Predpisy ako usmernenia

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Na začiatku talku odrecitujme Kaikyoge.

[recitácia, 00:00:08–00:00:53]

Dnes popoludní budem hovoriť o vzťahu medzi konaním, o ktorom sme hovorili dnes ráno, a predpismi. To znamená nerobiť zle. Predpisy, ktoré sme počuli pri obrade: pokyny, čo nerobiť. A to je desať základných predpisov. Tieto predpisy napísal Dógen v Shobogenzo, tie isté predpisy. Sú napísané v kapitole s názvom Jukai. A predsa na iných miestach v Shobogenzo píše, že aj keď predpisy porušíme, môžeme pokračovať bez toho, aby sme sa obviňovali. Takže čo sú teda predpisy?

A čo môžeme urobiť, aby sme prestali robiť zle? Otázku, ako prestať robiť zle, si kladie každý, niekedy všeobecne, niekedy konkrétne. Nielen jednotlivci, ale aj krajiny, pretože keď sa rozhodujeme, čo urobiť, vždy chceme zvoliť správnu cestu. Správna cesta nie je nesprávna cesta, takže volíme nerobiť zle. A samotné predpisy nie sú až také podrobné návody.

Skôr než pokyny sa zdajú byť návodmi alebo radami. V angličtine sú napísané: Nehnevaj sa, Nekritizuj a tak ďalej. V pôvodnej japončine je slovesný tvar nani nani shinai koto. Nani nani shinai koto sa presnejšie prekladá ako nerobenie, teda nehnevať sa. Nehnevať sa, a nie nehnevaj sa. Nekritizovať iných budhistických mníchov ani laikov, a nie nekritizuj.

Takže ak sa na ne pozrieme takto, zdajú sa byť návodmi. Ukazujú nám hranice našej slobody, ak chceme mať uspokojivý život. Ale niekedy hranice svojej slobody nájdeme, až keď ich prekročíme. Dokonca aj dieťa: ak mu povieme: Nedotýkaj sa, nedotýkaj sa horúceho. Drž. Niektoré deti sa nikdy nedotknú. Niektoré malé deti sa dotknúť musia. Majster Dógen teda uznal, že niekedy hranicu prekročíme, a to je porušenie predpisov. A tak povedal: Nie je v tom vina. Mali by sme jednoducho pokračovať. V budhizme neexistuje hriech. Existuje však nesprávne konanie.

A keď konáme nesprávne, dostaneme výsledok. Otázka teda znie: je iba desať predpisov, ktoré hovoria dosť všeobecné veci. Netúž príliš. Netúž príliš, čo to teda znamená? Nie je to až také presné. Otázka teda znie, ako rozhodneme, čo je správne a čo nesprávne? V duchovných náboženstvách sa ľudia, ktorí v náboženstvo veria, často modlia napríklad k Bohu, aby ich viedol. Takže, prosím, Bože, nech je moje konanie správne, aby som nerobil zle a dostal sa na dobré miesto, ktorému sa hovorí nebo, a nie na zlé miesto, ktorému sa hovorí peklo.

Ale v budhizme to nerobíme, pretože nemáme Boha. Majster Dógen napísal v Shobogenzo jednu kapitolu, ktorej japonský názov je Shoaku Makusa a ktorý znamená nerobiť zle. A v nej hovorí o tomto probléme. Zvyčajne si myslíme, že sa v mysli dokážeme rozhodnúť, čo je správne a čo nesprávne, a potom môžeme robiť to, čo je správne, a nerobiť to, čo je nesprávne. Toto si myslíme. Ale skutočnosť je často veľmi iná.

