Budhizmus cez európske okuliare

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame pozrieť si aj pôvodný videozáznam.

Rozdiel medzi myslením a konaním. A ako Dógen učí, že správne je v našom konaní. Správne neexistuje niekde v abstrakcii a nečaká, kým ho niekto vykoná. A tento pohľad je západnej civilizácii dosť cudzí. Prečo? Zdá sa, že už tak ďaleko do minulosti, ako len dovidíme, v gréckych časoch, niektorí filozofi rozvinuli myšlienku, že existuje dokonalý, abstraktný svet foriem, ktorý niekde existuje. A potom v tomto svete vidíme nedokonalé verzie. Takže všetko, čo zažívame, má dokonalú verziu v tomto svete dokonalých foriem. A tento druh myslenia bol v gréckej filozofii dosť silný.

A približne v rovnakom čase sa rozvinulo kresťanské presvedčenie ako presvedčenie o dokonalom svete zvanom nebo, kde bolo všetko dobré a dokonalé, a presvedčenie, že ľudské bytosti sa môžu snažiť byť dobré a potom ísť žiť do tohto dokonalého sveta. Tieto dva spôsoby myslenia sú si teda veľmi podobné. A keď sa kresťanstvo stretlo s gréckymi ideálmi, obe sa posilnili. A základný pohľad západnej civilizácie sa sformoval

v tom čase. Dokonalý svet, ktorý niekde existuje a ku ktorému sa môžeme dostať po smrti. A naša cesta životom je snažiť sa byť dobrí, zbaviť sa zlého, do iného sveta plného zlého. A preto by sme sa stali úplne dobrými a mohli by sme žiť v dokonalom svete. Tento spôsob myslenia v nás všetkých dodnes v Európe existuje.

Aj keď študujeme budhizmus, alebo hovoríme, že neveríme v náboženstvo, hlboko v našej kultúre máme pohľad, že všetko by malo byť dobré a zlé by sa malo odstrániť, že náš život by mal smerovať k tomu, aby sme sa stávali lepšími a lepšími a pomaly sa zbavovali všetkých zlých vecí na svete. A každý z nás má ten pocit teraz, niekde hlboko v sebe. Ale tento spôsob myslenia vo východných krajinách neexistoval. Samozrejme, v ľudských bytostiach je sklon k takémuto pohľadu.

Aj primitívne spoločnosti mali všemocných bohov. Ale vo všeobecnosti sa tí bohovia používali na vysvetlenie toho, ako svet funguje, najmä ako fungujú sily prírody. Takže idealistický kresťanský pohľad, ktorý vzišiel z kresťanstva a gréckeho idealizmu, bol naozaj obmedzený na určitú oblasť sveta. Miesta ako Čína, Japonsko, Kórea, Barma, Tibet a ďalšie miesta, ktoré sa tak rýchlo nerozvinuli na úplné civilizácie, tento spôsob myslenia nemali. Z tohto dôvodu pohľad, ktorý učí Dógen a o ktorom povedal, že nie je jeho myšlienka,

ale učenie budhizmu, ten pohľad, ten spôsob života, mohol prekvitať v Číne, Tibete, Barme a ďalších krajinách, v Japonsku, Kórei. Nechcem tým povedať, že ľudia nemysleli. Ale ešte aj dnes, keď napríklad pôjdete do Japonska, zistíte, že dôraz medzi myšlienkou, ideou a praktickým konaním je iný než v západnej civilizácii. S touto situáciou som sa stretol veľmi rýchlo, keď som v roku 1977 odišiel žiť do Japonska. Školil som inžinierov v oblasti mikrovlnných komunikačných systémov. A musel som spolupracovať s japonskými inštruktormi.

A bol som zhrozený, že nechceli plánovať, kam idú a kam sa chcú dostať. A vlastne som si myslel, títo hlúpi ľudia. Bojoval som proti ich jednoduchému praktickému spôsobu. Ale po takmer desiatich rokoch v Japonsku som začal prijímať ich spôsob robenia vecí, ktorý spočíva v tom, že urobia malý plán, potom niečo urobia, zmenia plán a zasa niečo urobia. Potom urobia ďalší malý plán a robia znova.

V mnohých situáciách to bolo veľmi praktické a realistické. Ale môj spôsob, ako som chcel mať úplnú predstavu o tom, čo robím, ešte predtým, než som začal, nefungoval. Všimol som si teda, že medzi mojou kultúrou a japonskou kultúrou je veľmi hlboký rozdiel. A myslím, že tento rozdiel umožnil krajinám Ďalekého východu prijať a praktizovať budhizmus, ktorý je v podstate veľmi pragmatický spôsob života, nespútaný silnými zásadami a presvedčeniami európskej civilizácie.

