Jeden mesiac, dva mesiace

Majster Ungan Donjo v okrsku Tan jedného dňa zametal podlahu.

Majster Dogo Enchi povedal: „Pri svojej práci si veľmi usilovný.“

Majster Ungan odpovedal: „Je tu niekto, kto nie je usilovný.“

Majster Dogo povedal: „Ak je to pravda, musíš mať druhý mesiac.“

Vtedy majster Ungan postavil metlu zvisle a povedal: „Koľko mesiacov tu je?“ Majster Dogo bez slova odišiel.

Shinji Shobogenzo, kniha 1, kóan č. 83

Výraz dva mesiace (alebo niekedy dve hlavy) sa v čínskom budhizme často používal na označenie stavu rozdeleného vedomia. Jedným z príkladov je stav, keď robíme jednu vec a pritom myslíme na inú. Ale budhistický stav je jednota v konaní – stav, v ktorom nie je žiaden druhý mesiac. V tomto kóanovom príbehu zo Shinji Shobogenzo majster Dogo chváli majstra Ungana za jeho usilovnosť. Majster Ungan však cíti, že tieto slová sú jednostranné, a preto zastáva opačný pohľad: je vo mne časť, ktorá nie je usilovná. Majster Ungan hovorí, že jednoducho zametá podlahu; jeho činnosť nie je ani usilovná, ani lenivá. Je to jednoducho skutočné konanie v skutočnom svete. Majster Dogo však slová majstra Ungana nesprávne vykladá, akoby znamenali, že je v ňom nejaké rozdelenie alebo sebauvedomovanie; že je tu jeden Ungan, ktorý sa cíti usilovný, a druhý, ktorý usilovný nie je. Vyjadruje to slovami, že majster Ungan musí mať druhý mesiac. Keď je náš zrak jasný, vidíme na oblohe jeden mesiac. Keď je náš zrak zahmlený, vidíme dva mesiace, hoci skutočný mesiac je len jeden. Majster Ungan drží metlu vedľa seba, stojí veľmi vzpriamene a sústredene a pýta sa: „Koľko mesiacov tu je?“ Vyzýva majstra Dogoa, aby v jeho správaní našiel akékoľvek rozdelenie alebo chybu. Majster Dogo potom bez ďalšieho slova odchádza.

Tento jednoduchý príbeh ilustruje, čo znamená jednota v konaní. Ide o jeden z najdôležitejších aspektov budhizmu, ktorý učí Dógen, a preto je dôležité hovoriť o ňom znova a znova. Obzvlášť preto, že toto učenie o jednote úzko súvisí s naším chápaním všímavosti (pozn. prekl.: anglicky mindfulness – doslova „plná myseľ, plné vedomie“). Všímavosť je pojem, ktorý západní učitelia budhizmu často používajú, aby nás nasmerovali k správnemu konaniu.

Mal som to šťastie žiť v nezápadnej spoločnosti (Japonsko) viac ako dvadsať rokov. Za ten čas som postupne začal vidieť rozdiel medzi tým, čo by som nazval „západným intelektuálnym pohľadom“ (mojím vlastným), a „východným holistickým pohľadom“. A dospel som k presvedčeniu, že rozdiel medzi týmito dvoma pohľadmi mätie naše chápanie jednoty v konaní, všímavosti a ďalších súvisiacich budhistických pojmov, ktoré prišli na Západ, ale pochádzajú z východných kultúr.