Je jeden starý čínsky kóanový príbeh, o ktorom majster Dógen píše v Shobogenzo, v ktorom sa čínsky vládny úradník pýta budhistického majstra v Číne: Čo je v budhizme najdôležitejšie? A majster odpovedá: Nerobiť zle. Iba robiť správne. Úradník teda povie: Ak je to všetko, tomu porozumie aj trojročné dieťa. Ale starý budhistický majster mu odpovedal: Tomu porozumie aj trojročné dieťa, ale ani osemdesiatročný starec ako ja to nedokáže urobiť. V našich spoločnostiach teda vidíme veľa diskusií, abstraktných diskusií o správnom a nesprávnom, a veľa kritiky minulých činov. Toto bolo nesprávne, toto bolo správne, toto nebolo dobré, musíme si z toho vziať ponaučenie. Ale aj tak je pre ľudské spoločnosti veľmi ťažké rozhodnúť sa, čo je správne urobiť. V kapitole Shoaku Makusa, nerobiť zle, hovorí majster Dógen niečo, čo je pre mňa dosť prekvapivé. Hovorí, že neexistuje nič také ako správne, čo by niekde čakalo, aby sme to našli a urobili. Myslí tým, že premýšľať o správnom, dokonca aj abstraktne rozhodovať o tom, čo je správne, nie je realistické. Aká je teda jeho predstava o správnom konaní? Jeho odpoveď je opäť prekvapivá. Hovorí, že ak konáme, ak praktizujeme rovnováhu a konáme vyrovnane, potom naše konanie nie je robením zla. Takže ak praktizujeme zazen každý deň a vo svojom každodennom živote konáme úprimne, nerobíme zle. To je pre ľudské bytosti najlepšia situácia. Ale znie to príliš jednoducho. Tak by ma zaujímalo, čo si o tom ľudia myslia.

Účastník: Dôverujeme sami sebe, že budeme robiť správne.

Mike: Dokážeme to?

Účastník: No, znie to trochu... Vlastne neviem. Tá myšlienka sa mi páči a keď to hovoríte, tak tomu tak trochu verím, ale neviem, či si v každodennom živote, aj keď praktizujem zazen, môžem veriť, že neprekročím hranice v práci, vo vzťahoch.

Mike: Áno, neviem, či to dokážem.

Účastník: Ale on hovorí, že to dokážete.

Mike: Hovorí, že to je spôsob, ako nerobiť zle. Takže budhistický život založený na zazene a vyrovnaný život je nerobenie zla. A hovorí, že správne neexistuje ako abstraktný pojem. To znamená, že čo je správne a čo nesprávne, závisí od skutočnej situácie v tejto chvíli. Takže v tejto skutočnej situácii v tejto chvíli je niečo správne a niečo nesprávne. A vo svojom konaní sa môžeme vyhnúť tomu, aby sme robili zle, a môžeme konať. A to je to najlepšie, čo ľudské bytosti dokážu. Takže vaša otázka je veľmi dôležitá: dokážeme tomu veriť?

A ďalšia otázka je: aj keď tomu neveríme, dokážeme to robiť? A myslím, že odpoveď je áno, dokážeme. Aj keď tomu neveríme, aj keď si nie sme istí, či je to, čo Dógen učí, pravda, alebo nie, môžeme každý deň praktizovať zazen a jednoducho slobodne konať a vidieť, aký to bude mať výsledok. A potom, po dlhom čase, môžeme mať akýsi pocit, či je to, čo hovorí, realistické, alebo nie. Bez skúsenosti nemôžeme posúdiť, čo hovorí. Takže musíme byť hlúpi a povedať: Áno, má pravdu, budem to robiť, a potom o dvadsať rokov môžeme rozhodnúť.

Účastník: Dobre. Experiment.

Mike: Áno, experiment, ktorý sa volá život. Nasledovať budhistickú cestu je teda istý druh experimentu. Myslím, že ak možno neveríte, potom sa musíte opýtať sami seba, či poznáte niečo lepšie, a ak nie, potom tak či tak nemáte na výber. Ak viete o niečom lepšom, čo robiť... Neviem.

Účastník: Lebo ak musím čakať 20 rokov, tak po 20 rokoch už bude neskoro.

Mike: Áno.

Účastník: Aj tak to nebude dobré, takže to potrebujem vedieť teraz.

Mike: Správne. Takže na to si musíte odpovedať sami.

