Buddhov objav
Mike rozpráva Buddhov život po svojom: stredná cesta nájdená sedením a realita ako tento okamih, nie cieľ
Michael Eido Luetchford
Jún 2005 — Centrum Lotus, 3. prednáška.
Miesto konania: Centrum Lotus, Praha, Česko.
Michael Eido Luetchford · Jún 2005 — Centrum Lotus, 3. prednáška
Zdroj: zvukový prepis.
Z ústraniaFotkyNahrávky4Kronika
Audio
What Did Gautama Buddha Discover.mp3 v priečinku na Google Drive
Čo hovorí prednáška (stručný prehľad) — O týchto prehľadoch
Mike hovorí, že budhizmus je o realite, ktorú máme alebo zažívame teraz, a nie o skúsenosti, v ktorú dúfame alebo po ktorej túžime, a že učenie, ktoré nie je založené na skutočnej skúsenosti, ho nezaujíma. Preto znova rozpráva život Gautamu Buddhu vo vlastnej verzii, ktorá sa líši od tradičných príbehov a ktorú označuje za absolútne zakázanú pre učenca, lebo z tých príbehov to znie, akoby Buddha náhle vytvoril veľmi zložitú filozofiu z ničoho, čo považuje za nemožné. Podľa jeho verzie Buddha našiel strednú cestu medzi dvoma extrémami a realitu, ktorou je tento okamih, tu a teraz, objavenú sedením v pozícii dhyāna.
Príbeh sa začína princom z klanu Sakya v Indii, ktorý žil v luxuse v otcovom paláci, mal manželku, syna a trón, ktorý naňho čakal, a predsa hlboko v sebe cítil, že niečo chýba, a vydal sa to nájsť. V lese sa pridal k asketickým jogínom, ktorí hladovali, sedeli v pozícii lotosu a hľadali vyššie úrovne duchovného vedomia, v ktorých dúfali, že uvidia, ako základné častice, ktoré nazývali dharmy, vznikajú a zanikajú, a aj po asi šiestich rokoch úprimnej praxe bol stále nespokojný. Keď mu dievča pasúce kozy ponúklo teplé mlieko, utáboril sa pod stromom a jedného večera, keď si všimol hviezdy, pocítil pokoj a uvedomil si, že to, čo hľadal, je priamo tu, pričom celý jeho život a celý svet sa mu zdali práve správne, také, aké sú. Videl, že jeho nespokojnosť pochádzala z dvoch extrémov, z hmotného potešenia a duchovného nadšenia, našiel medzi nimi strednú cestu a vycítil, že s ňou súvisí sedenie vo vyváženej pozícii dhyāna, pretože ho vrátilo do jeho prirodzeného stavu ľudskej bytosti. Keď pocítil poslanie, išiel za svojimi piatimi bývalými druhmi a povedal im, ako to Mike rozpráva, že nespokojnosť pochádza z veľkej časti z nášho postoja, z toho, že chceme niečo získať, pred niečím utiecť a byť lepší, než sme. Realita, ktorú našiel, povedal, neexistuje na vyšších úrovniach duchovného vedomia ani v stave, ktorý treba ešte dosiahnuť, ale tu, na tomto mieste a v tomto čase, ako všetko objímajúci celok, od ktorého nie sme oddelení, ktorý sa dá slovami sotva opísať a ktorý samotná myseľ nedokáže pochopiť. Mike dodáva, že o 2 400 rokov neskôr, v inej krajine a kultúre, môžeme to isté prebudenie objavovať znova a znova, pretože sedenie v rovnakej pozícii ako Buddha nám umožňuje sami objaviť, že sme práve tu a žijeme v tomto okamihu.
