Budhizmus a teória ne-ja

V poslednom čase existujú rôzne skupiny budhistov, ktoré zastávajú presvedčenie o „teórii ne-ja“. Veria, že Buddha učil, že ja je neskutočné, a preto neexistuje. Presadzujú praktiky, ktorými sa môžeme zbaviť ega, a tak prestať chcieť čokoľvek získať, prestať lipnúť, a tým prestať túžiť. Ich všeobecný spôsob myslenia ilustruje nasledujúci opis:

„…Toto [presvedčenie o ne-ja] vám potom pomáha porozumieť stresu a postupne odbúravať pripútanosť a lipnutie – zvyškový pocit stotožňovania sa so sebou –, ktoré ho spôsobujú, až napokon zmiznú všetky stopy stotožňovania sa so sebou a zostane už len neohraničená sloboda.“

Toto presvedčenie je zásadným nepochopením budhistického učenia a jeho korene siahajú ďaleko do minulosti, dokonca až do čias pred zrodom budhizmu.

Najstaršie náboženské spisy starovekej indickej árijskej rasy sú známe ako védy. Sú to posvätné duchovné spisy, ktoré predkladajú základné presvedčenia a obrady ich náboženstva. Po nich nasledovali upanišady, ktoré vznikli v starovekej Indii medzi 8. a 4. storočím pred n. l. Tvoria základné učenie hinduizmu a predkladajú hlavné védske náuky, ako sú sebarealizácia, joga a meditácia, karma a reinkarnácia. Bráhmani boli kňazi, ktorí učili, že existuje individuálne ja (átman) a univerzálne Ja (Átman alebo Brahman). Pôsobili ako sprostredkovatelia medzi bohmi a ľuďmi. Jogové praktiky, najmä meditačné techniky (dhyāna alebo jhāna), umožňovali praktizujúcemu (jogínovi) dosiahnuť najvyššie úrovne vedomia, kde sa individuálne ja stáva jedným s univerzálnym Ja. Tento stav dával praktizujúcemu najvyššie poznanie spolu s vyšším stavom vedomia, ktorý zahŕňal najvyššie uvedomenie, mimozmyslové vnímanie a jogovú intuíciu.

Upanišadová tradícia odmietala zmenu a pominuteľnosť ako akúsi ilúziu a tvrdila, že máme trvalé „ja“ (átman), ktoré je večné a nemenné. Môžeme si to predstaviť ako niečo podobné pojmu duše v moderných duchovných náboženstvách, ako je kresťanstvo. Podľa tohto presvedčenia ja alebo duševná podstata po smrti pokračovala ďalej a vstúpila do novej fyzickej podoby, v ktorej mohla pokračovať vo vývoji na svojej ceste k jednote s univerzálnym Ja (Átmanom alebo Brahmom). To sa považovalo za spásu a stav blaženosti.

Ako reakcia na tieto metafyzické teórie vzniklo niekoľko škôl materialistických mysliteľov. Tvrdili, že zmyslové vnímanie je jediným platným zdrojom poznania, a preto je skutočný iba fyzický svet. Vedomie je neskutočné, pretože ho nemôžeme vnímať zmyslami. Fyzický svet funguje podľa fyzikálnych zákonov a úplne určuje vzorec fungovania. Morálka a duchovné veci nemajú žiadny význam a nemôžu ovplyvniť fyzický svet. Smrťou sme teda úplne odrezaní a zničení. Niet života po smrti ani duše či trvalého ja.

Keď Gautama Buddha vysvetľoval svoj postoj k týmto tradičným učeniam, povedal, že jeho učenie sa uberá strednou cestou medzi týmito dvoma názormi: neverí ani v trvalé, večné ja, ani v materialistické popieranie protikladných myšlienkových škôl. Podľa tejto protikladnej teórie bolo ja telom. Pre iných popierať existenciu trvalého ja znamenalo popierať, že telo je substanciálne. V nasledujúcich rokoch dalo toto popieranie substanciálnosti tela vzniknúť teórii nesubstanciálnosti (anátman), ktorá sa stala súčasťou názorov mnohých budhistických škôl, ktoré vznikli po Buddhovi.