Samozrejme, keď to opisujeme slovami, znie to jednoducho, alebo príliš jednoducho, alebo príliš hrubo. Ale ak praktizujeme zazen a vyrovnávame svoje telo a myseľ, potom naše konanie nebude nesprávne. Nerobíme zle. Ale hoci nerobíme zle, niekedy máme pocit, že robíme zle. Takže si s takými situáciami nemusíme robiť starosti, pretože ak vedieme úprimný život, je to to najlepšie, čo dokážeme. Ako hovoríte, inú možnosť nemáme.

Takže nejde o to, koľko si robíme starostí, ani o to, či sa v mysli dokážeme rozhodnúť, alebo nie. Ide jednoducho o to, viesť život, ktorý je založený na robení vecí, a nie na tom, že o robení vecí najprv premýšľame a potom ich robíme.

Hoci o robení vecí premýšľame skôr, než ich urobíme, v mnohých situáciách je pre nás v skutočnosti nemožné rozhodnúť, čo bude správne a čo nesprávne. Samozrejme, nemyslím veci typu: Mám vykradnúť banku? Áno, alebo nie? Jednoducho to urob. Nie takýto druh situácie. Myslím skutočné situácie, v ktorých nám ide o to, aby sme konali čo najlepšie. V takej situácii teda Dógen hovorí, že konať čo najlepšie, ak ste človek, ktorý praktizuje zazen, znamená jednoducho konať.

Nie že ak ste narkoman, môžete robiť to isté, alebo, viete, ak ste žoldnier, môžete robiť to isté. Hovorí k ľuďom, ktorí vedú život založený na praktizovaní rovnováhy. Hovorí teda, že ak každý deň praktizujeme vo svojom živote rovnováhu, potom konať znamená robiť správne.

Nie nútiť sa konať, ale naše konanie bude jednoducho to najlepšie, čo dokážeme, a to najlepšie, čo dokážeme, je nerobiť zle. Takže je to niečo iné ako naše premýšľanie o tom. Aj keď už sme konali, keď o tom premýšľame, môžeme si pomyslieť: Ach jaj, to som nemal urobiť. Ale niekedy je život veľmi zložitý: niekedy niečo urobíme a pomyslíme si: Ach. A potom o deň neskôr si uvedomíme, že situácia sa v skutočnosti zase javí inak. Pomyslíme si: Ach, už rozumiem. Takže situácie sa neustále menia.

A Dógen hovorí, že neexistuje nijaká abstraktná správnosť. V našej mysli nie je nič, čo by nás mohlo viesť premýšľaním: Toto je cesta, ktorou ísť, toto nie je cesta, ktorou ísť. Ak praktizujeme rovnováhu, potom konať jednoducho a úprimne je nerobenie zla; je to to najlepšie, čo dokážeme. To hovorí.

Otázka: A čo učenie sa z vlastných chýb, keď jasne vidíte, že ste urobili chybu? Alebo ste niekomu ublížili, alebo ste nabúrali auto, lebo ste išli príliš rýchlo. Myslím, že mi pomáha pamätať si: nabudúce to nerob, minule to nevyšlo, takže môžem...

Mike: Fungovalo to?

Otázka: Možno. Hej, možno si dokážem niekde spomenúť: minule to bolo príliš rýchlo, takže tentoraz pôjdem pomalšie, či už praktizujem zazen, alebo nie. Nie?

Mike: Vyskúšali ste oboje? Prejsť zákrutou predtým, ako praktizujete zazen, a prejsť zákrutou potom, ako praktizujete zazen?

Účastník: No, niekedy mám po zazene veľa energie a baví ma robiť veci, a robím toho priveľa.

Roman: Viete, takže zazen mi nebráni urobiť chybu. Ale súhlasím s tým, že...

Mike: Majster Dógen teda hovorí, že ak praktizujeme zazen, všetky naše chyby nás vedú k pravde.

Samozrejme, niekedy takto premýšľame, áno, a myslíme si: Už to nikdy neurobím, alebo: Preboha, to je hrozné. Ale myslím, že iný spôsob, ako sa na to pozerať, je ten, že namiesto toho, aby sme sa poučili, si uvedomíme, akí sme. Takže ak urobíme nejakú veľkú chybu, všimneme si to a uvedomíme si, čo sme urobili. Myslím, že samotné to uvedomenie je istý druh zmeny. Nemusíte si to neustále pripomínať.