Na otázku o rozlíšení významov slova Dharma uvádza štyri hlavné: vec, napríklad atóm, správanie alebo konanie, zákon a univerzálny zákon, ktorý riadi vesmír, takže všetko, čo ľudská civilizácia objaví vo vede, medicíne či sociológii, je časťou Dharmy. Na otázku, prečo Dógen vysvetľoval toľko zložitých vecí, keď je učenie jednoduché, Mike odpovedá, že Dógenovo učenie nie je ťažké, ale realita je veľmi zložitá, a že Dógen hovoril z paradigmy 13. storočia, ktorej porozumieť trvá čas, podobne ako Mikeovi spočiatku nebola zrozumiteľná kultúra Japonska. Hovorí, že môže hovoriť jasnejšie, lebo mnoho rokov študoval u majstra, ktorý neovláda plynulú angličtinu, a potom to strávil ako jedlo, a že mnoho ľudí nechce počuť o realite, pretože je nudná, jednoduchá a prísna, a majú radšej predstavu lepšieho človeka, čo v Európe vyvodzuje z dvetisíc rokov kresťanstva, hoci tieto predstavy nazýva aj prirodzenými ľudskými vlastnosťami, kým Východ dobro a zlo takto neoddeľuje. Súhlasí, že učitelia musia reagovať na svojich žiakov, a hovorí, že budhizmus nasleduje realitu, že Dógenove chrámové pravidlá nemusia vyhovovať modernej spoločnosti, v ktorej môžeme byť zároveň mnísi, mníšky a obyčajní ľudia, a že on a niekoľko ďalších zo skupiny Nishijima Roshiho si myslia, že najlepší spôsob šírenia budhizmu nie je zakladať chrámy a hierarchiu. O zazene hovorí, že všetko v ňom je uprostred medzi dvoma extrémami, takže oči sú najlepšie ani dokorán otvorené, ani zatvorené, lebo pri pozeraní na stenu veľmi pozorne vidíme tváre anjelov alebo diablov, kým pri strate zamerania máme pocit, že sníme, a rovnako sedíme ani príliš stuhnuto, ani príliš uvoľnene, pričom správnu polohu nachádzame postupne praxou. K dýchaniu hovorí, že normálne držíme ústa zatvorené a dýchame nosom a že on sám dýcha v zazene celkom prirodzene bez sústredenia sa na dych, a končí tým, že Dógen dovoľoval zatvárať oči, ale zvyčajne pri tom zaspíme, takže stredná poloha je lepšia.
Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch
Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.
Práve sme sa v kuchyni rozprávali o Bradovi Warnerovi, takže mu poviem, že môžem získať veľa prestíže, keď ľuďom hovorím, že ho poznám. Ak si prečítate jeho knihu, budete vedieť, že jeho chápanie budhizmu je veľmi, veľmi úzko založené na jeho vlastnej skutočnej skúsenosti. Toto je veľmi, veľmi dôležité. V duchovných náboženstvách hľadáme skúsenosť, ktorú nemáme. Dúfame, že ju budeme mať. Túžime ju mať. Ale v budhizme, keď hľadáme skúsenosť, pozeráme sa na skúsenosť, ktorú máme. Takže keď povieme, čo je život, alebo čo je realita, nemyslí sa tým realita, ktorú ešte nemáme, ale realita, ktorú máme teraz. Takže celé budhistické učenie je o realite, ktorú máme alebo zažívame teraz. Ak nie je založené na skutočnej skúsenosti, nezaujíma ma to.
Ak sa pozrieme na zakladateľa budhizmu, Gautamu Buddhu, ktorý žil okolo roku 450 pred Kristom, verím, že svoje učenie založil na svojej skutočnej skúsenosti. Napísal som preto príbeh jeho života tak, ako mu rozumiem. Je trochu odlišný od tradičných príbehov. Ale tradičným príbehom nerozumiem. Z tradičných príbehov to znie, akoby Gautama Buddha pri sedení náhle vytvoril veľmi zložitý systém filozofického myslenia z ničoho. Myslím, že to je nemožné. Takže tu je moja verzia. Zmenil som ju, aby zodpovedala mojej skúsenosti. To je pre učenca absolútne zakázané. Takže ak prečítam svoj príbeh budhistickému učencovi, odídu najbližšími dverami.
Takže tu to je. Okolo roku 450 pred Kristom žil v Indii princ z klanu Sakya luxusným a hmotne pohodlným životom v paláci svojho otca. Ale všimol si, že jeho život založený na hmotnom pohodlí mu neprinášal pocit spokojnosti. Hoci mal všetko hmotné pohodlie, bol ženatý, mal manželku a syna a bol dedičom otcovho trónu, hlboko v sebe cítil nespokojnosť. Intuitívne cítil, že niečo chýba, a nevedel sa zbaviť tohto pocitu nespokojnosti so svojím životom. Rozhodol sa preto hľadať to, čo chýbalo. Opustil palác, túlal sa a nakoniec sa stretol so skupinou asketických jogínov. Jogíni súvisia s jogou. Žili vonku, v lese, a odopierali si všetko telesné pohodlie, jedli len minimálne množstvo jedla, aby zostali nažive.
