Sloboda a povaha učiteľa

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Nemám v hlave vôbec žiadnu tému. Ale na tomto retreate mám veľmi silný pocit. Nie myšlienku, ale pocit alebo vnem. A ak tomu pocitu dám slovo, asi je to zmena. Neviem, či je to zmena vo mne, alebo zmena vo svete. Netuším.

Ale napríklad včera večer som nemal na sebe kesu, lebo bolo horúco. Bolo to veľmi príjemné. Tak som si ju nevzal ani dnes a páči sa mi to. Hoci mnohí budhistickí učitelia hovoria, že kesa je veľmi výnimočný odev. A asi aj je. Napriek tomu je pre mňa veľmi príjemné, že ju dnes nemám. Takže aj veľmi dôležité veci, ako je kesa, sú asi len kusy látky. Tým nemyslím, že by ju preto nikto nemal nosiť. Ale chcem si zachovať vlastnú slobodu. A asi som vycítil, že byť budhistickým učiteľom môže znamenať stratiť vlastnú slobodu. Takže toto podľa mňa súvisí s pocitom zmeny vo mne. Znovu nájsť vlastnú slobodu.

Niektorí z vás vedia, že si dám prestávku. Tak či tak musím ísť na operáciu bedrovej kosti, ktorá je opotrebovaná od behania dolu z hôr, myslím. A už možno šesť rokov to dosť bolí. Takže dva alebo tri mesiace je asi ťažké sedieť napríklad na sesshine. Preto si dám prestávku možno na šesť mesiacov. A najsilnejší pocit, ktorý mám, je, ako som povedal, zmena. Ale neviem, aká zmena ani kam idem. Tak mi, prosím, pomôžte.

Roman: Myslím... Promiňte. Jestli potřebujete pomoc teď, nebo později...

Mike: Myslím tým, prosím, pomôžte mi s témou talku.

Roman: Ano, pane.

Mike: Prepáčte.

Účastník: Ako sa vyrovnávate so svojimi chybami alebo zlyhaniami, alebo s tým, keď sa niekedy mýlite?

Mike: Ja? Ako sa s tým vyrovnávam? Niekedy ich popieram a som veľmi tvrdohlavý. A niekedy si ich všimnem a som veľmi pružný. Takže to závisí od situácie. Mýlim sa niekde? Dógen povedal, že aj naše chyby nás učia pravdu alebo nás vedú k pravde.

Účastník: Je to napísané v Suzukiho knihe The Beginner's Mind. Tento druh skúsenosti učiteľov zenu je... To znamená, že možno nie...

Mike: Neviem. Aha, dobre. Áno, áno.

Účastník: Potom sa vraciam k názoru, že zazen nerieši problémy, o ktorých ste hovorili včera. Teda, ale mám aj tú istú skúsenosť, že zazen problém vyriešil, nie presne ten problém, ale vyriešil ho tak, že zmenil uhol pohľadu.

Mike: Áno, to je pravda.

Účastník: Pozeráme sa na to stále rovnako a nie sme schopní zaujať iný pohľad. Keď sa počas sesshinu, v zazene, pohľad zrazu zmení, vidíme riešenie. Alebo aspoň smer, ktorým pôjdeme.

Účastník: Áno. Vidieť vás dnes ráno bez kesy mi pripadalo ako veľmi symbolický okamih.

Mike: Symbolický? V akom zmysle?

Účastník: Ako odloženie bremena alebo niečo také. Bez kesy vás na sesshine vidím prvý raz. Trochu ma prekvapilo vás tak vidieť.

Mike: Prečo nie? Niekedy ju nosíte. Inokedy ju nenosíte. Máte vlastnú slobodu.

Účastník: Áno. Išlo mi len o to, že váš klobúk je oranžový... Ďakujem.

Pavel: To my jsme věcem dali hodnotu.

Mike: Vysvetli to trochu viac.

