Konanie ako stredobod budhizmu

[Toto je prepis talku, ktorý Eido Michael Luetchford predniesol v marci 2001 v Miami v rámci série prednášok pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o budhizmus.]

Konanie je preklad japonského slova GYO. Znak 行 znamená v japončine aj v čínštine skutok, konanie, správanie. Ale význam GYO je v budhizme širší a hlbší než len význam „robiť niečo“.

Stredobodom budhizmu je prax zazenu. A v praxi zazenu sedíme v stave, ktorý sa nazýva „konanie“. Konáme. Správame sa. Stredobodom významu konania v budhizme je teda stav v zazene. Keď sedíme v zazene, nesústreďujeme sa ani na svoje myšlienky, ani na svoje vnímanie vonkajšieho sveta. Sedíme v stave, ktorý je uprostred medzi myslením a cítením. Preto sa budhizmus nazýva stredná cesta.

A v stave konania sme celiství; naše telo a myseľ sú v okamihu prítomnosti jedno. To znamená, že neexistuje žiadne oddelené telo ani žiadna oddelená myseľ. Iba niečo, čo je zároveň telo-a-myseľ. Mohli by ste to nazvať „neporušená celistvosť“, ako to urobil David Bohm. Keď sme v stave konania, nič nie je oddelené a neuvedomujeme si ani „ja“, ani „myseľ“, ani „telo“, ani „bolesť“.

V dávnych časoch sa tento stav opisoval ako „Nevysloviteľný“ alebo „Neuchopiteľný“ alebo „Prázdny“, čo znamená, že ho nemôžeme vidieť svojou mysľou. Môžeme v ňom iba byť. A tento stav je dosť zvláštny, pretože je vždy práve tu, v tomto okamihu, práve na tomto mieste. Ale len čo naň začneme myslieť, minieme ho. Pretože myslieť na konanie znamená považovať ho za pojem. Nie je to pojem; je to skutočný stav v okamihu prítomnosti.

Ak teda vychádzame z tejto dosť zvláštnej definície, máme niečo, čo sa nazýva konanie. Je to niečo dosť širšie, no zahŕňa aj ten druh konania, ktorý by sme si s týmto slovom bežne spájali.

Majster Dógen hovorí, že keď sme v stave konania, keď konáme, sme slobodní. Pretože nie sme viazaní svojím myslením o svete. Skladáme si okuliare civilizovaného poznania a presvedčení a zažívame svet taký, aký je. Hoci sme viazaní hranicami toho, kto sme a kde sme, v prítomnom okamihu sme slobodní.

Teraz sa chcem na tento stav nazývaný konanie pozrieť z fyziologického hľadiska. Fyziológia zazenu nie je úplne známa, ale môžeme sa k nej aspoň trochu priblížiť.

Ako mnohí z vás vedia, väčšinu nevedomých funkcií tela riadi autonómny nervový systém (ANS). Tvoria ho dve antagonistické časti: sympatický systém a parasympatický systém. Tieto dva systémy pôsobia proti sebe, aby pripravili telo na boj alebo na útek.

Sympatický systém spôsobuje, že sa orgány pripravujú na boj. Cítime sa vtedy agresívni. Zrýchlený tep srdca, rozšírené zreničky, uvoľnené pľúca, sucho v ústach a tak ďalej.

Parasympatický systém spôsobuje, že sa telo pripravuje na útek. Cítime sa vtedy pasívni. Srdce bije pomalšie, zreničky sa zužujú, telo sa uvoľňuje.

Zdá sa, že telo funguje najúčinnejšie, keď sa tieto dva systémy navzájom vyvažujú, keď je ANS v rovnováhe. Vtedy nie sme ani príliš agresívni, ani príliš pasívni.

Keď sedíme so skríženými nohami a s prirodzene vzpriamenou chrbticou, s hlavou vyváženou na krku, pomáha to ANS dostať sa do stavu rovnováhy, a v tomto stave rovnováhy sa cítime pokojní. Nie nadmerne znepokojovaní myšlienkami a nie strhnutí svojimi zmyslami. Niekde uprostred.