Zároveň teraz vidíme, že spoločnosti, ktoré nemajú žiadne zásady a presvedčenie, nevedia nájsť jasný smer v modernom živote. Nechcem teda povedať, že východné civilizácie boli nadradené. Ale muselo byť pre ne jednoduchšie prijať základné učenie budhizmu, že dôležité je to, čo robíme, hoci premýšľame a plánujeme. O budúcnosti rozhoduje naše konanie. V Európe máme teda úlohu, porozumieť budhistickému učeniu tak, ako bolo myslené. Ale tá úloha je vlastne veľmi náročná.

A niektorí učitelia prišli z Japonska a z iných miest, aby sa tu pokúsili učiť budhizmus. V mojej tradícii ľudia ako Deshimaru. Ale mladým ľuďom, ktorí študovali s Deshimaruom, bolo veľmi ľahké to nepochopiť. A sú aj iné podobné príklady, pretože v našej kultúre nemáme žiadny pohľad, ktorý by viac než myslenie cenil konanie. Ale možno sa teraz jeden objavuje, nazýva sa športová psychológia. Športová psychológia sa veľmi zaujíma o konanie. Vidíte, najdôležitejšie je to, čo športovec skutočne robí.

Chcem teda len upozorniť na problém, ktorému čelíme pri porozumení budhizmu, pretože všetci nosíme európske okuliare. Keď sa teda snažíme budhizmus vykladať, robíme to cez európske okuliare. Je ťažké tie okuliare zložiť. Je to prirodzená situácia. Ale ako sa svet viac prepája a viac sa dozvedáme o iných kultúrach, je to jednoduchšie. Dúfajme. Mne trvalo veľa rokov, a Gabriele rovnako, kým sme si zložili okuliare, keď sme študovali s naším učiteľom Nishijimom Roshim.

Na začiatku som si často myslel, že je blázon. Tento muž, to, čo hovorí, je niečo veľmi čudné. To nie je správne. Ale nakoniec mi vymyl mozog.

Účastník: Je to pravda. Ste taký mocný.

Mike: Tak prosím, nepodceňujte to, čo má budhistické učenie vo svojom strede. Môže sa zdať, že nesúhlasí s tým, čo cítime ako pravdivé. Pravdivé z pohľadu našej spoločnosti, z pohľadu našej kultúry. Ale ak dokážeme zostať otvorení učeniu sa, namiesto toho, aby sme to, čo počujeme, porovnávali s vlastným presvedčením. Za starých čias v Európe, ak ste sa chceli stať tesárom, študovali ste so svojím majstrom možno desať rokov.

Dodnes v Japonsku, ak sa chcete stať hrnčiarom alebo vyrábať krásne drevené misky, študujete so svojím majstrom možno desať rokov. Ak ľuďom povieme: musíte študovať budhizmus desať rokov, sú zhrození. Príliš dlho. Všetko sa môžem naučiť veľmi rýchlo z kníh. Už som učiteľ jogy. Absolvoval som trojmesačný kurz. Takže toto je naša kultúra. Desať rokov. Ach nie, ja nemám desať rokov. Zabúdame teda, spoločnosť zabúda na tradičný spôsob učenia sa. Takže naučiť sa hlbokú, hlbokú pravdu telom a mysľou,

či už pri výrobe drevených misiek, alebo hrncov. Trvá dlho, kým človek nájde sám seba. A ako mnohí z vás vedia, moja partnerka je hrnčiarka a veľmi ma zaujímalo sledovať svet hrnčiarov. A hrnce sa môžete naučiť vyrábať za

Účastník: šesť mesiacov. Ale naučiť sa urobiť zo seba hrniec trvá desať rokov, dvadsať rokov. A všetci hrnčiari, ktorí sú

Mike: známi a ktorých práca je cenená, ich hrnce sú oni sami. A cieľ budhizmu je rovnaký: vytvoriť seba, byť sebou, jednoducho sa vyjadriť.

Účastník: [nepočuteľné]

Mike: Dva kroky. Prvý je začať praktizovať zazen. Voláme to zazen, dhyāna, zen, čchan, alebo sedenie, jednoducho sedenie. A druhý je nájsť učiteľa, ktorý vie, aké to je bez akýchkoľvek okuliarov. Dógen povedal, že ak nemôžeme nájsť učiteľa, ktorý nenosí okuliare, je lepšie nemať žiadneho učiteľa.