Pavel: V podstatě je kesa kus látky a několik pruhů. Pro mého otce nemá vůbec žádnou hodnotu. Prošel jsem obdobím, kdy jsem si chtěl ušít vlastní rakusu a vlastní kesu, sedět v kese, zabalit se do ní. Byl to velmi silný pocit. A myslím, že to bylo moc pěkné období a pomohlo mi to posunout se dál, nebo mě to možná svým způsobem motivovalo. Na druhou stranu je pro mě nejdůležitější stav v zazenu a všechno ostatní, co se k tomu přidává... v poslední době se chci zbavit všeho, co není podstatné. Takže ta silná touha mít při zazenu kesu prostě pomalu zmizela, a to je asi všechno, myslím. Občas mám chuť si ji vzít, někdy chuť nemám, někdy mi spíš překáží, není praktická. A faktem je, že když doma cvičím zazen, nikdy ji nenosím.

Účastník: No, žijem v Poľsku a moja poľská učiteľka asi pred dvoma týždňami priniesla noviny, časopis, kde bol...

Mike: Poľská učiteľka?

Účastník: Áno.

Mike: Alebo učiteľka jazyka?

Účastník: Jazyka, poľštiny. Všetko po poľsky. Priniesla mi poľské noviny a bol tam článok o umelcovi, poľskom performerovi prezlečenom za motýľa, počas omše, ktorá sa nekonala v kostole, ale na námestí, medzi tými ľuďmi. A nedokázali ho chytiť, lebo mali oblečené tie rúcha, na čom som sa veľmi nasmial, pretože nedokázali chytiť slobodu, lebo on bol slobodný motýľ.

Mike: Á, áno. Teraz to, prosím, vysvetlite po poľsky.

Účastník: Dobre, tak ja to poviem po slovensky. Nie, po poľsky, po poľsky. Ale nebudú rozumieť.

Účastník: A možno duch kresťanstva, byť slobodný, alebo naozaj byť, bol zakrytý tými rúchami, ľuďmi, ktorí vykonávajú obrad. Takže pre mňa boli zviazaní. Bolo to pre mňa veľmi symbolické. Alebo som to čítal ako veľmi symbolické: niekto musí týmto ľuďom ukázať, á, ste slobodní. Môžete lietať, ste motýľ.

Mike: Áno.

Účastník: Včera jsme mluvili o prajñā, intuitivní moudrosti. Jak můžeme dosáhnout toho, aby fungovala, nebo jak ji můžeme prožít, nebo ji vytvořit, nebo ji objevit ve svém životě?

Mike: Takže cvičením kung-fu. Alebo zazenom. A keď máme vyvážené telo a myseľ, máme prajñā prirodzene. Alebo prajñā nemáme.

[nepočuteľné]

Áno, iný aspekt niečoho.

Účastník: Áno, áno. Keď čítate nejaký text, hľadáte tento význam, ale ak je to ten význam, akoby, to mi pomáha pochopiť.

Mike: Áno, existuje niečo, čo sa nazýva celá ľudská bytosť, čo nedokážeme presne definovať. Niekedy to nazývame Buddha. Táto bytosť má prirodzenosť Buddhu, ale tá bytosť je prirodzená ľudská bytosť. A budhistickí učitelia uznávajú, že je to... A toto vyjadruje nie... neznamená to, že musíme niečo hľadať. Myslím, že „Kto som?“ nie je otázka. Znamená to, že našu pôvodnú bytosť nemožno uchopiť. Takže používame mnoho rôznych slov, ako prajñā, Buddha, prirodzenosť Buddhu, a ďalšie, na ktoré si nespomínam. Prvotný stav. Tvár pred narodením vašej matky a otca, všetky tieto. Všetky odkazujú na jedno nevysloviteľné... čo ste vy a čo som ja, čo sú navzájom prepojené.

Účastník: Ještě mám otázku. Je možné tedy říct, že to, o čem se bavíme, je vždycky informace o prožitku toho konkrétního člověka s tím, o čem mluvíme, nikoli ta věc sama? Ta věc sama se nedá definovat, ale člověk s ní má vždycky nějaký prožitek. A to je to sdělení, které přijímáme.

Mike: Áno.

Účastník: Mám otázku k problému, či nosiť, alebo nenosiť kesu, alebo k slobode, ktorú cítite, keď si môžete vybrať. Keď ste študovali Shobogenzo, myslím, že ste narazili na množstvo veľmi idealistických alebo veľmi vznešene znejúcich výrazov u Dógena, keď hovorí o národných majstroch, keď hovorí napríklad o nosení kesy, celá jedna či dve kapitoly o tom. Zdá sa, že chcel ľudí povzbudiť, aby niečo uctievali alebo niečo oslavovali; u Dógena je veľa takých vecí. Zároveň... je to obrovský kontrast s touto realitou. Môžete to vysvetliť? Prečo a aký význam majú v učení všetky tie krásne a oslavné slová? Ako tomu rozumiete?