Existuje však mnoho nedorozumení o tom, čo Buddha v skutočnosti popieral a čím môže byť v praxi stredná cesta medzi tým, že ja máme, a tým, že ho nemáme. Aby som toto učenie objasnil, chcem sa na teórie ja a ne-ja pozrieť pomocou štyroch pohľadov majstra Dógena.

Z prvého hľadiska sa pozriem na obraz „ja“, ktorý všetci máme. Tento obraz nazvem „skonštruované ja“, pretože je to konštrukcia, ktorú si vytvárame zo spomienok na minulosť a z predstáv o budúcnosti. Kedysi som bol dieťa, potom som sa stal mladým mužom a teraz mám 60 rokov. Narodil som sa v Yorkshire a 25 rokov som žil v Japonsku. Tieto fakty z mojej minulosti mi dávajú obraz o sebe, ktorý sa tiahne cez desaťročia môjho života. Práve tento obraz o sebe, vytvorený z mojich skutočných skúseností v minulosti, podľa mňa tvorí to, kým som. Tento obraz o sebe, ktorý som si sám vytvoril, zvyčajne pokladám za skutočný a existujúci. Keď verím, že môj obraz o sebe je skutočný, verím v mentálnu konštrukciu, pretože „ja“ z môjho detstva už nie je prítomné a „ja“ budúceho roka sa ešte len musí zhmotniť.

Z druhého hľadiska je moje telo mnou. Som svoje telo. Sám seba vnímam fyzicky. Moje telo je tu stále so mnou a plynutie času môžem pozorovať na zmenách svojho fyzického vzhľadu. Moje telo nesie stopy minulých skúseností, ktoré mi pripomínajú, že som ako chlapec raz spadol z múru a že som v posledných mesiacoch priveľa jedol atď. Keď zomriem, už nebudem, pretože už nebude moje telo. To, kto som, určujem, keď sa pozerám na seba do zrkadla, keď cítim svoje vlastné telo s jeho jedinečnou podobou. Toto som určite ja!

Z tretieho hľadiska, keď niečo robím, v prítomnom okamihu konania nie je čas uvažovať o mentálnom obraze seba, ktorý mám. V tomto zmysle už svoje „skonštruované ja“ nevidím; mizne. Zároveň nie je čas, v ktorom by som sa mohol obrátiť k svojim fyzickým zmyslom a uchopiť svoje fyzické ja. Toto je moja skúsenosť, keď konám. Strácam odraz seba ako fyzického tvaru a konám v neohraničenom priestore, ktorý nemá okraje. Z tohto tretieho hľadiska teda môžeme povedať, že mizne skonštruované ja aj fyzické ja. Niet ja oddeleného od okolností, v ktorých konám. Toto je „konajúce ja“. A svoje konajúce ja nemôžeme uchopiť, kým konáme.

Zo štvrtého hľadiska, hoci skonštruované ja aj fyzické ja v konaní miznú, som skutočný. Je tu skutočný človek, ktorý koná na skutočnom mieste. Keď si udriem ruku, bolí to. Keď zakopnem, spadnem. Toto je moje skutočné ja, to ja, ktoré v tomto okamihu skutočne existuje.

Ak sa snažíme uchopiť svoje skutočné ja mentálne, ak hľadáme ja, vidíme „skonštruované ja“. Kedykoľvek toto ja hľadáme, nájdeme ho. Ak sa snažíme svoje skutočné ja vnímať fyzicky, vnímame telo, „fyzické ja“. Kedykoľvek použijeme svoje zmysly, nájdeme fyzické ja. Ale keď konáme, zažívame jednotu medzi sebou a okolnosťami. A v tejto jednote nezažívame ako oddelené ani skonštruované ja (trvalé ja), ani fyzické ja (žiadne trvalé ja). Popierať však existenciu skutočného ja práve v tomto okamihu je nepochopením toho, čo Buddha učil. Majster Kodo Sawaki povedal: „Uchopte ja, to najvyššie v nás, pravé ego – nech to nazvete akokoľvek. Je absolútne nevyhnutné zmocniť sa ho, lebo také, aké je, je buddha-prirodzenosťou.“

Mnohí budhistickí praktizujúci neskorších období vedeli, že Buddha popieral, že by existovalo večné alebo trvalé ja/duša, a tak uverili, že ja v skutočnosti neexistuje. A tento mylný názor pretrváva dodnes.

