MMK 3: Pretínanie kategórií

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Po minulom talku som mal pocit, že som sa tak trochu ponáhľal jednou kapitolou za druhou, kĺzal som sa po nich, a premýšľam, či sa vôbec dostaneme na koniec aspoň zhrnutia kapitol. Uvedomujem si, že podať vám za jeden víkend celý prehľad MMK je nemožné; takže sa o to ani nebudem pokúšať. Možno sa dostaneme len kúsok cesty, ale môžeme pokračovať na iných retreatoch alebo kedykoľvek budete chcieť. Je to obrovské dielo a je veľmi ťažké ho vysvetliť.

Ako ste videli z mojich doterajších zhrnutí, Nagardžuna sa snaží preťať analýzu Abhidharmy, ktorá stojí na kategóriách, a mám tu knihu, ktorá je zhrnutím Abhidharmy – viem, že Ralph sa do nej pozrel; neviem, či ešte niekto iný – ale vytlačil som aj výňatok z Abhidharmy, časť o „hmote“, aby ste videli, ako tieto charakteristické kategórie skutočnosti znejú.

Len vám z toho niečo prečítam. Ukazuje vám to, čo Nagardžuna pretína (a potom budeme musieť nájsť, k čomu sa cez to dostáva):

„Abhidharma vymenúva dvadsaťosem druhov hmotných javov, ktoré v stručnosti spadajú do dvoch všeobecných kategórií. Štyri veľké základy sú prvotné hmotné prvky: zem, voda, oheň a vzduch. Sú to základné zložky hmoty, ktoré sú neoddeliteľné a ktoré v rôznych kombináciách vstupujú do zloženia všetkých hmotných látok od najdrobnejšej čiastočky po najmohutnejší vrch. Veľké základy sa nazývajú prvky, pretože nesú svoju vlastnú vnútornú povahu; odvodené hmotné javy sú hmotné javy odvodené od štyroch veľkých základov alebo od nich závislé. Je ich dvadsaťštyri. Veľké základy možno prirovnať k zemi; odvodené javy k stromom a kríkom, ktoré rastú v závislosti od zeme. Všetkých týchto dvadsaťosem hmotných druhov javov sa delí do jedenástich všeobecných tried. Sedem z nich sa nazýva konkrétne vytvorená hmota, keďže majú vnútornú povahu, a preto sú vhodné na kontempláciu a pochopenie vhľadom.“

Takže „kontemplácia a pochopenie hmoty vhľadom“ – „Ostatné štyri triedy sa nazývajú nekonkrétne vytvorená hmota“, potom tu máme „konkrétne vytvorenú hmotu, prvok zeme, prvok vody, prvok ohňa, prvok vzduchu; citlivé hmotné javy, iné hmotné javy; toto je päť zmyslových polí, ktoré slúžia ako objektívna opora pre zodpovedajúci druh zmyslového vedomia. Treba poznamenať, že hmatateľný predmet tvoria tri veľké základy“ a tak ďalej.

„Hmotné javy srdca: Základňa srdca má tú charakteristiku, že je oporou prvku mysle a prvku vedomia mysle. Jej funkciou je udržiavať ich. Životná schopnosť je hmotným náprotivkom duševnej životnej schopnosti, jednej zo siedmich univerzálnych cetasík, a jedlá potrava má charakteristiku výživnej podstaty; jej funkciou je udržiavať fyzické telo. Nekonkrétne vytvorená hmota: druhy hmoty v skupinách 8 až 11 sa označujú ako nekonkrétne vytvorené, pretože nevznikajú priamo zo štyroch hlavných príčin hmoty, ale existujú ako modality alebo atribúty konkrétne vytvorenej hmoty. Preto nie sú zahrnuté medzi konečné skutočnosti.“

Takže je to veľmi zložitá a prepracovaná analýza hmoty.

Otázka: Znie to trochu ako vedecká učebnica, nie?

Mike: Áno, ale z odstupu stoviek rokov vidíme, že dnes už v skutočnosti nie je veľmi presná. Aj deti na základnej škole by vám vedeli podať presnejší opis toho, z čoho sa hmota skladá, než sú tu tieto kategórie, pretože skúmanie hmoty, z ktorého vychádzajú, sa často zakladalo na meditačnom vhľade. V raných sútrach si môžete prečítať o niektorých druhoch meditácie. Opisujú sa tak, že majú osem alebo deväť úrovní, a na ôsmej úrovni a niekedy na deviatej úrovni by ste počas meditácie mali byť schopní postihnúť alebo vidieť, alebo nejakým spôsobom intuitívne vycítiť základné stavebné kamene hmoty. Čo by moderný fyzik dal za to, aby to dokázal…

Účastník: …moderná veda má tieto nástroje. Takže je tu rozdiel, pretože my máme nástroje a sú veľmi dômyselné, ale aj tak sú to iba nástroje a čím menšia čiastočka, tým väčšie nástroje musíte použiť.

Mike: To je zaujímavé.