Účastník: A moja druhá otázka by bola, spomínali ste, že budhizmus sa učíme mysľou a telom. Zaujíma ma telesná časť tej otázky, alebo myšlienky. Mohli by ste byť konkrétnejší v tom, ako sa učiť budhizmus prostredníctvom tela?

Mike: Áno, sedieť treba vo vyváženom stave. Čiže nenakláňať sa dozadu ani dopredu, s váhou hlavy vyváženou na ramenách a váhou tela vyváženou nad panvou, a trénovať telo, aby sa to stalo normálnou situáciou. My, vrátane mňa, sedíme takto a toto sa stáva normálnym. Takže keď sedíme takto, cítime: Ach, chcem si prekrížiť nohy. Nie je to normálne. Ach, viete, alebo takto. A naše svaly, všetky naše svaly, sa naučia tento tvar. A potom keď sedíme v zazene alebo sedíme vzpriamene, Ach nie, nie, nie, takto je to lepšie.

A tak trénovať naše telo, naše svaly a našu

Účastník: kostru, aby cítili, že to je normálne. No, náš učiteľ vysvetľoval, že z lekárskej, alebo fyziologickej stránky je to lepšie. Že

Mike: máme dve časti nervového systému. Autonómny nervový systém riadi naše orgány a naše reakcie nevedome. A autonómny nervový systém má dve protikladné časti. Jedna časť nás stimuluje, spôsobuje, že nám rýchlejšie bije srdce, ostro zaostrujeme zrak a podobne, a druhá časť nás uvoľňuje a spomaľuje. Čiže aktívna časť a pasívna časť. A tie sú riadené nervami, ktoré prechádzajú chrbticou, kosťami v chrbtici.

Takže sedieť bez napätia, bez nerovnomerného napätia vo svaloch okolo chrbtice, má vplyv na náš nervový systém, takže nervy, ktoré riadia pasívne reakcie našich orgánov, a nervy, ktoré riadia aktívne reakcie našich orgánov, sú vyvážené. A potom sme vyvážení my. To bolo jeho fyziologické vysvetlenie. A hoci je to založené na lekárskom fakte, autonómny nervový systém existuje. A skutočne má dve časti a rovnováha medzi týmito dvoma časťami je z fyziologického hľadiska dôležitá. Ale nebol vykonaný žiadny výskum, ktorý by priamo spájal zazen, pozíciu a tieto fyziologické fakty.

Áno,

Účastník: Ale naša spoločnosť je naklonená k duchovnému. Stretol som niekoľko mladých ľudí, ktorí prišli do našej skupiny a chceli ísť do Japonska, do chrámu, pretože si predstavovali toto veľmi duchovné miesto, v istom zmysle takto, a

Mike: čierne rúcha a veľmi dlhé, krásne, lesklé podlahy, niečo duchovné. Ale v skutočnosti je Japonsko menej duchovné než Európa. Predstavujeme si teda, že budhizmus je duchovný, pretože sme duchovní my, a v moderných časoch sme so vedou stratili svoju duchovnú stránku, takže ju hľadáme niekde inde. Takže možno je v Japonsku, možno v Číne, možno v Kórei. Stratil som to. Chcem to nájsť znova. No, neviem. Trochu som to tak mal aj ja, keď som v Japonsku stretol Nishijimu Roshiho.

Účastník: Samozrejme, človek nájde niekoho a myslí si, že je dokonalý, chce byť ako on, snaží sa byť ako on a kopíruje ho. Ale niekedy si musí uvedomiť, že je to sen. Takže zmyslom je uvedomiť si, že ten človek je len ľudská bytosť.

Mike: Nehovoria mi, aby som bol ako oni. Tráviť dvadsať rokov cieľavedomým prekladaním Shobogenzo je veľmi, veľmi ťažký, prísny život. Takže sa pozerám na Gabriele a cítim, wow, to je niečo. Ale nemôžem byť ako ona. Musím byť ako ja.

Účastník: A ja som musela byť ako ja.

Mike: Áno.

Účastník: Nebolo to také prísne, ako si predstavujete.

Mike: Áno, bolo.

(smiech)

Mike: Veľmi vtipné.

Účastník: Viete, nikdy nemôžete byť iným človekom a nikdy skutočne nemôžeme pochopiť. Ale myslím, že je na tomto živote nádherné, že je to aj takto.

Mike: Alebo moja noha je na podlahe, takže podlaha musí byť tu, v rovnakom čase ako moja noha. Pod mnou je stolička a podlaha, vy sedíte na podlahe a ja vytváram vibrácie vo vašich ušiach. Takže to je vzájomne závislé. Ja som tu a vy ste tu.