Nagardžuna napísal vo svojej Mulamadhyamakakarike kapitolu s názvom „Skúmanie ja“. Uberá sa v nej cestou medzi presvedčením o trvalom ja (skonštruovanom ja) a ne-ja.

„Buddhovia učili, že za názormi,
ktoré vidia ja a ne-ja,

je čosi nevysloviteľné, čo nie je
ani ja, ani ne-ja.“
(kap. 18, verš 6)

Toto „čosi nevysloviteľné“, na ktoré tu Nagardžuna poukazuje, je naše skutočné existujúce ja; naše „existenciálne ja“.

Nagardžuna poukazuje na to, že sa nemôžeme rozpoznať v okamihu konania, keď nie je čas sledovať sa pri konaní, a preto nie je možné existenciálne ja uchopiť:

„Stav, ktorý je bez mňa a bez ega, nie je možné rozpoznať. Niet pozorovateľa, ktorý by videl stav, ktorý je bez mňa a bez ega.“
(kap. 18, verš 3)

Popiera však aj názor, že ja neexistuje:

„Ak niet ja, ako môže byť čokoľvek moje?“
(kap. 18, verš 2)

V kapitole Shobogenzo Uji (Čas-prítomnosť) majster Dógen opisuje, ako konštruujeme svoje ja v okamihu prítomnosti:

„Tento človek, ktorého považujem za seba, je ‚človek‘, ktorého som poskladal v jednom čase-prítomnosti. Takto môžeme uvažovať o všetkom vo vesmíre. Takáto intelektuálna analýza je východiskom budhistickej praxe.“

Majster Dógen tiež dôrazne potvrdzuje existenciu existenciálneho ja. Jedným z často používaných výrazov v Shobogenzo je „jijuyozammai“, čo sa prekladá ako „prijímanie a užívanie seba“. Pre majstra Dógena to opisuje stav ja, ktorý je rovnováhou medzi pasívnym (prijímaním) a aktívnym (užívaním). Tento stav je existenciálne ja, ja, ktoré nie je skonštruované. Uvádza mnoho príkladov, ktoré dokazujú, že všetci budhistickí majstri veria v skutočnosť existenciálneho ja. Tu je jeden:

Majster Gensa Shibi vstúpil do rádu majstra Seppoa Gisona a kým tam bol, pravidelne celý deň praktizoval zazen. Jedného dňa opúšťa chrám, aby putoval po okolitých krajoch. Ale keď odchádza, udrie si prst na nohe o kameň. Krváca, veľmi ho to bolí a zrazu je prinútený zamyslieť sa nad svojím pochopením: „Pochopil som, že toto telo nie je skutočné, ale prečo ma potom tak veľmi bolí?“ Vráti sa k majstrovi Seppoovi, ktorý sa ho pýta: „Čo sa stalo?“ Majster Gensa odpovedá: „Napokon ma nemôže uspokojiť skúsenosť iných ľudí.“ Majster Seppo považoval tento výrok za úplne správny a povedal: „Hoci to všetci v sebe vieme, len zriedka sa nájde niekto, kto to dokáže vyjadriť!“

V tomto krátkom príbehu z kapitoly Shobogenzo „Jedna jasná perla“ si majster Gensa uvedomuje, že hoci sa naučil mnoho teórií o tom, čo je skutočné a čo nie je skutočné, jediné, na čo sa môže napokon spoľahnúť, je jeho vlastná skutočná skúsenosť. A jeho krvácajúci prst mu hovorí, že je skutočný a že bolesť je skutočná.

