Kuge 4: Nie je čoho sa zbavovať

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

V druhom odseku na strane tri hovorí majster Dógen niečo, čo sa zdá byť zvláštne: hoci báseň Gautamu Buddhu znie, akoby „zakalené oči“ boli niečo, čoho sa treba zbaviť, a keď sa zbavíme zakalených očí, nevidíme kvety v priestore, nech už sú čímkoľvek; v tom druhom odseku, pred básňou, sa zdá, že hovorí, že zakalené oči a kvety v priestore sú v poriadku.

Pravdu o zakalených očiach a kvetoch v priestore, o ktorých hovorí Buddha, nemôžu vnímať obyčajní ľudia ani nebudhisti.

No, my sme v poriadku, pretože sme všetci budhisti. Takže by sme mali byť schopní vnímať pravdu o kvetoch v priestore.

Ale praktizovaním tohto kvetu prázdnoty buddhovia a tathagatovia dostávajú rúcho, postavenie učiteľa a miesto na učenie, zakúšajú, čo je skutočnosť, a získavajú úžitok.

Takže sa zdá, že naznačuje, že budhistickí patriarchovia akosi potrebujú zakalené oči a kvety v priestore.

Buddha, ktorý naznačil skutočnosť tým, že zdvihol kvet a žmurkol na Mahákášjapu, bol zakalenými očami vidiacimi kvety v priestore.

Myslím, že takmer každý pravdepodobne pozná ten príbeh o Gautamovi Buddhovi, ako zdvihol kvet a točil ním, o ktorom sa v písmach hovorí, že Gautama Buddha tým dal znamenie, že Mahákášjapa niečo pochopil.

Podstata budhizmu a vyrovnaná a jasná myseľ, ktoré sa odovzdávajú až do súčasnosti bez prerušenia, stelesňujú zakalené oči vidiace kvety v priestore. Prebudenie k skutočnosti, bytie vo vyrovnanom a pokojnom stave, stelesňovanie skutočnosti, návrat k našej pôvodnej prirodzenosti sú iba kvet v priestore, ktorý otvára niektoré zo svojich lupeňov.

Takže sa zdá, že hovorí, že je to v poriadku. Zdá sa, že nesúhlasí s jednoduchým výkladom básne Gautamu Buddhu a hovorí, že zakalené oči a kvety v priestore sú to, o čo ide. Bez nich nemôžeme vidieť, čo je pravda. Čo si o tom myslíte?

(Ticho.)

Presne ako som si myslel. (Smeje sa.)

Účastník: Myslím, že hovorí, že my robíme to, že nahrádzame jeden pojem iným. Napríklad keď som počul o „kvetoch v priestore“, bol to nový pojem, ktorý bol podľa mňa lepším obrazom než ten, ktorý som už mal. Takže robíme to, že prechádzame životom, pridávame pojmy a berieme lepší pojem a máme celý tento proces, ktorý je sporný. Ale ak vezmeme ten pojem, pojem „kvetov v priestore“, je to stále pojmové.

Mike: Ale vy si myslíte, že hovorí, že pojmové myslenie je v poriadku? Že ilúzie sú súčasťou skutočnosti?

Účastník: [nepočuteľný komentár]

Mike: Takýto druh nevedomého človeka tu je stále, pretože stále existuje množstvo kníh o budhizme, ktoré tvrdia, že sa môžete zbaviť všetkých svojich ilúzií, zbaviť sa všetkých svojich pripútaností, zbaviť sa všetkých svojich túžob a vstúpiť do nejakého vyrovnaného a pokojného stavu. A hoci si netrúfam odporovať skúsenosti niekoho iného, z môjho pohľadu mám pocit, že je to úplne nemožné. Nielenže je to nemožné, ja to ani nechcem robiť. Podľa mňa v tom prvom odseku hovorí, že existujú títo čudní ľudia, ktorí si predstavovali, že je niečo, čoho sa treba zbaviť, a že keď sa toho zbavíme, všetko bude v poriadku. A v tom druhom odseku hovorí, že to, čoho sa snažia zbaviť, je všetko, čo existuje. A môže tiež, ak sa vrátime k tomu, o čom sme pôvodne hovorili v súvislosti s Kantom, potvrdzovať, že javy, ktoré vidíme okolo seba – všetky javy, nielen fyzické, ale aj mentálne – sú všetky skutočné. Je veľa ľudí, ktorí povedali, že neboli skutočné. Existuje celá škola budhizmu, ktorá začala tvrdiť, že ‚všetko je prázdne‘, takže to, čo vidíme okolo seba, je akási ilúzia a v skutočnosti je všetko prázdnota. A používali slovo sunya alebo sunyata v sanskrite, ktoré sa do čínštiny a japončiny preložilo ako ku. Títo ľudia vykladajú Buddhovu báseň tak, že sa môžeme zbaviť všetkých týchto svetských vecí a vstúpiť do nirvány, čistého a pokojného sveta, kde všetky tieto predmety, ktoré sú ilúziami, neexistujú. A on hovorí: ‚Všetky tieto ilúzie sú náš život. To, že tu všetci sedíme, myslíme, vymýšľame si myšlienky, vyslovujeme svoje myšlienky, znova myslíme, trochu čítame a tak ďalej, je skutočnosť. Neexistuje iná skutočnosť.‘ Takže tu veľa vecí popiera. Popiera, že existuje iný stav odlišný od života, ktorý vidíme, iný svet odlišný od sveta, v ktorom sme. A najmä môže popierať učenie o ‚prázdnote‘, ‚svet je prázdny‘, čo je druh nihilizmu. Čo si o tom myslíte?