Účastník: Hej, nie je potrebné sa obviňovať, lebo cítiť vinu situácii nepomôže, ale zapamätať si: Aha, to bola chyba.

Mike: Áno, isteže, môžeme si to pamätať.

Účastník: Ale to bola chyba, a jednoducho pokračovať ďalej a nerobiť si s tým starosti.

Mike: Áno, presne tak.

Takže nemôžeme zastaviť svoju myseľ, nemôžeme prestať hodnotiť, nemôžeme prestať niekedy sa kritizovať, niekedy sa chváliť. Ale oddelene od tých mentálnych činností Dógen hovorí, že pre toho, kto praktizuje rovnováhu: jednoducho pokračuj, jednoducho pokračuj, jednoducho pokračuj. Náš život je plný kolísania. Niekedy sme prehnane vzrušení, niekedy sme deprimovaní, hoci praktizujeme zazen. Kolíšeme sa.

Ale ak pravidelne praktizujeme zazen alebo ak pravidelne robíme nejakú činnosť, ktorá nás vyrovnáva, nekolíšeme sa extrémne. Takže ráno môžeme byť deprimovaní, potom vstaneme, praktizujeme zazen a cítime sa trochu lepšie. Takže to kolísanie nie je až také veľké. Takže náš život ide takto, nie takto. To je to najlepšie, čo dokážeme. To podľa Dógena je nerobenie zla. To je všetko, čo dokážeme. Všetko ostatné je súčasťou života.

Otázka: Môžem si to pre seba vyložiť tak, že nechávame svoje konanie, aby si samo našlo cestu?

Mike: Áno, to je veľmi pekné. Áno, to je veľmi pekné vyjadrenie.

Účastník: Mne sa to zdá veľmi v rozpore s našou kultúrou.

Mike: Áno, je. A je to...

Účastník: Už to poznám, ale je dosť ťažké to praktizovať, žiť to, prijať to.

Mike: Áno. A istým spôsobom to, čo musíme prijať, je to, čo robíme. Takže musíme prijať svoj život, ktorý robíme.

Účastník: Hej, ale aj tak sa rozprávate sami so sebou: Bolo to správne? Alebo to bolo nesprávne? A stále máte niečo vzadu v hlave, čo vám hovorí.

Mike: Áno. Takže to môžeme nechať pokračovať, túto hudbu v pozadí.

Účastník: Je to rovnaké aj v Ázii? Teda, nemajú kresťanské zázemie, takže...

Mike: Neviem, ako je to v Číne a Kórei, ale napríklad v Japonsku nie je silný pojem hriechu. Takže nie je silný pojem správneho a nesprávneho ako pojmu. Samozrejme, ľuďom záleží na tom, aby robili správne a nerobili zle, ale myslia si, že diskutovať o tom nie je veľmi užitočné. A tak namiesto toho im záleží na tom, čo vidia iní ľudia. Na Západe nám záleží napríklad na tom, že musím robiť to, čo je správne pred Bohom. Takže správne je niečo duchovné, abstraktné. Nesmiem hrešiť, musím byť dobrý. Skôr rozprávanie, abstraktné myslenie.

Otázka: Individuálne?

Mike: Individuálne. Takže naším meradlom je tradične Boh. Ale napríklad v Japonsku sú ich meradlom všetci ostatní. Takže: mám tu prejsť cez cestu? Na semafore svieti červená. Čo robia všetci ostatní? Aha, idú, tak idem aj ja. A to je veľká slabina japonskej kultúry. Z tohto zvyku vyrástlo v Japonsku veľa foriem nesprávneho sexuálneho správania. Aha, on to robí, tak je v poriadku, aby som to robil aj ja. Aha, ona to robí, tak je v poriadku, aby som to robil aj ja.