Účastník: [nepočuteľné]…ale ľudia, ktorí sú v meditácii naozaj pokročilí, dokážu nejako vidieť do hmoty. Keď si pomyslíte, že atóm je veľmi malá vec, ale v skutočnosti je to prázdnota … Takže hmota je v skutočnosti plná prázdnoty. Takže v tomto zmysle si myslím, že ľudia sú naozaj schopní nie nejako intuitívne vycítiť, ale byť [nepočuteľné] …

Mike: Naozaj si to myslíte? Dobre, a fyzika je vaše povolanie?

Účastník: Fyzika je moje povolanie.

Mike: Stretli ste niekoho z týchto ľudí?

Účastník: No, nie; ale nejakí musia byť…

Mike: A stretli ste niekedy zenového majstra, ktorý to dokáže?

Účastník: No, nemyslím si… s vami by sa o tom nebavili, lebo to pre nich nie je dôležité…

Mike: Takže ste nikdy nestretli nikoho, kto to naozaj dokáže. Dobre.

Účastník: Nepoznám nikoho, kto by o sebe naozaj tvrdil, že to dokáže. Poznám to len z … ale viem si vytvoriť logické vysvetlenie, ako by to mohlo byť.

Mike: Aha.

Účastník: Ale vedci často majú akýsi intuitívny… Robia skoky v porozumení; možno ani nechápu prečo. Ale musia to podložiť… Predpokladám – neviem –, že sa často mýlia, pretože ich testy ich myšlienku nepotvrdia, ale niekedy majú pravdu a odkiaľ sa to berie, neviem. Ale…

Účastník: Možno to pochádza z toho, že sa oveľa viac premýšľa, svojím spôsobom medituje …

Účastník: …keď niečo robíte dlho, jednoducho získate…

Mike: Získate cit pre niečo.

Účastník: Keď píšete básne alebo robíte fyziku, je v tom robení akési tajomstvo.

Mike: Alebo ak ste stolár, získate …

Účastník: Pomyslíte si: „Ech, to nebol dobrý nápad; je to na nič. Malo sa to urobiť inak, malo sa…

Mike: Áno, máme svoju intuíciu, áno. Ale v týchto raných Abhidharmách nemali nástroje a namiesto nástrojov si vyvinuli svoje teórie založené na meditačnom vhľade a odtiaľ pochádzajú všetky tie kategórie.

Otázka: Môžem sa vás na to opýtať? Keď hovoria „meditačný vhľad“, myslia tým „myslenie“, „uvažovanie o niečom“, alebo myslia „sadnúť si“…?

Mike: Myslím, že tým myslia „predstavovanie si“, myslia „predstavivosť“, áno.

Otázka: Špekulácia?

Mike: Áno, pretože neverím – a nemám na to iný základ než vlastnú skúsenosť –, že keď sedíte a hľadíte do svojej duševnej oblasti, môžete vidieť základy hmoty. Nemôžem uveriť, že by to bolo možné. Ale oni to robili.

Otázka: Špekulovali a vyvodzovali závery z toho, čo zažívali?

Mike: Áno, pretože nemali nástroje; robili, čo mohli. A tak skonštruovali akúsi pseudovedu, na svoju dobu veľmi prepracovanú. Ale práve toto chce Nagardžuna preťať.

Prečo teda chce preťať taký prepracovaný opis skutočnosti? Celé jeho dielo naozaj pretína všetku túto analýzu skutočnosti, ktorá stojí na príčinách a kategóriách. A odpoveď môžeme nájsť v zazene, pretože jeden zo základných princípov budhistického učenia je, že skutočnosť je jedna. Nevieme, čo skutočnosť je, ale vieme, že je jedna – čo znamená, že je iba jedna skutočnosť a nie je rozdelená na časti. A keď sedíme v zazene a keď sa trochu usadíme – môj jazyk je zavádzajúci –, ale všimneme si, že sedíme v niečom, čo nie je oddelené, pretože to neoddeľujeme. Ak prestaneme deliť svet do kategórií, zistíme, že žiadne kategórie nie sú – viem, povedať to znie veľmi hlúpo.

Stredom budhizmu podľa Nagardžunu a Dógena nie je stav, v ktorom delíme svet do kategórií; dnes vieme, že existuje činnosť, ktorej stredom je delenie sveta do kategórií, a voláme ju veda. Je veľmi mocná a pre ľudí veľmi prospešná. Ale stredom budhizmu nie je deliť svet do kategórií, ale prestať deliť svet do kategórií, alebo prestať deliť do kategórií to, čo máme pred sebou. Ak to urobíme, je to, akoby všetky tieto kategórie boli vytiahnuté na kúskoch gumy, a keď ich prestaneme ťahať, všetky švihnú späť do stredu a v strede máme niečo, čo je nerozdelené.

Takže keď sedíme v zazene, nerobíme niečo, aby sme sa stali celistvými, prestávame robiť všetko, aby sme sa stali celistvými. Práve toto zastavenie kategorizácie, prestať sa trhať na kusy, je najzákladnejšia činnosť civilizovaných ľudských bytostí. Stávame sa celistvými, prirodzene: naša guma nás stiahne späť!