Účastník: Podľa mňa je to aj akási reakcia na ten druh zenu, ktorý prevládal v Číne a ktorý bol [nepočuteľné].

Mike: [nepočuteľné] a môžete získať akýsi osobitný stav. A nielen to, potom sa všetko, o čom sa píše a hovorí, stáva nezmyselným. Jediné, čo má hodnotu, je dosiahnuť tento stav prázdnoty.

Účastník: A takisto z druhej strany – mentálne konštrukty sú akési mraky, ktoré vám bránia vidieť skutočnosť. Taká predstava bola ...

Mike: Áno, tak je. ‚Mentálne konštrukty vám bránia vidieť skutočnosť.‘

Účastník: Áno, takže si potom vytvoríte akúsi vojnu medzi ‚skutočnou skutočnosťou‘ a ...

Mike: A ‚mentálnou skutočnosťou‘.

Otázka: Celý deň ma obsah tohto talku čoraz viac mätie. To, čo mi teraz hovoríte, dáva zmysel ako výklad toho, čo by mohol mať na mysli. Existovalo v Dógenových časoch veľmi prísne vymedzenie medzi budhistami a nebudhistami? Teda, verili, že sú takpovediac vyvolení?

Mike: Dógen si to určite myslel. A dôvod, prečo si to myslel, bol ten, že si vážil ľudí, ktorí hľadali pravdu o svete. Vyrastal na dvore, na kráľovskom dvore, a jeho rodičia boli súčasťou kráľovského dvora, a všetko sa tam točilo okolo boja o postavenie, boja o moc a boja o peniaze. A potom obyčajní ľudia v Japonsku, v stredoveku, boli nevoľníci [nepočuteľné]. ... skutočný spôsob života, zaujímali sa o peniaze, moc a tak ďalej. Takže sa zdá, že v Shobogenzo veľmi často celkom jedovato kritizuje obyčajných ľudí alebo určitých mníchov, ktorí nehľadali pravdu, ale niečo iné. Predpokladám, že tak to vtedy vyzeralo.

Otázka: Takže hovorí, že budhistická prax nie je o zbavovaní sa čohokoľvek? Ak som v ilúzii, tak to je to, čo sa deje práve teraz.

Mike: Môžete to tak povedať.

Otázka: Takže ak tam sedím a strácam sa v myšlienkach, tak v tom okamihu skutočne sedím a strácam sa v myšlienkach? To je to, čo sa deje?

Mike: No, áno, keď to tak poviete a premýšľame o tom, znie to správne. Ale keď sme stratení v myšlienkach, sme stratení v myšlienkach.

Otázka: Takže ide o uvedomenie si toho?

Mike: Ale nemôžeme si to uvedomiť, kým sme stratení v myšlienkach. V tom je podstata. Nemôžeme sa zbaviť toho, že sa strácame v myšlienkach; ale môžeme si postupne všímať, aké sme bytosti. Sme bytosti, ktoré sa niekedy stratia v myšlienkach a niekedy sa znova objavia v skutočnom svete. A takí sme. Ale ak sa pokúsime zbaviť myslenia alebo sa zbaviť pojmov, nikdy sa nebudeme môcť ani len baviť o tom, čo je skutočné a čo je hodnotné.