Usilovali sa o vyššie úrovne duchovného vedomia, ktoré, ako verili, mohli dosiahnuť duchovnou praxou zvanou dhyāna. V sanskrite dhyāna znamená meditácia. Sedeli so skríženými nohami v pozícii lotosu a hladovali. Takto stimulovali svoju myseľ, aby vytvorili vyššie ríše ducha a vstúpili do nich. Verili, že na najvyššej úrovni vedomia budú schopní vidieť základné udalosti, ktoré stvorili svet. Verili, že svet pozostáva zo základných častíc, ktoré nazývali dharmy. Dharma má v sanskrite mnoho významov. Tieto dharmy vznikli, pretože zostali vo svete krátky čas a potom zmizli. Verili, že všetko jestvovanie je založené na tomto vznikaní a zanikaní. Verili aj, že úplne najvyššou úrovňou je duchovné vedomie. Mysleli si, že môžu vidieť toto stvorenie a zničenie reality. To je to, čo chceli dosiahnuť.
Mladého princa teda uchvátila ich horlivosť a nadšenie. Bol uchvátený ich nadšením a ich hľadaním najvyššieho stavu. Pridal sa teda k nim. Sedel s nimi v lese. Hladoval s nimi. Sledoval rovnaké ciele asi šesť rokov. Cvičil veľmi úprimne a príbehy hovoria, že zatínal zuby. Poznáte tento výraz? Držať zuby pokope, zatínať zuby a odopierať si veľa vecí, ktoré v inej časti seba chcel, odopierať si jedlo a pohodlie a tak ďalej. Ale stále sa cítil nespokojný. Intuitívne cítil, že to, čo hľadal, tú vec, ktorá mu v živote chýbala, v lese nenájde.
Nakoniec teda opustil svojich druhov a jeho sen bol rozbitý. Príbeh hovorí, že vyšiel z lesa a narazil na dievča, ktoré páslo kozy a ponúklo mu tekvicu, pohár, misu teplého kozieho mlieka. Keď ho vypil, uvedomil si, že jesť je dôležité. Piť je dôležité. Po mnohých rokoch, keď si odopieral všetko telesné uspokojenie, pocítil jednoduché šťastie z pitia teplého mlieka.
Postavil si tábor na okraji lesa, pod veľkým stromom. Počasie v Indii je veľmi teplé, takže sa dá veľmi ľahko žiť vonku. Šesť rokov tvrdej praxe ho dosť zocelilo. Praktizovanie dhyāna, ktoré robil so svojimi jogínskymi priateľmi, sa mu stalo druhou prirodzenosťou. Cítil sa veľmi pohodlne, keď sedel na vankúši s telom držaným vzpriamene, s hlavou vyváženou na ramenách a s nohami zloženými v pozícii lotosu.
Sedel teda vo svojom jednoduchom tábore a uvažoval o svojom živote. Spomenul si, že bol hlboko nespokojný so svojím hmotne pohodlným životom v paláci. Zároveň musel uznať, že jeho sen dosiahnuť nejaký osobitný stav vedomia sa rozbil. V tomto bezcieľnom stave, neskoro jedného večera, keď sedel na vankúši, si všimol hviezdy na oblohe nad sebou a cítil pokoj. Napadlo ho, že cítiť pokoj práve v tej chvíli stačí. V tej chvíli si jasne uvedomil, že to, čo toľké roky hľadal, je priamo pred ním.
Uvedomil si, že celý jeho život je priamo tu, na tom mieste, práve v tej chvíli. Celý jeho život a celý svet sa mu zdali práve správne, také, aké sú. Jeho nespokojnosť zmizla. Bol ohromený, že odpoveď na jeho problém je taká jednoduchá. Ďalej sedel a uvažoval o svojej skúsenosti asi mesiac, a uvedomil si, že našiel akúsi hlbokú rovnováhu vo svojom živote. Napokon vnútorný konflikt v ňom, ktorý ho prinútil opustiť palác, ísť do lesa, opustiť les a prísť tam, kde bol— uvedomil si, že našiel strednú cestu medzi dvoma extrémami, ktoré doteraz formovali jeho život. Na jednej strane extrém hmotného potešenia; na druhej strane extrémne duchovné nadšenie. Konečne si všimol inú cestu, ktorá nebola ani jedným, ani druhým. Bola medzi nimi.