To je tá konečná skúsenosť, ktorú sa Dógen aj Nagardžuna snažia vyjadriť slovami, tá celistvosť alebo nerozdelené niečo. Hoci ľudská civilizácia rozdelila svet na abstraktné poznanie, inteligenciu a tak ďalej a na fyzickú hmotu a tak ďalej, budhizmus hovorí, že svet existuje nerozdelený a v tom nerozdelenom svete je inteligencia aj hmota aj duch, je tam všetko: je to neoddelené. Keď sa necháme stať celistvými, staneme sa – celistvými – neviem nájsť iné slovo. A preto sa Nagardžuna tak sústreďuje na to, aby preťal to, čo sa zdá byť veľmi prepracovaným a v mnohých ohľadoch veľmi vynikajúcim spôsobom, ako sa pokúsiť skutočnosť roztriediť do kategórií a pochopiť.

Abhidharmy sú naozaj veľmi zložité a delia skutočnosť do veľmi drobných kategórií. Osemnásť druhov hmoty zrodenej z karmy; je päť citlivých orgánov; sú štyri veľké základy a tak to pokračuje. Ak si to chce niekto prečítať, je to len z internetu.

Účastník: Predpokladám, že stále sú budhistické školy, ktoré sa k tomu hlásia…

Mike: Predpokladám, že áno. Ale chcel by som objasniť, že jediní dvaja budhistickí majstri minulosti, ktorých som študoval, sú Nagardžuna a Dógen. Nepopierajú hodnotu kategorizácie, ale ukazujú na niečo, čo je iné než myslenie alebo kategorizácia. O to tu ide, pretože to niečo iné než myslenie alebo kategorizácia nevylučuje inteligenciu, ak chcete. Celá živá vec, ktorá nemyslí oddelene od bytia, je stále inteligentná, zatiaľ čo ľudské bytosti si vyvinuli inteligenciu ako niečo oddelené od bytia. Takže ak veľa študujete a máte veľa vedomostí, ľudia povedia, že ste veľmi inteligentní. A ak nechodíte do školy a nič sa nenaučíte, ľudia povedia, že nie ste inteligentní. Ale Dógen hovorí, že budhizmus je za „hlúpym“ a „inteligentným“. A tým nemyslí „ak ste hlúpi, je to v poriadku“, „ak ste inteligentní, je to v poriadku“, ale keď sa vzdáte kategórií a stanete sa celistvým človekom, vaša inteligencia je prítomná v celom vašom živote.

Účastník: [nepočuteľné]…Pokiaľ si pamätám z čítania Nagardžunu, akosi vás dovedie do situácie, keď nemôžete nič povedať. Takže jeho analýza pohybov vás akosi privedie k mlčaniu.

Mike: Áno, predpokladám, že to mohol byť jeho zámer…

Účastník: Robí to, kvôli čomu ho ľudia možno označili za nihilistu.

Mike: Zdá sa, že nič nepredkladá; to je pravda. Zdá sa, že hovorí „Nie, to nie, nie, to nie“, ale zdá sa, že nič nepredkladá. Ale to, čo predkladá, máme pred sebou. To, čo predkladá, je „nepredkladanie“ a je to veľmi cenné, pretože to už je tu bez toho, aby to niekto predkladal.

Účastník: Takže Dógen vychádza z trochu… Nagardžuna kritizuje túto obrovskú scholastickú kategorizáciu a dospel k svojmu postoju. Dógen zastáva ten istý postoj, ale jeho pozadím je kritika výstrelkov ľudí zo školy Rinzai, ktorí sa snažili…[nepočuteľné] Zdá sa, že Dógen a Nagardžuna dospeli k tomu istému postoju, ale ich jazyk je odlišný.

Mike: Áno, píšu odlišne, ale obaja hovoria „Nie, to nie“ a Dógen robí presne to isté v tom zmysle, v akom to robí Nagardžuna. Berie bežne zastávané budhistické pojmy svojej doby, ako je „buddha-prirodzenosť“, a hovorí, že to nie je také, ako ľudia hovoria.

Účastník: Keď hovoríte o celistvosti, hovoríte, že je to stav, v ktorom sme, skôr než začneme rozlišovať a oddeľovať; nie je to niečo, o čo sa usilujeme; je to jednoducho niečo, čo sa deje.

Mike: Nie, ak sa usilujeme byť celiství, nikdy celiství byť nemôžeme. Ale ak sa prestaneme snažiť byť celiství, sme celiství. Takže sa stávame celistvými, keď konáme. Pretože keď konáme, strácame schopnosť rozdvojiť sa a uvažovať o tom, čo robíme. Inými slovami, nemôžeme myslieť zároveň s konaním, nie ak niečo robíme poriadne. Samozrejme, môžete robiť veci a zároveň myslieť a ľudia v mojej banke to niekedy robia a zároveň odpočítavajú peniaze. Ja ich potom vždy veľmi starostlivo prepočítam znova. (Smiech)

Robiť viac vecí naraz je veľmi príťažlivá vec, ale to, čo hovorí budhizmus, je niečo jednoduchšie: keď konáme naplno, nie je priestor ani čas, v ktorom by sme mohli myslieť na to, čo robíme, v čase, keď to robíme. Takže sa stávame celistvými. Každý sa stáva celistvým miliónkrát každý deň a bez tejto schopnosti nemôžeme žiť. Ak niekoho uväzníte v situácii, v ktorej nemôže konať, dostane sa do veľkého stresu a môžete to vidieť v situáciách, ako je tá, ktorú zažívajú rukojemníci: Terry Waite a Brian McCarthy, pamätáte si na tých dvoch chlapíkov? Ak nám je odopretá možnosť stávať sa celistvými, nemôžeme žiť ako ľudské bytosti.