Účastník: Pripomína mi to zhruba Blakeovu báseň, kde hovorí o ‚videní okom, nie cez oko, ktoré sa zrodilo v noci a zaniklo v noci, kým duša driemala v lúčoch svetla.‘ A potom ten skvelý obraz, kde máte obraz výhľadu z okna a obraz zobrazuje výhľad, ktorý je za oknom, takže v jednej chvíli sa pozeráte cez okno a v ďalšej sa pozeráte na obraz pred sebou. Viete, o čom hovorím? Zdalo sa mi, že to, o čom hovorí, je to, že „kvety v priestore“ – ako prejavy rôznych vecí, ktoré sa dejú v skutočnom svete, vo vesmíre – sú vesmír, okamih po okamihu, sekundu po sekunde. A tiež ilúzia sú „kvety v priestore“, teda keď sa pozeráme na obrazy mysle, akoby boli skutočnosťou mimo nás. A že jedno niekedy zakrýva druhé. Takže niekedy sa nepozeráte cez oko, pozeráte sa okom. A keď sedím v meditácii, objavujú sa mi kvety v priestore, mám takýto druh účinku ... Je to, akoby ste pred sebou videli veci, ktoré tam nie sú. Je to pre mňa vlastne jav v meditácii. A niekedy to zmizne a vidíte veci také, aké sú, jednoducho okamih taký, aký je. Takže sa už nepozeráte okom, pozeráte sa cez oko. Rozumiete, čo sa snažím povedať?

Mike: Tak trochu.

Účastník: Zdalo sa mi, že o to ide. Zdalo sa mi, že to je ...

Mike: A čo si myslíte teraz?

Účastník: No, vôbec si nemyslím, že je to ten druh písania, ktorý by sa dal zaradiť do pekných malých kategórií.

Mike: Ani ja. Zaujíma ma, prečo ste povedali, že ste to pochopili nesprávne, a čo ste povedali, že ste si mysleli, o čom to je.

Účastník: Áno, mne sa to len javilo inak, ale je to v podstate to isté.

Mike: Dobre. Všetci máme vlastné výklady. Keď dnes nechávam ľudí hovoriť o tomto odseku, je pre mňa úžasné, a musí byť úžasné pre každého, ako my všetci vkladáme do jednej vety veľmi, veľmi rozdielne významy. A aj keď poviem svoj význam, aj tak si ho zasadíme do vlastného významu. A aj keď vy poviete svoj význam, ja si ho zasadím do svojho významu. A takí sme, však, vlastne? Niekedy mám pocit: ‚Ach, asi každý musel pochopiť, čo sa snažím povedať.‘ Ale nemyslím si, že je to pravda! (Smeje sa.)

Účastník: [nepočuteľný komentár]

Mike: Filtrovanie, áno. No, to je v poriadku. Takí sme. ‚Hm. Možno hovorí o tomto. Možno ...‘ Takýto postoj akosi zanecháva vôňu kvetu; ale ak sa ten kvet pokúsime uchopiť, je preč. ‚Jaj, lupene opadali!‘ Taký je môj pocit.

Účastník: Ďalšia vec, ktorú robíme, je, že sa na to pozeráme v kontexte moderného sveta. Toto bolo napísané v trinástom storočí a niektoré sútry siahajú dva a pol tisíc rokov dozadu. [nepočuteľné] Dávam moderný výklad niečomu, o čom by Dógen nevedel.

Účastník: [nepočuteľný komentár]

Účastník: Keď tu sedím a pozerám sa z okna, pripomína sa mi kóanový príbeh o hore. Viete, najprv vidíte horu; a potom v praxi pochopíte, že je to pojem, pojmová hora, a potom to už nie je hora; a potom sa niekto opýta: ‚Čo je to tam vonku?‘ a vy mu idete odpovedať – nemôžete povedať: ‚Je to pár papúč,‘ tak poviete: ‚No, je to hora.‘

Účastník: Nové je to, čo ste hovorili o hodnotiacich súdoch. Nemal som to celkom ...

Mike: Ja som hodnotiace súdy nespomínal; ale vy ste ich spomenuli dvakrát.

Účastník: No, zdalo sa mi, že to bol záver, prepáčte.

Mike: Nie, ja som hodnotiace súdy nespomenul ani raz. Vy ste ich spomenuli dvakrát. A práve ste mi povedali: ‚to, čo ste povedali o hodnotiacich súdoch‘. To je veľmi zaujímavé, však?

Účastník: No, áno. Mám na mysli to, že ... Nešlo mi o to, že ste povedali hodnotiace súdy ...

Mike: Nie, ja nevynášam hodnotiaci súd.

Účastník: ... ale to, že ja mám sklon vynášať hodnotiace súdy o tom, čo je akoby čistejšia forma vnímania v porovnaní s tým, čo je ilúziou, čo je pojmové. Myslím, že to, čo ste povedali, je dosť oslobodzujúce – výklad, že by sme sa nemali biť po hlave za omyl ilúzie alebo za omyl vnemov. Viete, to, že naháňame tento čistý stav. Pretože takáto vec je dosť vyčerpávajúca.