Stav, ktorý budhizmus nazýva konaním, teda môžeme stotožniť so stavom, keď je náš ANS vyvážený. Zdá sa čudné povedať, že stredobodom budhizmu je fyzický stav, a nie nejaký výnimočný duchovný stav. Ale taká je skutočnosť. Hoci mnohí ľudia trvajú na tom, že budhistická prax nám umožní dosiahnuť nejaký výnimočný stav, ktorý niekedy nazývajú „osvietenie“, majstri minulosti bez výnimky trvali na tom, že budhistický stav nie je výnimočný stav, ale náš normálny vyvážený stav. Keď vstúpime do normálneho vyváženého stavu, stávame sa ľudskými bytosťami v plnom zmysle slova. A vidíme svet pred sebou taký, aký je. Sme prebudení v realite. Sme buddhovia.

Ale v našom každodennom živote je, pravdaže, okrem sedenia v zazene aj mnoho iných činností. Môžeme povedať, že vždy, keď sme v stave, v ktorom sme úplne ponorení do prítomnosti, keď si neuvedomujeme seba ako oddelených od toho, čo robíme, keď neuvažujeme o sebe ani nesledujeme svoj vlastný stav, vtedy konáme v budhistickom zmysle. Konanie sa teda deje vo všetkých činnostiach každodenného života. Stále konáme. Od okamihu k okamihu.

Ale zvláštne je, že keďže máme taký silný intelekt, naša myseľ zahaľuje jednoduchú povahu toho, čo robíme v prítomnosti, do interpretácií, súdov, zámerov, nádejí, obáv a tak ďalej. A tak prehliadame skutočnosť, ktorá je pred nami.

Budhizmus nás učí, že všimnúť si jednoduchú skutočnosť pred nami – že konáme v stave jednoty v prítomnom okamihu – znamená uvedomiť si, čo je realita, čiže byť prebudený v realite. A hovorí, že keď sa vrhneme do toho, čo robíme v okamihu prítomnosti, uvádzame tým do rovnováhy aj seba samých. Túto skutočnosť môžeme rozpoznať aj u iných ľudí. Mnohí z tých, ktorých nazývame „veľkými ľudskými bytosťami“, vedú život jednoduchého konania: hudobník, sochár, športovec. Všetci títo ľudia vedú život založený na jednoduchom konaní v prítomnosti.

Praktizovať zazen každý deň znamená urobiť konanie stredobodom svojho života. Keďže stav konania je aj fyzickou rovnováhou v ANS, tento stav s nami zostáva, či chceme, alebo nie. Môžeme teda povedať, že zazen s nami zostáva počas celého dňa a umožňuje nám zostávať v prítomnosti, nenechať sa rozptyľovať myšlienkami, snami, silnými zámermi. Ani sa nenechať strhnúť svojimi zmyslami. Byť v tomto stave, hovorí majster Dógen, znamená byť „veľkou ľudskou bytosťou“. Nie bohom, nie niekým nad ostatnými, nie niekým výnimočným, ale normálnou ľudskou bytosťou ponorenou do činností každodenného života.

Zo starej Číny pochádza príbeh o budhistovi menom Ho-on. Bol to laik, ktorý študoval budhizmus a popritom pracoval v spoločnosti. Toto povedal:

Mystická sila a zázračné pôsobenie,
Nosenie vody a zbieranie dreva.

Hovorí to, že podstata budhizmu je obsiahnutá v jednoduchých každodenných prácach. A tieto jednoduché činnosti sú mystické a zázračné.

Prax zazenu je teda naším meradlom konania. Ale samotné konanie preniká náš život. Bez konania niet života.

A konanie je vždy v prítomnom okamihu. Nie je možné konať v minulosti. Minulosť už pominula. Nie je možné konať v budúcnosti. Ešte neprišla. Konáme v prítomnosti.

A konkrétne konanie je vždy na tomto mieste. Jediný, kto môže konať, som ja sám. Jediné miesto, kde môžem skutočne konať, je tu. Hoci môžem mať veľa predstáv o tom, čo chcem, aby robili iní ľudia, jediný vplyv, ktorý mám na svet, je moje konanie tu a teraz. To je skutočnosť.

Konať znamená byť šťastný, byť slobodný v prítomnosti. Je to samotný náš život.