Lenže tieto príležitosti, keď sa stávame celistvými, si nevšímame a nehovoríme o nich, dokonca si ich ani nevážime. V modernej spoločnosti si vážime tie ostatné časti, myslenie a plánovanie. Budhizmus navrhuje, aby sme si vážili chvíle konania.

Otázka: Myslíte si, že budhizmus ovplyvnil japonskú spoločnosť a ich spôsob života? Pretože ste napríklad hovorili, že Yoko pripadalo veľmi zvláštne, že ľudia rozprávajú a zároveň počítajú peniaze.

Mike: Áno, veľmi hlboko, zdá sa mi, že je to v japonskej spoločnosti tak hlboko, že ľudia ani nevedia, že to tam je, ale v ich spôsobe bytia a v ich spôsobe konania, áno. Sú zvyknutí jednoducho niečo robiť a nesnažiť sa zároveň robiť niečo iné a netrápia sa tým, či myslia na to, čo robia, jednoducho to robia. Takže niekedy sa to javí ako hlúpe.

Otázka: Nie je to tak, že v celistvosti je priestor pre myslenie, v tom zmysle, že konanie je nádoba?

Mike: Je to ťažká oblasť, pretože sme na hraniciach toho, čo dokážeme opísať. Nie je tam priestor pre myslenie, ale je tam priestor pre inteligenciu, ak chcete. Takže to, že nemyslíme abstraktne, ešte neznamená, že naše konanie je neinteligentné. O tom sa veľmi ťažko hovorí a jeden dávny majster povedal, že je stav nazývaný „odlišné od myslenia“. Je jeden slávny kóanový príbeh; myslím, že je to majster Nangaku. Keď sedí v pozícii zazenu, mních sa ho pýta: „Na čo myslíte v tom tichom, tichom stave?“ A majster hovorí: „Myslím na nemyslenie,“ čo má akýsi humorný rozmer. A mních sa ho pýta: „Ako myslíte na nemyslenie?“ Majster hovorí: „Je to odlišné od myslenia.“ Slovami „odlišné od myslenia“ naznačuje, že to, čo robí, obsahuje nejaké inteligentné správanie, ale nie je to myslenie. Nemáme na to slovo. Hovorí „hishiryo“ alebo „odlišné od myslenia“.

Účastník: Je dosť ťažké nemyslieť.

Mike: Áno, hoci to nepopiera myslenie.

Účastník: Keď tam sedíte a myslíte si: „Nesmiem.“

Mike: Áno, v zazene prechádzame rôznymi fázami. Najprv si sadneme a myslíme alebo prichádzajú a odchádzajú útržkovité myšlienky a potom sa snažíme prestať. A keď sa snažíte prestať, ak sa vedome snažíte prestať, ste tak trochu ako zombie a môžete tak sedieť ako zombie. Ale keď to chvíľu robíme, vstúpime do stavu, v ktorom nie sme ako zombie, čo popiera svoje myslenie, vedome nemyslíme, je to iný stav, ktorý nevylučuje nejakú činnosť mozgu, ale nie je to myslenie, ako o ňom bežne hovoríme.

Otázka: A dostaneme sa tam praxou?

Mike: Áno, dostanete.

Otázka: Ak budeme vytrvalo praktizovať?

Mike: Nie, dostanete sa tam zakaždým, keď praktizujete zazen. Ak sme mali veľmi rušný týždeň alebo sme veľa premýšľali, náš zazen je dosť dlho plný myšlienok. Ale nakoniec utíchnu, ak pri tom vydržíme.

Účastník: Pre vnútornú povahu, ktorú máme – inými slovami, nejde o to mať veľa vedomostí a potom ich uviesť do praxe. Ide o to praktizovať fyzický úkon, ktorý v skutočnosti zahŕňa našu vnútornú povahu, náš nervový systém taký, aký je, naše telá také, aké sú, atď. Naozaj musíte urobiť veľmi málo, okrem …

Mike: …prestať robiť.

Účastník: Ale len zaujať pozíciu; samotná pozícia vytvára tú okolnosť, v ktorej našej vnútornej povahe je dovolené byť takou, aká naozaj je.

Mike: Áno, musíme stále vytvárať modely zazenu, pretože hovoríme o skutočnosti a žiadny z modelov netrafí cieľ. Často hovorím: „Sedíme vo vyváženej pozícii, nie dopredu, nie dozadu, nie na jednu stranu ani na druhú,“ a hovorím: „Myslenie nás ťahá na jednu stranu a vnímanie, to sú naše zmysly, nás ťahá na druhú stranu. Niekde v strede je rovnováha.“ Ale to je model; v skutočnosti to tak nie je. Ale na druhej strane je to niečo také.