Mike: Ale no tak, vzdajte to!

(Smiech.)

Mike: Keď sedíme v zazene, to, čo nás robí jasnými, nemá s našou mentálnou osobou vlastne nič spoločné. Je to pozícia. Je to skutočný účinok vzpriameného sedenia na náš nervový systém. Takže sa na to môžeme pozrieť z úplne fyzickej stránky. Takže keď je naša pozícia správna, sme jasní.

Účastník: [nepočuteľný komentár]

Mike: To je však ten druh vecí, ktoré robíme, nie? Poviete: ‚kopa vecí, priveľa na pozeranie‘ – to je, a nekritizujem, to je vlastne vaša predstavivosť. Hovoríme: ‚kopa vecí na pozeranie‘ a ‚cítil som ...‘ – to je predstavivosť, však? Teda, ja robím to isté – ‚Mám dnes kopu práce a tlačí ma to.‘ Potom začnem a o pár hodín neskôr mám pocit, že hora práce niekam zmizla. Je to imaginárne, ja som si to vytvoril. A tá ‚kopa vecí‘ je to isté.

Účastník: No, v tom okamihu je to vo vašej predstavivosti ...

Mike: Áno, v tom okamihu.

Účastník: ... ale stále sú to veci, ktoré tam sú.

Mike: Áno, ale nie sú nikde, vlastne, sú v našej predstavivosti.

Účastník: [nepočuteľný komentár]

Otázka: Takže je to predstavivosť, pretože sa to nedeje práve v tom okamihu?

Mike: Áno.

Otázka: Zatiaľ čo ak sa to skutočne deje, tak to tam je?

Mike: Je to skutočné, áno.

Účastník: [nepočuteľné komentáre]

Mike: Nie o niečom, čo sa mi stalo, ale o zovšeobecnení. ‚Ak sa pokúsime uchopiť kvet ...‘ – takže, aby som to povedal jemne. Nemôžeme uchopiť kvet, pretože tam žiadny kvet nie je, pretože to, o čom hovorím, nie sú kvety. Ale zároveň, ako ich mám nazvať?

Otázka: Takže to nebolo rukou?

Mike: No, ako to potom mám nazvať, čím som ten kvet uchopil? Ak poviem: ‚Uchopil som kvet svojím‘ – čo mám povedať? – ‚uchopil som kvet svojou mysľou.‘ ‚Ale kvet sa nedá uchopiť mysľou!‘ Takže sme uviaznutí pri týchto slovách a nemôžeme sa ich zbaviť. A sme uviaznutí pri svojich symboloch a svojich metaforách a svojich obrazoch a svojich kvetoch.

Účastník: A sú dobré!

Mike: Áno, veľmi dobré.

Účastník: Dnes to počúvam čoraz viac a to, kam som sa dostal, kde s tým som, je jednoducho ako: ‚Čo!?‘

Mike: Jasné. To je v poriadku. ... No, týmto mi toho veľa nehovoríte.

Účastník: Hej, viem, ale to si myslím. Je to jednoducho dosť ... no, ‚Čo!?‘ Viac v tom nie je.

Mike: Znamená to: ‚Neviem, čo to znamená, nedáva mi to zmysel! Je to kopa blbostí!‘?

Účastník: Neviem s istotou, či je to ono.

Mike: To je v poriadku!

(Smiech.)

Mike: No, možno to tak je, možno máte pravdu.

Účastník: Môže to byť kopa blbostí, jednoducho už neviem. Takže som to akosi vzdal.

Mike: Dobre. A povedali ste, že sa cítite uvoľnene, keď ste to vzdali? No, to je pekné.

Účastník: Hej, je to v poriadku. Ale neviem, či je ‚uvoľnene‘ ten správny výraz. Jednoducho mám pocit, že s tým som na konci.

Mike: Jasné, dobre. Vlastne vám nemôžem pomôcť, ale som celkom rád ...

Účastník: Hej, neviem, či chcem, aby mi niekto pomáhal! Neviem, čo to je, ale mám pocit, že ten text akosi ... Jednoducho už nemám chuť to sledovať. Neviem, čo chcem robiť, ale už nemám chuť to sledovať, vlastne.

Mike: To je v poriadku. Ak to už nechcete sledovať, môžete ísť na prechádzku alebo niečo také.

Účastník: Možno pôjdem. Mám pocit, že som na takom mieste, kde je to jednoducho: ‚Čo!?‘

Mike: Máte toho dosť!

(Smiech.)