Je zaujímavé poznamenať, že hoci Dógen vo svojich spisoch mnohokrát hovorí o jednote v konaní (jednota subjektu a objektu, jednota konajúceho a konania, jednota mysle a sveta, jednota času a bytia), pojem všímavosť spomína len zriedka. Ak tak robí, napríklad v kapitolách Shobogenzo Hachi-dainingaku („Osem právd veľkého človeka“) a Sanjushichi-bon-bodai-bunpo („Tridsaťsedem prvkov bódhi“), pojem sa zvyčajne objavuje v citátoch z raných sútier. V prvej z týchto dvoch kapitol, keď komentuje citát zo sútry, hovorí: „Je všímavosť, ktorá existuje v okamihoch vlastnenia svojho tela, a všímavosť, ktorá existuje v okamihoch bez mysle. Je vedomá všímavosť a je všímavosť, v ktorej nie je žiadne telo.“ Z tohto citátu je zrejmé, že Dógen všímavosť nutne nespája s mysľou (mind). Všímavosť existujúca v okamihoch bez mysle naznačuje všímavosť, ktorú možno nájsť v stave mimo oblasti intelektu, v ktorom nemyslíme na to, čo robíme, ani to nesledujeme. A všímavosť, v ktorej nie je žiadne telo, naznačuje stav, v ktorom si zdanlivo neuvedomujeme, čo robí naše telo. Ide o opisy stavu jednoty v konaní. Ďalej v tej istej kapitole Dógen hovorí: „Všímavosť ako sila je veľký surovec, ktorý ťahá človeka za nozdry.“ Ide o odkaz na kóanový príbeh, v ktorom majster Shakkyo Ezo trhne majstra Seido Chizoa za nos, aby mu vysvetlil zmysel priestoru (Shinji Shobogenzo, kniha 3, kóan č. 49). Aj z tohto príbehu je jasné, že Dógen s pojmom všímavosť stotožňuje jednoduché a priame konanie.

Sanskrtský pojem prekladaný ako všímavosť je SMRITI (v páli SATI). Každodenný význam sanskrtského slova SMRITI je bližší intelektuálnej funkcii pamätania si, vybavovania si v mysli, sústredenia mysle a toho, že sme všímaví. Ale zaujímavé je, že význam slova SATI v páli (pôvodnom jazyku budhistických sútier) zahŕňa aj rozpoznanie, vedomie, bdelosť, ostražitosť a jasnosť. Pojem SMRITI/SATI bol preložený do čínštiny a japončiny ako NEN, čo znamená myšlienku alebo predstavu, ale tiež pozornosť alebo starostlivosť. A je jasné, že anglický pojem mindfulness v bežnom použití dosť silne odráža intelektuálnu funkciu a že jeho koreň v slove mind (myseľ) v nás vyvoláva veľmi silnú asociáciu s myslením.

Problém sa točí okolo toho, čo sa v budhizme rozumie pod slovom myseľ. V japončine je znak prekladaný ako myseľ SHIN. Ale SHIN neznamená presne to isté ako anglické slovo mind. Jeho význam je bližší pozornému vedomiu a týka sa mysle aj srdca; pre čisto intelektuálnu činnosť existuje samostatný výraz. Všimnite si, že na rozdiel od angličtiny sú japonský pojem pre srdce/myseľ (SHIN) a pojem pre všímavosť (NEN) etymologicky nesúvisiace. Avšak pojem SHIN sa v Dógenových spisoch vyskytuje veľmi často a je dôležité pochopiť, čo ním Dógen myslí. Napríklad, čo je to „myseľ Buddhov“, na ktorú odkazuje na mnohých miestach v Shobogenzo? V kóanových príbehoch majstri často hovoria, že „myseľ Buddhov sú ploty, steny, škridly a kamienky“. Tento dosť zvláštny výrok hovorí, že myseľ je jednoducho svet pred nami. Jedna stránka reality je naša mentálna interpretácia (myseľ) a druhá stránka sú fyzické javy (ploty, steny, škridly a kamienky). Keď konáme, vstupujeme do stavu, v ktorom neoddeľujeme myseľ od fyzických javov; vstupujeme do samotnej skutočnosti. A formulácia „myseľ Buddhov sú ploty, steny, škridly a kamienky“ hovorí, že budhistický stav je stav, v ktorom neoddeľujeme myseľ od javov ani myseľ od vonkajšieho sveta. Toto tvrdenie je západnej mysli ťažké pochopiť, pretože naša kultúra nás učí, že myšlienka je od nášho konania oddelená, predchádza mu a riadi ho. Naučili sme sa veriť, že je to pravdivý opis udalostí v našom živote, a preto prikladáme vyššiu hodnotu tomu, aby sme mali myslenie v poriadku pred konaním a počas neho, než samotnému konaniu. Takže svoje konanie často „poškvrňujeme“ myšlienkami o tom, ako konať správne; to je stav, ktorý môžeme opísať ako rozdelenie seba na dvoje, čiže mať dva mesiace. Fráza „myseľ Buddhov sú ploty, steny, škridly a kamienky“ znamená, že keď konáme, myseľ a vonkajšie javy sú neoddelené, celistvé. Hoci sa „osvietený“ stav buddhu často opisuje ako nejaký zvláštny duchovný stav, v Dógenovom učení je duševný stav „prebudeného“ človeka „odlišný od myslenia“; je to stav, v ktorom odpadá oddelenie medzi intelektuálnym myslením a telesným vnímaním. Tento stav nazýva konaním a opisuje ho ako odpadnutie tela a mysle.