Tu je ďalší kóanový príbeh, ktorý majster Dógen zapísal vo svojom Shinji-shobogenzo:

Majster Sekitei sa spýtal mnícha, ktorý mu slúžil: Kam ideš?

Mních povedal: Chcel by som ísť do sály zazenu a dojesť obed.

Majster povedal: Ako by som mohol nevedieť, že pôjdeš do sály zazenu a dojieš obed!

Mních povedal: Čo iné som mal povedať?

Majster povedal: Pýtam sa ťa na tvoje pôvodné ja.

Mních povedal: Ak sa ma pýtaš na moje pôvodné ja, jednoducho idem obedovať.

Majster povedal: Nie náhodou si môj pomocník.

Keďže otázka majstra Sekiteiho bola mienená vo filozofickom zmysle, bol sklamaný, že mních odpovedal tak konkrétne. Keď majster naliehal na filozofickejšiu odpoveď, mních trval na tom, že jeho konkrétne správanie je jeho pôvodné ja. Odmietol sa nechať vtiahnuť do abstraktnej diskusie; otázku posudzoval na základe skutočnosti.

Majster potvrdil mníchovo pochopenie a povedal, že je rád, že mních je jeho osobným pomocníkom.

Tu je ďalší kóanový príbeh:

Predstavený chrámu Ryosui z okrsku Jushu sa stal žiakom majstra Mayokua. Keď majster Mayoku uvidel predstaveného chrámu prichádzať, vzal hrable a začal hrabať trávu. Predstavený chrámu prišiel k majstrovi Mayokuovi, kým hrabal.

Majster Mayoku sa schválne na predstaveného chrámu nepozrel, hneď sa vrátil do svojej izby a zavrel dvere.

Na druhý deň išiel predstavený chrámu znova do majstrovej izby. Majster Mayoku znova zavrel dvere. Napokon predstavený chrámu zaklopal na dvere.

Majster Mayoku sa spýtal: Kto je tam?

Predstavený chrámu povedal: Ryosui.

Keď vyslovil svoje vlastné meno, zrazu dosiahol pravdu. Potom povedal: Môj majster ma neoklamal. Keby som ja, Ryosui, nebol prišiel pokloniť sa pred tebou, premárnil by som celý svoj život, do veľkej miery oklamaný sútrami a komentármi.

Po návrate do svojho chrámu kázal v prednáškovej sále: To, čo viete vy, mnísi, viem ja, Ryosui, vo všeobecnosti. To, čo viem ja, Ryosui, je vám neznáme.

Napokon prestal kázať a rozlúčil sa so svojimi žiakmi.

Titul majstra Jushu Ryosuiho je v tomto príbehu „Zasu“, čo zvyčajne naznačuje majstra v sekte, ktorá sa zameriava na teoretický budhizmus („sútry a komentáre“, o ktorých sa hovorí neskôr) a ktorá nepodporuje prax zazenu. Majster Ryosui odišiel do chrámu majstra Mayokua Hotetsua, aby prijal jeho učenie, ale majster Mayoku sa mu napodiv akoby vyhýbal. Majster Mayoku sa dokonca vrátil do svojej izby a zavrel za sebou dvere.

Potom Ryosui zaklopal na dvere a majster prirodzene zavolal: „Kto je to?“ Ryosui vyslovil svoje meno; ale v tom okamihu dokázal uskutočniť človeka bez mena – svoje skutočné ja. Majstrova otázka „Kto?“ poukazuje na tohto nepomenovateľného človeka. Po tomto uskutočnení sa Ryosui vrátil do svojho chrámu, rozpustil svojich žiakov a zmizol. Majster Ryosui rozpoznal, že budhistická pravda je veľmi jednoduchá, je to samotná skutočnosť. Niet čo vysvetľovať – a tak sa rozhodol, že už nebude prednášať.

---