Mike: ‚Hovoríme tu všetky tieto hlúposti o kvetoch a priestore a prázdnote a všetkom takom. O čom to celé je!‘

Účastník: [nepočuteľné]

Mike: Áno. Tak o čom sa máme rozprávať?

Účastník: To som len ja! Viete, netvrdím, že je to rovnaké pre ostatných.

Mike: Nie, je to veľmi oprávnené. Viete, ‚O čom je toto všetko? Veď len sedíme v miestnosti na brehoch jazera Loch Lomond.‘ Čo viac môžem povedať?

Účastník: Pokračujte.

Mike: Pokračovať? No, pozrime sa, či z toho bude viac ‚Čo!?‘, alebo menej ‚Čo!?‘

(Smiech.)

Šákjamuni Buddha povedal

– a báseň sme už videli –

Je to, akoby človek so zakalenými očami
Videl kvety v prázdnom vzduchu/priestore;
Keď sa choroba v jeho zakalených očiach vylieči,
Kvety v prázdnom vzduchu/priestore zmiznú.

Žiadni učenci jasne nepochopili, čo sa tu hovorilo. Pretože nevedia, čo je priestor, nevedia, čo sú kvety v priestore. A pretože nevedia, čo sú kvety v priestore, nevedia, kto má zakalené oči, nevedia určiť, kto má zakalené oči, nestretli sa s nikým so zakalenými očami a sami nikdy nezažili zakalené oči. Stretnutím s človekom, ktorý má zakalené oči, môžeme prísť na to, čo sú kvety v priestore, a potom môžeme vidieť kvety v priestore.

Keď sme raz videli kvety v priestore, môžeme tiež vidieť, ako kvety v priestore miznú. Predstava, že keď kvety v priestore raz zmiznú, už sa nikdy neobjavia, je chybné presvedčenie. Ale ak kvety v priestore nevidíme, čo je tam vidieť? Ak poznáte kvety v priestore iba ako niečo, čoho sa treba zbaviť, nikdy nespoznáte hlbokú záležitosť, ktorá z kvetov v priestore vyplýva, ani proces, ktorým klíčia, rozkvitajú a voľne opadávajú.

Čo!?

(Smiech.)

Áno, je to dokonalé!

Medzi učencami tej doby väčšina považuje priestor za oblohu – miesto, kde prebýva energia jang, a prázdnotu, v ktorej visia slnko, mesiac a hviezdy. Napríklad si pravdepodobne myslia, že kvety v priestore označujú farebné tvary, ktoré sa vznášajú po jasnej oblohe ako oblaky; ako plávajúce kvety, ktoré sem a tam unáša vietor. Neuvedomujú si, že zložky všetkých stvorených vecí a veci, ktoré z nich vznikli, všetko, čo je známe vo vesmíre: náš pôvodný stav rovnováhy, naša pôvodná prirodzenosť a tak ďalej, sa všetky nazývajú kvety v priestore.

Dáva to nejaký zmysel?

Účastník: Myslím, že hovorí, že všetko je náš skutočný život. Že cez ťažkosti ... no, nie ‚cez‘ ťažkosti, sú súčasťou nášho života. Bez nich ... Akosi potrebujeme prijať nielen pekné veci v živote. Všetky rôzne stránky života sú veľmi súčasťou ... To je všetko a to je skutočnosť našich životov práve teraz a niet z nej úniku.

Mike: Je to pre vás pozitívne? Povzbudzujúce?

Účastník: Myslím, že je to veľmi, veľmi pozitívne.

Mike: To je dobré.

Účastník: A radostné. Teda, myslím, že je to, viete, že máme všetko, sme všetko, nemusíme nič naháňať.

Účastník: Myslím, že to, ako opakuje tieto „kvety v priestore“ – je to taká čudesná vec ... Nedá sa to uchopiť, však, tá vec „kvety v priestore“. A on sa na ne stále odvoláva ako na ústrednú časť rozpravy o tom, o čom sa snaží hovoriť.

Mike: No, „kvety v priestore“ sú pre neho všetko. Čo je všetko pre nás?

Účastník: Áno. Hovorí, že ‚Toto je ono.‘ Celý proces vytvárania otvárajúceho sa kvetu sú lupene. Teda, nie je to proces, je to celok. A nie je to odlišné od toho, akí sme, keď sa pozeráme na svet alebo si myslíme ‚Toto je náš život‘ alebo rozmýšľame ‚Čo je tamto tam‘ – je to všetko súčasť ... niečoho.