Otázka: Náš východiskový stav (default condition)?

Mike: Áno, je to prirodzenosť. Je to to, čo robíme; je to to, čím sme, keď sa prestaneme snažiť byť niečím iným. Ale prestať sa snažiť byť niečím iným je neuveriteľne ťažké.

Účastník: Sťahujem si teraz nejaké talky zo stránky San Francisco Zen Centre, ktoré hovoria o tejto téme a o ja a o všetkých takých veciach, ako odhodiť ja atď.; a on to povedal. Povedal: „Toto je náš východiskový stav“ a keď sa začneme „chytať“ vecí, vtedy vzniká naše ja. Vtedy sa staneme touto vecou, ktorá [nepočuteľné]…v skutočnosti, keby sme to nerobili, keby sme jednoducho zostali v tomto východiskovom stave, to je náš prirodzený stav. Až keď sa začneme chytať vecí a myslieť na veci, vynorí sa to, čo považujeme za svoje ja.

Mike: Áno, môžeme to povedať priamejšie, ako to robí Dógen: „Myslenie je ja.“ Takže to nie je „myslím a potom sa objaví moje ja“, čo naznačuje nejaký proces. Je to „Myslenie je ja“. Takže „žiadna myšlienka“ je „žiadne ja“. Niekedy máme ja a niekedy nemáme žiadne ja. Budhisti, ktorí hovoria, že nie je žiadne ja, majú len polovicu príbehu, pretože ja prichádza a odchádza. John Hart hrá na saxofóne a onehdy hovoril, že keď so svojou skupinou hrá sólo, zmizne. A ľudia hovoria: „Á, to je taký subjektívny pocit,“ ale pre Johna to zmizne, nie je žiadne ja. To neznamená, že nie je žiadny John. Ľudia ho vidia na pódiu. Inými slovami, povedať, že nie je žiadne ja, je smiešne; ale povedať, že nie je žiadne ja a že je ja, oboje – ten paradox – je pravda.

Otázka: Môžeme hovoriť o „nominálnom“ ja a o „zdanlivom“ ja…?

Mike: No, to všetko sú kategórie, ktoré sa vymysleli v priebehu vekov, pretože aj brahmanizmus má pojem anátman. Ten prišiel do budhizmu a bol nepochopený. Takže existuje celá škola budhizmu, ktorá popierala existenciu ja. Ale viete, kto je toto, ak nie ja? Musíme prijať jednoduchý výklad nášho života, aj keď môže existovať filozofický výklad. Musíme prijať viac než jeden pohľad. Inak sa vo veciach nevyznáme. Keď prídete do práce a poviete: „Som budhista, takže tu nie som“ (Smiech), alebo „Skutočnosť je prítomný okamih – takže mi nehovorte, aby som niečo robil zajtra“.

Toto sú pravdy, ale nie sú pravdivé. Sú pravdivé a nie sú pravdivé. Takže bez protichodných paradoxných pohľadov nedokážeme pochopiť svoj život.

Otázka: Ale čo sa týka Nagardžunovho písania: keď hovorí o veci, ktorá sa pohybuje a potom niečo robí, a o tom, že to v skutočnosti nemá pôvod vo veci, ktorá sa na začiatku pohybuje, súvisí to s tým, čo ste práve opisovali, v tom zmysle, že počas konania vstupujeme do tohto iného stavu, ktorý naozaj zanecháva za sebou túto vec, ktorou sme boli pred dvoma sekundami? V istom zmysle z tej veci mizneme, pretože samotné konanie nezahŕňa to, čím tá vec bola pred dvoma sekundami…

Mike: Áno, je v tom všetko zabalené. Je takmer nemožné vyjadriť to slovami, nie?

Otázka: Áno, ale o to mu ide?

Mike: Nejde mu o nič konkrétne, ale to, čo hovoríte, je súčasťou toho, o čo mu ide. Hovorí, že to, čo vidíte ako môj pohyb, je jeden spôsob, ako sa na to pozerať. Práve tu je veľmi pekné, ako dosť poeticky podal časť MMK Stephen Batchelor. Ak sa niekto naozaj zaujíma o to, čo Nagardžuna hovorí, stojí za to prečítať si Stephenovu knihu, hoci na veci sa pozerá inak. Stephena Batchelora som nikdy nestretol, ale má vo svojom písaní a myslení akúsi tému, a to „Čo je toto?“, „Kto som?“, a túto tému tu použil. Nagardžuna nepíše formou otázok, ale Stephen Batchelor to podal formou otázok a niekedy je to veľmi účinné.

„Chôdza“ nazýva tú kapitolu:

Nie je chôdza pohyb medzi jedným krokom a ďalším?
Čo sa pohybuje medzi nimi?
Nemohol by som sa nepohybovať, keď kráčam?
Ak sa pohybujem, keď kráčam, boli by dva pohyby,
Jeden by pohyboval mnou a jeden mojimi nohami,
Dvaja by sme sa prechádzali …

Takže niečo z toho, čo píše, niečo veľmi, veľmi dobre zachytáva. Nagardžuna takto nepíše, ale aj tak to zachytáva niečo z tej kapitoly. Takže ak vás to zaujíma, stojí za to si to prečítať. Väčšinu ostatných sa podľa mňa neoplatí čítať.