Dni plynuli a jasne si uvedomil, že sedenie v pozícii dhyāna nejako súvisí s jeho vyváženým stavom. Cítil, že hoci sa takto sedieť naučil, aby sledoval nejaký duchovný cieľ, samotná prax bola veľmi, veľmi dôležitá a hodnotná. Sedel v pozícii, v ktorej bola váha jeho hornej polovice tela vyvážená na vankúši. Nemusel vynakladať namáhavé úsilie, aby sedel vzpriamene. Zdalo sa to prirodzené. Intuitívne pochopil, že táto vyvážená pozícia hlboko súvisí s jeho jednoduchým poznaním o jeho živote. Cítil, že cez túto jednoduchú pozíciu sedenia sa vrátil do svojho prirodzeného stavu ľudskej bytosti. Princ teda pocítil pokoj. Ale čosi ho stále ťahalo dopredu. Cítil akési poslanie. Len sedieť vo svojom tábore v pokoji mu nestačilo. Uvedomil si, že sa musí pokúsiť vysvetliť svojim priateľom, čo zažil. Ako by im mohol vysvetliť jednoduchú skúsenosť, ktorá zmenila jeho život? Ako to mohol vyjadriť slovami? Určite by ho nepochopili.
Ale cítil, že to musí skúsiť. Vlastne sa nedokázal zastaviť. Opustil teda svoj tábor a išiel nájsť svojich piatich priateľov. Po nejakom čase ich našiel v lese a priblížil sa k nim. Keď videli, ako k nim prichádza ich starý priateľ, askéti neboli potešení. Mysleli si, že ich princ opustil, a čudovali sa, čo chce. Potom si všimli, že vyzerá veľmi dobre. Vyzeral žiarivo. Privítali ho a on si sadol.
‚Odkedy som vás opustil, dospel som k hlbokému porozumeniu sebe aj svetu a prebudil som sa,‘ povedal. ‚Aké porozumenie? Aké prebudenie?‘ spýtali sa pochybovačne. ‚Neviem, či to dokážem vysvetliť, ale pokúsim sa. Zo svojho vlastného života som si všimol, že existujú isté základné pravdy o živote. Dovoľte mi to vysvetliť. Napríklad sa často cítime nespokojní. Sme nespokojní, keď náš život stojí na naháňaní sa za hmotným pohodlím, telesným pohodlím a potešením. Sme nespokojní aj vtedy, keď náš život stojí na duchovnom hľadaní dokonalosti. Zdá sa, že ľudské bytosti sa kolíšu medzi týmito dvoma stavmi, ale s oboma sme hlboko nespokojní. Ale všimol som si, že veľká časť nespokojnosti pochádza z nášho postoja. Chceme niečo získať. Chceme pred niečím utiecť. Chceme byť lepší, než sme.
‚A práve toto chcenie vytvára našu nespokojnosť. Čím silnejšie niečo chceme, iný stav, iný život, iný svet, tým nespokojnejší sa cítime. Ale našiel som inú pravdu. Našiel som spôsob bytia, ktorý je uprostred medzi týmito dvoma stavmi, ktoré vytvárajú nespokojnosť. Našiel som strednú cestu. Keď sedím vo vyváženej pozícii dhyāna pod svojím stromom, všímam si, že vlastne žijem len tu, v tomto okamihu. Hoci často myslím na minulosť alebo snívam o budúcnosti, nie sú skutočné. Ale keď sedím v dhyāna, obe tieto nespokojnosti zmiznú a ja som v pokoji v prítomnom okamihu.‘ Princovi piati priatelia boli ohromení. Pravda toho, čo povedal, ich zasiahla na správne miesto.
‚A všimol som si ešte jednu pravdu,‘ povedal. ‚Existuje niečo, čo môžeme nazvať realitou. Áno, vlastne vy, priatelia, ste realitu hľadali tým, že ste v meditácii naháňali dharmy. Ale realita neexistuje na vyšších úrovniach duchovného vedomia. Existuje tu, na tomto mieste, teraz, v tomto čase. Nie je to stav, ktorý sme ešte nedosiahli.