V západnom myslení sú duševné funkcie oddelené od telesných v oveľa väčšej miere než na Východe (v Číne, Japonsku, Kórei) a odráža sa to aj v štruktúre našich jazykov. Dalo by sa povedať, že je to výsledok západného presvedčenia (posilňovaného kresťanstvom), že existuje duša / mentálna osobnosť, ktorá telo „riadi“ a je od neho oddelená. Tento spôsob myslenia nevznikol na Východe. Možno ho ľahko vystopovať až ku gréckym filozofom, ako je Platón, a ešte pred nich, k učeniu zoroastrovcov. Ak veríme, že existuje myseľ / duša oddelená od tela a ovládajúca ho, veríme aj tomu, že táto mentálna osobnosť by mala sledovať naše fyzické telo, aby sa uistila, že robí veci správne. Rozdeľujeme sa tak na dvoje. A štruktúra európskych jazykov túto myšlienku posilňuje viac než čínština alebo japončina. Napríklad hovoríme: „Musím sa uistiť, že to robím správne“, „Dávaj pozor na to, čo robíš“, „Premýšľaj, než začneš konať“ (pozn. prekl.: v slovenčine možno: „Dvakrát meraj a raz strihaj“) a podobné frázy, ktoré naznačujú, že mentálna osobnosť sleduje telo pri vykonávaní jeho správneho konania. Mnohí ľudia vykladajú všímavosť na tomto základe. Keďže tradičné kresťanské učenie nás povzbudzuje, aby sme sa priblížili k Bohu, prirodzene sa chceme stať lepšími ľuďmi, súcitnejšími, láskavejšími, chápavejšími, starostlivejšími. Nielenže sa takto chceme zlepšovať, ale chceme sa pri tomto procese aj sledovať. Nielenže chceme byť dobrí a robiť dobro, chceme sa aj vidieť, ako konáme dobro, a vidieť, že sme dobro urobili. Naznačujem, že tento pohľad, hlboko zakorenený v kresťanských kultúrach, nevedome prenášame aj do nášho chápania budhistického učenia.

Ale tento spôsob chápania budhizmu je úplne odlišný od učenia majstra Dógena a domnievam sa, že zahmlieva to, čo sa Buddha snažil učiť. Je jasné, že Dógen učil, že budhistický stav je stav, v ktorom nie je žiadna druhá osoba sledujúca konanie tela, ako to ilustruje kóanový príbeh. Naznačuje to, že náš západný spôsob nazerania na činnosť ako na mentálnu alebo morálnu osobnosť, ktorá sleduje naše telesné konanie, sa odlišuje od budhistického učenia. Čínski majstri a Dógen nás vyzývajú, aby sme sa tejto druhej osoby zbavili. Ide o stav úplnej pozornosti alebo zapojenia sa do úlohy, ktorú máme práve pred sebou, nie o stav, v ktorom nad tým, čo robíme, nejako premýšľame alebo to sledujeme. Tento stav nezahŕňa ani úmysel vykonať úlohu dokonale (robiť dobro), ani úmysel nerobiť chyby; je to skôr prirodzený alebo normálny stav, v ktorom konáme plne a slobodne v prítomnom okamihu. Je to stav, v ktorom si nerobíme starosti o to, čo je správne a čo nesprávne – teda to prekračujeme. Dalo by sa to nazvať „hlúpym“ alebo naivným prístupom k úlohe, ktorú máme pred sebou, pretože odhodíme všetky myšlienky o tom, čo robíme, a jednoducho konáme. Jednoduché konanie v prítomnom okamihu nie je podľa Dógena výsledkom myslenia. A správnosť konania nie je výsledkom toho, že máme myseľ plnú správnych myšlienok o tom, ako konať, ale je určená naším celkovým psychofyziologickým stavom v okamihu konania. Dógenovými slovami, vyvážené telo-a-myseľ vytvára správne konanie. A popiera, že by niekde existovalo niečo také ako „správne“, čo čaká, kým to niekto príde urobiť. Správne alebo morálne konanie teda podľa Dógena spočíva v samotnom čine, nie v abstraktnom pojme správneho.