Mike: Je to veľmi ťažké povedať, však? Každá vec, každý kvet v priestore je všetko. ‚Každá-vec‘ – takže svet je pre nás veci, však? Ale hoci je svet pre nás veci – teda ‚veci‘ sú predmety, ľudia a všetky veci, ktoré sme videli, ale aj všetky pojmy, ktoré prichádzajú a odchádzajú v našich mysliach, veci, ktoré si v mysliach budujeme – všetko to sú kvety v priestore. Takže všetky javy sú ako kvety v priestore. Ľudia si môžu myslieť, že sú niečo, čoho sa treba zbaviť, aby sme mohli vidieť skutočný svet nad nimi alebo pod nimi alebo za nimi. Sú to samotný svet. Takže spôsob, akým vnímame samotný svet, je cez javy. Tak ľudské bytosti vnímajú, zažívajú, hovoria o svete a premýšľajú o ňom.

Účastník: Pozerám sa z okna za vami, keď sa na vás práve pozerám, a pozerám sa na tú horu. Ale pritom tú horu interpretujem – takže tá hora by mohla byť napríklad ‚pekelne otravná, hrozivo sa týčiaca hora‘. Ale keď sa zbavím svojej predstavivosti, svojej emócie, hora je niečo iné – stále sa na ňu pozerám, nezmenila sa, takže čo to je? Je to hora!

Mike: Jasné. Súhlasím. Hoci ju nevidím. Pozerám sa na svoju horu vo vás.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Všetko to sú kvety – skutočná hora, hora v Mikeovom opise, hora v mojej mysli, ktorú vytvoril, sú všetko kvety, ktoré kvitnú.

Otázka: Ako nazýva tú ‚pekelnú, hrozivo sa týčiacu horu‘ alebo ‚strašnú, otrasnú horu‘?

Mike: No, neviem.

Účastník: [nepočuteľné komentáre]

Mike: Je to ‚pekelne otravné‘ v hore alebo vo vás?

Účastník: Presne tak. [nepočuteľné]

Účastník: [nepočuteľné komentáre]

Navyše oni…

– teda „učenci“, ktorí o skutočnosti uvažujú, aby sa o nej niečo dozvedeli, namiesto toho, aby sa v praxi učili, čo skutočnosť je –

…nevedia, že zložky všetkých stvorených vecí existujú vďaka týmto veciam, a nevedia, že hmotný svet stabilne existuje vďaka existencii skutočných vecí v ňom. Myslia si iba, že skutočné veci existujú vďaka hmotnému svetu, v ktorom sú.

To je akési videnie sveta ako nádoby, v ktorej je všetko. Ale majster Dógen hovorí, že platí aj opak. Veci, ktoré sú vo svete, tvoria svet. A títo učenci:

Chápu, že kvety v priestore existujú iba vtedy, keď sú oči zakalené, a nevidia pravdu, že práve kvety v priestore spôsobujú existenciu zakalených očí.

Ďalšia! Čo!?

(Smiech.)

Musím si to zapamätať. Myslím, že je to naozaj dobrá fráza! Je v nej toho toľko, však!

Pamätajte, že kým nasledujete Buddhovu cestu, keď sú vaše oči zakalené, zakúšate svoju pôvodnú prirodzenosť, zakúšate niečo jemné, ste buddha, človek troch svetov, ktorý presahuje stav buddhu. Nemali by sme byť takí hlúpi, aby sme verili, že zakaleným očiam sa treba vyhýbať a že skutočnosť treba hľadať niekde inde. To je obmedzený pohľad. Keby boli zakalené oči a kvety ilúziami, musela by byť ilúziou aj osoba, ktorá sa pripútava k tomuto nesprávnemu názoru, a pripútanosť by musela byť ilúziou. Ak je všetko ilúzia, nikdy nemôžeme stanoviť nič pravdivé. Ak nemôžeme stanoviť, čo je pravda, niet spôsobu, ako by sme mohli tvrdiť, že zakalené oči a kvety sú ilúzie.

(Smiech.)

Účastník: Nehovor to, Margaret!

Účastník: Myslím, že je to kľúčové tvrdenie, však? „Nemali by sme byť takí hlúpi, aby sme verili, že zakaleným očiam sa treba vyhýbať a že skutočnosť treba hľadať niekde inde.“

Mike: Áno. Aká úľava.

Účastník: Myslím, že Dógen tu hovorí, že máme svoje pojmy a svoje schopnosti, aby sme diskutovali o pravde a usilovali sa o ňu, a medzi ne patrí aj zakalený zrak a emocionálne stavy a tak ďalej. A nemali by sme byť takí pošetilí, aby sme si mysleli, že týmto veciam unikneme, pretože neunikneme. Ale prax budhizmu dokáže tieto veci zasadiť do perspektívy.