‚Nie je to videnie dharm. Je to univerzálna Dharma. Je to všetko objímajúca realita. A my všetci existujeme neoddelení od reality. Už sme jej súčasťou. Je už súčasťou nás. Ale je celá, nie zložená z častí. Vesmír je celok. Hoci si myslíme, že sme od neho oddelení, nie sme. Hoci zažívame svoje telá ako oddelené od neho, nie sú. Túto realitu je takmer nemožné opísať slovami, ale je skutočná. Je to tento okamih. Je to samotný náš život. Je to samotný vesmír. Keď sedím v dhyāna, prežívam tú celistvosť, tú Dharmu, tú realitu.
‚Táto pravda zahŕňa všetky ostatné pravdy, ale nedá sa pochopiť samotnou mysľou. Keď takto chápem povahu seba a sveta, som slobodný na tomto mieste, slobodný v tomto čase.‘
A tak o 2 400 rokov neskôr, v inej krajine, v inej kultúre, môžeme znova objavovať to isté prebudenie Buddhu, znova a znova vo svojich životoch. Niekedy uväznení vo svojich snoch. Niekedy chytení vo svojich spomienkach na minulosť. Niekedy hľadajúc život, ktorý je lepší než tento. Hľadajúc seba, ktorý je lepší než toto ja. Sami si vytvárame svoju nespokojnosť. Ale ak budeme mať šťastie, môžeme sa potknúť o pravdu budhizmu. A keď sedíme v rovnakej pozícii ako Buddha, s telom držaným vzpriamene, môžeme sami objaviť, že sme práve tu. Žijeme práve v tomto okamihu, a tým, že to robíme, zakúšame ten istý stav, ktorý zakúsil Gautama Buddha. Koniec.
Otázka: Myslím, alebo mám pocit, že by sme mali vysvetliť rôzne významy sanskrtského slova Dharma, pretože vo vašom talku ste použili Dharmu, ak sa nemýlim, v troch rôznych významoch: Dharma ako učenie Buddhu, Dharma ako realita a dharmy ako veci okolo vás. Možno sme sa v tom občas strácali.
Mike: Áno, je to veľmi, veľmi ťažké slovo v sanskrite. Dharma má viac než štyri významy, ale štyri hlavné významy sú vec, predmet: napríklad atóm, malá vec. Takže v tejto miestnosti je veľa dharm. Na tom tanieri je veľa dharm. Potom Dharma znamená správanie alebo konanie, v zmysle akéhosi pravidla správania. A Dharma znamená zákon, právny. A potom v konečnom zmysle Dharma znamená akýsi univerzálny zákon, ktorý riadi vesmír.
Myslím, že by sme mohli nakresliť krivku. Takže môžeme povedať, že všetko, čo objavíme vo vede, gravitačný zákon alebo nejaký matematický zákon, všetko, čo objavíme v medicíne, všetky fakty, ktoré objavíme v sociológii, všetky pravidlá, ktoré objavíme vo svojej práci, aby veci fungovali hladko, to všetko je objavovanie časti toho, čo vesmír je, časti Dharmy. Takže celá ľudská civilizácia sa snaží objaviť, čo je Dharma. Niektorí ľudia si myslia, že to môže byť získanie veľa peňazí. A získajú veľa peňazí, ale nie sú spokojní. Tak hľadajú niečo iné. Takže sa snažíme zistiť, ako veci fungujú, ako funguje svet, ako funguje vesmír. To je teda Dharma. Potom nespokojnosť je v sanskrite dukkha.
Účastník: Je dôležité preložiť to ako utrpenie.
Mike: Nespokojnosť je opak spokojnosti. Pocit nespokojnosti, ktorý všetci prežívame. Niekedy to môžeme nazvať akýmsi utrpením. Ale ja uprednostňujem ‚nespokojnosť‘. Niekedy trpím. Nie tak často. Ale nespokojnosť prichádza a odchádza veľmi často. Nejaké otázky? Nejaké komentáre?
