Kuge 5: Súcit a sloboda v konaní
Otvorený talk: podľa Mikea nám krotenie sa na retreate dovoľuje všímať si samých seba, potom diskusia o súcite
Michael Eido Luetchford
Zima 2007 — Kuge, 5. prednáška.
Miesto konania: Rowardennan.
Michael Eido Luetchford · Zima 2007 — Kuge, 5. prednáška
Z ústraniaKronika
Čo hovorí prednáška (stručný prehľad) — O týchto prehľadoch
V piatom talku sesshinu, ktorý Mike nazýva otvoreným talkom o čomkoľvek, o čom by účastníci chceli hovoriť, začína pozorovaním zo svojej vlastnej skúsenosti a zo skúsenosti iných: jedným z dôvodov zvláštnej formálnej štruktúry retreatu je, že keď sa krotíme, všímame si samých seba. Mike hovorí, že na sesshine môžeme vidieť samých seba, že je to niekedy nepríjemné a veľmi, veľmi cenné a že keď sa snaží krotiť, aby nepovedal, čo chce povedať, keď je podráždený, vidí samého seba napísaného veľkým písmom. Keď sa účastník pýta, aký zmysel má retreat, ak si jeho ponaučenia neodnesieme do bežného života, Mike odpovedá, že vždy má zmysel robiť niečo samo pre seba, a že sa nemusíme poučiť, ale potrebujeme zažiť, čo sa s nami deje. Nasledujúca diskusia sa venuje najprv súcitu a potom Mikeovmu výkladu učenia majstra Dógena o slobode v konaní.
Účastníci nastolia súcit, ktorý sa v knihách o budhizme často objavuje, a hovoria, že sa slovo súcit v prekladoch Shobogenzo veľmi neobjavuje; Mike súhlasí, že majster Dógen o ňom veľa nehovorí, hoci napísal kapitolu nazvanú Láskavé slová o hovorení láskavých slov ľuďom, a pýta sa, prečo je to tak. Účastníci majú na súcit rôzne názory: že je to predstava, ktorá nemá nič, čo by sa dalo ovoňať alebo sa toho dotknúť, že je to priame konanie, že môže byť silný a nemilosrdný a že je to prirodzený vedľajší účinok praktizovania zazenu, nie niečo, čím sa človek rozhodne byť. Mike hovorí, že aj za krátky čas diskusie sú rozdielne názory na to, čo je súcit, obrovské, a pýta sa, či je to všetko súcit: byť tvrdý, jemný, priamy, ustúpiť, konať alebo zostať nehybný, vždy keď to treba; keď si účastník myslí, že súcit je mať obratné prostriedky, Mike sa pýta, čo to je, a dozvie sa, že je to pozornosť voči tomu, čo by druhý človek mohol potrebovať. Po tom, čo sa Mike spýta, či máme byť zameraní skôr navonok ako dovnútra a ako sa rozhodujeme, či pomáhať sebe, alebo iným ľuďom, hovorí, že si myslí, že Dógen v Shobogenzo vyjadruje ‚nie sebeckosť, nie altruizmus, ale oboje, alebo ani jedno‘, pričom vždy berie dva protiklady, medzi ktorými si vždy vyberáme, a spája ich. Mike hovorí, že ďalším dôležitým aspektom učenia majstra Dógena je, že diskutovať a rozhodovať sa vo svojich mysliach, čo by sme mali robiť, je úplne iné než skutočne niečo urobiť, a že ak si stanovíme pravidlo ako ‚Budem prejavovať súcit‘, už sme obmedzili svoju slobodu konať, pretože nabudúce, keď budeme konať, budeme sa snažiť byť niečím. Hovorí, že Dógenovo učenie je mať slobodu v konaní a že sloboda v konaní je podľa Dógena výsledkom zazenu: keď praktizujeme zazen, vyvažujeme telo a myseľ a potom sme slobodní konať a v tej slobode si vyberáme, nie intelektuálne, ale v samotnom čine. Mike toto učenie nazýva veľmi jednoduchým a hovorí, že sa zdá, že popiera všetky druhy morálky, o akých sme zvyknutí diskutovať, ale v skutočnosti ju nepopiera; kladie morálku tam, kam patrí, do toho, čo robíme, a nie do toho, čo si myslíme. Keď sa ho účastník pýta, či formality, napríklad klaňanie sa pri vstupe do dojo, vytvárame preto, že predpokladáme, že na vynorenie sa slobody potrebujeme nejaké pokyny, Mike hovorí, že nikto sa nemusí klaňať, že sme sa všetci so sebou potichu dohodli, že to budeme robiť, a, ešte zvláštnejšie, že sa všetci dohodneme sedieť bez pohybu. Na slová účastníka, že na zene je príťažlivé, že vesmír má niekde úplne bláznivý prvok, Mike odpovedá, že sme všetci divoké karty, ale musíme do seba zapadať, nakoľko to vydržíme.
Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch
Dnes som si myslel, že budeme mať otvorený talk o čomkoľvek, o čom by ste chceli hovoriť. Ale rád by som začal niečím, čo by som chcel povedať, len pozorovaním svojej vlastnej skúsenosti a skúsenosti iných.
Keď prídeme na retreat, niekedy sa cítime veľmi šťastní, niekedy dosť osamelí, niekedy dosť skľúčení. Nemali by sme si robiť starosti, že sa nám na retreate mení nálada, pretože retreat alebo sesshin je veľmi zvláštny druh dovolenky v tom zmysle, že je formálny – má začiatok a má koniec. A dôvod, prečo má začiatok, otvárací obrad a záverečný obrad, je vytvoriť určitý druh atmosféry ‚izolovanej od sveta‘. A aký zmysel má mať atmosféru ‚izolovanú od sveta‘? No, jeden zmysel je v tom, že sme vrhnutí do situácií, v ktorých normálne nežijeme, keď sme všetci spolu. Niektorí z nás sa stretli prvýkrát, niektorí z nás sa dobre poznajú, niektorí z nás sa poznajú trochu a všetci sa snažíme niečo robiť, ale nikto z nás si nie je celkom istý, čo to vlastne robíme. (Smeje sa.) Sme tu, študujeme budhizmus, počúvame moje talky, niekedy dávajú zmysel, niekedy nedávajú žiadny zmysel a niekedy sme dosť zmätení. Ale vo všetkých takýchto nezvyčajných situáciách, v ktorých máme nejakú formálnu štruktúru, máme šancu všimnúť si samých seba. A všimnúť si samých seba, najmä v mojom prípade, nie je vždy príjemné. To, čo robíme, aj výsledky toho, čo robíme, sa tu na sesshine ukazujú napísané veľkým písmom. Môžeme vidieť samých seba. A existuje budhistické prikázanie, ktoré hovorí: ‚Nekritizuj iných budhistov.‘ A je to veľmi dôležité, nie preto, že ‚nemali by sme kritizovať iných ľudí, je to zlé‘, ale preto, že ak sa snažíme iných nekritizovať, najmä na sesshine, môžeme vidieť samých seba. A to je niekedy nepríjemné. A veľmi, veľmi cenné. V mojom prípade mám dosť ostrý jazyk – s pribúdajúcim vekom mäknem, ale keď sa snažím krotiť, aby som nepovedal, čo chcem povedať, keď som podráždený alebo niečo také, vidím samého seba napísaného veľkým písmom. A to je nesmierne cenné. Niekedy je to trochu znepokojujúce, ale vždy veľmi cenné. Takže to je jeden z dôvodov, prečo máme túto akúsi zvláštnu formálnu štruktúru, v ktorej začíname a končíme, počas jedla nehovoríme, snažíme sa nebaviť o hlúpostiach a snažíme sa krotiť. Lebo keď sa krotíme, všímame si samých seba. A v každodennom živote na to nie je šanca, pretože sa môžeme rozbehnúť k ďalšej veci. Dáva to zmysel? Dobre. To je to, čo som chcel povedať.
Otázka: V akom zmysle tým myslíte, že sa krotíme?