Mike: Odhadujem jeho povahu. Ale keď mal päť rokov, zomrela mu matka. A keď mal sedem rokov, zomrel mu otec. A všimol si, že svet sa neustále mení. Pretože v tých časoch bolo náboženstvo tým miestom. [nepočuteľné] 13 rokov, keď prvýkrát odišiel do chrámu, až do 27 rokov, keď odišiel do Číny. Snažil sa nájsť odpovede na životné problémy. Takže vnútri musel byť veľmi osamelý a nešťastný. Ale zároveň už niekoľko rokov praktizoval zazen. Takže našiel nejaké...

Takže keď čítate Shobogenzo, nájdete množstvo opisov, ktoré znejú príliš krásne. Myslím, že taká bola povaha majstra Dógena. Keď niečo napíšete, znie to lepšie než skutočnosť. Nebude to ani zďaleka ako skutočná skúsenosť tohto sesshinu. Takže si myslím, že spisy majstra Dógena sa svojím spôsobom vôbec nepodobajú skutočnosti. On hovorí, že tieto spisy vám nie sú na nič. Vôbec sa nepodobajú skutočnej veci. Mal ten istý život, aký máme my. Mal to isté nešťastie. Čo si o tom myslíte? Ale mal veľký literárny talent.

Účastník: Myslím si tiež, že to súvisí s dobou a s inou kultúrou.

Mike: Ó áno, japonská kultúra.

Účastník: Snažia sa, alebo možno on sa snažil písať alebo hovoriť tak, aby to ľudia mohli počúvať a bolo to pre nich zaujímavé. Takže nemohol... mal svoje myšlienky vyjadrovať určitým spôsobom, na ktorý boli iní ľudia zvyknutí, a my, samozrejme, nie sme. Ale napríklad keď porovnám Dógena s Nagardžunom, MMK, MMK je veľmi suchá, veľmi dialektická v porovnaní s Dógenom, ktorý je veľmi poetický a vytvára obrazy... Veľmi odlišné. Takže podľa môjho názoru a skúsenosti text, napríklad kapitolu, nikdy neberiem ako niečo ukotvené. Je to len správa o niečom, ukazovanie na niečo. Takže sa vždy snažím neprijímať všetko, teda tento druh poetického jazyka, a len sa snažím vydestilovať, kam ukazuje, a potom...

Mike: Presne tak.

Účastník: Pretože mi to prišlo dosť ťažké, viete. Dógen má určitý štýl, Nagardžuna je úplne iný a mnohí majstri Chan píšu nakoniec o tom istom, ale ich jazyk a ich výrazy sú veľmi odlišné. Niekedy rozumiem, niekedy nerozumiem.

Účastník: Ale na druhej strane je tiež veľmi zaujímavé vidieť, že dokážete ako detektív hľadať povahu, osobnú povahu... Nagardžunu. A ak hovoríte, že je to možno len text, ktorý nezachytí skutočnosť, môžete možno zachytiť povahu človeka, porozumenie človeka, a môžete nájsť cestu.

Mike: Áno.

Účastník: Potom je tiež dôležité písať veci, ktoré možno nezachytia skutočnú situáciu, a nerozumiete im. Je veľmi, veľmi dobré písať. Napíšte o situácii tu, o tomto sesshine, a nájdite k nemu cestu.

Mike: Á, áno. Ďakujem veľmi pekne. To je dobrý nápad, ďakujem.

Účastník: Ďakujem.

Účastník: Ešte k tomu: na jednej strane Mike hovorí, že sú to len opisy a my nie sme schopní pochopiť tých ľudí a že sa možno aj mýli v tom, aký Dógen bol alebo nebol. Ale ja si všímam, keď Mike hovorí o tých ľuďoch, ako vie do určitej miery nájsť ich povahu a spôsob, akým našli nejakú pravdu, a že Mike sa cez tých autorov vie dostať niekam akoby na začiatok. To som si uvedomil už, to som teraz nepovedal po anglicky, to som si uvedomil už dávno na začiatku, že má takú schopnosť. Takže napriek tomu hovorí, že má zmysel písať také veci, aj keď situáciu neopíšeme úplne. Povedal aj, že situácia sa v texte nikdy neopíše taká, aká je.