Otázka: Chcem sa opýtať, toto je niečo, nad čím veľa premýšľam už nejaký čas, pár rokov. To, ako vo svojom talku vysvetľujete budhizmus, je v podstate— nechcem sa chváliť ani nič také, že som taký dobrý ako vy— aj moja skúsenosť. A myslím si, no, nechápem, prečo to nefunguje, keď ľudia počujú takýto talk, ktorý je celkom jasný a jednoduchý a dáva mi zmysel. A tiež nachádzam spokojnosť v sedení zazenu a v nehľadaní ničoho osobitného. A uvedomujem si (aware) svoje hlúpe a bláznivé predstavy a pocity a uvedomujem si, že nie sú potrebné, alebo že nie sú podstatou môjho života. Zdá sa mi, že stačí cvičiť zazen a byť normálny, snažiť sa žiť normálny život v súlade s druhými ľuďmi. Niektorí budhistickí majstri, ako Kodo Sawaki, učia presne takto: nerobte hlúposti, upokojte sa a buďte jednoducho sami sebou. Ale zároveň vieme, že to nefunguje pre mnohých ľudí: ľudia majú veľmi zložité predstavy a neveria tomu, možno to nestačí. Takže otázka znie: prečo si myslíte, alebo prečo je nevyhnutné, aby niekto ako majster Dógen musel vysvetľovať toľko rôznych zložitých vecí, aby napísal toto známe Shobogenzo, ktoré má deväťdesiatšesť kapitol alebo tak nejako? A môj učiteľ, Roshi Kwang z Kalifornie, ktorý bol žiakom Roshiho Suzukiho: to, ako cvičíme, a to, čo učí, zanecháva vo mne akýsi pocit, že budhizmus vôbec nie je jednoduchý, že je to niečo, čomu sa musíme tak tvrdo venovať a cvičiť, aby sme sa aspoň trochu priblížili k myšlienke Buddhu. A tak sa často sám seba pýtam, prečo je niekedy také jednoduché a jasné a uspokojivé, a prečo je niekedy také zložité, ako v Dógenovom učení alebo v učení môjho majstra. Keď čítate Shobogenzo, myslíte si: Ó, toto— nikdy sa nemôžem dostať tam, kde bol Dógen, pretože je taký úžasný, taký neuveriteľný.
Mike: Učenie majstra Dógena nie je ťažké. Ale realita je veľmi zložitá. Úprimne povedané, aj náš preklad Shobogenzo je— Takže robím výklady kapitol, ktoré sú jasnejšie. Majster Dógen žil v 13. storočí. A v 13. storočí nevedeli nič o vede alebo psychológii ani o mnohých pojmoch, ktoré prijímame ako samozrejmé. Takže hovoril v inej paradigme. Chvíľu teda trvá, kým človek pochopí paradigmu majstra Dógena. To nie je také ťažké.
Napríklad keď som išiel žiť do Japonska, vstúpil som do inej kultúry. Nerozumel som ničomu, nielen jazyku, ale aj výrazom ľudí. Zdalo sa, že hovoria rôzne slová v rôznych časoch. Bolo to veľmi zvláštne. Takže ak sa vrátime do Japonska 13. storočia, je veľmi ťažké zachytiť, čo hovorí. Musíme preto ďalej cítiť zmätok, ale nevzdávať sa. Ak sa vzdáme, nikdy nepochopíme. Ale jeho učenie vlastne nie je také ťažké. Dôvod, prečo môžem hovoriť jasnejšie— napríklad môj majster— je ten, že nevie plynule po anglicky. Tak som s ním študoval mnoho rokov. Potom som pochopil, čo hovoril vo svojej paradigme, a strávil som to ako jedlo. A potom som mohol hovoriť slobodne. Ale mnohí ľudia nechcú počuť o realite. Je to príliš nudné. Je to príliš jednoduché. Je to príliš prísne.
Nemajú radi človeka, ktorý je pred nimi. Majú radi predstavu lepšieho človeka. V Európe je to výsledok 2 000 rokov kresťanstva. Aj keď hovoríme, že nie sme kresťania, alebo aj keď ste v Česku mali mnoho rokov komunizmu, oveľa hlbšie než to sme stále kresťania. Oddeľujeme dobro a zlo. Východ, Čína, Japonsko, Kórea, neoddeľuje dobro a zlo týmto spôsobom. Veríme v to, že sa stávame lepšími, že sa približujeme k niečomu, čo je dokonalé. Všetky tieto myšlienky pochádzajú z kresťanstva, hoci sú to aj prirodzené ľudské vlastnosti.
Takže keď ľudia hovoria veľmi jednoducho o realite, väčšinu ľudí to nezaujíma. Realita hovorí: ak pôjdete neskoro spať, nedokážete ráno vstať. Ale my chceme ísť neskoro spať a chceme vstať. Takže to nechceme počuť.
Otázka: Takže učitelia musia reagovať na podmienky v spoločnosti a na to, ako zmýšľajú ich učeníci, však? Nemôžu ísť rovno. Niekedy je potrebné reagovať na zložité predstavy žiakov a nejako s nimi nadviazať spojenie, však?