Mike: Krotiť znamená držať späť. Ak niekoho krotíte, držíte ho späť. Ak sa krotíte, držíte sa späť.
Účastník: [nepočuteľné]
Mike: Áno. A tiež opak – nenecháme sa príliš uniesť, držíme sa späť. Môžeme mať pocit, viete, ‚Páni! To bolo fantastické!‘ a chceme sa vyjadriť, tak sa držíme späť. ... Takže to je koniec toho, čo som chcel povedať. Teraz môžeme viesť otvorenú diskusiu, o čomkoľvek vlastne, o čomkoľvek vôbec.
Otázka: Ako vidíte vzťah medzi touto skúsenosťou a skutočným životom mimo tohto kontextu, ponaučeniami, ktoré ste si odniesli? Hoci ste práve povedali, alebo ste naznačili, že by bolo trochu namáhavé pokúšať sa takto krotiť v celom svojom obyčajnom každodennom živote, predsa len, ak si niektoré z ponaučení, ktoré sme tu získali, neodnesieme tam vonku, potom nemá veľký zmysel robiť toto vôbec, však?
Mike: Áno, má. Vždy má zmysel robiť niečo samo pre seba. Nemusíme mať nejaký výsledok, ktorý si môžete odniesť so sebou. Takže napríklad mne stačí, že sa tu krotím. Nemusím to nosiť inam. Ak vo svojom každodennom živote nikdy nepodľahnem nadšeniu ani sa nenahnevám, je to život, ktorý je akosi veľmi potlačený. Takže nemyslím potláčanie. Ale tu sme akoby odrezaní na tri a pol dňa a v tom období si vytvárame akúsi nezvyčajnú situáciu, alebo nám pripadá nezvyčajná, pretože je odlišná od bežného života. To, čo sa v tomto období deje, má hodnotu samo osebe, nemusíme to nosiť nikam inam. Takže premýšľať o tom ‚Ako to môžem preniesť do svojho bežného života?‘ – nemusíme sa poučiť, len potrebujeme zažiť, čo sa s nami deje. Poučiť sa je akási intelektuálna činnosť, pri ktorej premýšľame o tom, čo sme urobili, a snažíme sa zapamätať si, aby sme to už neurobili. Môžeme to robiť, ak chceme, vo svojich životoch, ale to nie je účel, o ktorom hovorím. Dáva to zmysel?
Účastník: Áno, dáva. Teda, len si myslím, že spôsob, akým sa všetci o seba starali, tá zdvorilosť a príjemnosť, viete, ak sa dokážem k svojej rodine správať trochu viac takto, v mojom rodinnom domove bude príjemnejšia atmosféra. Nie že chodím a mlátim všetkých bejzbalovou pálkou po hlave, ale, viete ...
Mike: Áno, takže si môžete všimnúť seba.
Účastník: Lebo si viac uvedomujete (aware), to je všetko. Nie nejakým potlačeným, zakomplexovaným spôsobom, ale, viete, v zmysle, o ktorom sme včera hovorili, citlivým spôsobom, to je všetko, čo tým mám na mysli.
Otázka: Len ma zaujímalo, čo si ľudia myslia o súcite. Lebo to je niečo, čo sa v knihách o budhizme objavuje veľa, zatiaľ čo pri prvom stretnutí s vami, Mike ...
Mike: Áno, objavuje, však? Nie je to jeden z ‚troch pilierov zenu‘?
Otázka: Pri prvom stretnutí s týmito prekladmi Shobogenzo sa slovo súcit veľmi neobjavuje.
Mike: Áno, je to pravda, majster Dógen o ňom veľa nehovorí. Predniesol talk, napísal kapitolu nazvanú „Láskavé slová“, v ktorej hovorí o hovorení láskavých slov ľuďom; ale o samotnom súcite sa zmieňuje len málo. Prečo je to tak?
Účastník: No, je to vlastne dosť ťažké, pretože predstava súcitu je len to, predstava, nemá nič, čo by sa dalo ovoňať alebo sa toho dotknúť. Myslím, že ťažké je to, že to, čo môžete nazvať súcitom, nemá žiadny vzťah k našej predstave o ňom.