Účastník: Ale súvisí to s tým, o čom ste hovorili, so všetkými našimi neviditeľnými drobnými úkonmi, ktoré prehliadame v mene toho, čo považujeme za dôležitejšie. Tieto veci môžeme prehliadať, ale v skutočnosti sú cennejšie, než im niekedy priznávame.

Mike: Ale áno, v skutočnosti udržiavajú náš život. Naše konanie udržiava náš život, ale neuvedomujeme si to. Keď ste, Rory, hovorili o tom vysvetlení zo San Francisco Zen Centre, keď počujeme vysvetlenie o našom „východiskovom“ stave, ľahko si pomyslíme: „Á, toto chcem dosiahnuť; ja to nemám, takže chcem dosiahnuť ten ‚východiskový‘ stav.“ Ale o to nejde. Všetci ho máme; prichádza a odchádza. Udržiava náš život. Každý, každá živá vec ho má. Ale my ľudské bytosti sme si svoju intelektuálnu oblasť rozvinuli tak veľmi, že nám unikajú tieto drobné dôležité úkony, ktoré robíme stále, neustále.

Otázka: Spoznáme to? Budeme tam sedieť, čudovať sa a potom povieme: „Á, to je ono!“?

Mike: Odpovedzte mi vy; ja neviem. Poviete to niekedy?

Účastník: No, hovoríte, že to robíme zakaždým, keď sedíme v zazene; dosiahneme ten stav.

Mike: John to jasne spoznáva, pretože si naozaj pamätá, že keď hrá na saxofóne a hrá sólo, všetko je preč, ale všetko je tam.

Účastník: [nepočuteľné]

Mike: Zaujímavé. Toto je jedno z miest, kde Dógen píše o Nagardžunovi, v kapitole s názvom „Bussho“ („buddha-prirodzenosť“). Cituje príbeh o tom, ako Nagardžuna mal talk a počas talku sa publikum a Nagardžuna stali jedným. Historicky to opísali, predpokladám, ľudia, ktorí tam boli a potom zapísali, že Nagardžuna sa „zjavil ako mesiac v splne“. Medzi Nagardžunom a Dógenom je niekoľko sto rokov a v Dógenovej dobe kolovala tá historka, že Nagardžuna mal talk o budhistickej dharme a premenil sa na mesiac v splne. Boli obrazy sedadla s mesiacom v splne a Dógen sa opýtal hlavného mnícha chrámu: „Čo je ten mesiac v splne na sedadle?“ A hlavný mních odpovedal: „To je Nagardžuna, ktorý sa premenil na mesiac v splne.“ Ale ten príbeh je presne o tom, čo hovoríte, Barbara. Sú chvíle, keď máte talk alebo keď ste učiteľ a učíte triedu, keď sa niečo stane nerozdeleným a viete to.

Účastník: To predsa viete až potom; ak je to nerozdelené, potom je v jeho povahe …

Mike: Viete to v tej chvíli, ale viete to ako skúsenosť.

Účastník: Áno, prežívate to. Neuvažujete o tom.

Mike: Nie, neuvažujete o tom. Nie je nutné o tom uvažovať.

Účastník: Čo je zvláštnejšie, je tá zdanlivá vláda, ktorú podľa nás majú naše myšlienky nad naším životom….je jednoducho čudné, že ľudia si akosi myslia, že ich myšlienky sú oni.

Mike: Áno, ale je veľmi, veľmi mocná; zvyčajne keď poviem, že budhizmus hovorí, že môžete konať, jednoducho konať, nemusíte o svojom konaní premýšľať, ľuďom to pripadá veľmi, veľmi zvláštne, pretože celá naša civilizácia stojí na plánovaní, inými slovami na usporadúvaní našej skutočnosti v mysli abstraktným spôsobom a potom na organizovaní tela tak, aby nasledovalo ten abstraktný obraz. To sa deje, keď počujeme o niečom ako osvietenie, pocítite: „Á, osvietenie – to chcem dosiahnuť,“ a potom sa to snažíte dosiahnuť; ale nedokážete to.

Účastník: Je to ako niekto, kto sa v noci zobudí a potom znova zaspí a myslí si, že vôbec nespal… Je to jednoducho šialené.

Mike: To je pekné.

Účastník: Ako keď toľko ľudí rado športuje. Baví ich to a vedia, že je to za myslením. Myslím, že je to tak trochu v rozpore s bežnou filozofiou našej modernej civilizácie.

