne, lebo som ho stretol so zazenom.

Mike: Vzácne, vzácne.

Účastník: Vzácne. A to je všetko. Potom som sa na tie komédie nepozeral, nehral som, možno nie celkom dobre, ale tak či tak.

Mike: Niečo ste získali, niečo hodnotné.

Účastník: Dlho to bolo sedenie v skupine, alebo nerobenie… okrem veľkého klebetenia. Bol to veľmi pekný čas, chodiť na retreaty, a on bol mojím učiteľom, viete, stále.

Mike: Dobre.

V Shobogenzo, Dógenových spisoch z 13. storočia, ktoré som pomáhal preložiť a vydať, môžete vidieť, ak ho čítate — samozrejme, česká verzia neexistuje, takže je to dosť ťažká úloha, čítať ho tak, ako ho môžem čítať ja po anglicky. Ale ak ho prečítate, pomaly uvidíte, že Dógen vždy berie tradičné chápanie v budhizme, rozoberá ho a vykladá ho veľmi odlišným spôsobom. To robí v celom Shobogenzo. Ale nikdy nepovie: Toto chápanie je nesprávne; toto je správne chápanie. Robí to iným spôsobom.

Hovorí, no, napríklad, sú tri jedy, sú štyri tamto, je šestnásť hentoho. Ale ak sedíte v zazene, už ste tam. Takže iným spôsobom hovorí, že hínajánová budhistická analýza všetkých tých rôznych štádií nie je potrebná. Ale v skutočnosti to nepovie. Je láskavejší. Je veľkorysejší. K ľuďom nie je až taký veľkorysý, ak vie o učiteľovi, ktorého učenie nie je... Nemyslí si, že je veľmi dobré. Hovorí to veľmi ostrými slovami.

Účastník: Nepresadzoval Dógen tiež, viete, tento kláštorný život, toto spolužitie, ako v nejakom kláštore, spoločné praktizovanie, ango, toto, viete, ako... Toto je jedna vec, ktorú nerobím, však?

Mike: No, časy sú iné. Povedal, že musíme opustiť rodinný život. No, v 13. storočí, ak ste chceli praktizovať zazen a usilovať sa o pravdu, nemohli ste to robiť doma. Nebol čas. Boli ste na poli a pestovali jedlo. Takže v jeho čase bolo nevyhnutné fyzicky odísť. Ale my to robiť nemusíme. Ak chceme, môžeme ísť a žiť sami.

Myslím, že aj židovská tradícia má takýchto ľudí, zvyčajne mužov v komunite, ktorí chcú študovať židovské učenie a podporujú ich všetci ostatní členovia komunity, a môžu sa stať výnimočnými, rabínmi. Takže je to praktické. Je to praktický vývoj. Ale teraz je iná doba. Môžeme si vlastne vziať štyri dni voľna z práce, lebo naša práca nie je pestovanie jedla, aby sme ho mohli jesť. Naša práca je robenie počítačových programov alebo vedenie účtov alebo vymýšľanie áut či niečo také. Ale v 13. storočí ľudská práca slúžila na udržanie života veľmi bezprostredným spôsobom.

Takže máme šťastie. Ale, viete, ak chcete odísť a pridať sa ku komunite mimo života, je to možné.

Účastník: Pokiaľ si pamätám, Dógen tiež spomínal a chválil niektorých…

Účastník: Laikov, ministrov, ktorí praktizovali zazen.

Mike: Áno.

Účastník: Spomína ministra, ktorý usilovne praktizoval a bol buddhom, takže mal k laikom veľkú úctu.

Mike: Áno.

Účastník: Áno, áno, v Bendowe chváli… všetkých.

Účastník: A neviem isto, či kapitoly v Shobogenzo neboli možno napísané pre laikov.

Mike: Niektoré z nich áno. Aspoň jedna bola napísaná pre konkrétneho človeka.

Účastník: A niektorí laici ho pravidelne navštevovali, alebo on navštevoval ich, takže bol ich učiteľom.

Mike: Viete, je to dávno, 13. storočie. Ale, ako povedal Pavel, keď počujeme pojmy, musíme skúmať: čo to naozaj znamená pre mňa? Ak neskúmate, čo to naozaj znamená pre mňa, pre mňa, potom je to len myšlienka, takže získavate vedomosti. Takže Dógen vždy píše: Študujte v skúsenosti. Choďte a študujte to v skúsenosti. Zistite, čo to znamená pre vás vo vašom živote. Nehovorím len o vedomostiach. Je to niečo skutočné. Takže choďte a urobte to skutočným. Áno, to je veľmi dôležité. Inak sa len snažíme pochopiť niečo teoretické.