Účastník: Má to niečo spoločné s citom, však? Sú-cit.
Mike: Skôr empatia?
Účastník: Áno, ale silná.
Účastník: Ak vám na niekom záleží, uvedomujete si (aware), že ten človek má potreby. A podstatou súcitu je ‚Ako na to môžeme zareagovať?‘ Nie je to len ‚Ach, záleží mi na tom.‘
Účastník: Včera niekto uvádzal presne opačný argument, že si myslí, že Shobogenzo je plné súcitu. A ja si tiež myslím, že je, aj keď to vlastne nie je často výslovne uvedené.
Otázka: Nie je mi celkom jasné, čo hovoril Mike (Tait). Myslíte tým, že len nalepiť na niektorý zo svojich postojov nálepku a nazvať ho ‚súcitom‘ je nepodstatné? Myslíte to takto?
Účastník: Nie. Nie, nenalepujte nálepku na žiadny zo svojich postojov. Ale zdá sa mi, že ak zažívate iného človeka, tak ako to robíme teraz, vtedy existuje možnosť, aby sa stalo niečo skutočné. Môžeme to inokedy označiť ako ‚súcit‘ alebo niečo také. Ale to z toho robí ťažkú vec ... [nepočuteľné].
Účastník: Myslím, že súcit je priame konanie, len pojem, ktorý máme o priamom konaní.
Mike: Aký druh priameho konania je súcit?
Účastník: Môžem vám uviesť osobný príklad? Som tu na tomto retreate, pretože ma o to niekto požiadal. Pravdepodobne by som neprišiel, keby ma o to nikto nebol požiadal, a ten čin mi pripadal veľmi podporujúci.
Mike: Pre vás?
Účastník: Pre mňa.
Účastník: Myslím, že súcit je to, že veci jednoducho sú také, aké sú ... [nepočuteľné].
Účastník: [nepočuteľné komentáre]
Mike: Môže byť súcit pevný? Môže byť silný?
Účastník: Áno, a nemilosrdný.
Mike: [nepočuteľné] ‚Tvrdá láska‘.
Účastník: Myslím, že to je môj pohľad na majstra Dógena – ide rovno k jadru toho, kde vás chce mať ... [nepočuteľné].
Mike: Takže súcit môže byť dosť silný a priamočiary. A môže byť jemný a láskavý?
Účastník: [nepočuteľné komentáre]
Účastník: Myslím, že súcit s ľuďmi je prirodzený vedľajší účinok praktizovania zazenu, a nie niečo, pri čom si sadnete a poviete: ‚Dobre, budem prejavovať viac súcitu.‘
Mike: Čo spôsobuje, že sa takto správate?
Účastník: Jednoducho z toho, že si uvedomujete (aware), čo sa okolo vás deje. Ukázalo sa mi, že to má účinky. Napríklad ste onehdy hovorili, že keď niekedy sedíme v zazene, môžeme cítiť tlak dňa, a namiesto toho, aby sme sa ho snažili napraviť, stačí sa pokúsiť uvedomiť si ten fakt. Podobne z mojej vlastnej skúsenosti, už len uvedomenie si, ako to so mnou je, a všímanie si seba jemne mení veci a zvyšuje moju otvorenosť voči veciam.
Mike: Aj za ten krátky čas, počas ktorého sme o tom diskutovali, sú rozdielne názory na to, čo je súcit, obrovské, však? Takže ak niekto povie: ‚Budhisti by mali byť súcitní‘, čo to znamená? Máme byť tvrdí, keď treba byť tvrdí, jemní, keď treba byť jemní, priami, keď treba byť priami, ale ustúpiť, keď treba ustúpiť, konať, keď treba konať, ale zostať nehybní, keď treba zostať nehybní. Je toto všetko súcit?
Účastník: No, áno. Myslím, že súcit je mať obratné prostriedky, aby sme vedeli, kedy robiť ...
Mike: Čo sú ‚obratné prostriedky‘?
Účastník: Je to pozornosť voči tomu, čo by druhý človek mohol potrebovať.