Mike: Môžeme povedať, že šport urobil pre moderné spoločnosti oveľa viac než mnohé náboženstvá, pretože ľuďom umožnil nájsť ich prirodzený stav. Lenže šport sa už teraz rozvinul aj do mnohých iných vecí. Hrozí nám, že budeme športovať a zahadzovať to, čo z toho máme. Všimol som si to vo svojom fitnes klube, kam som chodieval každý týždeň cvičiť, a vždy tam boli ľudia na bežiacom páse alebo na niečom podobnom a popri tom sa rozprávali. To je niečo iné a podľa mňa je to zahadzovanie toho príjemného stavu, ktorý môžete zo športu získať. Jednoducho zahadzujú svoj úžitok. Iní ľudia, ktorí cvičia preto, aby boli silnejší alebo väčší alebo rýchlejší alebo niečo také, to tiež svojím spôsobom robia; ak to preháňate, zahadzujete úžitok zo športu. Môžete to vidieť na olympiádach, ktoré sú stále väčšie a veľkolepejšie a väčšie a veľkolepejšie a väčšie a veľkolepejšie – čínska olympiáda bola niečo neskutočné, nie? Potešilo ma, keď som počul, že londýnska olympiáda od toho chce odísť, pretože športu hrozí, že stratí úžitok zo športu.

Účastník: [nepočuteľné]

Mike: Nie, nie zvláštne chvíle; Dógen to v Shobogenzo hovorí veľmi dôrazne, že „realizácia“ znamená jednoducho „urobiť sa skutočným“. (Anglické slovo „realisation“ používame pre japonské „satori“. Je to preto, že „satori“ sa často prekladá ako „osvietenie“, čo je naozaj akási mrkva, ktorá sa hompáľa niekde ďaleko vpredu)

Účastník: Byť obyčajný…

Mike: Byť obyčajný, áno. Realizácia je normálny stav, o ktorom nemusíme vedieť. V modernej západnej civilizácii chceme mať pravdu, chceme byť dobrí; nielenže chceme mať pravdu a byť dobrí; chceme vedieť, že máme pravdu a sme dobrí, už počas toho, ako to robíme, a byť uznaní, áno.

Ale nič z toho nie je cieľom budhizmu.

Otázka: Mohli by ste povedať niečo o konštruktívnom myslení v tom zmysle, že keď stojím pred problémom, často o tom probléme musím premýšľať, nemôžem jednoducho konať. Väčšinou je to vtedy, keď mám dosť veľa problémov, a niekedy si nájdem priestor, sadnem si, napíšem si ich a rozhodnem sa. Takže naozaj premýšľam, používam predstavivosť a premýšľam: „Aký je teda dôsledok tohto?“, a potom sa rozhodnem veci dotiahnuť. Kam to teda zaradíte v konaní?

Mike: Nemôžeme urobiť jeden obraz, pretože to, o čom hovoríte, je spôsob života, ktorý Nagardžuna nazýva samsára alebo „každodenný život“. Samsára znamená „chodenie dookola“ – takže v našom každodennom živote, v našom bežnom živote v spoločnosti fungujeme pomocou spoločných pojmov, ako je „PIN“. PIN nemôžete zdvihnúť, ale všetci vieme, čo je PIN. Alebo „termín“, každý vie, čo je „termín“, ale kde je?

Máme akúsi úroveň života, na ktorej žijeme podľa ľudských hodnôt, ktoré sme v ľudskej spoločnosti vytvorili a zdieľame, a nemôžeme ich poprieť, pretože nemôžete fungovať, ak nežijete na tejto úrovni. Ale táto úroveň je iná než úroveň, ktorú sa snaží uchopiť budhistická filozofia, a Nagardžuna hovorí, že sú dve úrovne alebo dve pravdy: pravda bežného sveta a konečná pravda. Ale potom pokračuje a hovorí, že sú úplne rovnaké, pretože nejde o to, že by boli dve veci, jedna pod druhou alebo jedna nad druhou, ale sú to dva spôsoby, ako hovoriť o skutočnosti alebo ako ju opisovať. Takže si sadnete a premýšľate o probléme a vyriešite ho, a ja tiež, a potom to uvedieme do praxe. To je to, čo robíme, je to pravda; a bez toho nedokážeme fungovať. Plánujem, o čom budem hovoriť, a potom o tom hovorím. Ale na základnej úrovni sa v skutočnosti nedeje toto. Medzera medzi naším myslením a plánovaním a naším skutočným konaním je obrovská, ale nevšímame si ju. Cítime, učia nás cítiť, naučíme sa a veríme, že naše myšlienky prechádzajú do konania, ale neprechádzajú. V jednom bode prestaneme myslieť a v inom bode začneme konať. V tom bode …

Otázka: Nemá plánovanie vplyv na to, čo sa stane, keď sa to stane?

Mike: Áno, má; ale nevidel som nikoho, kto by vedel vysvetliť, ako sa ten vplyv z myslenia dostane do konania. Akosi veríme, že z myslenia automaticky konáme, nie?

Účastník: [nepočuteľné]…moje myslenie je potlačené rozprávanie… Pri myslení si len akosi stlmím hlasitosť.

Mike: Áno, ale kým rozprávate, nepremýšľate o tom, čo hovoríte, však? Nemyslím tým, že máte mŕtvy mozog, ale nepremýšľate o tom, čo povedať.

Účastník: Hovorím opak. Myslíme si, že rozprávanie je akýmsi prejavom myslenia. Mne sa zdá, že moje myslenie je prejavom môjho rozprávania. Je len tichšie.