Napríklad pred 15 rokmi ľudia zistili, že niekoľko prefíkaných mužov navádzalo školáčky, pätnásť-, šestnásť-, sedemnásťročné, aby sa za nejaké peniaze predávali starším mužom. Takže idú so starším mužom do hotela a majú sex a všetko sa dohodne cez mobilný telefón. Keď títo prefíkaní muži nahovorili na to jednu alebo dve školáčky, rozšírilo sa to po celej krajine. Takže je to obrovský problém so školáčkami, ktoré sú celkom normálne, ale všetky ich kamarátky to robia. Aha, išla som s týmto mužom do hotela a dal mi, vieš, 2 000 korún, a mohla som si kúpiť ten pekný kabát. Aha, dobre, tak to budem robiť aj ja. Takže ich morálnym základom je takto to, čo robia iní ľudia.

Jana: Niektorí ľudia sú ženskejší než iní. Je to iný postoj.

Mike: Áno, áno, áno. Áno, iný postoj, to je pravda. To je, samozrejme, extrém. Takže budhizmus nie je ani jedno, ani druhé, ale hovorí: vyrovnajte sa. Urobte sa vyrovnanými a potom bude váš život vyrovnaný, nebudú ho príliš ovplyvňovať iní a nebude ho príliš ovplyvňovať ani vaše premýšľanie o správnom v abstraktnej rovine. Takže si myslím, že mnohé východné spoločnosti nemajú taký pojem ako hriech, napríklad, kým v Európe máme starý pocit: hriech, sex je zlý okrem určitých zvláštnych podmienok, duchovné veci sú dobré, fyzické veci sú zlé. Takže máme veľmi presný pocit o správnom a nesprávnom. Nie, to je nesprávne. Ja mám pravdu, vy nie, takéto veci.

A celkom jasne to vidíme v našej politike a vo všetkom. Ale na Východe má väčšina východných krajín menej jasný postoj. Neznamená to, že sú nemorálni. Majú iný postoj, nie z budhizmu.

Účastník: Ak vezmete islam.

Mike: Islam.

Účastník: Hej.

Mike: Myslím, že islam celý pochádza od Boha, nie?

Účastník: Hej.

Mike: Takže ak robíte zle, musíte byť potrestaní. Budhizmus je teda stredná cesta medzi nasledovaním morálky iných ľudí a vytváraním abstraktnej morálky pre seba. Ale hovorí: konajte, konajte vyrovnane. Konajte bez toho, aby ste robili zle. A potom ak urobíte chybu, je to to najlepšie, čo dokážete. Takže choďte ďalej, pohnite sa dopredu. Chyby sú v minulosti. Pohnite sa dopredu. Takže nie nezodpovedne, ale úprimný spôsob života. Všetky situácie sú iné. Všetky riešenia rôznych situácií musia byť iné. Život je veľmi zložitý, a tak to najlepšie, čo dokážeme, je konať priamo, ak praktizujeme zazen, ako učí majster Dógen. Ale môžeme povedať niečo trochu širšie: myslím, že v modernej dobe existuje veľa spôsobov, ako vyrovnávať telo, a určité druhy telesnej činnosti nám tiež dávajú peknú rovnováhu.

Môžeme teda povedať, že ak máme vyrovnaný život, potom môžeme konať. Môžeme vykročiť dopredu. Ale aj tak konáte v rámci svojej kultúry, spoločnosti, v ktorej žijete. Takže keď o tom premýšľame, možno by bolo lepšie vystúpiť zo spoločnosti, v ktorej žijeme. Ale to je druh sna. Žil som v Japonsku 25 rokov, ale aj tak som Európan od hlavy po päty. Stále mám pocit o správnom a nesprávnom, napríklad v mojej kultúre. Takže sa ich nemôžeme zbaviť. Môžeme sa naučiť pohnúť sa dopredu a nechať to byť hudbou v pozadí. Majster Dógen teda hovorí, že aj keď porušíme predpisy, jednoducho choďme ďalej, jednoducho sa pohnime dopredu. Nemusíme robiť sto poklôn a modliť sa k Buddhovi.

Účastník: Mike, k tomu, čo ste povedali: myslím, že aj v Číne v čase, keď bol Chan, zen, naozaj populárny, to bol aj čas konfucianizmu... Takže tam bolo... pretože konfucianizmus je úplným opakom budhizmu, s vlastnou morálkou, robiť to, čo je dobré pre spoločnosť. A útočili na budhizmus, že je nemorálny: že budhistickým mníchom záleží iba na meditácii, nezarábajú peniaze a... Takže si myslím, neviem, čo si myslím, ale myslím si, že budhizmus je v tomto druhu životného štýlu dosť izolovaný.