Otázka: Chcem sa len spýtať: hovorili ste o rovnováhe, o rovnováhe, keď sedíte v miestnosti. Prejavuje sa aj mimo sedenia, viete, po mnohých rokoch? Je tam nejaký odkaz?

Účastník: Lebo je to akási zručnosť alebo zvyk, ktorý si vytvoríte, nie?

Mike: Áno, je to zvyk, ale zároveň to mení vašu fyziológiu. Takže napríklad keď dnes popoludní pôjdeme domov, to, že ste sedeli tri a pol dňa, znamená, že vaše telo sa už prispôsobilo. Takže hladiny hormónov a fungovanie nervového systému budú vyváženejšie. Nie nerušené. Normálne náš nervový systém prechádza z jednej strany na druhú, agresívnejší, pasívnejší. Najeme sa a cítime sa ospalí, sadneme si a čítame knihu, a potom ideme do práce a sme v strese. Takže, viete, náš nervový systém ide hore a dole.

Ale po troch a pol dňoch sedenia sa vaše telo stabilizovalo a bude pokračovať v stabilnom stave, kým nás život nestiahne späť do spoločnosti. Takže to pomaly strácame, ale zostáva to v nás. Môj učiteľ hovorieval, že ak praktizujete každý deň, je to ako zvonenie na zvon. Dong, dong.

Takže je to telesná zmena. Je to telesná rovnováha, ktorá v nás zostáva. A ak praktizujeme mnoho rokov, robíme veľmi jemné rozhodnutia o tom, čo robíme, kde žijeme a s kým sme, ktoré si pravdepodobne nevšimneme. Ale v priebehu mnohých rokov to kormidluje, usmerňuje náš život. Takže po 20, 30, 40 rokoch je tam nejaký účinok.

Napríklad ak praktizujete zazen každý deň, možno radi chodíte do krčmy a pijete veľa piva, a potom praktizujete zazen každý deň a stále pijete pivo, a praktizujete zazen každý deň a stále pijete pivo. Ale po dvoch či troch rokoch si pomyslíte: Možno nepôjdem na pivo. Dnes nebudem piť. A tak veľmi pomaly, veľmi pomaly, vaše pitie klesá takto. A mení to váš život, ale ani si to nevšimnete. Takže, viete, prečo som tu v Česku a prednášam o Dógenovi? Ako som sa sem dostal?

Účastník: Mám dojem, že ste prišli do krčmy a zobudili ste sa v tejto čudnej krajine.

Mike: No, viete, odkedy som ako tridsaťročný v Japonsku stretol toho malého chlapíka a on mi povedal, aby som sedel, a ja som sedel každý deň, a myslím si, že bez môjho vedomia sa môj život zmenil. Bez môjho vedomia. Nemyslel som si: Dobre, teraz chcem robiť toto, teraz chcem robiť toto. Bez toho, aby som to vedome plánoval, ma to priviedlo tam, kde som. Takže podľa mňa to môže byť vďaka zazenu. Nemôžem vedecky povedať, že tá hypotéza je pravdivá, ale môže byť.

Účastník: Lebo neviete, ako by sa váš život vyvíjal, keby ste neurobili...

Mike: Áno. Áno. Dokonca aj vtedy, keď sa zdá, že ide nesprávnym smerom. Keď sa pozriem späť na svoj život, na časy, keď som si myslel, že ide nesprávnym smerom, no, bolo to nesprávne? Veď som tu. Takže ak to bolo nesprávne, ako som sa sem dostal? Takže nie je potrebné hodnotiť. Len choďte tam, kam idete. Nasledujte svoj život. Nenasledujte svoju myseľ, lebo váš život žije vás, či sa vám to páči, alebo nie. Včera som hovoril o potvrdzovaní, o potvrdení (affirmation). Takže môžeme potvrdzovať všetko, čo robíme.

Ak praktizujeme rovnováhu, môžeme potvrdiť: dobre, neviem, kam môj život smeruje. Momentálne sa zdá trochu narušený, ale, viete, možno je to v poriadku. Takže toto je smer, ktorým idem. Idem tam. Takže potvrdzovať to, čo robíte, pomáha. Chcem povedať, nemá zmysel kritizovať: Ach, to som urobil zle. Som budhista a mal som talk a bol hrozný.

Viete, mal som sa pripraviť, skôr ako som mal ten talk, a Ladislav ho nahral, a, viete, je to zbytočné. Ale urobil som, čo som mohol. To je všetko. Takže potvrdzujte to, čo robíte. A potom, keď v noci ležíte v posteli, môžete všetko ľutovať; je to taký koníček, ležať v posteli uprostred noci. (smeje sa)

Boris: Ako koníček.

Mike: Áno. A potom sa ráno zobudíme, vstaneme, a potom, aha, dobre, zase som tu.