Mike: Možno. Áno, je to veľmi ťažké; neviem, ako to čo najlepšie povedať, ale onehdy som sa znova rozprával s Johnom, ktorý učí hudbu a hudobné technológie. Učím sa hrať na akordeóne, a pretože som veľa rokov nehral na žiadnom hudobnom nástroji, stojí ma to dosť veľa úsilia. Keď niečo cvičím, cvičím, cvičím, cvičím, potom keď prestanem a neskôr sa k tomu vrátim, cvičenie sa akosi prenieslo do toho, čo robím, a neviem, ako sa to deje. John to opisuje ako „banku cvičenia“. Takže s použitím tej istej analógie môžeme povedať, že keď o niečom premýšľame, je tu akási „banka myšlienok“. Náš plán ide do banky a potom, keď konáme, je záhadne prítomný v našom konaní.

Účastník: Takže nemusíte myslieť, pretože ste si to už premysleli…

Mike: No, keď konáme, nemyslíme. Takže medzi myslením a konaním je medzera. Ale nikdy si tú medzeru nevšimneme, pretože hovoríme, že premýšľame, čo urobiť, a potom to urobíme. Ale dokonca aj Wittgenstein, ktorý bol zároveň šialený aj veľmi príčetný, povedal, že nachádza medzeru medzi myslením a konaním.

Účastník: Pri sledovaní …[nepočuteľné] si veci v mysli vizualizujú. Keď príde na skutočný úkon, už to majú premyslené; jednoducho konajú.

Mike: Áno, áno. Som zvedavý, či je to pravda. Je to pravda?

Účastník: Mám to z vlastnej skúsenosti. V mladosti mi veľa cvičenia na flaute prinieslo dobrú úroveň, potom prišiel koniec, hra postupne ochabla a desať rokov u mňa flauta vôbec nezaznela. A keď prišla znova na rad, nevyšiel z nej ani tón. Ale po dvoch týždňoch veľmi občasného pohrávania sa s ňou išla hra znova a potom sa veľmi rýchlo zlepšila na úroveň, akú nikdy predtým nemala. Technicky sa mi hra zlepšila, veci, s ktorými mi to kedysi robilo veľa problémov, mi teraz problémy nerobia, čo bolo proti intuícii. Napadlo mi: „Veď prsty neboli vôbec v tréningu, tak čo sa to dialo?“ Všelijaké iné veci…

Mike: Deje sa všeličo iné, čo nie je „myslenie“ ako také. Mohli by sme povedať, že je to odlišné od myslenia, ale určite to nie je „myslenie/plánovanie“. Medzi myslením a plánovaním a konaním je medzera; len ju nevidíme.

Účastník: Vôbec nie je pravda, že si situáciu vizualizujeme a potom ju uvedieme do praxe, pretože skutočná situácia nie je nikdy taká, akú si ju vizualizujete.

Účastník: [nepočuteľné]

Účastník: Víťazka maratónu v Pekingu doslova povedala: „No, sadla som si so svojím tímom a naplánovali sme, ako budem bežať preteky. Prešla som si to v mysli;“ a potom, veľmi zaujímavo, povedala: „v istom bode pretekov som si uvedomila, že toto je čas vyraziť“. Nepovedala „premyslela som si to“; nepovedala „Toto bol bod, keď som musela uviesť svoj plán do praxe“. V istom bode pretekov to jednoducho bolo TERAZ.

Účastník: Ten, kto vyhral zlato v cyklistike, povedal: „všetko išlo podľa plánu“.

Účastník: Predpokladám, že učenie sa na saxofón si spočiatku vyžaduje dosť veľa myslenia, cvičenia, používania prstov,… Včera sme hovorili o pavúkovi, ktorý si tká sieť. Ale pavúk nevie hrať na saxofóne.

Mike: Takého som nikdy nevidel, nie.

Účastník: Mne sa len zdá, že v tomto zmysle je myslenie pre ľudské bytosti veľmi dobré, pretože sa môžeme tieto nové veci učiť vedome. Keď príde na samotnú činnosť, stanú sa akosi automatickejšími, takže si nevyžadujú myslenie. Ale na začiatku, keď hráte napríklad futbal, učiteľ povie: „Dobre, teraz si takto spracuj loptu…“; učia vás, ako to robiť. Takže na začiatku je to akosi celkom užitočné…

Mike: Áno. Nikto nehovorí, že myslenie nie je užitočné. Ja nehovorím, že myslenie nie je užitočné; len hovorím, že medzi myslením a konaním je medzera. To je všetko.

Účastník: [nepočuteľné]…z vlastnej praxe tai-chi viem, že sa učíte a učíte a učíte a opakujete určité pohyby a potom začnú plynúť jeden do druhého a potom nemyslíte, jednoducho konáte. Ak ste niečo zabudli, zaseknete sa a potom sa objaví vaše myslenie. Ale až do toho okamihu to jednoducho plynie; vyžaduje si to však určitú prípravu.

(Zazvoní zvon.)

Mike: Ďakujem veľmi pekne.