Mike: Áno.

Účastník: Nepoznám nijakú inú filozofiu alebo učenie, ktoré má takýto prístup.

Mike: Izolovaný, áno, rozumiem.

Účastník: Lebo keď ľudia zvyčajne počujú, že v budhizme nie je správne ani nesprávne, môžu si pomyslieť: Dobre, môžem robiť zle.

Mike: Áno, ale to nie je pravda. To nie je pravda. Nie je správne ani nesprávne, ale správne a nesprávne sú činy.

Účastník: Áno, nie sú definované.

Mike: Áno.

Účastník: Ako definované na pixel.

Mike: Áno. Ale myslím, že jedna nádejná vec... V stredovekej Číne napríklad, o ktorej ste hovorili, a dokonca až do dnešných dní bol budhizmus izolovaný a nepochopený. Ale vďaka rozšíreniu telesnej činnosti, ako je šport, je v modernom svete veľa vyrovnaných ľudí. Sami sa nenazývajú vyrovnanými, ale vyrovnaní sú. Takže svet objavuje rovnováhu. A zároveň duchovné náboženstvá celkovo slabnú. Napríklad v Európe kresťanstvo celkovo slabne, niekde trochu silnie, a zdá sa, že islam silnie.

Ale myslím, že aj v islame je vnútorný problém medzi ľuďmi, ktorí chcú byť moderní, a ľuďmi, ktorí chcú byť... ortodoxní. Áno, ortodoxní. Takže ten vnútorný boj bude silnieť. Ale v súčasnosti ortodoxní ľudia veľmi tvrdo bojujú. Myslím, že to je znak, že to slabne.

A vidno to napríklad v Iráne, pretože moc mulláhov slabne. Ľudia demonštrujú v uliciach a iránska vláda silnie, aby ich potlačila. Takže si myslím, že moderný svet si všíma, že vyrovnaný život vytvára spokojnú spoločnosť, pomaly. Takže v takom prípade si možno všimnú, čo hovorí budhizmus, alebo môžu to, čo hovorí budhizmus, ukradnúť. Na tom nezáleží.

Otázka: Máte pocit, že ľudia sú teraz vyrovnanejší?

Mike: Áno, myslím, že áno.

Účastník: V západných krajinách?

Mike: Áno. V západných krajinách, myslím, že áno. Keď som bol dieťa, moji rodičia boli veľmi obmedzovaní cirkvou a kresťanskými predstavami, a to obmedzenie ich robilo nešťastnými. Ale ja som slobodnejší. A veľa ľudí v západných spoločnostiach má viac slobody viesť svoj život a majú viac voľného času, aby si oddýchli a urobili svoj život vyrovnaným. A veľa firiem zaviedlo také podmienky, aby napríklad ženy nemali veľký tlak. Samozrejme, nie je to úplné. Alebo sledujú, či ľudia nie sú v práci príliš v strese. Nič z toho pred päťdesiatimi rokmi neexistovalo.

Je to optimistické, však?

Roman: Ja mám iný, alebo mám opačný pocit, že ľudia sú viac v strese, alebo neviem, možno v Českej republike, alebo je to možno iba môj pohľad.

Mike: Áno, možno máte pravdu.

Účastník: To je pohľad päťdesiatich rokov; váš pohľad je dvadsať rokov, alebo šestnásť. Vidíte iba krátke, krátke obdobie. Viete, v západných krajinách... v komunistickom bloku to tak nie je. Je to veľmi dynamické a veľmi stresujúce. Ľudia sú slobodnejší, ale veľa ľudí nevie, čo so slobodou robiť, alebo ľudia bohatnú, tam je bohatšie, tam nie je bohatšie. Je to veľmi...

Mike: Súhlasím s tým, čo hovorí Karel, a životy ľudí sú veľmi rušné a tak ďalej, a tomu rozumiem. Ale myslím, že to je súčasť toho procesu.

Účastník: Aj veľa možností. Tá rovnováha, áno.