Pavel: Pro mě je důležité, že tohle bylo... Je důležité poznat charakter učitele, protože pak dokážu oddělit charakter učitele a jeho učení, a chci poznat učení, aniž by ho charakter zakrýval nebo zastíral. Například to byla možná nejdůležitější část našeho vztahu. Dokázal jsem pochopit tvůj charakter, víš, co myslím? Protože tě znám docela dobře, takže vidím, co je tvůj charakter a co je učení. A když potkáš různé učitele, můžeš být docela snadno zmatený, protože možná mluví o jedné věci, ale úplně jiným způsobem. A taky když čteš nějakou knihu, například jsme zmínili Kodo Sawakiho, Dógena a tak dál, je to pro lidi dost matoucí, protože možná mluví o tom samém, ale jiným způsobem. A myslím, že problém je v tom, že například Kodo Sawaki žil v určité době, v určité... mluvil k určitým lidem v možná velmi zvláštní situaci, takže nemůžeme... Je docela těžké jeho slova zobecňovat, víš. Takže si myslím, že v mém studiu buddhismu bylo nejdůležitější, že jsem dokázal pochopit tvůj charakter. Protože když vidím tvůj charakter, pak dokážu líp odhadnout, co se snažíš říct o buddhismu, pravdu. A potom jsem dokázal pochopit jiné lidi a jiná učení. Takže například asi když jsem si uvědomil ten problém s charakterem a různými charaktery, bylo pro mě mnohem snazší pochopit, co se snažil říct Kodo Sawaki, co se snažil říct Deshimaru, a Nishijima a Suzuki a tak dál. Mnohem, mnohem snazší. Ale trvalo to dost dlouho.

Mike: V budhistických spisoch sa hovorí, že pravda sa odovzdáva od majstra k žiakovi alebo od človeka k človeku v jednej línii. A je to odovzdávanie mimo písiem. A znie to veľmi tajomne. Ale znamená to to, čo povedal Pavel. Áno, to isté. Ale spôsob, akým je to napísané v budhistických spisoch, znie veľmi... Nemyslíte? Takže sa vám snažím ukázať svoju povahu čo najjasnejšie.

Pavel: Myslím, že... neřekl jsem to anglicky... ale myslím, že je problém, když začneš studovat, například, že se snažíš kopírovat. Snažil jsem se tě kopírovat. Chtěl jsem být jako ty, tvoje řeč. Víš, to je problém. Snažíš se kopírovat.

Účastník: Áno, áno, aj my. Áno. Vidno to v sanghe a myslím, že roky som vlastne opakoval po Mikeovi ako papagáj, lebo som bol taký presvedčený, že má pravdu. Tak som si myslel, že čokoľvek poviem, musí byť tiež správne, čo úplne míňa podstatu. Musíte si to osvojiť. Musí to mať vlastnú energiu.

Účastník: Musí to byť váš vlastný motor. A moja verzia je ešte horšia, lebo som prevzal len Mikeove slabosti a myslel som si: Mike je taký, aj ja môžem byť taký.

Mike: Slabosť. Slabosť. Ženy sú slabé? Vtip.

Účastník: Áno. Dobre. Nie, čiastočne som to myslel vážne, čiastočne som žartoval, vlastne. Ale samozrejme som videl veľa krásnych... Ja mám napríklad sklon zjednodušovať a potom vidím, že to nie je realistické. Napríklad si všímam, že milujem alebo obdivujem povahy rôznych ľudí. Moji študenti v škole sú krásne povahy a úžasní ľudia, a nejaký čas som sa tak správal, kým som nezistil, že nie sú až takí krásni. Takže som mal sklon... Myslím, že nemôžeme len tak akoby kopírovať krásne aj slabé stránky učiteľa, pretože v našom živote to bude iné. Nefunguje to.

Mike: Je veľmi pekné to skúsiť, pretože potom si uvedomíte, že toto ste, alebo nie ste. Áno.