Mike: Áno. Budhizmus nasleduje realitu. Nie realitu tu vnútri, ale realitu tu. Ak napríklad študujeme majstra Dógena, keď sa vrátil z Číny, zaviedol veľmi veľa postupov a pravidiel pre chrám a opísal do najmenších podrobností, ako viesť každodenný život. Ale ak chceme šíriť budhizmus v modernej spoločnosti, musíme sa pozrieť na modernú spoločnosť. Ak budeme jednoducho nasledovať pravidlá majstra Dógena, nemusia vyhovovať našim potrebám, pokiaľ ide o chrámové pravidlá alebo chrámový život. V čase majstra Dógena, ak ste chceli praktizovať zazen, museli ste opustiť svoju rodinu a stať sa mníchom. Produktivita bola v tých časoch veľmi nízka. Každý od rána do večera pracoval, aby zabezpečil jedlo. Nebol čas na zazen ani na čítanie kníh. Opustíte teda rodinu a stanete sa mníchom. A potom máte čas študovať a praktizovať. Ale moderný svet taký nie je. Môžeme byť všetci mnísi a mníšky a obyčajní ľudia zároveň. Takže ja a štyria či piati ďalší členovia skupiny Nishijima Roshiho sa domnievame, že najlepší spôsob, ako šíriť budhizmus, je nevytvárať chrámy a hierarchiu.
Jana: Och, ako sa to volá? Hierarchia.
Mike: Áno, majú. Tu je majster.
Jana: Administrátor?
Mike: Obyčajní mnísi, laici, obyčajní ľudia.
Účastník: Zvieratá.
Mike: Takže je to štandardná hierarchia. Ale prirodzenejším spôsobom, tak, ako to robíme teraz. Ešte niečo?
Otázka: Chcem sa opýtať niečo ďalšie o zazene. Keď cvičíte zazen a sedíte, zaujíma ma, či máte oči úplne otvorené, alebo majú byť napoly zatvorené? A kam sa pozeráte, keď cvičíte zazen? Má to byť pod nejakým uhlom? Neviem o tom veľa, takže to chcem vedieť.
Mike: Všetko v zazene je uprostred medzi dvoma extrémami. Ak otvoríme oči dokorán, to je jeden extrém. Ak zatvoríme oči, to je druhý extrém. Takže niekde medzi tým. Ak sa pozeráme na stenu veľmi pozorne, môžeme vidieť tváre anjelov alebo diablov. Ak stratíme zameranie, máme pocit, že sníme. Ani jedno. Medzi tým. A tak je to so všetkým, ale nevšimneme si to tak zreteľne. Ak sa učíte lyžovať, hľadáte rovnováhu medzi príliš veľkou snahou a nedostatočnou snahou. Korčuľovanie. Takže hľadáme veľmi jemnú rovnováhu. Takže niekedy, keď zazen praktizujeme prvýkrát, sedíme príliš stuhnuto alebo sedíme príliš uvoľnene. Ani jedno. Takže niekoľko mesiacov možno… Je to takto? Je to takto? Dnes takto, zajtra takto, a potom nájdeme inú polohu vďaka svojej praxi.
Otázka: Viem, že s dýchaním by to malo byť rovnaké, malo by to byť prirodzené. Máme dýchať nosom, nadychovať sa nosom a vydychovať ústami, alebo by sa malo dýchať tak, ako je človek zvyknutý?
Mike: Normálne držíme ústa zatvorené a dýchame nosom. Myslím, že je to normálne spoločenské správanie. Ak niekto náhle dýcha ústami, zvyčajne vyzerá trochu čudne. Takže normálne dýchame nosom a držíme ústa zatvorené. Ale ak máme upchatý nos, môžeme dýchať ústami. A ešte som nikdy neprestal dýchať. Myslím, že áno. Takže môžem celkom prirodzene dýchať v zazene. Vôbec sa nesústredím na dýchanie. A majster Dógen povedal: ak chcete krátky dych, dýchajte krátko. Ak chcete dlhý dych, dýchajte dlho.
A majster Dógen povedal, že je dovolené zatvoriť oči. Ale ak to urobíme, zvyčajne zaspíme. Takže sedenie so zatvorenými očami nezakázal. Ale zároveň je lepšie sedieť v strednej polohe. Ďakujem veľmi pekne.
Účastník: Ďakujem.