Mike: Uvažujem, či boli ľudia za komunizmu možno šťastnejší. Váš otec hovorí, že je to lepšie.

Jana: Je to rovnaké: ľudia chcú dobehnúť Západ, a preto sú takí zaneprázdnení. Západné krajiny sú uvoľnenejšie, lebo pokračujú vo svojom vývoji rovnakým tempom. Ale my sme mali štyridsať rokov ničoho a potom chceme všetko.

Mike: Áno.

Jana: Takže preto je tu situácia dosť iná.

Mike: Myslíte, že krajiny východného bloku sa z tej skúsenosti niečo naučili, čo sa Západ nenaučil?

Jana: Nie, naozaj neviem. Nič iné.

Účastník: Nie, vôbec nie.

Mike: Bolo to iba premárnené.

Účastník: Myslím, že politici sú v podstate ako deti. V našich krajinách musia dospieť. Deti nevidia. Vo Francúzsku je dobrý politik. Chcem povedať, že ak som päťročný politik, potom tu nie je nijaká kultúra demokracie. Je to veľmi dlhý proces.

Mike: Takže to, čo som povedal, je príliš optimistické.

Účastník: Každodenný život za komunizmu bol pokojný. Väčšina ľudí normálne nechcela hľadať niečo iné, ale nebolo to také dynamické. Pokojné.

Mike: Nemajú zodpovednosť za svoj život. Takže, ako...

Účastník: Áno, v tomto prípade iba malá časť, malá časť.

Mike: No, v modernej spoločnosti je veľa problémov, áno, a rôzne časti Európy sa hýbu, a dokonca aj časti, v ktorých nebol komunistický režim, majú veľa problémov.

Ale celkovo vidím ľudí, ktorí majú slobodu vyrovnať svoj život, všade. Máte slobodu vyrovnať svoj život. A Japonsko má veľmi vertikálnu spoločnosť a ľudia boli vždy veľmi poslušní, takže sú na veľmi úzkom mieste a nemôžu sa pohnúť. Musia ísť jednoducho takto. Ale v práci to bolo horšie než kdekoľvek inde. V japonských firmách jednoducho musíte robiť to, čo vám povedia. A mnoho, mnoho ľudí malo veľa stresu a duševné ťažkosti a tak ďalej.

Účastník: Hej, veľa samovrážd.

Mike: Veľa samovrážd, presne tak.

Účastník: Hej. To bolo všetko.

Mike: Ale teraz sa tieto veľké korporácie, napríklad Fuji Xerox alebo Panasonic, všetky snažia reštrukturalizovať. Takže: musíme mať špeciálne semináre pre ženy, aby sme ich povzbudili stať sa manažérkami, a musíme dať mužom voľno, aby mohli byť so svojou ženou, keď majú dieťa, a všetky tieto veci zavádzajú. Neuveriteľne rýchlo menia celú svoju štruktúru. Takže je veľa aj optimistických vecí, všetko je to pomiešané. Ale myslím, že svet sa zlepšuje.

Roman: Chcem sa vás opýtať na toto konanie, keď sa rozhodujete, či konať, alebo nie. Myslím, že to platí iba vtedy, keď posudzujete dobré alebo zlé. Ale platí to, alebo myslím, že to neplatí, keď robíte napríklad finančné rozhodnutia. Myslím, že tam neplatí jednoducho konať, pretože sú tam... Myslím, že som to od vás už predtým počul, tak som to skúšal uplatniť aj pri iných rozhodnutiach. A myslím, že to nefunguje, keď sa snažíte posúdiť, viete, neviem, napríklad v mojej práci, či začať tento projekt, alebo, neviem, niečo iné. Takže v tomto prípade, pri tomto rozhodnutí to neplatí. Iba keď posudzujete, toto je dobré alebo toto je zlé, napríklad z hľadiska morálky alebo z, neviem, ako to povedať.