Účastník: To je jedna subtílna vec. Kedysi som pracoval s kolegom a ja som bol ako profesionál, ale on bol podľa mňa niečo ako hraničný psychopat. A bol si veľmi istý vo všetkom, čo robil, a v tom, čo robil, bol veľmi mocný. Dokázal riadiť celú skupinu a ľudí okolo. Rozhodne nechcem byť nejako ako on. Ale on nejakým spôsobom potvrdzoval všetko, čo robil. Robil to so všetkým svojím...

Mike: Áno, ale ja hovorím o vás. Nehovorím o psychopatovi, ktorého ste v minulosti stretli. Hovorím o vás. Takže ak potvrdzujete svoj život, vôbec to nie je to isté, ako keď on potvrdzoval svoj život. Len si bol istý tým, čo robil. Nemyslím tým byť si istý. Nejde o to byť si istý, že sa nikdy nemýlim, ale len povedať: dobre, to je to najlepšie. Urobil som, čo som mohol.

Boris: Náš predchádzajúci premiér, Matovič, bol taký.

Účastník: Áno, ako ten psychopat. Áno, áno.

Boris: Nikto mu to nepovie. Dobre, možno mu to niekto povie, ale on stále pokračuje.

Mike: Dobre, už odišiel. Odišiel?

Boris: Odišiel? Nie, teraz je ministrom financií.

Účastník: Minister financií. To je to isté.

Boris: Nikto mu nepovie: Mali by ste odísť, ale: neodchádzajte. Len sa vymenia.

Mike: Áno, to je politika. Politika je akýsi šport. Súťaž, moc, víťazstvo, víťazstvo.

Boris: Presne tak. Je to psychopat, ale psychopat bol aj predtým. Neviem, prečo ho ľudia volili.

Mike: Áno, lebo v demokracii je najdôležitejším pravidlom demokracie: nepýtajte sa všetkých ľudí.

Účastník: Dobre. Viete, keď hovorí o potvrdzovaní, niečo to vo mne rozozvučí, ale niekedy, ako povedal Pavel, je to tá vec, ktorú je také ťažké naozaj uchopiť. Keď to poviete, v mojej mysli je to: Ach, toto je taká pekná šťastná myšlienka, ako od majstra, ale je také ťažké to uchopiť. Len mám pocit, že je tam nejaká hranica medzi... Neviem. Je to proste ťažké uchopiť. Nie je to ako...

Mike: No, neuchopujte to. To je v poriadku. Viete, je to len nástroj.

Účastník: Len naozaj nechcem byť hajzel, viete, kretén, byť taký...

Mike: Nie ste kretén.

Účastník: Je to ako tá záhada medzi, viete, byť sebecký, ale niekedy musíte byť sebecký, a neviem to pekne vyjadriť slovami, ale je tam nejaká záhada alebo niečo také. No, asi si to musím vysedieť.

Mike: No, nikdy nevieme, kedy sme sebeckí a kedy nesebeckí. Takže si s tým nerobte starosti. Len buďte úprimní a praktizujte rovnováhu, a potom jednoducho robte, čo robíte, či už je to sebecké, alebo nesebecké. Nikdy to nemôžeme vedieť. V bežnej spoločnosti je predstava, že by ste nemali byť sebeckí, mali by ste byť altruistickí, čo je anglické slovo pre opak, nesebecký. Takže by ste mali pomáhať iným ľuďom a nestarať sa o seba. To je hlúpe. Ako môžete pomáhať iným ľuďom, ak sa nestaráte o seba? Ako môžete milovať iných, ak nemilujete seba? Takže znova, je to rovnováha. Ak sa vyvážite, potom si nemusíte robiť starosti.

Svoju časť s rovnováhou ste urobili a môžete robiť to, čo musíte, a nerobiť si starosti s tým, či je to sebecké, alebo nesebecké. Je to v poriadku. Je to len to, čo spoločnosť zveličila. Viete, vymysleli sme si tento spôsob spolužitia a všetky tieto presvedčenia a pojmy, z ktorých niektoré sú trochu bláznivé, keď sa na ne pozrieme. Nemali by ste nič robiť pre seba. Mali by ste robiť veci len pre iných ľudí.

Viete, zomrieť za vlasť, a to je to najvyššie. A potom, keď vojaci idú a zomrú, sú zabití alebo zabijú iných vojakov a potom sú zabití, ľudia hovoria: Bol to úžasný človek. Zomrel za vlasť. To je úžasná obeť. Urobil to, že išiel a zabil iných ľudí a sám bol zabitý. To je veľká obeť a bla, bla, bla. Nie je to pravda, však? Je čas skončiť.

Pavel: Áno.

Mike: Takže vám veľmi pekne ďakujem, že ste ma počúvali.

Pavel: Ďakujem.