Mike: Áno, je to pravda, však? A zazen nás to učí. Môžeme ráno sedieť v zazene a všimnúť si: ‚Dnes mám akosi ťažkú hlavu,‘ alebo si môžeme všimnúť, viete: ‚Cítim sa veľmi dobre,‘ alebo: ‚Už teraz, hoci som ešte nezačal deň, cítim tlak.‘ Všetky tieto veci si v zazene hneď všimneme. Takže vidíme, aký človek sme dnes. A to je skutočné. A to je veľmi cenné. A tiež, keď si to uvedomíme, má to niekedy akýsi zvláštny účinok uvoľňovania nášho stavu. Všimnutie si nášho stavu ho niekedy uvoľní. Som si istý, že existujú nejaké terapie, ktoré sú na tom založené, a psychológovia o tom môžu hovoriť trochu podrobnejšie; ale pre mňa je v zazene celkom jasné, že všimnutie si toho, ako sme, má akýsi urovnávajúci účinok.

Účastník: [nepočuteľné komentáre]

Mike: Áno, my všetci tiež, však. Sylvia, David a ďalší sa všetci snažia niečo povedať. Ale niečo sa vyjadruje ako znak, však, vo vyjadriteľnom výraze. A pre mňa je niečo v tejto kapitole veľmi zvláštne. Je to, akoby sa rozvíjala sama kapitola. Takže tak či onak neexistuje skutočný spôsob, ako by som mohol prejsť kapitolu a povedať vám, čo znamená. Nemôžem to urobiť. Ak to dokáže niekto iný, som celkom rád, ak to urobí. Ale pre mňa sa niečo v tejto kapitole rozvíja ako kvet. Čo to je, neviem. Viem, čo to je pre mňa, neviem, čo to je pre vás.

Účastník: Cítim z toho akúsi kvalitu súcitu, ktorú tiež nedokážem celkom vysvetliť. A mám to už od prvého stretnutia s jeho knihami, s jeho dielom, od prvého pohľadu naň. Je to tento ľudský súcit a je to pocit rastúcej citlivosti, ktorý je vlastne tou najcennejšou vecou. A že táto veľká predstava, že sa zbavíte tohto a toho a ešte onoho, je akýsi brutálny prístup, do ktorého som mnohokrát spadol. A je tu akási povrchná ... teda, z toho naozaj dostanete vzrušenie, viete, a môžete vidieť všelijaké kvety v priestore, ako okolo iskria; ale nakoniec je to citlivosť a súcit voči sebe a ostatným ľuďom vo svete okolo vás – o tom ku mne toto naozaj hovorí. A nedokážem to celkom vysvetliť, ale akosi to má taký účinok.

Účastník: [nepočuteľné komentáre]

Otázka: Zažili by ste to s inou skupinou ľudí úplne inak?

Mike: Neviem. Ale viete, ten kvet v priestore, ktorý ste práve vytvorili vo svojej mysli, v mojej mysli a v mysliach všetkých ostatných, ‚ja s inou skupinou ľudí, bolo by to rovnaké?‘ – je to kvet, však? Áno, bolo by to iné, však? Nijako by som si nemohol zapamätať, čo som povedal tentoraz! (Smeje sa.)

Otázka: Bolo by to podobné, alebo by to bolo iné, pretože to, čo by ľudia povedali, by bolo iné, pretože sú to iní ľudia?

Mike: Bolo by to iné, áno. Rovnako ako Mike môže pripraviť to isté jedlo na dvoch rôznych retreatoch – je to to isté jedlo? No, je; ale nie je. Na okrajoch trochu zhnednuté.

Účastník: Aha, všimli ste si!

(Smiech.)

Účastník: Nemyslím si, že zdieľame nejaké kvety v priestore! Myslím, že nás je dvadsaťosem a všetci zdieľame dvadsaťosem kvetov, dvadsaťosem rôznych kvetov v priestore. Pretože jednoducho neviete, čo je vo vnútri ktoréhokoľvek z nás. To, čo každý z nás vidí, je jeho spôsob spracovania informácií. A aj z, možno, skromných vedomostí niektorých ľudí viete, čím sa zaoberajú, či je to robenie toho, čo treba urobiť, alebo len vyrovnávanie sa so skutočnosťou, alebo útek pred skutočnosťou a tak ďalej. To ma na tej diskusii fascinuje.

Mike: Áno. Práve sme teda zdieľali jeden kvet, však?

Otázka: Ale ako viete [nepočuteľné].