Účastník: Áno, možno nie až tak jasne, ale áno.

Mike: V Japonsku, áno. V Japonsku je tradičnou metódou učenia sa umení a dokonca aj športu kopírovanie. Keď sa učíte kaligrafiu, najprv máte pod sebou tvar od svojho učiteľa a kopírujete ho navrchu. Keď som bol ženatý s Yoko, mojou japonskou bývalou manželkou, jej syn sa v škole učil futbal. A jeden rok žiaci v škole nemali žiadnu loptu. Len trénovali. A loptu dostali až na ďalší rok. A takto sa kopíruje veľa umení a remesiel. Napríklad keramika, hrnčiarstvo je také. Takže z pohľadu umelcov v Európe je to veľmi zvláštny spôsob, ako nájsť vlastný hlas.

[nepočuteľné]

Nie, ona od začiatku robila svoje. Nerada niekoho kopíruje. Aj keď prišla na retreat, nerada to robí: Nie, to nechcem robiť. To je tiež problém, áno. Odmietať kopírovať kohokoľvek je problém. Takže byť pružný je lepšie. Všetko je rovnováha.

Účastník: Ale například v našem vztahu, nebo obecně ve vztahu mezi učitelem a žákem, je ten problém, že to, co je zřejmé, je tvůj způsob bytí, tvůj charakter. Ale to, co se snažíš předat nebo říct, je něco velmi jemného, co tak snadno neuvidíš. Takže, chci říct, žák se nejdřív snaží kopírovat ten charakter a pak možná najde to jemné uvnitř. A zjistit, jestli to funguje, nebo ne.

Účastník: A je to univerzálny problém žiaka a učiteľa, pretože pred niekoľkými rokmi som študoval filozofiu a tri roky som študoval Ludwiga Wittgensteina, ktorý mal vo svojom učení niečo ako dve etapy. Bol veľmi záhadný a z prvej etapy mal veľa nasledovníkov, a keď sa zmenil, keď začal myslieť a učiť inak, jeho študenti ho nenasledovali. Tak vytvorili niečo ako Viedenský krúžok alebo niečo také a pokračovali vo vyučovaní jeho predchádzajúcej filozofie, a on hovoril: Nie, nie, neučia nič z toho, čo učím ja. Takže som chcel len povedať, že je to vždy bežný problém vo vzťahu učiteľa a žiaka.

Účastník: Když jsem učila studenty kreslit, měla jsem problém se svými žáky: když pocítili nějaký úspěch, že se jim něco povedlo, chytili se toho a nechtěli jít dál. Zvládli portrét, zvládli figuru na určitém stupni a to jim stačilo. Tak jsme měli několik hodin, kdy si napnuli papír a kreslili jenom vodou, takže výsledky nemohli mít zafixované. Zmizelo by to. Ale pak jsem měla problémy s vedením, protože nebyly výsledky.

Účastník: Tiež mi pomohlo pochopiť, že to, čo sa snažíme naučiť od svojho učiteľa v budhizme, nie je kopírovanie niečej mentality alebo povahy: z čítania viem, že Uchiyama Roshi, ktorý bol pravdepodobne, možno, skôr mäkká povaha, sa spýtal svojho učiteľa Kodo Sawakiho: Kedy budem ako vy, taký silný a nezávislý? A Sawaki mu povedal: Nikdy taký nebudeš, pretože ja som bol taký ešte predtým, ako som začal praktizovať zazen. To som ja. Nemá to nič spoločné s budhizmom. Nemyslím si, že sa musíme radikálne zmeniť, ale pochopiť, čo naozaj sme.

Účastník: Napríklad veľa, veľa, päť, šesť, sedem. Ale meditujte, ako môžete, a seďte s inými ľuďmi. A potom jasne uvidíte, čo sa vám páči a čo nie.

Mike: Myslím, že to závisí od povahy. To isté platí o vzťahoch. Môžete mať veľa a veľa vzťahov a potom sa rozhodnúť, aký druh chcete. Ale niektorí ľudia si jednoducho vyberú a zostanú šťastní. Takže sú to veľmi rozdielne situácie. Ale pre vás je to dobrá cesta.

Účastník: Keď začnete, kým ste mladí, máte čas.

Mike: Áno.