Používanie slova všímavosť na Západe naráža na pretrvávajúci problém jednoducho preto, že máme dlhé a hlboko zakorenené historické vnímanie mysle / morálnej osobnosti, ktorá ovláda fyzické konanie tela. Západná morálka je tiež založená na tomto vnímaní. Kvôli veľmi silnému vplyvu dualizmu mysle a tela na západné myslenie a náboženstvo je mimoriadne ťažké pochopiť presne to, čo Dógen učí.

Ak vnímame všímavosť ako stav, ktorý máme praktizovať a dosiahnuť, pokúšame sa využiť svoje duševné schopnosti na to, aby sme sa sledovali, s cieľom zlepšiť svoje správanie. Ak vnímame jednotu ako stav, v ktorom sa musíme sledovať pri spájaní dvoch oddelených častí, ktoré nazývame telo a myseľ, úmyselne sa snažíme niečo dosiahnuť. V budhistickom ponímaní je to stav dvoch mesiacov. Ale keď vnímame všímavosť ako odpadnutie uvedomovania si tela a mysle, ako jednotu v konaní, ktorú učí Dógen, potom sa odúčame od rozdelenia tela a mysle, ktoré nás naša kultúra naučila tak vysoko si ceniť. Musíme vysvetľovať, že všímavosť neznamená rozdelený stav, ale stav celistvosti, teda jednoty v konaní. Toto je stav jedného mesiaca. Keďže ide o odstraňovanie, o odpadávanie, pociťuje sa to ako strata, nie ako zisk. Pôsobí to skôr sklamaním než uspokojením a skôr hlúpo než šikovne. Tak to učí Dógen.

Ak chápeme všímavosť ako jedno telo-a-myseľ, ktoré vykonáva jednu úlohu v prítomnom okamihu, nie je tu žiadna druhá osoba, ktorá by premýšľala o tom, čo robíme, a nikto, kto by v tom okamihu hodnotil naše konanie. Duševné procesy sa objavujú v období zamyslenia pred začiatkom konania a po jeho skončení. V okamihu konania ich zahadzujeme a konáme celým sebou, naplno, v jednote. Dógen učí, že prax zazenu – sedenie bez úmyslu – je metóda, ktorou Buddha učil nechať odpadnúť oddelenie, ktoré si ľudia zaviedli medzi telesným a duševným. V zazene sedíme v oblasti medzi telesným a duševným. Preto Dógen učí, že zazen nie je sústredenie sa na myšlienky alebo obrazy a nie je ani sústredením sa na telesnú činnosť, ako je dýchanie alebo spievanie. Je to sedenie v stave vyváženého konania; v stave jednoty, v ktorom sa celkom prirodzene objaví myseľ Buddhov. A Dógen v kapitole Fukan-zazengi v Shobogenzo hovorí: „Ak budete takýto stav dlho praktizovať, iste sa sami stanete takýmto stavom. Pokladnica sa prirodzene otvorí a budete môcť slobodne prijímať a používať [jej obsah], ako sa vám zapáči.“