Účastník: [nepočuteľné komentáre]

Mike: No, bol to akýsi geniálny filozof. A, viete, filozofi sú zvláštni ľudia. Teda, čítate o filozofoch v tejto knihe – napríklad Kant, o ktorom sme hovorili. Celý život strávil písaním o tom, čo je čas, viete. Ráno vyšiel von, obišiel blok, vrátil sa dnu, otvoril svoju knihu a začal písať. A takto pokračoval a pokračoval asi šesťdesiat rokov! Sú to zvláštne bytosti, však? Takže musíme robiť to, čo musíme robiť. Ale nie je to nič zvláštnejšie, než keď sa niekto rozhodne, že bude ťahať jeden kus konského vlasu po druhom kuse konského vlasu, sem a tam, a vydávať zvuky, a robiť to päťdesiat rokov. Takže všetci robíme zvláštne veci. A, áno, život majstra Dógena bol veľmi prísny a ako dieťa stratil oboch rodičov. Asi nemal v živote nič, o čo by sa mohol oprieť, a preto chcel zistiť, čo je v tomto svete pravda. A našiel prax zazenu a učil, že praktizovanie zazenu vyvažuje náš život.... Ak sedíte pravidelne v tej pozícii, vyvažuje vás to. Ako vyvážená ľudská bytosť – to je všetko! Nemusíte sa o nič starať! O nič. Môžete robiť, čo chcete. To hovorí. A to je veľmi oslobodzujúce. Najmä ak to porovnáte s duchovnými náboženstvami, viete, ktoré hovoria, že sa musíte zbaviť hriechu, s ktorým ste sa narodili, a snažiť sa dostať tam hore. Všetko, čo Dógen v jadre hovorí, je: ‚Toto je svet; je krásny. Praktizujte zazen a je váš.‘ Ale kvôli svojej vlastnej povahe napísal všetky tieto veci. Poetické a kvetnaté a niekedy prísne, niekedy kritické. A robil to stále a stále a stále. To bol jeho život. Bol verný sám sebe. Taký bol. Môžeme si ho predstaviť cez jeho písanie.

Otázka: Vždy som to chápal tak, že odmietal všetku tú budhistickú výbavu a zdôrazňoval len zazen. Že odmietal, viete, všetky rúcha a všetko také.

Mike: Rúcha nosil, pretože napísal dve kapitoly o tom, ako ich vyrobiť a ako ich poskladať, keď idete na toaletu.

Účastník: [nepočuteľné komentáre]

Mike: Keď bol v Číne, naučil sa, ako ľudia v chrámoch dbali o hygienu – čistili si zuby vŕbovou paličkou, skladali si oblečenie, pravidelne prali svoje rúcha, keď varili v kuchyni, dávali pozor, ako perú ryžu, a neplytvali jedlom. Všetky tieto veci boli pre neho budhizmus. V Japonsku neexistovali, všetky ich priniesol späť. Takú kultúru v Japonsku vtedy nemali.

Otázka: Takže tie veci o umývaní a pokyny pre kuchára prišli z Číny?

Mike: Z Číny, áno. Existuje pár kníh o Dógenovom živote a jedna z nich cituje malý príbeh, ktorý si, myslím, musel zaznamenať on sám. Keď sa prvýkrát vrátil z Číny a vrátil sa do Kenninji, do chrámu Kennin, kde bol predtým, ako odišiel, sedel v kuchyni a kuchár bol v kuchyni a niekto, pomocný kuchár alebo niekto taký, sedel vedľa neho a akosi si žartovali, viete. A niekto prišiel a povedal, viete: ‚Čo mám robiť s ryžou?‘ a oni povedali: ‚Ále, zmizni, rozprávame sa.‘ A on bol absolútne znechutený. A takéto veci, to, čo videl v japonských chrámoch, čo sa nazývalo budhizmus, ho znechutili. A tu sa dostávate k silnému pocitu jeho kritiky.

Otázka: Takže sa pozeral na domýšľavosť náboženstva tej doby a vlastne cítil, že je to svätokrádež?

(Zazvoní zvon.)

Ďakujem vám veľmi pekne. Zajtra budeme mať akúsi otvorenú diskusiu, alebo čokoľvek, ale s touto kapitolou už pokračovať nebudeme, pretože tak či onak nie je dokončená. Na internete je veľmi pekný preklad tejto kapitoly, ktorý je podľa mňa lepší než ten v našej knihe. Ak ho niekto chce získať a prečítať, môžem mu povedať, odkiaľ ho získať. Je to budhistická skupina v Kanade a ten človek tam prekladá kapitoly Shobogenzo. Náhodou som našiel jeho preklad a je veľmi pekný. Nevysvetľuje, ale je to pekný preklad.

Ďakujem vám veľmi pekne.

(Koniec talku.)