Mike: A to sa nazýva ‚obratné prostriedky‘?
Účastník: Áno. [nepočuteľné]
Mike: Ako uplatňujeme obratné prostriedky?
Účastník: Tým, že sme vnímaví voči tomu, čo sa deje.
Mike: Ako sa staneme vnímavými voči tomu, čo sa deje?
Účastník: Tým, že sme otvorení.
Mike: Ako sa otvoríme?
Účastník: Neviem, ako to vysvetliť ...
Otázka: Predpokladám, že zazen je proces uvedomovania si (aware) samých seba, potom je otvorenosť jeho vedľajším produktom, však? Ale nedokážem pochopiť, ako rozširujete svoje uvedomovanie (awareness) a svoju citlivosť na iných ľudí, namiesto toho, aby ste sa obrátili dovnútra.
Účastník: [nepočuteľné komentáre]
Mike: No, bol som na možno viac ako sto sesshinoch a, máte pravdu, jemnosť si všimnete, spolu so všetkými ostatnými vecami. Zisťujem, že sa vynára všetko. U mňa sa vynára všetko, čo ku mne patrí. Nie je to len jemnosť.
Účastník: [nepočuteľné komentáre]
Účastník: Som katolík a chodieval som na katolícke retreaty a ako tínedžer si vždy pamätám, ako mi napadlo ‚Na retreatoch je také ľahké byť dobrým človekom‘, ale to je vtedy, keď sa vrátite domov a uvedomíte si, že veci sa robia inak. A úplne súhlasím s tým, že tu tento pocit je. Ale stáva sa, že keď sa rozplynieme späť do svojich bežných životov, ten pocit súcitu tam je v malých veciach – ‚S tým a tým sme sa už dlho nevideli, musím mu zavolať‘, také niečo. Viete, taká základná, praktická vec [nepočuteľné]. Je to napĺňanie potrieb iných ľudí.
Účastník: [nepočuteľné komentáre]
Mike: Máme byť zameraní skôr navonok ako dovnútra?
Účastník: Myslím, že by sme sa mali snažiť byť oboje.
Mike: Oboje?
Účastník: [nepočuteľné komentáre]
Mike: Musíme pomáhať iným ľuďom? Pomáhame iným ľuďom na prvom, alebo na druhom mieste?
Účastník: Vlastne to závisí od potreby.
Mike: Takže ako sa rozhodneme, či máme pomáhať sebe a byť sebeckí, alebo pomáhať iným ľuďom a byť altruistickí?
Účastník: [nepočuteľné komentáre]
Mike: Takže obe veci sú rovnaké? Myslím, že to Dógen vyjadruje v Shobogenzo – nie sebeckosť, nie altruizmus, ale oboje, alebo ani jedno. Nepomáhať iným, nepomáhať sebe, ale oboje. Takže vždy vziať dva protiklady, dve veci, medzi ktorými si vždy vyberáme, a spojiť ich.
Účastník: Váš postoj, Mike, to, ako väčšinu času pôsobíte, je ako púšťanie vecí. Pripadá mi to také príťažlivé, táto myšlienka, a veľmi mi to pomohlo, v zmysle prekonania tej prekážky myšlienky získavania, o ktorej hovoril Suzuki, a to ma cez neho pôvodne pritiahlo k zenu a k Dógenovi. Opakovane hovoril o tom, že krave alebo koňovi treba dať veľký pasienok, viete, ako analógiu kontroly. Hovoril, že najlepší spôsob, ako niečo kontrolovať, je dať tomu veľký pasienok, inými slovami, dať tomu dosť priestoru. A zdalo sa mi, že to robím. Ale robil som to tak, že som akoby vytiahol veľkú palicu a hovoril: ‚Robíš toto, robíš tamto, máš zlý chrbát‘, viete – kým skončím, je to ako byť v koncentračnom tábore. [nepočuteľné] Ale práve teraz ste spomenuli niečo ako nevynášať toto všetko tam vonku veľkým spôsobom typu ‚Poďme to všetko urobiť tam vonku‘. Ale opäť som mal ten pocit [nepočuteľné].