Mike: Áno, súhlasím s vami. Ak sú činnosti založené na myslení, potom musíme myslieť. Takže ak sa musíte rozhodnúť, či dáte svoje peniaze do tejto firmy, alebo ich investujete do týchto akcií, musíte o tom premýšľať. Nemôžete povedať: Som budhista. Súhlasím, úplne. Takže je v skutočnosti dosť ťažké o tom hovoriť, pretože aj keď hovorím o správnom a nesprávnom v konaní, moje slová... Ako môžem za hodinu, dve hodiny, tri hodiny, týždeň, dva týždne, tri týždne hovoriť o tom, ako konať v tomto svete, so všetkými rôznymi činnosťami a všetkými rôznymi druhmi práce? Takže úplne súhlasím s tým, čo hovoríte. Ak sme v podnikaní, ktoré je založené na premýšľaní o tom, čo robiť, musíme premýšľať o tom, čo robiť. Áno.

Roman: Ale niekedy aj v podnikaní napríklad nemáte jasné informácie alebo jasné údaje alebo čokoľvek, takže sa nemôžete rozhodnúť vedome alebo na základe rozumových úvah. Tak som si myslel, že to môže zapojiť vaše podvedomie alebo nevedomie, alebo činnosť intuície. Takže v tomto zmysle to môže pomôcť, ale neviem, či... Iba uvažujem. Alebo som možno chcel iba poukázať na to, že to platí skôr pri rozhodovaní, toto je dobré a toto je zlé, ale možno nie pri iných veciach.

Mike: Áno. Platí to pre to, či sa do niečoho pustiť, alebo nepustiť. Takže aj keď premýšľame o možnostiach, aby sme sa rozhodli, pod myslením máme intuíciu, dokonca aj v podnikaní. A vynikajúci podnikatelia majú veľmi dobrú intuíciu. Takže ideme uzavrieť zmluvu s touto firmou, a potom niečo: nie, zastavím sa. Tento druh intuície je v podnikaní veľmi dôležitý. Takže aj intuícia je založená na rovnováhe. V budhizme sa nazýva prajñā. A pra...

Otázka: Prajñā je rovnováha?

Mike: Intuícia.

Účastník: Tá intuícia, takže...

Mike: Takže prajñā. Pra znamená pred-, pred, a jñā znamená úvahu alebo myslenie. Takže prajñā znamená pred myslením, alebo to, čo prichádza predtým, ako o tom premýšľame. Takže toto je intuícia. Takže aj keď premýšľame o nejakom probléme, už sme mali nejakú intuíciu. A ak je náš stav vyrovnaný, naša intuícia je vyrovnaná. Takže sa na ňu môžeme spoľahnúť.

Otázka: Mali by sme to rozhodovať skôr intuíciou ako... keď praktizujeme zazen, je dôležitejšie rozhodovať intuíciou ako myslením.

Mike: Neviem, pretože neviem rozoznať, kedy mám intuíciu. Nie je to nejaké cinknutie. Jednoducho niekedy, ach, neviem. Intuícia je taká jemná. Takže neviem, kedy prichádza, alebo či prichádza, alebo či je to intuícia, alebo nie. Takže na vašu otázku nedokážem odpovedať.

Účastník: Myslím, že intuícia je obsiahnutá v konaní, takže si s ňou nemusíme robiť starosti.

Mike: Áno. Áno, áno. Je to veľmi rýchle. Tak či tak, takéto rozprávanie vytvára veľa obrazov. Tieto obrazy sú iba naše predstavy. Skutočný život nie je ani taký, o akom hovorím. A to je dôležité. Takže talky môžeme jednoducho použiť ako nejaký podnet, stimuláciu, niečo také.

Roman: Alebo... hm.

Mike: Hej. Alebo opak. Ďakujem veľmi pekne. Takže na konci talku zaspievajme Fueko.

[recitácia, 00:56:44–00:57:57]

Mike: Ten rozdiel medzi japonskými vetami a čínskymi vetami: iný, úplne iný rytmus. Ako keby ste spievali po česky a potom po latinsky. Naozaj? Čo ste spievali?

Jana: Pamätám si to z filmov, ale neviem. Nikdy som...

Účastník: Hej, mohla by si byť producentka.

Jana: Hej, ale ani sme nemohli chodiť na takéto hodiny na gymnáziu, napríklad. Ale neviem.