Mike: Áno, no, to je moje ponaučenie. Ak je aj vaše, som veľmi rád.
Účastník: Je to cítiť.
Mike: Dobre.
Účastník: Áno, to sa mi páči na vašom učení, na učení majstra Dógena – len sedieť v zazene a pokračovať vo svojom živote. Nemusíte ... [nepočuteľné].
Mike: Takže zasahujete, alebo nezasahujete?
Účastník: [nepočuteľné]
Mike: To je ďalší dôležitý aspekt učenia majstra Dógena – vo svojich mysliach môžeme diskutovať a rozhodovať sa, čo by sme mali robiť; ale skutočne niečo urobiť je úplne iné než diskutovať o tom, čo by sme mali robiť. Ak si stanovíme pravidlo ‚Budem prejavovať súcit‘, tak sme už obmedzili svoju slobodu konať, pretože nabudúce, keď budeme konať, budeme sa snažiť byť niečím. Ale učenie majstra Dógena je mať slobodu v konaní. A sloboda v konaní je podľa neho výsledkom zazenu. Takže keď praktizujeme zazen, vyvažujeme svoje telo a myseľ. A potom sme slobodní konať. Takže v tej slobode si vyberáme, ale voľba nie je intelektuálna, ale je v samotnom čine. Takže je to veľmi jednoduchý druh učenia, ktoré, zdá sa, popiera všetky druhy morálky, o akých sme zvyknutí diskutovať, ale v skutočnosti morálku nepopiera – kladie ju tam, kam patrí, do toho, čo robíme, a nie do toho, čo si myslíme.
Účastník: [nepočuteľné komentáre]
Otázka: Keď už hovoríme o ‚slobode konania‘, je to dôvod, prečo na retreatoch vytvárame tieto formality, pretože predpokladáme, že potrebujeme nejaký druh pokynov, aby sa mohla vynoriť sloboda? Napríklad všetci sa klaniame pri vstupe do dojo a to by sa niektorým ľuďom mohlo zdať ako obmedzovanie ich slobody: ‚Prečo to musíme robiť?‘
Mike: No, nemusíte to robiť. Všetci sme sa so sebou potichu dohodli, že to budeme robiť. Ešte zvláštnejšie je, že sa všetci dohodneme, že budeme sedieť bez pohybu. Čakať, čakať. Všetci sme sa na tom dohodli.
Otázka: Dávajú vám pokyny skutočne viac slobody? Teda napríklad, ak každý člen filmového štábu povie: ‚Dnes nebudem kameraman, budem namiesto toho robiť klapku‘ a zvukár povie: ‚Nebudem zvukár, budem osvetľovač‘, mali by ste úplný chaos a film by sa nikdy nenatočil. Ale pretože každý vie, čo robí a ako to robiť, všetko beží hladko, a preto máte viac slobody skutočne si vybrať, ako to pôjde. Chápete, čo tým myslím? Vďaka štruktúre.
Účastník: [nepočuteľné komentáre]
Účastník: Na zene sa mi páči, že vesmír má niekde úplne bláznivý prvok.
Mike: Áno, všetci sme divoké karty, to sme. Všetci sme divoké karty; ale musíme do seba zapadať, nakoľko to vydržíme.
Účastník: [nepočuteľné komentáre]
Účastník: Existuje tvorivý prvok, ktorý môžeme nájsť u umelcov, ale myslím, že svet, čím viac mu dôverujete, tým viac vás akosi podporuje. Ale keď ľudia vytvoria niečo, čo je nové ...
Mike: Existujú tvoriví ľudia a netvoriví ľudia?
Účastník: No, je to škála.
Účastník: Myslím, že každý dokáže tvoriť.
Účastník: Hovorím o vytváraní niečoho nového – to, čo ste vytvorili, je niečo, čo tu nikdy predtým nebolo, takže pre to neexistujú žiadne pravidlá.
(Zazvoní zvon.)
Dobre. Ďakujem vám veľmi pekne.
(Koniec talku.)